Michelle Brown z Londýnskej univerzity vo svojej novej knihe Bede and the Theory of Everything (Beda a teória všetkého) píše, že v dvoch rukopisoch z Anglicka našla poznámky vyhotovené vlastnou rukou stredovekého učenca Bedu Ctihodného. Stredoveké rukopisy často obsahujú prípisky a poznámky učencov, ktorí ich využívali ako pomôcku pri výučbe alebo príprave vlastných vedeckých diel.

Drvivá väčšina týchto poznámok na okrajoch strán je však anonymná, a preto nevieme určiť, či ich vyhotovil niekto zo známych vzdelancov alebo nie. Len zriedkavo sa odborníkom podarí identifikovať autorov takýchto prípiskov, ale závery ich analýz nie sú vždy prijaté širšou vedeckou komunitou. Kniha Michelle Brown vyšla iba v októbri, a preto si ešte musíme počkať na finálny verdikt odbornej komunity o jej hypotéze.

Beda Ctihodný (latinsky Beda Venerabilis, c. 672/3 – 735) bol jedným z najvýznamnejších stredovekých vzdelancov Anglicka. Hoci celý svoj život od siedmich rokov strávil ako mních severoanglického kláštora Monkwearmouth-Jarrow, málokto sa môže pýšiť takou bohatou literárnou, pedagogickou a vedeckou kariérou. Počas zhruba tridsiatich rokov napísal viac ako 35 diel o histórii, astronómii, gramatike a teológii. Tvoril aj poéziu, kázne a legendy svätých, a je dokonca autorom cestopisu o Svätej zemi, a to napriek tomu, že nikdy neopustil rodnú Northumbriu. Na smrteľnej posteli pracoval na preklade Evanjelia podľa Jána do starej angličtiny, ktorý sa nám, žiaľ, nedochoval.

Ruiny Bedovho domovského kláštora Monkwearmouth-Jarrow (Zdroj: Wikimedia Commons).

Asi najznámejšie z jeho diel sú Cirkevné dejiny národa Anglov (Historia ecclesiastica gentis Anglorum). Tento text popisuje historický vývoj v Británii od vpádu Rimanov pod velením Gaia Iulia Caesara v roku 55 pred n. l. do roku 731 n. l. Dozvedáme sa z neho nielen o politickom dianí v porímskej Británii, ale aj o šírení kresťanstva na Britských ostrovoch z Írska a z Ríma a o neskorších sporoch medzi stúpencami írskej a rímskej misie v Anglicku (Beda sám sa prikláňal k írskej strane, ktorá však nakoniec prehrala zápas o „duše“ Angličanov v prospech Ríma). Pri písaní svojich Cirkevných dejín Beda postupoval ako skutočný historik.

Pre obdobie od roku 596, keď pápež Gregor Veľký slávne vyslal rímskeho mnícha Augustína do Británie, aby obrátil pohanských Anglov na kresťanstvo, si dal obzvlášť záležať na tom, aby zohnal prostredníctvom svojich kolegov veľké množstvo písomných prameňov z celého Anglicka. Okrem nich sa tiež opieral o ústne svedectvá svojich súčasníkov, ktorých autenticitu kriticky vyhodnocoval.

Nechýbalo pritom veľa, a z Bedu by nikdy nevyrástol intelektuálny velikán. Zo životopisu jeho mentora, opáta Ceolfrída, sa dozvedáme, že v roku 686, keď mal Beda zhruba 13 alebo 14 rokov, zasiahol kláštor Monkwearmouth-Jarrow mor (mohlo ísť o jeden z dozvukov Justiniánovho moru). Epidémia zabila takmer všetkých mníchov.

Nakoniec zostali iba dvaja schopní čítať, spievať a sláviť liturgiu. Tými boli samotný opát Ceolfríd a istý ním vychovávaný chlapec, ktorý podľa Ceolfridovho životopisca strávil v kláštore Monkwearmouth-Jarrow zvyšok svojho života a „neprestal chváliť perom i slovom svojho majstra“. Historici sa dnes zhodujú na tom, že hoci autor chlapca v svojom texte nikdy nemenuje, muselo ísť o mladého Bedu.

Prípisky v najťažšej Biblii na svete

Podľa dosiaľ zverejnených detailov je jedným zo stredovekých rukopisov, v ktorých Michelle Brown našla Bedovu ruku, tzv. Amiatínsky kódex (Codex Amiatinus). Pod týmto menom „sa skrýva“ známa gigantická Biblia pozostávajúca z viac ako 2000 strán, ktorú vyhotovili okolo roku 700 v Bedovom domovskom kláštore Monkwearmouth-Jarrow. Zároveň ide o najstarší úplne dochovaný rukopis obsahujúci text latinského prekladu Biblie známy ako Vulgáta.

Vo svete stredovekých rukopisov ide rozmermi (strany merajú 49 × 34 cm), váhou (34 kg) a cenou (na jej vyhotovenie muselo byť porazených viac ako 500 kráv) o absolútny unikát. Tento mamutí kódex nechal vyrobiť Bedov mentor Ceolfríd ako dar pre pápeža. V roku 716 sa s ním Ceolfríd vydal na cestu do Ríma, no zomrel na ceste v južnom Francúzsku. Biblia sa potom za nejasných okolností dostala do Kláštora sv. Spasiteľa na hore Amiata v Taliansku, podľa ktorej nesie meno Amiatínsky kódex. Tam sa nachádzala až do 19. storočia.

Bedova ruka sa našla v tzv. Amiatínskom kódexe (Codex Amiatinus).

Historici už pred Michelle Brownovou predpokladali, že Beda sa podieľal na vyhotovení Amiatínskeho kódexu. Napokon príprava takéhoto monumentálneho objektu pravdepodobne vyžadovala sily väčšiny gramotných mníchov v Monkwearmouth-Jarrow a Beda v tom čase musel byť v tomto ohľade jeden z najschopnejších členov komunity. Britský odborník na rukopisy Christopher de Hamel sa napríklad domnieva, že Beda je zodpovedný za niektoré z textových korekcií v Amiatínskom kódexe.

Podľa dosiaľ zverejnených informácií však Michelle Brown ide ešte ďalej. Tvrdí, že Beda bol pisárom prológu ku Knihám kráľov v Amiatínskom kódexe. Brown ho údajne spoznala podľa toho, že namiesto tradičného pisárskeho kolofónu Ora pro me (modli sa za mňa) použitého inými pisármi kódexu sa „podpísal“ zdôraznením slov de proprio labore (vlastným úsilím) na konci tohto prológu. Okrem toho Bedovi pripisuje použitie gréčtiny a anotačné značky v podobe malých bleskov, ktoré sa nachádzajú v Amiatínskom kódexe. Tie podľa Brownovej vynašiel práve Beda na zvýraznenie citácií z Biblie vo svojich dielach.

Môže to tak byť?

Kým je Brownovej štúdia v tlači, je ťažké zhodnotiť jej neúplne prezentované tvrdenia v médiách. Zatiaľ nevieme, ktorý je údajný druhý kódex, v ktorom našla Bedove anotácie, a nemali sme možnosť posúdiť do detailu analýzu, na základe ktorej slávneho anglického učenca spojila s Amiatínskym kódexom. No už teraz je zrejmé, že niektoré Brownovej tvrdenia musíme brať s rezervou. Je pravda, že Beda podľa všetkého ako prvý použil istý anotačný symbol na rozlíšenie citácií v texte.

No tento symbol má podobu gréckeho písmena M. Použil ho navyše vo svojich Cirkevných dejinách anglického národa, a to konkrétne v tých prípadoch, keď na rozdiel od Biblie cituje jeden zo sekulárnych písomných prameňov, napríklad listiny alebo listy. V rukopisoch Bedových diel tiež nájdeme anotačné symboly pripomínajúce svojím tvarom blesk, ktoré sú použité na označovanie citácií z Biblie, napríklad aj v tzv. Moorovom kódexe, najstaršom opise Cirkevných dejín vyhotovenom krátko po Bedovej smrti v jeho domovskom kláštore Monkwearmouth-Jarrow. Avšak tento typ citačného znamienka máme doložený už od 5. storočia. Jeho vynájdenie teda nemáme dôvod pripísať veľkému anglickému učencovi, ako to urobila Michelle Brown.

Beda Ctihodný pri písaní – detail z kódexu z 12. storočia.

Či už sa Brownovej hypotéza ukáže ako dobre podložená alebo ju odborná komunita príjme skepticky či dokonca zamietne, Beda Ctihodný patrí medzi tie osobnosti stredoveku, pre ktoré máme nádej raz natrafiť na autorské stopy. Mal totiž nielen extrémne dlhú a produktívnu literárnu kariéru, ktorá vyžadovala prácu s veľkým množstvom písaných zdrojov, ale máme tiež prekvapivo veľa dochovaného materiálu z jeho domovského kláštora.

Ako v posledných desaťročiach zdôrazňujú odborníci na stredoveké písomníctvo, ak chceme nájsť stopy stredovekých literárnych velikánov, musíme sa zamerať na poznámky na okrajoch strán a špeciálne anotačné symboly, pretože práve tie boli typickými nástrojmi starovekých a stredovekých vzdelancov. Ak sa nám v blízkej alebo vzdialenej budúcnosti podarí potvrdiť, že v niektorých rukopisoch spájaných s kláštorom Monkwearmouth-Jarrow sa nachádzajú prípisky a značky z pera Bedu Ctihodného, zaradí sa tak do rastúceho zoznamu historických velikánov, ktorých ruku sa nám podarilo identifikovať v dochovaných historických dokumentoch v posledných desaťročiach.

Pramene

Beda Ctihodný, Církevní dějiny národa Anglů. Preložili Jaromír Kincl – Magdaléna Moravová, Praha 2008.

Použitá literatúra

Internetové odkazy:

Vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.