Pod ľadovcom v islandských horách sa nachádza pozostatok výbuchu sopky – lávové pole. Oheň a ľad tu vytvorili scenériu, ktorá je tak typická pre Island. Nachádza sa tu sopečná jaskyňa, ktorej vzhľad pripomína cestu do podsvetia. Práve v nej sa mohli odohrať pohanské rituály Vikingov.
Prví Vikingovia prišli na ostrov Island už niekedy okolo roku 860 po Kr. Pred ich príchodom tu žilo zopár írskych mníchov, prípadne ďalší menej početní prisťahovalci z Britských ostrovov. Našli sa tu aj rímske mince z 3. storočia po Kr., čo môže byť dokladom príchodu ľudí, pravdepodobne takisto z Britských ostrovov, niekedy už v staroveku. Dokonca aj starší antickí autori poznajú ostrov Thule, ktorý sa nachádza šesť dní plavby od Británie, čo by mohol byť práve Island.
Prvý Viking
Za prvého potvrdeného vikinského osadníka na Islande sa považuje istý Ingólfr (Ingólfr Arnarson, Ingólfur Arnarson), ktorý sa so svojimi ľuďmi niekedy v druhej polovici 9. storočia usadil na území tzv. Dymiacej zátoky (dnešné hlavné mesto Islandu – Reykjavík). Väčšina z osadníkov boli migranti z Nórska. Historici toto sťahovanie spájajú s tvrdou politikou nórskeho kráľa Haralda Krásnovlasého (zomrel okolo roku 930 po Kr.), pretože po uchopení moci začal s tvrdou centralizačnou politikou a uvalil na obyvateľstvo veľké dane, čo časť podaných riešila vysťahovaním. Niektorí kolonisti mohli prísť aj z Britských ostrovov (predpokladá sa asi 7 percent stredovekej populácie). V prvej vlne priplávalo na ostrov asi 3000 osadníkov, čiže asi 400 rodín, ktorí si na ostrov priniesli aj svoju vieru a zvyky.
O dejinách Islandu nás informuje jedinečný prameň, tzv. Landnámabók (Kniha o zaujatí vlasti z 13. storočia). Podľa tohto zdroja a na základe archeologických výskumov osídľovali Nóri hlavne pobrežné oblasti a údolia riek, čo je vlastne logické, vzhľadom na geografické a prírodné podmienky ostrova. Môžeme predpokladať, že tak ako nás dnes, aj prvých Vikingov fascinovala drsná krása Islandu. Jedným z takých genius loci mohlo byť aj lávové pole Hallmundarhraun, ktoré sa nachádza neďaleko dnešného Reykjavíku. Ide o pozostatok výbuchu sopky z 9. storočia. Krátko pred katastrofou prišli na Island Vikingovia.
Sopečná jaskyňa
Keď „čerstvá“ a roztavená hornina preteká už starším a ochladeným lávovým poľom, vytvárajú sa akési trubice. Časom sa stropy týchto tunelov zrútia a vznikajú jaskyne. Na Islande je ich niekoľko stoviek. Jednou z nich je jaskyňa Surtr (Surtshellir), pomenovaná podľa ohnivého obra z vikinskej mytológie. Surtrove plamene pri ragnaroku, vikinskom konci sveta, zachvátia svet bohov a ľudí. Apokalypsu prežijú len Ódinovi synovia Vídarr a Váli a z podsvetia sa vrátia mŕtvi božskí bratia Baldr a Höd. Z nepriateľov bohov prežije len had Niddhog. Z ľudstva ostane len jeden pár – Líf a Leiftrasi.
Zmienka o jaskyni sa prvý raz objavuje v spomínanej knihe Landnámabók. Uvádza sa tu, že syn vikinského náčelníka Thorvald Prázdne Hrdlo Thordarson sem chodil recitovať básne obrom, ktorí tu žili. „Recitál pre obrov“ sa mal odohrávať niekedy na konci 9. storočia.
V ságe Harðar saga ok Hólmverja (14. storočie) sa vyskytuje zmienka o 18 vyhnancoch, ktorí žili v jaskyni. V ságe Sturlunga Órækja Snorrasona (13. storočie) nelegitímneho syna známeho autora Snorriho Sturlusona bol v jaskyni alebo v jej okolí oslepený a vykastrovaný jeden z islandských náčelníkov.
Cesta do podsvetia
Vchod jaskyne zakryl sopečný živel prírodnou depresiou, ktorá skrýva cestu do temnoty. Natrafíte naň, až keď k nemu prídete. Po 100 metroch v temnote zrazu uvidíte v jaskyni oblohu. Pred stáročiami sa tu prepadol strop. Ste obklopený gigantickými čadičovými blokmi a po stranách sa objavujú jaskynné galérie. Ďalej však už pokračuje temnota a svetlo mizne v útrobách Zeme. Cítite vlhký a studený vzduch. Ak by ste náhodou kopli do kameňa, jaskyňa zosilní zvuk jeho dopadu.
V týchto miestach založili Vikingovia svoju svätyňu. Kamene nahromadené do výšky niekoľkých metrov vytvorili oválny priestor so šírkou 3 až 7 metrov. Podľa magazínu Archaeology ide o jednu z najstarších vikinských štruktúr na svete. V rohu štruktúry sa našla kopa zvieracích kostí, ktoré sú rozbité na malé kúsky. Nachádzali sa tu pozostatky až 200 zvierat. Najčastejšie išlo o ovce a kozy, ale našiel sa aj hovädzí dobytok, ošípané a kone. Podľa rádiokarbónového datovania pochádzajú kosti z rokov 890 až 930 po Kr. Okrem spomínanej štruktúry sa neďaleko nachádzal kamenný múr, ktorý prechádzal naprieč jaskyňou a sťažoval prístup do hlbších polôh.
Ďalšie jaskyne na Islande s nálezmi ľudskej činnosti a artefaktov vykazujú znaky krátkeho prechodného používania. Surtshellir je však iný. Bádatelia najskôr uvažovali, že ide o akési útočisko vikinských vyhnancov, ktorí sú spomínaní aj v ságe Harðar saga ok Hólmverja. Archeologický výskum v jaskyni bol však detailný a nepodarilo sa zachytiť stopy po sadzi na stenách a na strope, rovnako sa vo vrstvách v okolí štruktúry nenašli fosfáty, ktoré by identifikovali miesto pre fekálie. Nebola tu ani zásobáreň vody.
Kultové artefakty
Počas archeologického výskumu sa z pieskovej vrstvy v jednom z jaskynných výklenkov vyzdvihla kolekcia sklenených korálikov troch farieb – zelenej, modrej a žltej. Okolo nich sa našli stopy po auripigmente, čo je cenný žltý pigment na báze arzénu, ktorý sa napriek svojej jedovatosti používal už od staroveku. Zaujímavý je fakt, že jeho ložiská sa na Islande nenachádzajú. V spomínanej kamennej štruktúre boli aj kúsky jaspisu, ktorý Vikingovia používali ako ekvivalent zápaliek. Nešlo však o jaspis, ktorého náleziska sa nachádzali blízko jaskyne, ale pochádzal z iných ložísk na Islande.
V strede kamennej štruktúry našli archeológovia olovený kríž a tri ďalšie kúsky olova. Nie je to však doklad nastupujúceho kresťanstva. Na olovených predmetoch sa našli stopy po drážkovaní, čo by naznačovalo, že mohli byť použité ako závažia. Kevin P. Smith, ktorý spolu so Guðmundurom Ólafssonom vedie archeologický výskum v jaskyni Surtshellir, si myslí, že ide o kompletný súbor závaží. Ich spoločná váha je 26 gramov, čo je hmotnosť, ktorú Vikingovia nepoužívali pri obchode, ale pri súdnych konaniach. Napríklad ak musel niekto zaplatiť kompenzáciu za vraždu, počítala sa v jednotkách, z ktorých každá mala 26 gramov.
Rozmiestnenie artefaktov – vzájomná poloha olovených predmetov a zvieracích kostí – nás vedie k myšlienke, že v jaskyni bola uložená akási forma obety. Podľa Kevina P. Smitha by sa štruktúra dala interpretovať ako rituálna kamenná loď, ktorá by súvisela so spomínanou mytológiou obrov. Domáce zvieratá mohli byť obetované pre bohyňu Freyu, ktorej by mali patriť aj obetované koráliky. Navyše sa to všetko odohráva v jaskyni pomenovanej podľa obra Surtra.
Smithov kolega Guðmundura Ólafsson si však myslí, že prítomnosť vikinských vyhnancov sa nedá úplne vylúčiť. Obe vysvetlenia si však nemusia odporovať. Miesto, ktoré bolo v minulosti centrom kultu, sa mohlo stať vhodným úkrytom pre vydedencov zo spoločnosti. Vstup do jaskyne pripomína otvor do pekla – a kde sa najlepšie ukryjete, ak nie na hraniciach inferna?
Použitá literatúra
Arbman, H.: Vikingové. Praha 1969.
Eldjám, K.: „Fund af romerske mønter på Island“. Nordisk Numismatisk Årsskrift, 1949, 4 – 7.
Logan, F. D.: The Vikings in History. London – New York 1991.
Múcska, V./Daniš, M./Ševčíková, Z.: Dejiny európskeho stredoveku. I. ranný stredovek. Od 5. storočia do polovice 11. storočia. Prešov 2006.
https://www.archaeology.org/issues/255-1705/features/5468-iceland-surtshellir-viking-cave
Obrazová príloha: Ívar Brynjólfsson/Islandské národné múzeum, K. P. Smith, S. S. Patel, J. P. Raadsig, wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.
