Pri predstave útočiacej tatárskej či mongolskej hordy si človek najčastejšie predstaví neorganizovane sa valiaci húf krvilačných kričiacich divochov, vraždiacich, rabujúcich a plieniacich všetko, čo im príde pod ruku. Takáto predstava je však pri systematických výbojoch Džingischána a jeho nástupcov veľmi ďaleko od pravdy.
Ako asi vyzeral život obyčajného mongolského bojovníka, ktorý bol základnou figúrkou vo vojenskej mašinérii Veľkého Chána, a od ktorého záviselo, či výprava bude úspešná? Každý hrdina potrebuje meno, nazvime preto toho nášho napríklad Neg, čo v mongolčine znamená „jeden“.
Neg sa mohol narodiť v rodine kočovníka niekedy okolo roku 1200, krátko pred zjednotením ríše Temudžinom, zvaným Džingischán. Jeho rodina nemala vlastný majetok, bola v podriadenom stave šľachtickej rodiny, niečo podobné lénnemu systému vo vtedajšej Európe. Tento systém operoval na dedičnej moci, s jasne určeným klanovým či sociálnym postavením, ktoré nebolo možné (alebo to aspoň bolo veľmi zložité) preklenúť. Drobnú revolúciu spôsobil Temudžin už predtým, ako sa stal Džingischánom. Podrobené kmene a porazení vojaci mali možnosť stať sa súčasťou jeho armády, miesto toho, aby boli popravení, prípadne orabovaní a nechaní napospas osudu. To bolo aj prípad Negovej rodiny, ktorá tak dostala jedinečnú možnosť povstať, aj keď nie úplne, z nevoľníckej pozície. To v mladom Negovi a všetkých jeho rovesníkoch robilo z Temudžina hrdinu, ktorým chcel byť každý pri hre s detským lukom a zakrivenou palicou.
Mladý vojak vo výpravách za Džingischána
Mladý Neg prestal byť považovaný za dieťa, odkedy bol vyšší ako koleso voza. Status mladého muža ho automaticky robil aj vojakom v armáde Veľkého Chána a keď služba povolala, musel sa vydať do boja. Tak sa stalo aj počas Džingischánovej výpravy proti ríši Kara-Kitaj, keď bol Neg prvý raz na vojenskom ťažení. Podľa zákona spadal do základnej jednotky desiatich mužov, zvanej arban, z ktorých jeden bol ich veliteľom. Ten mu pridelil všetko vybavenie od výzbroje po ihlu a niť na zašitie nohavíc, a pred každým bojom osobne skontroloval, či sa Neg o vybavenie vzorne stará. Týchto deväť chlapov bolo podobne ako väčšina armády z rovnakého prostredia mongolských nomádskych kmeňov ako Neg. Príslušníci arbanu si museli navzájom maximálne veriť, a žiť a dýchať ako jeden, keďže tresty boli nekompromisné. Ak sa previnil jeden, potrestaných bolo všetkých desať. Či už palicovaním alebo smrťou, žiadne výnimky. Tresty sa udeľovali za rôzne prečiny, nielen sa očividné, ako napr. za zanedbanie údržby vybavenia, zbabelosť, porušenie subordinácie či dezerciu. Nemohlo sa pľuvať, nesmela sa znečisťovať pitná voda, zakázané bolo presiľovať či týrať kone, a pod trestom smrti i rabovať bez oficiálneho schválenia najvyšším velením.
Spoločne s ďalšími deviatimi „arbanníkmi“ patril Neg a jeho spolubojovníci do skupiny stovky (zún), následne tisícky (mingan) a nakoniec desaťtisícky mužov (ťumen). Priamo na toto ťaženie boli poslané dva ťumeny na čele s nojonom (generálom) Džebem. Na začiatku ťaženia mohol Neg dokonca zazrieť i slávneho generála Subotaia, ktorý s ďalšou časťou armády tiahol na Naimanov. Večer pri ohni sa o nich rozprávali legendárne príbehy, ktoré v obyčajných vojakoch burcovali morálku. Títo Džingischánovi „verní psi“, najvyšší generáli, boli takisto z radov prostého ľudu a na svoje pozície sa dostali na základe svojich schopností a nie toho, do akej rodiny sa narodili.
Subotaj a jeho brat Dželme pochádzali z lesného kmeňa pastierov sobov, ktorí vo svojich 14 a 17 rokoch opustili rodinu chudobného kováča, aby sa pridali do Temudžinovej armády, kde sa postupne vďaka svojim schopnostiam vypracovali až do najvyššieho velenia Veľkého Chána. Džebe (v mongolčine šíp, alebo všeobecne zbraň), vlastným menom Žurgadaj, pôvodne bojoval proti Džingischánovi aj obom bratom a v jednej bitke zranil Veľkého Chána šípom na krku.
Ako sa Neg dozvedel od starších spolubojovníkov, armáda Veľkého Chána bola vyčerpaná rokmi bojov v Číne, preto bola na západné ťaženie vyslaná len pomerne malá armáda. Povrávalo sa, že priamy útok proti uzurpátorovi kara-kitajského trónu nie je možný. Neg aj ostatní spolubojovníci mali spočiatku skôr diverznú úlohu: cválať po okolí a oslovovať domácich, či už nomádov, alebo usadených roľníkov, a uisťovať ich o tom, že keď sa skončí hrôzovláda, ktorá núti moslimov prijímať iné náboženstvá (kresťanstvo alebo budhizmus), Veľký Chán bude benevolentný a spravodlivý k všetkým vierovyznaniam. Mnohí z Kitajcov tak obrátili svoje zbrane proti svojmu chánovi a Džebe so svojimi vojakmi porazili nepriateľské vojsko po obliehaní mesta Balasagun. Neg vtedy po prvý raz videl obrovské mesto, obohnané starobylými kamennými múrmi, vyrastajúce na stepi pod horami. Zo svojho prvého boja si pamätal máločo – keď vyliezol po narýchlo zbudovanom rebríku až na hradby ako jeden z posledných vojakov, nečakal ich už veľký odpor. Uzurpátor trónu vraj utiekol a nechal svojich vojakov napospas nepriateľovi, čo spôsobilo vlnu paniky, úteku a krátkych a krvavých stretov, zakončenú hromadným vzdávaním. Mesto a jeho obyvateľstvo ostalo po porážke ušetrené.
Dospelý muž vo vojne s Chorezmom
O ušetrení sa však nedalo hovoriť pri iných mestách, ktoré armáde Veľkého Chána vzdorovali počas nasledujúcej vojny, ktorej sa zúčastnil aj Neg – trestnej výpravy do Chorezmu. Boje prebiehali úplne odlišne, a aj armáda bola niekoľkonásobne väčšia.
Neg sa stal veliteľom svojho arbanu, ktorého úlohou bolo cválať ďaleko pred hlavnými silami ako prieskumnícky oddiel. Pohybovali sa rýchlo, bez akýchkoľvek stretov s nepriateľom či civilným obyvateľstvom. Keď sa Neg vracal k veliteľom so správami, vždy sa čudoval dlhému hadiacemu sa radu vozov, sprevádzaných zachmúrenými Číňanmi. Od svojich známych, ktorí ich mali za úlohu strážiť, sa márne vyzvedal, čo sa skrýva pod tými plachtami. Zistil to až pred bránami chorezmských miest, kde z nich boli zostavené obrovské stroje, vrhajúce na hradby ohnivé gule a šípy dlhé ako chlap. Mestá, ktoré sa odmietli podrobiť Džingischánovi a slepo podporovali hanebného šacha Mohameda, boli na výstrahu vyplienené, vypálené, a obyvateľstvo, ktoré sa nehodilo ani ako otroci, ani ako vojaci, bolo na mieste popravené. Pre Nega to bola absolútna samozrejmosť. Neposlušnosť Veľkému Chánovi sa trestala smrťou a všetci mali dostatok času nato, aby sa pridali na správnu stranu. Navyše, čím viac miest bolo na ukážku zničených, tým viac rôznych miestodržiteľov našlo správnu cestu, a svoje dŕžavy spolu so životmi svojich poddaných odovzdali vládcovi s mandátom Večných Nebies bez boja. Džingischán im za to dal správcu, najčastejšie z vlastných radov, a stali sa občanmi Mongolskej ríše.
Neg a jeho arban boli ako veteráni ťaženia do Kara-Kitaja a aj pre svoj mladý vek tesne po dobytí Samarkandu opäť pridelení k Džebemu a Subotajovi, ktorí dostali za úlohu uloviť unikajúceho zbabelého šacha. Ich divoký hon nemal v histórii obdobu. Neg bol prítomný, keď mongolské vojská po rýchlom cvale cez celý Chorezm porazili vojská Gruzínskeho kráľovstva, s veľkými stratami prekročili Kaukaz cez nebezpečné priesmyky a hoci vysilení, rozohnali spojenecké vojská Kumánov, Čerkesov a Alanov a prezimovali v juhoruských stepiach. Šacha nikdy nedohonili a až oveľa neskôr sa Neg dozvedel, že potupne umrel od strachu na nejakom malom ostrove v Kaspickom mori.
Hoci okolité národy neboli schopné obrany, a Neg dokonca viackrát sprevádzal obchodníkov nejakého bledého kupeckého plemena, ktorí žiadali o pomoc s porážkou svojich susedov a konkurentov, Subotai a Džebe sa predsa len dočkali veľkého a slávneho boja.
Ruské kniežatá sa v meste Kyjev spojili s už raz porazenými Kumánmi a len dokonalá taktická myseľ mongolských generálov mohla poraziť ich snahy. Niekoľko dní Neg a jeho spolubojovníci naoko unikali oveľa menej pohyblivému nepriateľovi. Keď im Rusi nestačili, alebo sa zdalo, že hodlajú prenasledovanie ukončiť, Mongoli rozhádzali časť koristi, aby vyzerali, že unikajú, chrániac si len vlastný život. Až na deviaty deň, keď boli ruské a kumánske vojská roztratené a neorganizované, zavelil Subotaj pri malej bezvýznamnej riečke Kalke zastaviť a otočiť sa nepriateľovi čelom. Neg bol jeden z bojovníkov, ktorí vpadli na opešalých Rusov zboku a prinútili ich obrátiť sa v panike na útek. Protivníkov chrbát predstavoval výborný terč pre jeho šípy a keď sa aj obrátil v snahe odvrátiť nevyhnutné, Negova šabľa dokončila zvyšok. Za svoju odvahu bol po boji povýšený na stotníka, veliteľa zúnu a zúčastnil sa hostiny usporiadanej na drevenej plošine, mliaždiacej zajatých ruských bojovníkov. Až potom sa mongolská armáda vydala naspäť do rodnej stepi.
Smrť v Uhorsku
Po návrate do Mongolska sa Neg oženil a po niekoľko rokov žil typický nomádsky život, oslobodený od vojenských ťažení. Bohatstva mal dostatok vďaka zákonu, ktorý určoval každému vojakovi podiel na koristi. Každú zimu sa zúčastnil veľkého lovu, ktorý organizoval Veľký Chán, aby muži nezabudli vojenské manévre a nevyšli z cviku. Po obrovskom smútku po Džingischánovej smrti bol Neg povolaný do služby novým chánom Ögodejom, išlo o útok na západ, pod velením už veľmi starého Subotaja a mladého princa Batua.
Výprava začala podmanením kočovných kmeňov Bulharov a Kumánov, ktorých následne bez problémov začlenili do ríše Veľkého Chána. Pri ruských mestách, ktoré sa odmietli vzdať, však bolo nutné použiť rovnakú taktiku ako v prípade chorezmských. Žiadne zľutovanie s tými, ktorí odmietajú prirodzený poriadok prírody a suverenitu Veľkého Chána.
Ako pomerne skúsený starší muž dostal Neg úlohu sprevádzať poslov ku kráľovi Uhrov, ktorý nečestným spôsobom volal Kumánov, právoplatne podriadených Veľkému Chánovi, svojimi poddanými. Zbabelosť Uhrov sa prejavila naplno, keď poslov aj so sprievodom popravili už na hraniciach ich kráľovstva. Negova smrť však nebola márna. Keď posledný raz vzhliadol na modré nebo, keď jeho hlava padala k zemi, bol si istý, že Veľký Chán a jeho verní psi jeho smrť určite pomstia.
Literatúra
- Gabriel, R.: Subotai the Valiant: Genghis Khan´s greatest general. Oklahoma 2004
- Chambers, J.: The Devil’s Horsemen: The Mongol Invasion of Europe. Auckland 1979.
- Nicolle, D. / Shpakovsky, V.: Kalka River 1223. Genghis Khan’s Mongols invade Russia. Londýn 2001.
- Peers, C.: Genghis Khan and the Mongol War Machine. Barnsley 2015.
- Pow, S.: The Last Campaign and Death of Jebe Noyan. In Journal of the Royal Asiatic Society 27/1, 2016, 31 – 51.
Obrazová príloha: www.artstation.com, wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).