Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy.
Anglická kráľovná
Eleonóra bola o dva roky mladšia ako Margaréta, sestry si boli po celý život blízke a často si písali listy. Margaréta sa stala francúzskou kráľovnou, zatiaľ čo na Eleonóru čakal ženích z anglického trónu. S jej potenciálnym manželom, anglickým kráľom Henrichom III., rokoval jej strýko Viliam Savojský, biskup z Valence.
Raymond Berenger IV. kvôli svojim finančným problémom nemohol dcére Eleonóre dať žiadne veno v hotovosti, ale sľúbil, že po jeho smrti dostane 10 000 mariek. Najbezpečnejšia cesta do Anglicka viedla cez francúzske kráľovstvo, ale jedine v prípade, že by Ľudovít IX. udelil povolenie prejazdu. Blanka Kastílska dospela k záveru, že druhá dcéra pomerne bezvýznamného grófa nie je pre Francúzsko nebezpečná a prejazd povolila. Okamžite po príjazde do Anglicka sa s ňou Henrich III. oženil (14. 1. 1236). Henrich mal manželku rád, obdivoval jej krásu a často jej kupoval dary. Obaja milovali spoločnosť, smiech, tanec a pekné oblečenie. Eleonóra na rozdiel od Margaréty spravovala vlastnú domácnosť. Henrich trpel výkyvmi nálad, bol veľmi dôverčivý, ale akonáhle si niekoho obľúbil, zabúdal na staré priateľstvá.
Keďže Henrich nemal žiadneho radcu alebo príbuzného, ktorému by bezvýhradne veril a ktorý by ho chránil, čoskoro sa na dvore usadil aj Eleonórin strýko Viliam Savojský. Biskup bol vzdelaný, mal široký rozhľad a osobne sa poznal s pápežom. Kráľ ho menoval do svojej rady, čo ťažko niesli jeho baróni. Keď Henrich žiadal o nové dane, ktoré by mu pomohli zaplatiť obrovské veno pre sestru Izabelu, vzbúrili sa. Eleonóra a Viliam sa hrozbe postavili múdro, presvedčili vodcov odporu (Richarda z Cornwallu a Simona z Montfortu), že je pre nich výhodnejšie stáť na strane kráľa. Viliam zomrel v roku 1239, po odchode z Anglicka, existuje možnosť, že bol otrávený. Eleonóra síce stratila skúseného spojenca, ale za ten krátky čas sa od neho veľa naučila a bola odhodlaná podporovať manžela.
V roku 1239 porodila syna Eduarda. Na krst dorazil aj jej strýko Tomáš Savojský, flanderský gróf, a Henrich si ho tak isto obľúbil. Keďže však Tomáš nemohol tráviť dostatok času na anglickom dvore, pozval Henrich k sebe ktoréhokoľvek Eleonórinho príbuzného, ktorý by o to mal záujem. Túto ponuku využil Peter Savojský, Henrich mu hneď daroval grófstvo Richmond a pasoval ho na rytiera. V roku 1241 dokonca menoval ďalšieho z bratov Bonifáca Savojského arcibiskupom z Canterbury.
Vlastná mocenská základňa
Keď si Eleonóra uvedomila, že sa na Henricha nemôže spoľahnúť, začala si budovať vlastnú mocenskú základňu. Okrem strýkov začala do Anglicka lákať aj ďalších krajanov z Provence a Savojska (prišlo ich okolo 300). Pre svojich príbuzných zaisťovala sobáše s predstaviteľmi anglickej aristokracie. Väčšina Angličanov bola proti prílivu cudzincov, ktorí okamžite obsadzovali dôležité posty.
Eleonóre sa podarilo presvedčiť Henricha, že v prípade jeho smrti sa o kráľovstvo najlepšie postarajú ona a jej strýko Peter Savojský, čím odstrihli kráľovho brata Richarda z Cornwallu. Musela si však dávať pozor, pretože dostať sa do sporu s Henrichom nebolo vôbec ťažké.
Manželovi porodila päť detí: Eduarda (1239), Margarétu (1240), Beatrice (1242), Edmunda (1245) a Katarínu (1253). Bola oddanou matkou, keď v roku 1246 syn Eduard ochorel v opátstve Beaulieu, trvala na tom, že ho bude ošetrovať, hoci opát bol proti tomu, aby v opátstve bývala žena. Keď jej dcéra Margaréta, manželka škótskeho kráľa Alexandra III., napísala, že ju manželov regent drží v domácom väzení, presvedčila Henricha, aby jej vyrazili s vojskom na pomoc.
Henrich cítil povinnosť podporiť Huga de la Marche (manžela jeho matky Izabely z Angoulême) v jeho vzbure proti Alfonzovi z Poitiers a Ľudovítovi IX. Napriek odporu barónov zhromaždil dostatok peňazí a vyrazil s vojskom na kontinent. Eleonóra, vtedy očakávajúca tretie dieťa, cestovala s ním. Usadila sa v Bordeaux, kde plánovala porodiť (dcéru Beatrice). Henrich s Hugom de la Marche boli prekvapení francúzskou armádou pri Taillebourgu (1242), Henrich takmer padol do zajatia. Našťastie tam bol Richard z Cornwallu a v mnohých nepriateľských vojakoch spoznal barónov, ktorých vyslobodil zo zajatia vo Svätej zemi. Vyrokoval s nimi, že Henrich môže odísť skôr než sa o jeho prítomnosti dozvie Ľudovít.
Boje o Gaskonsko
V apríli 1243 Henrich uzavrel s Ľudovítom päťročné prímerie, stratil však kraj Poitou a navyše musel za každý rok mieru zaplatiť 1000 mariek. V konečnom dôsledku však táto zmluva nebola pre Henricha až tak veľmi nevýhodná. Henrich každým neúspechom strácal rešpekt svojich poddaných. Aragónsky kráľ začal podnikať nájazdy na Gaskonsko a zároveň sa búrili šľachtici z južného Gaskonska na čele s Gastonom z Béarnu, nevlastným bratom Raymonda Berengera IV. Keďže vtedajší gaskonský senešal nedokázal krízu vyriešiť, začal Henrich hľadať nového správcu. Voľba padla na Richarda z Cornwallu, ktorý bol skúseným bojovníkom aj diplomatom, čo dokázal aj vo Svätej zemi. Ten však kedysi od Henricha dostal sľub, že mu Gaskonsko venuje a bolo pravdepodobné, že by si ho po vyriešení problémov nechal. Preto Eleonóra presvedčila kráľa, aby za senešala menoval Simona z Montfortu. Simon poznal Henrichovu vrtkavosť a žiadal, aby mu úrad bol zverený na sedem rokov bez akýchkoľvek podmienok. Zároveň mu kráľ musel zaručiť armádu a sľúbiť, že všetky gaskonské dane zostanú v krajine. Čo však Simonovi chýbalo, bolo diplomatické nadanie, všetko sa snažil dosiahnuť silou, čím si znepriatelil mnohých miestnych obyvateľov. Hoci sa mu podarilo zajať Gastona z Béarnu, kráľovná nedala dopustiť na svojho strýka a po sľube, že už nebude vyvolávať nepokoje, ho dala prepustiť. Okamžite po návrate Gaston uzavrel spojenectvo s kastílskym kráľom a pokračoval vo vzbure.
Čoraz častejšie sťažnosti na Simona z Motfortu len podporili Henrichovu nespokojnosť a rok pred vypršaním lehoty siedmich rokov, bol Simon obžalovaný z neľudského zaobchádzania a vydierania. Podporili ho však Richard z Cornwallu a anglickí baróni, preto sa ho Henrich neodvážil potrestať. V roku 1252 dostal Simon 7 000 mariek za to, že sa vzdal správy Gaskonska. Oficiálne bol správcom menovaný princ Eduard, vtedy 13-ročný, ale v skutočnosti sa vlády ujal samotný Henrich. Do Gaskonska však vyrazil až v auguste 1253, pretože najskôr musel prekonať odpor barónov dať mu peniaze na ďalšiu zahraničnú misiu. Kráľ bol nútený získavať peniaze akýmikoľvek spôsobmi a predovšetkým mestám ukladal rôzne poplatky. Henrich s Eleonórou vymysleli stratégiu, ako znovu upokojiť Gaskonsko a začali rokovať s kastílskym kráľom o sobáši jeho nevlastnej sestry Eleonóry s princom Eduardom. Alfonz Kastílsky rád súhlasil, lebo si nebol istý, že by dokázal dobyť a udržať celé Gaskonsko. Počas Henrichovej neprítomnosti bola Eleonóra (vtedy tehotná) menovaná regentkou a Richard z Cornwallu jej prvým radcom. Kráľovná robila všetko pre to, aby manželovi zabezpečila dostatok peňazí nielen na vojsko, ale aj ako zábezpeku, že Alfonz z Poitiers nepodporí gaskonských vzbúrencov. Henrich si uvedomil, že sám ich neporazí a požiadal o pomoc Simona z Montfortu.
Keď bol princ Eduard zasnúbený s Eleonórou Kastílskou, udelila mu kráľovná (vtedy regentka) Gaskonsko, Írsko, niekoľko hradov vo Walese, grófstvo Chester a ďalšie majetky, aby mal dostatok vlastných prostriedkov. Koncom októbra vyrazil do Španielska, aby sa tam oženil. O tri týždne aj s nevestou dorazil do Bordeaux.
Občianska vojna
Keď sa kráľovskému páru konečne podarilo spacifikovať Gaskonsko, vyrazili na cestu do Fontevrault (Henrich chcel vidieť hroby svojich predkov) a keďže francúzsky kráľ Ľudovít už bol späť z krížovej výpravy, navštívili aj Paríž. Po návrate z diplomaticky úspešnej návštevy oznámili barónom, že chcú v mene mladšieho syna Edmunda prijať sicílsku korunu, čo znamenalo ostrov najskôr dobyť. Mali im pomôcť Eleonórini savojskí strýkovia, ktorí v tej dobe ovládali Švajčiarsko a severnú Itáliu a boli skúsenými bojovníkmi. Manželia samozrejme predpokladali, že peniaze na vojsko im požičia Richard z Cornwallu. Ten však s plánom kategoricky nesúhlasil. Kráľovský pár navrhol Manfredovi (pretendentovi na sicílsky trón), že by sa jeho dcéra mohla vydať za Edmunda. Henrich dokonca zorganizoval slávnostnú ceremóniu vo Westminsteri, kde Edmund dostal od pápežovho vyslanca prsteň symbolizujúci vládu nad sicílskym kráľovstvom.
Keď sa Richard z Cornwallu stal rímskym kráľom, prestal barónov huckať proti sicílskemu plánu a Henrichovi sa podarilo získať aspoň nejaké peniaze. Jeho neustále žiadosti o peniaze a uprednostňovanie nevlastných bratov (Lusignanskí) znovu rozhorčilo barónov a tí na zasadanie rady v Oxforde prišli so zbraňami a znovu donútili kráľa a jeho syna Eduarda prisahať na Magnu Chartu. Kráľovi nevlastní bratia prisahať odmietli a boli z Anglicka vyhnaní. V roku 1259 dokonca baróni vnútili kráľovi poradný zbor, bez ktorého vedomia kráľ nesmel o ničom rozhodnúť (Oxfordské ustanovenia).
Vianoce roku 1259 kráľovskí manželia opäť trávili v Paríži, kde podpísali prímerie (Henrich sa vzdal nárokov na Normandiu, Maine, Anjou a Poitou). Eleonóra so sebou priviezla množstvo šperkov, keby bolo potrebné zaplatiť žoldnierov. V apríli pristáli v Anglicku aj s najatou armádou, ale barónom sa nechcelo do konfrontácie. Simon z Montfortu (gróf z Leicesteru) sa postupne stal vodcom vzbúrených barónov, svoje pohŕdanie kráľom už nedokázal skrývať. Dospel k názoru, že on by bol oveľa lepším panovníkom. Keďže však nemal legitímny nárok na trón, zblížil sa s princom Eduardom.
Henrich sa snažil zbaviť obmedzení a požiadal pápeža o anulovanie Oxfordských ustanovení. Presťahoval sa s Eleonórou do Toweru a všetci Londýnčania starší ako 12 rokov museli odprisahať vernosť kráľovi, budú bojovať proti odbojným barónom. Odbojní baróni sa s vojskami blížili k Londýnu a Henrich povolal späť svojich nevlastných bratov. Eleonóra súhlasila len pod podmienkou, že najprv odprisahajú, že nikdy nebudú vystupovať proti jej záujmom.
V apríli 1261 do Anglicka dorazili Lusignanskí s princom Eduardom (bol na turnajoch) a niesli so sebou bulu rušiacu Oxfordské ustanovenia. Pár sa im vydal naproti do Winchesteru, Eleonóra prijala veliteľa žoldnierov, darovala im prstene a iné dary a osobne ich odprevadila ku kráľovi. Baróni cúvli a Simon z Montfortu utiekol do Francúzska. Tento úspech kráľovnú utvrdil v presvedčení, že kompromisy nie sú správne riešenie, že požiadavkám treba vzdorovať.
V roku 1262 si bol Henrich natoľko istý situáciou, že cestoval do Francúzska na rokovanie so Simonom z Montfortu. Stretnutie nikam neviedlo, nikto nebol ochotný pristúpiť na kompromis a v septembri Henrich a väčšina jeho sprievodu ochoreli. Kým sa kráľ ešte zotavoval vo Francúzsku, preplavil sa Simon z Montfortu do Anglicka a barónom ukázal falošnú listinu, podľa ktorej pápež ruší anulovanie Oxfordských ustanovení. Na začiatku 60-tych rokov zomrelo mnoho starých barónov a boli nahradení mladými, horkokrvnými, synmi, ktorí nemali skúsenosti s vojnou a neobávali sa jej následkov.
Kráľ sa do Anglicka vrátil až v decembri 1262. Vo Walese vypuklo povstanie proti kráľovi. Henrich ešte nebol dostatočne zdravý, aby sa postavil na čelo vojska, tak o to požiadal syna Eduarda. V apríli 1263 sa do Anglicka znovu vrátil Simon z Motfortu a postavil sa do čela vzbury, ktorej cieľom bolo znovunastolenie Oxfordských ustanovení a samozrejme vyhnanie prominentných cudzincov (Savojskí, Lusignanskí). V Hereforde uniesli savojského biskupa priamo z katedrály a vyplienili jeho panstvo. Simon vyslal do Londýna poslov s požiadavkou, aby Henrich znovu odprisahal Oxfordské ustanovenia a zároveň upozornil Londýnčanov, aby mu nekládli odpor. Richard z Cornwallu navrhoval, aby kráľ s barónmi uzavrel prímerie, ale Eleonóra a Eduard chceli bojovať. Henrich sa priklonil k svojej žene a synovi.
Strata moci
Eduard sa vybral do Windsoru, kde mal zastaviť barónske vojská. Edmund bol odoslaný do Doveru, aby ho chránil (s ním cestovali mnohé savojské a provensálske ženy, ktoré chceli utiecť po mori). Henrich zostal v Toweri a na naliehanie brata poslal k Simonovi z Montfortu poslov, že pristupuje na jeho podmienky. Eleonóra zúrila, pretože vtedy ešte nebolo nič stratené. Vzala vládu do svojich rúk, kráľa nechala v Toweri a chcela sa preplaviť do Windsoru za Eduardom. Na Londýnskom moste ju už očakávali obyvatelia a „uvítali ju zmesou urážok, kliatob, hádzali na plavidlo blato a kamene“. Kráľovnú zachránil londýnsky starosta, ktorý ju odviedol k londýnskemu biskupovi a tam bola aj vo chvíli, keď Simon z Montfortu vtrhol do Londýna a ujal sa vlády. Okamžite bola menovaná barónska rada a kustód kráľovej veľkej pečate. Následne bol vydaný výnos, že všetci rytieri verní kráľovi sa majú zhromaždiť a zaútočiť na hrad Windsor, ktorý stále držal princ Eduard. Princ sa musel vzdať a rozpustiť žoldnierov. Začal cestovať po kráľovstve a snažil sa získať podporu pre otca.
Ľudovít a Margaréta nechceli nechať svojich príbuzných v problémoch a preto Henrichovi, ako svojmu vazalovi (Gaskonsko) prikázali, aby sa 23. septembra dostavil s manželkou a sprievodom do Boulogne. Simon to nemohol ignorovať, Ľudovít by mohol švagra brániť aj vojensky. Zároveň veril, že by ich svojím šarmom a argumentmi mohol presvedčiť, že robí správnu vec. V Boulogne sa však Simon dostal do konfrontácie s Margarétou, Eleonórou a Beatrice Savojskou a tiež s ich savojskými strýkami. Eleonóra sa rozhodla, že ona a syn Edmund zostanú vo Francúzsku, aby mohli ovplyvňovať francúzsku kráľovskú rodinu vo svoj prospech a zároveň budú zbierať vojsko. Henrich na zasadaní rady žiadal vrátenie svojich privilégií a keď neuspel, uchýlil sa s Eduardom a vernými mužmi na hrad Windsor.
V novembri 1263 Simon z Montfortu súhlasil s arbitrážou pred francúzskym kráľom a prisahal, že sa podrobí jeho rozhodnutiu. Ľudovít oficiálne rozhodol 23. januára 1264 v Amiens – nariadil, že Oxfordské ustanovenia sú neplatné (zrušil ich aj pápež) a že všetok kráľovský majetok sa má vrátiť Henrichovi, ktorý s ním má voľne nakladať. Každý cudzinec, ktorý musel utiecť, mal nárok na bezpečný návrat, vrátenie majetku a Henrich mal právo zamestnať akýchkoľvek zahraničných diplomatov, vojakov, alebo príbuzných. Dohoda z Amiens teda úplne negovala všetky výdobytky barónov. Kronikár z Tewkesbury uviedol, že Ľudovít „bol podvedený hadovi podobnými rečami kráľovnej Anglicka“.
Baróni boli rozhodnutím šokovaní a nechceli sa vzdať svojich privilégií. Mesto Londýn a členovia Cinque Ports vyhlásili, že budú bojovať za Simona a Oxfordské ustanovenia, odmietli kráľa vpustiť do Anglicka a vo Walese znovu vypuklo povstanie. Henrich a Eduard odcestovali do Anglicka bojovať a Eleonóra zostala na kontinente, aby zhromaždila ďalšie vojsko. Po porážke pri Northamptone sa Simon z Montfortu presunul do Londýna a donútil obyvateľov, aby za neho bojovali.
14. mája 1264 sa obe vojská stretli v boji pri mestečku Lewes. Simonova armáda síce obsadila jedinú terénnu vyvýšeninu, ale keď v boji neskúsení Londýnčania zbadali Eduardovu kavalériu, utiekli. Eduard neprozreteľne vyrazil za nimi a na bojisku nechal otca a Richarda z Cornwallu. Pod Henrichom údajne zahynuli dva kone, ale na víťazstvo to nestačilo. Keď sa Eduard vrátil z prenasledovania, už sa mohol len vzdať. Všetci boli prevezení do Canterbury, kde museli prisahať vernosť novej vláde. Kráľ mal radu vyhlásiť za riadiaci orgán krajiny, ktorý bude vládnuť po celú dobu Henrichovej vlády a po neurčenú dobu Eduardovej vlády. Eduard, Richard z Cornwallu a jeho syn Henrich boli uväznení na hrade Wallingford. Kráľ bol ubytovaný u Simona z Montfortu.
Eleonóra po katastrofálnej správe neváhala, vyrazila za sestrou Margarétou pre pomoc. Požiadali pápeža, aby so Simonom dohodol prepustenie kráľa a Eduarda. Pápež vyslal legáta s listinami, podľa ktorých mal byť Simon exkomunikovaný, ak nepristúpi na jeho podmienky. Eleonóra však nečakala, ako rokovania skončia. Zhromaždila vojsko, zvolala aj gaskonských rytierov a spojila sa s Petrom Savojským a Lusignanskými. V auguste 1264 sa všetci stretli v prístave Damme, odkiaľ mala invázia vyraziť. No lode nikdy nevyplávali. Podľa kroniky z Bury St. Edmunds bolo „more a pobrežie hojne strážené anglickým vojskom z vôle kráľov i barónov a tak sa nepriateľ bál vyplávať“. Pápežský legát sa ostro postavil proti invázii a Henrich tiež písal Ľudovítovi, aby zabránil plieneniu jeho zeme. Kráľovná si uvedomila, že ak by zaútočila, baróni by mohli popraviť jej manžela alebo syna. Eleonóra sa v roku 1265 presunula do Gaskonska, ktoré spravovala v synovom mene.
Aj kráľovi verní v Anglicku sa pokúsili oslobodiť Eduarda z Walingfordu, ale jeho žalárnici sa vyhrážali, že ak neodídu, zhodia princa z hradieb. Následne boli rukojemníci prevezení na hrad Kenilworth. Mladosť väčšiny barónov začala spôsobovať problémy, správa krajiny nebola jednoduchá. Simon z Montfortu sa dostal do sporu s Gilbertom de Clare. Ten v bitke pri Lewes zajal Richarda z Cornwallu a mal teda nárok na jeho majetky, tie si však zabral Simon. Gilbert de Clare odišiel do Walesu a pripojil sa k rytierom lojálnym kráľovi. Toto využila Eleonóra a poslala k nim Williama z Valence (nevlastného brata Henricha III.) so 120 mužmi. Eduard svojim strážcom raz navrhol, aby si šli zajazdiť na koni. Stavil sa, že jeho kôň bude najrýchlejší a než si ho vybral, unavil niekoľko iných koní. Akonáhle preteky odštartovali, Eduard vyrazil tryskom do Shropshiru, kde sa spojil s Gilbertom de Clare. Ich armáda postupne dobývala územia okolo Herefordu a rástla. Simon z Montfortu si síce vyžiadal posily, no tie meškali – Eduard ich pri Kenilworthe porazil. Simonove presuny spomaľoval starý a chorý kráľ, musel kvôli nemu často zastavovať. V bitke pri Eveshame bola drvivá väčšina Simonových mužov vrátane Simona a jeho synov pobitá, hrozilo dokonca zabitie kráľa.
Po víťazstve pristúpil kráľovský pár k odvetným opatreniam. Spurným barónom boli skonfiškované majetky. Princ Edmund dostal grófstvo Leicester, pôvodne léno Simona z Montfortu. Mesto Londýn muselo ako pokutu zaplatiť 20 000 mariek. Situácia sa neupokojila, pretože „vydedení šľachtici sa dali dohromady, vyžívali sa v drancovaní a podpaľačstve“. Bolo potrebné nájsť obetného baránka a voľba padla na Eleonóru – veď v zahraničí zhromaždila vojsko a nebyť pápežského legáta, podnikla by inváziu do Anglicka. Okrem toho odjakživa nadržiavala cudzincom. Prišla o faktickú moc.
V roku 1268 prijal princ Eduard kríž, plánoval sa pripojiť k výprave francúzskeho kráľa Ľudovíta. Henrich III. bol zdesený, cítil sa starý a krehký a žiadal syna, aby zostal doma. Po príchode do Tunisu Eduard zistil, že kráľ Ľudovít zomrel a Karol z Anjou vyrokoval mier. Zamieril teda do Akkonu. Jeho otec začiatkom roku 1271 ochorel a napísal synovi, aby sa čo najskôr vrátil. Eduard však chcel splniť križiacky sľub a do Anglicka sa vrátil až o tri roky. Na jeseň 1272 už bolo Eleonóre jasné, že Henrichova smrť sa blíži. Londýnčania vycítili kráľovu slabosť a začali sa znovu búriť. Eleonóra nemala možnosť zasiahnuť a musela to nechať vyriešiť barónov. Henrich zomrel 16. novembra 1272 a bol pochovaný vo Westminsteri. Eduard s manželkou sa vrátil do Anglicka v auguste 1274 a nechali sa korunovať. Kráľovná matka sa stiahla do ústrania a striedavo žila na hradoch Guildford, Marlsborough a Amesbury. Mala dosť peňazí, ktoré zdedila po smrti Petra Savojského a manžela. Syn a baróni jej nechali jediné pole pôsobnosti – rokovanie o sobášoch vnúčat. Eleonóra v júli 1286 prijala závoj a vstúpila do kláštora v Amesbury. Zomrela 24. júna 1291, bola pochovaná v Amesbury (nie vo Westminsteri, ako sa na kráľovnú patrí).
Literatúra:
- Goldstone, N.: Čtyři královny. Nejmocnější ženy Evropy 13. století. Frýdek-Místek 2008.
- Le Goff, J. (vyd.): Muži a ženy středověku. Praha 2013.
Internetové odkazy:
Obrazová príloha: I. Lapper, wikipedia.org
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.