V stredoveku znamenalo udelenie práv mestu zlepšenie jeho hospodárskeho a ekonomického postavenia a zvýšenie jeho vplyvu v okolí. Takéto právo získala aj Žilina.
Udelenie práva pre sídlo v stredoveku často znamenalo zlepšenie hospodársko-ekonomických podmienok. Stabilizovali sa výnosy a zlepšila sa situácia obyvateľstva. Zmenila sa kvalita života obyvateľov a mestské sídla neraz začali získavať na význame vo svojom okolí i dominantný vplyv ako regionálne hospodársko-ekonomické centrá. Mestá, ktoré mali povolenie používať vlastné právo, začali okolo seba vytvárať právne okruhy a stávali sa právnymi centrami. Prechod na používanie právneho systému alebo založenie novej lokality zabezpečovalo zvýšenie príjmov a zlepšenie hospodárskeho zázemia.
Žilina ako právne centrum
Svoje právo získala aj Žilina. Nevieme povedať, kedy presne boli mestu udelené privilégiá. Stalo sa tak pravdepodobne za vlády Ondreja III. Žilina začala používať právo, ktoré používalo aj mesto Tešín (dnes metropola Tešínskeho Sliezska v južnom Poľsku). Tešín bol zároveň miestom, kde sa mešťania Žiliny smeli odvolať. Išlo o flámsky právny systém, ktorý bol vhodný aj pre kolonizáciu vidieka. V priebehu 14. storočia potom získala Žilina ešte niekoľko privilégií, a tým si vytvorila skvelé predpoklady na to, aby sa mohla stať právnym centrom.
Žilinské právo sa začalo šíriť najskôr na hornom Považí, o pár rokov neskôr na Kysuciach, potom v Turci a nakoniec aj na Orave. Prvou zmienkou o žilinskom práve je listina Kolárovíc z roku 1312, keď táto lokalita dostala žilinské právo. Medzi rokmi 1312 a 1318 sa k nemu pripojila i Divina. V roku 1320 to bolo Dlhé Pole. V roku 1325 dostali žilinské právo ďalšie lokality: Kysucké nové Mesto a Krásno nad Kysucou. Z miest, ktoré dostali žilinské právo, spomeniem ešte Trstenú a pravdepodobne aj Prievidzu. Do konca stredoveku sa žilinským právom riadilo viac ako 80 lokalít. Žilinský právny okruh so všetkými svojimi lokalitami bol nepochybne najväčším právnym okruhom na území stredovekého Slovenska.
Richtár a obyvatelia
Kľúčovou postavou žilinského práva bol richtár. Mal súdnu právomoc nad obyvateľmi, dostával poplatok z každého šiesteho lánu, tretinu udelenej pokuty, mal vlastný slobodný lán a iné slobody a úžitky. Mohol si vydržiavať pekára, ševca, kováča a mäsiara, mal právo mlyna a výčapu. Funkcia richtára bola dedičná, mohol ju však voľne odpredať.
Obyvatelia obvykle platili hrivnu striebra v dvoch splátkach na sviatok svätého Juraja a Michala. Odovzdávali naturálne dávky, ináč boli často oslobodení od iných povinností. Udelenie práva bolo zvyčajne spojené s lehotou, v ktorej nemuseli obyvatelia platiť dávky. V prípade miest bolo žilinské právo špecifické pri každej lokalite; spoločným znakom bol len dedičný richtár a niektoré mestské výsady.
Koniec žilinského práva
Vnútroštátna situácia v krajine sa však nevyvíjala v prospech žilinských richtárov. V druhej polovici 14. storočia sa odvolávanie do mesta Tešín ukázalo ako nevhodné právne ustanovenie. V Tešíne vyššiu súdnu právomoc vykonávalo priamo tešínske knieža a ním poverení ľudia. V praxi to znamenalo zásah cudzieho zemepána do vnútroštátnych záležitostí Uhorska. Tiež tomu napomohla aj skutočnosť, že mesto Tešín samotné prešlo v roku 1364 na užívanie magdeburského práva, ktoré bolo rozšírené aj v Uhorsku. V roku 1369 preto zasiahol kráľ Ľudovít I. Veľký. Ten nariadil prejsť z tohto typu práva na iné právo, ktoré používali uhorské mestá. Voľba žilinských mešťanov padla na mesto Krupina, ktoré užívalo magdeburské právo.
V roku 1370 mešťania Žiliny poslali list mestu Krupina a žiadali ich o právne poučenie v právnych zvyklostiach ich mesta. Samozrejme, právny poriadok mesta Krupina musel byť prispôsobený mestu Žilina a jeho potrebám, hlavne čo sa týka funkcie dedičného richtárstva a Tešína ako odvolacieho centra. Odvolacím centrom sa pre lokality, ktoré používali žilinský právny systém, stala Krupina a richtár ostal naďalej dedičnou funkciou. Napriek tomu, že mesto Žilina prijalo krupinské právo, do istej miery stále fungovalo podľa starých zvyklostí. Preto vzniklo niekoľko problémov. Nakoniec musela znovu zasahovať kráľovská moc a donútiť Žilinu dodržiavať krupinské právo. Hoci sa žilinský magistrát vzpieral kráľovskému nariadeniu, v roku 1384 bolo mestu definitívne nariadené, aby prešlo na krupinské právo. Mesto sa nakoniec podriadilo kráľovskej moci.
Žilinské právo malo teda oficiálne krátke trvanie. Súdna prax vyzerala zrejme inak, keďže aj po zákaze práva sa niektoré lokality obracali na mesto Žilina najčastejšie so žiadosťou o užívanie ich práva. Tak to bolo napríklad v prípade Pružiny. Aj po zákaze žilinského práva rezonovali jeho ustanovizne a charakteristické črty v právnom systéme ešte dlhý čas. Tieto právne normy sa upravovali a komponovali do iných právnych systémov. Žilinské právo v období 14. – 15. storočia zohralo významnú úlohu pri vývoji právneho systému v Uhorsku, ale aj pri osídľovaní severného Slovenska.
Použitá literatúra:
- Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice 1985.
- Beňko, J.: Starý Turiec. Martin 1996.
- Beláčik, P. a kol.: Sučany. Martin 1979.
- Halaj, D./Marsina, R. (zost.): Žilina, dejiny a prítomnosť. Martin 1975.
- Jeršová, M.: Žilinské právo na Slovensku. In: Sborník Matice slovenskej XV. Bratislava 1937, 235 – 238.
- Kristenová, V. a kol.: Žilina v minulosti a dnes. Martin 1963.
- Lehotská, D.: Vývoj mestského práva na Slovensku. In: Sborník FFUK – Historica 10. Bratislava 1959, 36 – 114.
- Marsina, R.: Právne postavenie slovenských mešťanov v Žiline koncom 14. a začiatkom 15. storočia. In: Vlastivedný zborník Považia 11. Martin 1972, 3 – 18.
- Sedlák, I.: Belá-Dulice. Martin 2006.
- Štefánik, M./Lukačka, J. (zost.): Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava 2010.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Študent histórie na Trnavskej univerzite v Trnave. Člen KVH Ostrô v Ružomberku. Zaujíma sa o dejiny vojenstva, dejiny stredovekého Slovenska a históriu práva na Slovensku.