Počas druhého vpádu Tatárov do Uhorska sa odohralo jedno z najheroickejších a najvýznamnejších vojenských víťazstiev našich predkov, ktoré malo dôsledky pre dejiny celej Európy. Na porážke Tatárov sa podstatnou mierou podieľali bojovníci, ktorí pochádzali z územia Slovenska, alebo tu mali rozhodujúcu časť svojich majetkov. Za víťazstvom Uhrov bola systematická príprava, zmeny vo vojenskej taktike, v zložení a organizácii vojska v kombinácii s technologickými inováciami.
Prvý mongolský vpád v rokoch 1241 – 1242 nielenže spustošil kráľovstvo, no súčasne odhalil aj mnohé slabiny dovtedajšieho uhorského vojenstva, ako nedostatok moderných kamenných opevnení, prevahu ľahkej a poloťažkej jazdy z vrstvy kráľových služobníkov a posádok župných hradísk, často nedostatočne vycvičenej a vystrojenej atď. Vtedajší uhorský kráľ Belo IV. (1235 – 1270) sa však pustil do obnovy tak energicky, že si vyslúžil označenie „druhý zakladateľ kráľovstva“ (po Štefanovi I.). Udeľoval privilégiá mestám, podporoval banské podnikanie a pozýval do krajiny kolonistov.
Uhorské vojenské reformy
Súčasťou tohto úsilia boli aj vojenské reformy. V roku 1247 si na pomoc zavolal najlepších dobových vojenských poradcov – rytierov Rádu svätého Jána a talianskych kamenárskych majstrov a stavebníkov. Dovolil šľachte a mestám stavať murované hrady a mestské hradby, k čomu ich podnecoval udeľovaním rôznych privilégií. Za jeho vlády bolo v Uhorsku založených okolo sto až stopäťdesiat kamenných hradov.
Panovník takisto pochopil, že uhorská jazda sa musí modernizovať do podoby západoeurópskeho ťažkého jazdectva, ktoré je síce početne menšie, ale profesionálnejšie a chránené brnením. Nie je pravdou, ako sa niekedy tvrdí, že ťažká jazda bola bezbranná voči kočovníckej ľahkej jazde vyzbrojenej reflexnými lukmi a uplatňujúcej taktiku náhlych výpadov a ústupov. Skúsenosti z bojov vo Svätej zemi v 12. – 13. storočí a potom vo východnej Európe v 13. – 14. storočí ukazujú, že i západo- a stredoeurópske vojenstvo jej dokázalo uplatnením vhodných taktických postupov úspešne čeliť. Aby však takýto vysoko profesionálny ťažkoodený jazdný bojovník mohol vôbec existovať, musel sa zväčšiť jeho pozemkový majetok oproti niekdajšiemu ľahkoodencovi, alebo ho niekto iný musel vystrojiť a vyzbrojiť. Preto v roku 1248 Belo IV. dovolil, aby drobní šľachtici mohli vystupovať do služieb bohatých barónov a biskupov pod podmienkou, že od nich dostanú náležitý výcvik a výstroj a budú pripravení pod ich velením na vojenskú službu v kráľovskom vojsku. Spoločne s povolením výstavby hradov jednotlivými šľachticmi išlo vlastne o zapojenie súkromných zdrojov do obrany štátu. Bol to asi nevyhnutný krok, hoci neskôr sa ukázalo, že takáto „privatizácia“ vojenskej moci nevyhnutne viedla aj k decentralizácii politickej, a k vzniku triedy magnátov a oligarchov.
Diablova zbraň
Okrem kamenných hradov a ťažkej jazdy bola ďalšou technologickou inováciou kuša, ktorej masové rozšírenie Belo IV. podporoval. Napríklad v roku 1259 najal 1 000 strelcov z kuše v Benátsku. V Uhorsku bola zbraň známa aj predtým, ale práve v boji proti Mongolom sa osvedčila, a to napriek tomu, že cirkev opakovane zakazovala jej používanie – najmä vo vojnách proti kresťanom. Kuša bola prvým hromadne používaným „vojnový stroj“. Jej výroba vyžaduje mechanickú zručnosť a „priemyselnú základňu“ (takže je nedostupná napr. kočovníkom, ak neovládnu niektorú krajinu s remeselníckou populáciou). Jej efekt v boji na rozdiel od meča či luku nezáleží ani tak na schopnostiach a šikovnosti toho, kto s ňou manipuluje, ako skôr na jej technických parametroch. Jej výkon je navyše mechanicky štandardizovaný, takže je možné opatriť ju aj jednoduchými mieridlami. Pokiaľ na dobré ovládanie luku a meča treba trénovať roky, na zvládnutie streľby z kuše stačí niekoľko týždňov. Rozširuje tak počty mužov, ktoré možno povolať do vojska. I jej parametre boli okrem rýchlosti streľby lepšie než parametre lukov používaných v tom čase v Uhorsku (anglické dlhé luky sa začali vo významnej miere používať až koncom 13. storočia, aj to len v západnej Európe). Dostrel bol zrejme porovnateľný, ako mali reflexné luky stepných jazdcov, ale ťažšia strela z kuše mala väčšiu prieraznosť. Stepný ľahký alebo poloťažký jazdec nie je navyše dostatočne chránený brnením a jeho štít je zákonite malý – ak ho vôbec má. Ak by aj strela z kuše nezranila jazdca, zásah jeho koňa ho fakticky vyraďuje z boja. Zato strelec z kuše je obyčajne krytý za veľkým štítom spolupracujúceho kopijníka.
V tomto období sa drôtená košeľa európskeho ťažkého jazdca začala dopĺňať tzv. brigandínami, koženými kabátcami obitými železnými plátmi, ktoré ho dostatočne chránili pred mongolskými lukmi. Vznik miest a osád tzv. hostí s rôznymi výsadami znamenal aj zrod kvalitne vyzbrojenej pechoty, ktorá okrem obrany mestských hradieb mohla slúžiť aj v poli, práve ako strelci z kuše alebo kopijníci so štítmi.
Ako vhodný doplnok mala slúžiť ľahká jazda zložená z Kumánov, s ktorými sa Belo IV. aj uhorská šľachta nakoniec dohodli a pridelili im sídla a rozsiahlu samosprávu v Potisí. Vojenskú podporu Kumánov si Belo IV. cenil tak vysoko, že v roku 1253 oženil svojho syna a nástupcu Štefana s kumánskou šľachtičnou Alžbetou (niekde sa uvádza, že bola dcérou kumánskeho chána a veliteľa Kötena).
Belo IV. a jeho vojenskí poradcovia dokázali vypracovať aj strategický plán obrany. Karpatské priesmyky mali brániť posádky hradov a vojensky zdatní kolonisti (Sikuli, Valasi, spišskí Nemci). Ak by mongolské vojská predsa len boli prenikli do vnútrozemia kráľovstva, v jeho východnej polovici sa mali uhorské vojská stiahnuť do opevnení so všetkými zásobami a Mongolom prenechať „prázdnu krajinu“. Hlavnú líniu obrany mal predstavovať Dunaj, kam už mongolské vojsko malo doraziť vyčerpané pochodom a drobnými potýčkami. Tu naň mali čakať hlavné uhorské sily a podstúpiť s ním rozhodujúci boj. Je pozoruhodné, že porážky od Mongolov viedli v ruských kniežatstvách na základe „obdivu ku kultúre silnejšieho“ k preberaniu mongolskej taktiky a výstroja, teda k upevňovaniu prevahy ľahkej a poloťažkej jazdy, ale v Uhorsku a v Poľsku viedla podobná skúsenosť k snahe mongolské vojenské umenie prekonať.
Obdobie medzi dvomi vpádmi
Po ukončení mongolského „veľkého európskeho pochodu“ v rokoch 1237 – 1242 sa vo východnej Európe, v západnej Sibíri a v Kazachstane stabilizoval pod vedením chána Batu jeden z úlusov mongolskej ríše, zvaný neskôr Zlatá horda. Ovládol nielen turkickú nomádsku populáciu niekdajšej kumánsko-kypčackej ríše a Povolžského Bulharska, ale postupne prebral aj islam. 
Obyvateľom tohto územia prischlo v Európe označenie Tatári. Na jeho okrajoch pretrvali vazalské štáty, ako Bulharsko, Alania a ruské kniežatstvá. Ku cti Bela IV. slúži, že výzvy Zlatej hordy podriadiť sa a poskytnúť jej podporu na ďalšie vpády do Európy odmietol. V roku 1259 sa Zlatá horda transformovala na prakticky nezávislý štát s vlastnou politikou a jej vojská takmer beztrestne podnikali nájazdy do Poľska, do krajín na Balkáne, Kaukaze a vo východnej Európe vrátane Litvy.
V Uhorsku v tom čase prebiehala konfrontácia medzi Belom IV. a jeho synom Štefanom V. ktorý sa nakrátko (1270 – 1272) stal jediným vládcom. No medzi rokmi 1272 – 1290, ktoré sú kritické z pohľadu nášho rozprávania, vládol Uhorsku Ladislav IV., zvaný Kumánsky, a to nielen pre svoju kumánsku matku. V čase smrti svojho otca mal asi desať rokov a do roku 1277 bol pod poručníctvom a takmer výlučným výchovným vplyvom jej kumánskej rodiny. Keď sa chopil samostatnej vlády, napätie medzi uhorskou šľachtou a kumánskou aristokraciou viedlo k ďalšiemu povstaniu Kumánov a k odchodu časti z nich za hranice do Srbska, na územia pri dolnom Dunaji i do Zlatej hordy, kde sa spojili so svojimi príbuznými. Vpád kumánskych vojsk z Valašska v roku 1282 Ladislav IV. v bitke pri jazere Hód odrazil. Tieto udalosti však mohli v Zlatej horde vyvolať dojem vnútornej slabosti Uhorska.
Zlatej horde v tom čase oficiálne vládol Batuov vnuk Töde Mögke (1281 – 1287). Západnú časť ríše asi od Dnepra k Dunaju a Karpatom však spravoval vojvodca Nogaj (1230? – 1299), jeden z najtalentovanejších tatárskych vojvodcov, ktorý bol v Európe vnímaný ako faktický vládca Zlatej hordy, respektíve ako niekto, kto má na starosti „európske záležitosti“ tejto veľkej ríše. A sledujúc udalosti v Uhorsku, rozhodol sa Nogaj pre útok.
Tatársky vpád 1285 – 1286
Vo februári roku 1285 sa zo Zlatej hordy na západ pohli dve veľké armády, ktorých spoločná sila podľa stredovekých kroník mohla byť až 40 000 mužov (tento údaj sa zdá byť nadnesený). Zimné obdobie dnes vnímame ako nevhodný čas na stredovekú vojenskú kampaň, ale tatárske rozhodnutie malo svoje dôvody a útok v zime nebol pre nich ničím nezvyčajným. Nogaj, ktorý bol mozgom celej výpravy, mohol predpokladať, že v sýpkach nájde dostatok obilia pre svoje vojská, rovnako aj to, že rieky a močiare v Uhorsku budú zamrznuté a nebudú prekážkou ich postupu. Tatárom chlad neprekážal, v eurázijskej stepi boli časté nízke teploty, niekedy až -40 ºC .
Prvej armáde, ktorá vpadla do uhorského Sedmohradska z Valašska niekde v okolí mesta Brašov, sa do čela postavil sám Nogaj. Druhá prešla z Haliče cez Verecký priesmyk do Zakarpatska, pričom sa k nej pripojili aj vojská tatárskeho vazala, haličského kniežaťa Leva I. Tomuto vojsku velil ďalší tatársky vojvodca Talabuga, ktorý bol s Nagojam dlhodobo spätý a s ktorého pomocou sa v roku 1287 stal chánom Zlatej hordy. Medzi dvomi hlavnými tatárskymi armádami operoval ešte menší zbor s pomocnými úlohami, o ktorom vieme len málo. Tatárske sily sa skladali prevažne z ľahkých jazdcov a musíme predpokladať, že okrem turkických etník Zlatej hordy v nich boli zastúpení aj bojovníci z iných podriadených národov.
Uhorské kráľovstvo disponovalo vojenskými silami možno až o veľkosti 100 000 mužov, ale väčšina z nich bola viazaná obranou hradov a miest. Na operácie v poli mohli Uhri vyčleniť asi 30 000 mužov, pričom aj tieto sily boli rozdelené na viacero častí. Hlavné velenie mal, samozrejme, kráľ Ladislav IV., ale na riadení mnohých operácií, najmä lokálneho charakteru, sa zúčastňovali jeho vojvodcovia, predovšetkým Juraj Bakša, Omodej Aba a Roland Borša. Minimálne prví dvaja boli úzko spojení s dnešným slovenským územím.
Juraj Bakša zo Zemplína bol najvýznamnejším vojenským veliteľom Ladislava Kumánskeho. Krátko pred tatárskou inváziou sa stal vlastníkom veľkých majetkov v Zemplíne a v Šariši a neskôr získal prídomok „zo Solivaru“ – podľa hradu pri Prešove, ktorý založil v roku 1288 a ktorý sa stal jeho hlavným sídlom. 
Omodej Aba patril do známeho klanu Abovcov a na východnom Slovensku, v Zakarpatsku a v priľahlých oblastiach Maďarska si dokázal na konci 13. storočia vybudovať zo zdedených a získaných majetkov rozsiahlu doménu porovnateľnú s neskoršou dŕžavou Matúša Čáka. Roland Borša pochádzal zo šľachtickej rodiny údajne rumunsko-slovanského pôvodu a v čase tatárskeho vpádu bol sedmohradským vojvodom.
Pohyb severnej tatárskej armády vedenej Talabugom od začiatku sprevádzali logistické problémy. Vo Vereckom priesmyku zaskočil Tatárov sneh a v Zakarpatsku a v povodí Tisy zistili, že Uhri zhromaždili všetky zásoby v nových kamenných hradoch, z ktorých podnikali odvážne výpady. Niežeby Tatári nevedeli dobýjať opevnené sídla, ale v stredoveku to znamenalo stráviť dlhé týždne obliehaním. Údajne sa nezmocnili ani jedného uhorského hradu. Uhri navyše dokázali dosiahnuť víťazstvá nad menšími rozptýlenými tatárskymi oddielmi. Boje sa odohrali aj na východnom Slovensku (Zemplín, Šariš). Nedostatok potravín a uhorská guerillová taktika znamenali smrť tisícok tatárskych bojovníkov, skôr než sa vôbec dostali do kontaktu s hlavnými uhorskými silami.
Takto oslabená Talabugova armáda predsa len pritiahla k Pešti, ktorú ale zrejme nedobyla. Uhorské hlavné sily sa sústredili pozdĺž pravého (západného) brehu Dunaja, čo zodpovedalo stratégii, ktorú zamýšľal už Belo IV. Kráľovské vojsko následne prešlo do protiútoku a pod velením Ladislava IV. porazilo Tatárov v bitke niekde v okolí Pešti. Talabuga potom začal ustupovať na východ, zrejme aby sa v Sedmohradsku mohol spojiť s Nogajom. No pri hrade Colţeşti (Toročko) v západnom Sedmohradsku sa opäť dostal do bitky s Uhrami a znova prehral. Morálny stav tatárskych vojsk musel byť už dosť zlý, a Uhrom sa navyše podarilo získať okolo tisíc zajatcov. 
K ďalšej bitke s hlavnými uhorskými silami, zrejme opäť na čele s Ladislavom IV., došlo zakrátko niekde na úpätí Apusenských vrchov na hranici Sedmohradska. Talabuga v nej bol úplne rozdrvený a nezostalo mu nič iné, ako sa cez Karpaty s malým zvyškom síl stiahnuť do Moldavska a Haliče, pričom ho ešte v horách zaskočili a prepadli Sikuli. Celá táto výprava netrvala dlhšie než dva mesiace.
Nogajovi sa darilo len o málo lepšie. V Sedmohradsku čelil miestnym silám pod vedením vojvodu Rolanda Boršu, ktoré sa skladali najmä zo Sikulov, Valachov a Sasov. Neúspešne obliehal mesto Brašov. V podstate sa stále pohyboval iba v uhorskom pohraničí a Boršove oddiely mu v poli uštedrili niekoľko menších, ale citeľných porážok. Navyše po rozbití Talabugovej armády zamierili do Sedmohradska hlavné uhorské sily. Nogaj už viac na nič nečakal a začal sa sťahovať, pričom počas ústupu v severovýchodnom Sedmohradsku ešte zrejme dobyl mestečká Reghin, Bistriţa a hrad Turda. Na jar 1286 ustúpil do Moldavska, pričom bol rovnako ako Talabuga v horách napádaný Sikulmi.
Analýza celej kampane poskytuje jasný obraz. Tatárska armáda vedená skúsenejším a zdatnejším vojvodcom (Nogajom) sa držala pri hraniciach, vyhýbala sa stretnutiu s hlavnými uhorskými silami a dokázala dosiahnuť menšie lokálne úspechy. Keď sa priblížila hlavná uhorská armáda, ustúpila. Druhá tatárska armáda vedená menej obozretným veliteľom podstúpila tri veľké bitky, vo všetkých prehrala a vrátili sa z nej len žalostné zvyšky. To nepriamo potvrdzuje tézu, že uhorské vojsko malo nad Tatármi istú taktickú a vojensko-technologickú prevahu, ktorú Tatári už nedokázali nijako kompenzovať. Ak použijeme analógiu z prostredia rádov nemeckých a livonských rytierov alebo z križiackych štátov v Levante, bola to zrejme kombinácia a vhodné nasadenie štyroch druhov zbraní a vojakov: strelcov z kuše, kopijníkov a ťažkej a ľahkej jazdy. Strelci z kuše, chránení štítmi kopijníkov, neutralizovali výpady tatárskych jazdných lukostrelcov a vo vhodnom okamihu vyrazila vpred ťažká jazda, ktorá rozbila dezorganizované útvary tatárskych ľahkých jazdcov. No a uhorská kumánska ľahká jazda potom dokončila víťazstvo prenasledovaním utekajúceho protivníka.
Epilóg
V roku 1286 Tatári a Haličania vedení Talabugom ešte vtrhli do Poľska a odviedli odtiaľ množstvo zajatcov. No ich podobný vpád v roku 1287 – 1288 sa skončil rovnako ako dva roky predtým v Uhorsku. Poliaci ich aj za prispenia uhorského oddielu Juraja Bakšu zo Solivaru porazili. V rámci tejto kampane sa v roku 1288 Tatári pokúsili zaútočiť na Spiš, ale aj tu ich Juraj Bakša úspešne odrazil pri Podolínci, teda prakticky na hraničných zásekoch. Od toho momentu sa už Tatári nepokúšali o expanziu do krajín západného kresťanstva a obmedzili svoje nájazdy na východnú Európu a Balkán. Vďaka technickým inováciám zavedeným do vojenstva bol stepný ľahký jazdec z európskej perspektívy odsunutý na okraj bojiska. Európa bola okolo roku 1240 v šoku z vpádu Mongolov a z ich spôsobu boja a taktiky. No v priebehu jednej generácie dokázala proti nim vyvinúť protizbraň. Aj preto sa mohlo v 14. storočí začať mohutné vytláčania Zlatej hordy z východnej Európy.
Pri hodnotení priebehu tatárskej invázie v rokoch 1285 – 1286 stojí z nášho pohľadu za povšimnutie, že muži z územia dnešného Slovenska zohrali pri tejto prelomovej porážke Tatárov významnú úlohu. Mali by sme tiež oceniť genialitu uhorského panovníka Bela IV., ktorý sa poučil z porážky v rokoch 1241 – 1242 a začal posilňovať hospodárstvo aj obranu krajiny, pričom sa nevyhýbal ani novátorským riešeniam. Dokázal načrtnúť stratégiu, ktorú úspešne realizovali jeho nástupcovia.
Možno by sme mali prehodnotiť aj naše tradičné vnímanie Ladislava IV. Kumánskeho a oprostiť sa od obrazu, ktorý nám sprostredkovali stredovekí kronikári. Skutočne bol v konflikte s kresťanskou cirkvou aj s uhorskou šľachtou, chľastal a neviazane smilnil s mladými Kumánkami. Kultúrou a zmýšľaním bol možno väčšmi Kumán než Uhor, viac nomád z Veľkej stepi než európsky kresťanský šľachtic. Na druhej strane mal určite veľmi dobrú predstavu o výhodách i slabinách vojenskej taktiky stepných národov. V politickom živote stredoeurópskeho kresťanského kráľovstva pôsobil ako slon v porceláne, dvakrát bol exkomunikovaný a takmer celé obdobie svojej vlády musel viesť výpravy proti odbojným magnátom a provinčnej šľachte. No vojensky si počínal viac-menej zdatne a čo je rozhodujúce, všetky bitky proti vojskám východných jazdcov vyhral.
Pramene:
Институт русской литературы (Пушкинского Дома) РАН: Галицко-Волынская летопись. Dostupné na internete: http://lib.pushkinskijdom.ru/Default.aspx?tabid=4961.
Použitá literatúra:
Jackson, P.: The Mongols and the West: 1221–1410. London 2005.
Jančošek, M.: Vývoj vojenských technológií a vojenskej organizácie v podmienkach bezpečnostného prostredia strednej Európy. In: Zborník príspevkov z 10. medzinárodnej vedeckej konferencie: Národná a medzinárodná bezpečnosť 2019. Liptovský Mikuláš 2019. 193–204.
Kónya, P.: Dejiny Uhorska. Bratislava 2014.
Pow, S.: Hungary’s Castle Defense Strategy in the Aftermath of the Mongol Invasion (1241–1242). In: Fortification, Defence Systems, Structures and Features in the Past. Zagreb 2019, 239–259.
Salagean, T.: Transylvania in the Second Half of the Thirteenth Century: The Rise of the Congregation System. Leiden 2016.
Vásáry, I.: Cumans and Tatars: Oriental Military in the Pre-Ottoman Balkans, 1185–1365. Cambridge 2005.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Obrázková kronika
Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).