Väčšina odborníkov sa zhoduje v názore, že morová epidémia v 14. storočí, nazývaná aj čierna smrť, rovnako ako takmer tisícročie pred ňou Justiniánov mor, pôvodne prišli zo stepí centrálnej Ázie a do Európy sa epidémia dostala z prostredia Zlatej hordy, severozápadnej časti slávnej Mongolskej ríše.
O pôsobení čiernej smrti v Európe sa z rôznych zdrojov vie pomerne veľa, ako však táto epidémia ovplyvnila prostredie, z ktorého de facto vzišla? Džočiho úlus nebol len pustou stepou s riedkym nomádskym osídlením, ktoré malo byť odolné voči rýchlemu šíreniu nákazy. V úrodných riečnych údoliach existovalo početné obyvateľstvo, ktoré sa živilo roľníctvom, obilia bol dostatok aj na export, ktorý podporoval vznik centrálnych miest s multikultúrnym obyvateľstvom, s hradbami a s rušnými trhoviskami. Predsa len, prechádzala tadiaľto aj severná, pozemná časť Hodvábnej cesty. Samozrejme, obrovské stepné a sčasti lesostepné zóny boli osídlené kočovníkmi, ale nízka hustota osídlenia určovala, že pomer nomádov a usadených roľníkov mohol byť takmer vyrovnaný a morová epidémia sa preto mala kde uhniezdiť a zabíjať.
Počiatky nákazy
Prvým ohniskom morovej nákazy bolo zrejme severné podhorie Tibetskej plošiny, odkiaľ sa postupne nákaza rozšírila aj do priestoru centrálnej Ázie, aj keď niektorí vedci tvrdia, že práve centrálna Ázia bola prvotným zdrojom nákazy. Podľa rozboru genómu izolovaného z baktérie Yersinia pestis, ktorá je nositeľkou morovej epidémie, je najpravdepodobnejšie, že vznikla v Číne. Tím odborníkov predovšetkým na klimatológiu, ktorý sa zaoberal širokou škálou vzoriek letokruhov starých stromov, zistil, že na vznik nákazy mal veľký vplyv krátkodobý pozitívny klimatický výkyv v oblasti stepí pri pohorí Karakoram. Ten rozmnožil miestnu populáciu hlodavcov, u ktorých sa rozmohli blchy prenášajúce mor, ktoré sa následne preniesli buď na chované zvieratá, alebo priamo na človeka. Podľa istých písomných zdrojov je prvá nákaza spomínaná v roku 1331 v dnešnej provincii Čchink-chai, v teritóriu úlusu Veľkého chána. Mongolskej ríši aspoň nominálne vládnuca dynastia Jüan, založená Džingischánovým vnukom Kublajchánom, však strácala postupne vládu nad celým slávne dobytým teritóriom Číny. Morová epidémia bola nasledovaná druhou vlnou, ale aj povodňami, hladomorom a povstaniami, ktoré v priebehu dvoch desaťročí úplne potlačili moc Džingischánových potomkov v Číne.
Prvou prominentnou obeťou morovej nákazy sa stal vládca juhozápadnej časti Mongolskej ríše ílchán Abu Sa´id a jeho synovia. Podľa niektorých správ mali na čiernu smrť zahynúť už v roku 1335, hoci rukolapné dôkazy chýbajú, a je možné, že vymretie tejto rodiny spôsobila iná choroba kombinovaná s dvorskými vražednými intrigami. Smrťou Abu Sa´ida zhruba v období morovej epidémie však končí praktická existencia Ílchanátu, jedného zo štyroch veľkých mongolských úlusov.
Najstaršie jednoznačne rukolapné archeologické doklady o morovej epidémii však pochádzajú z územia dnešného Kirgizska. Tu v oblasti severne od jazera Issyk-Kuľ v dnešnom Kirgizsku dokladajú rozmach nákazy v rokoch 1338 – 1339 kamenné náhrobky nestoriánskych kresťanov. Zatiaľ čo za vyše storočie existencie tejto enklávy, ktorá pochovávala na jednom pohrebisku, umreli približne štyria ľudia ročne, v priebehu týchto dvoch rokov ich zomrelo vyše 100. Toto územie patrilo do Čagatajského chanátu, ďalšieho zo štyroch mongolských úlusov, ktorý s Džočiho úlusom susedil z na juhovýchode. Tieň smrti sa nad Strednou Áziou podľa arabských letopiscov vznášal 15 rokov. Mor postupujúci na západ od Kirgizska následne silne zasiahol nie tak dávno založené „zlatohordské“ mestá, ako Ukek či Astrachan, či staré centrá na veľkých riekach, ako Sarai a Bolgar. Podľa arabského kronikára Maqriziho mor vznikol v zemi veľkého chána a potom sa dostal do „Uzbekovej zeme“, odkazujúc na chána Uzbeka, vládnuceho v Zlatej Horde väčšinu prvej polovice 14. storočia.
Čierna smrť ako biologická zbraň?
Prvá vlna moru sa v priestore Zlatej Hordy objavila počas panovania chána Džanibeka, Uzbekovho syna, a sčasti aj vďaka nemu sa nákaza dostala (alebo sa urýchlil jej presun) cez Alexandriu a Egypt až od Európy. Chán Džanibek bol jeden z posledných vládcov Zlatej Hordy, ktorí ešte dokázali držať na uzde všetky mocenské kliky a odľahlé územia. V štyridsiatych rokoch 14. storočia viedol boj s talianskymi mestskými kolóniami v Pričiernomorí. Pri snahe o dobytie janovskej Kaffy (dnes Feodosia) na Kryme v roku 1345 však jeho vojakov začal vo veľkom kosiť mor. Klasický príbeh hovorí o mongolských nakazených mŕtvolách vystreľovaných katapultmi za hradby ako o prvom zaznamenanom cielenom použití biologických zbraní. Hoci samotné Džanibekovo obliehanie bolo neúspešné a on bol nútený so zvyškom svojho vojska odtiahnuť, mor už sa v Kaffe natoľko rozšíril, že jej obyvatelia nestíhali mŕtvych hádzať do mora a nepochovaní nebožtíci sa hromadili v uliciach a zamorili vzduch v celom meste. Utekajúci Janovčania zobrali nákazu so sebou do ich najbližšej destinácie – Konštantínopola, jedného z najrušnejších a najľudnatejších miest v tomto období, odkiaľ sa rozšírila do celého západného sveta. Samozrejme, že nákaza by sa do Kaffy a následne ďalej do sveta dostala obchodnými cestami a najmä prostredníctvom talianskych, janovských a benátskych kupcov a námorníkov, pohybujúcich sa v blízkosti ohnísk, z ktorých sa mor rozširoval. Nešlo, prirodzene, o jedinú vlnu, je veľmi pravdepodobné, že zmutovaná baktéria sa vrátila z Európy do miest Džočiho úlus naspäť, o čom svedčí napríklad aj ďalšie rozšírenie čiernej smrti s ohniskom v Saraji v roku 1364 a minimálne ďalšie dve epidémie v rokoch 1374 a 1396.
Zostaňme však chvíľu pri samotnom Džanibekovi, pretože práve jeho smrťou končí relatívna stabilita v priestore Džočiho úlusu a ako uvidíme neskôr, politicky sa v nej prejavuje rozdielnosť medzi jej západnou (pravé krídlo) a východnou časťou (ľavé krídlo), rozdelených Volgou. Táto dualita spočívala v tradičnom rozdelení moci v mongolskom impériu. Batu ako hlavný Džočiho nástupca spravoval celý úlus, no primárne jeho západnú časť. Jeho brat Orda, podriadený Batuovi, spravoval časť východnú. Podriadenosť východnej časti, ktorá mala väčšmi stepný a nomádsky charakter, západnému krídlu, kde sa pomerne rýchlo začali na miestach zastávok karaván vytvárať prosperujúce mestá a spoločnosť sa prirodzene usádzala popri veľkých riekach, de facto bezproblémovo fungovala až do morovej epidémie a do konca Džanibekovej vlády. Na chánsky stolec nastúpil Džanibekov syn Berdibek, ktorý si pravdepodobne k urýchleniu nástupníctva vypomohol neznámym jedom. Dva roky Berdibekovej vlády boli pretkané vraždami a intrigami, ale autorita chána v podstate zostala zachovaná. Po jeho smrti, ktorá teoreticky mohla byť spôsobená aj prebiehajúcou morovou nákazou, sa Džočiho úlus rozpadol na dve časti (a varírujúci Krym) s nespočítateľným množstvom chánov so životnosťou vlád skôr v mesiacoch než v rokoch. Systém voľby chána v Džočiho úluse totiž spočíval na vzájomnej dohode štyroch najvýznamnejších rodov, ktoré sa ďalej opierali o mocenské kliky vo svojom regióne. Až do Berdibekovej smrti sa štyri kmene či rody vždy nakoniec dokázali dohodnúť, no v čase epidémie k takémuto konsenzu nedošlo. Je možné, že vyššia miera úmrtnosti aj vo významných rodinách v jednotlivých regiónoch rozhodila celý systém a nepomer medzi východnou a západnou časťou si vypýtal svoju daň.
Dôsledky epidémie
Dôkazy naznačujú, že východná časť Džočiho úlusu sa s nákazou vyrovnávala lepšie ako jej západný náprotivok, alebo sa aspoň z depopulačného úderu dokázala rýchlejšie spamätať. V prvom rade je to možné vysvetliť vyššou mierou nomádskeho elementu vo východnej časti, teda v kazašských stepiach a v južnej Sibíri. Hoci medzi nomádmi, ktorí žijú v menších skupinách na väčšom priestore, sa nákaza šíri menej, sociálne kontakty u nich neabsentujú, preto sa nákaza stále rozširuje, aj keď pomalšie. Je nutné poznamenať, že hlodavce, ktoré sú prvopočiatkom nákazy, patria do bežného jedálnička eurázijských nomádov, a tak nie je možné vylúčiť, že viaceré komunity sa nakazili z primárneho zdroja a nie vzájomným kontaktom. V každom prípade je po odznení najväčšej morovej vlny možné badať presuny obyvateľstva z východu na západ. Svedčí o tom napríklad absolútne vymiznutie moslimských náhrobkov s arabskými nápismi v jazyku Volžských Bulharov v ich teritóriu na strednej Volge v druhej polovici 14. storočia, konkrétne po roku 1358. Táto udalosť má viacero vysvetlení, ktoré všetky súvisia s morom. Buď pribúdalo toľko mŕtvych, a ubúdalo imámov, že nebolo možné pochovávať s tradičnými zvyklosťami, alebo pre nedostatok času nebolo možné venovať sa jednotlivým nápisom. Taktiež je možné, že mzdy za prácu v „pohrebníckom sektore“ vzrástli natoľko, že obyčajný človek si pomník nemohol dovoliť tak ako predtým, a hroby elity sa nezachovali.
Je možné, že elita utiekla zo zaľudnených oblastí na „vidiek“, tak ako rozprávači z Boccaciovho Dekameronu, alebo podľahli turbulentným sociálnym zmenám spomínaným vyššie. Dokladom takéhoto úteku môže byť aj premiestnenie hlavnej mincovne zo Saraia. Faktom však je, že správy o kedysi veľmi dôležitom a husto osídlenom území v podstate utíchajú na viac než storočie. Kazanský chanát, vznikajúci v regióne pôvodného volžsko-bulharského osídlenia, však svoje eponymné centrum situoval 100 kilometrov severne od Bulgaru, ktorý po viacerých morových vlnách mohol byť opustený, alebo minimálne prišiel o svoj status politického centra celého regiónu. Vymiznutý volžsko-bulharský jazyk bol nahradený práve východným kypčackým turkickým dialektom, čo je možné vysvetliť najmä presunom obyvateľstva.
Existuje viacero odhadov, aké veľké percento Európy podľahlo čiernej smrti, pohybujúc sa medzi 40 až 60 % obyvateľstva. Pre územie Ázie, a špecificky pre Džočiho úlus však nemáme vhodné demografické podklady. Jediným konkrétnejším číselným údajom je úmrtnosť na Kryme, kde sa na základe listov dochovaných z tohto obdobia, predpokladá smrť približne 85 000 ľudí. Percentuálne to však vyjadriť nie je možné bez aspoň približného odhadu celkovej populácie, určite však pri husto osídlenom krymskom pobreží išlo o porovnateľné percento ako v Európe.
Ako je vidno, nákaza čiernej smrti nezasiahla len Európu, hoci pre ňu paradoxne existuje omnoho bohatšia databáza zdrojov ako o priestore, z ktorého pochádza. Všetky štyri úlusy Mongolskej ríše si v tomto období prešli stavom anarchie a politickej nestability, ktorý nakoniec viedol ku krachu celého spoločenského usporiadania a ich zániku. Samozrejme, nie je možné tvrdiť, že sa o to pričinila len morová nákaza, no je isté, že bola jedným z dôležitých faktorov rozpadu takzvaného Pax Mongolica. Čo sa týka Džočiho úlusu, po niekoľkých dekádach po epidémii sa nakrátko opäť spojil do jedného celku pod vládou práve z východnej časti pochádzajúceho Tochtamyša, ktorý bol akýmsi „praotcom“ poľsko-litovských Tatárov – Lipkov. Staré kmeňové zväzy a tradície však už boli zničené a nikdy sa opäť neobnovili a celú skazu dokonal až nový stredoázijský geniálny dobyvateľ Tamerlán s pravdepodobne porovnateľným, ak nie väčším skóre ako mor.
Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.
Literatúra
- Schmid, B. V./ Büntgen, U./ Easterday W. R./Ginzler, Ch./Walløe, L./Bramanti, B./Stenseth, N. Chr.: Climate-driven introductions of plague into Europe. Proceedings of the National Academy of Sciences, Feb 2015.
- Morelli, G./ Song, Y./ Mazzoni, C. et al.: Yersinia pestis genome sequencing identifies patterns of global phylogenetic diversity. Nature Genet 42, 2010, 1140 – 1143.
- Schamiloglu, U.: The Impact of the Black Death on the Golden Horde:Politics, Economy, Society, Civilization. Zolotoordynskoe obozrenie = Golden Horde Review 5/2, 2017, 325 – 343.
- Wheelis, M.: Biological Warfare at the 1346 Siege of Caffa. Emerging Infectious Diseases, 8(9), 2002, 971 – 975.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).