Poddaní vkladali do Karola VI. pri nástupe na trón obrovské nádeje, ktoré sa však nenaplnili. Nešťastný kráľ trpel duševnou chorobou, tá ho však nepripravila o lásku ľudu.

 

Francúzsky kráľ Karol VI. Milovaný (1368–1422) bol najstarším synom Karola V. a Jany Bourbonskej. Ako prvý následník trónu mal titul dauphin z Viennois. Karol vždy nosil najnovšiu módu, organizoval najveľkolepejšie turnaje, miloval herecké predstavenia. Pred štúdiom uprednostňoval lov. Zrejme aj to bol jeden z dôvodov, prečo otec pred smrťou ustanovil regentskú radu.

Storočná vojna

Karol ako 12-ročný nastúpil na trón (Zdroj: J. Fouquet, Gallica Digital Library)

Francúzsko sa vtedy nachádzalo uprostred storočnej vojny. Krajina bola rozorvaná, spustošená a mala veľké finančné problémy. Po otcovej smrti Karol ako 12-ročný nastúpil na trón. Keďže ešte nebol plnoletý, vládli v jeho mene strýkovia Ľudovít z Anjou, Ľudovít Bourbonský, Ján z Berry a Filip (Smelý) Burgundský. Kráľovi strýkovia mysleli v prvom rade na vlastné záujmy, vyprázdnili pokladnicu a zrušili všetky dane zavedené od vlády Filipa IV. Tým, samozrejme, ešte zhoršili finančnú situáciu a už o dva roky neskôr boli všetky dane opäť zavedené. Proti tomu sa postavili (najviac postihnutí) obchodníci, remeselníci aj nádenníci, v Rouene si dokonca zvolili vlastného kráľa. Povstanie sa rozšírilo aj do Amiensu, Remeša, Orléansu, Lyonu a Paríža. Všetky revolty boli násilne potlačené.

Po odchode Ľudovíta z Anjou do Neapolska a Jána z Berry do Languedocu získal najväčší vplyv na kráľa Filip Burgundský. Dohodol Karolovo manželstvo s Izabelou (Isabeau) Bavorskou (1385), podnecoval ho k vojenským akciám výhodným pre Burgundské vojvodstvo. Kým bolo Burgundsko spojencom francúzskej koruny, existovala veľká šanca na vyhnanie Angličanov z Francúzska. Karol, rovnako ako anglický kráľ Richard II. nemali záujem na pokračovaní bojov a rokovali o prímerí. V októbri 1388 kráľ ohlásil v Remeši začiatok svojej samostatnej vlády. Počas nasledujúcich štyroch rokov vrátil úrady bývalým radcom svojho otca (tzv. marmouseti). S ich pomocou ustanovil dva finančné súdne dvory a predpis o výbere úradníctva. Francúzsko sa začalo spamätávať z následkov dlhodobých bojov.

Záchvaty „šialenstva“

Karol VI. – milovaný a šialený (Maľba: A. de Creuse)

V auguste 1392 bol kráľ so sprievodom na love. Zrazu sa pred ním vynorila postava v rozodratých šatách a kričala, že kráľ je zradený. Karol bol otrasený, krátko nato upadol do nepríčetného stavu, slepo napadal svoj sprievod a dokonca vytasil meč na vlastného brata Ľudovíta z Orléansu. Už pár mesiacov predtým dočasne trpel chorobou spojenou s kŕčmi, stratil vlasy aj nechty a mal problémy s rečou. Od incidentu v lese sa záchvaty choroby diagnostikovanej ako schizofrénia vyvolaná silným stihomamom prejavovali čoraz častejšie. U kráľa sa striedali fázy agresivity a depresií. V jasných chvíľach si bol kráľ svojej choroby vedomý a veľmi tým trpel. Keď sa o tom v krajine rozšírila zvesť, plakali vraj všetci poddaní, „akoby ich postihla smrť jediného syna“. Časť dvoranov a poddaných mala podozrenie, že za kráľovou chorobou je práve Ľudovít z Orléansu a jeho žena Valentina Viscontiová, ktorú obviňovali z čarodejníctva.

Mladíci sa prezliekli za príšery podobné divým mužom, vlkom a medveďom (Zdroj: Kronika J. Froissrta, BL Harlery).

Kráľovi uškodil aj šok počas tzv. plesu svetlušiek (január 1393). Ples sa konal pri príležitosti svadby kráľovninej dvornej dámy. Karol a päť jeho pánov sa prestrojili za divých mužov, boli zašití do priliehavých kostýmov pokrytých potrhaným a rozčesaným ľanom, ktorý bol prilepený smolou. „Kráľ bol mladý, preto sa oddelil od ostatných a veselo dotancoval až ku kráľovnej. Potom sa pritočil k vojvodkyni z Berry, najmladšej z prítomných dám, aj keď bola vlastne jeho tetou. Vojvodkyňa s ním chcela laškovať, a tak ho náhle chytila za ruku. Bola zvedavá, kto to pred ňou stojí. Kráľ sa s ňou pohrával a odmietal jej to prezradiť. ‚Ale ja vás nepustím, kým mi to neprezradíte,‘ smiala sa vojvodkyňa.“ Keď na ples dorazil Ľudovít z Orléansu, chcel si divochov zblízka obzrieť. Vytrhol pochodeň sluhovi a pristúpil s ňou tesne k tanečníkom. Z jeho pochodne preskočila iskra na masku jedného z divochov. Smolou napustený odev okamžite vzplanul a oheň sa šíril ďalej. Michel Pintoin napísal: „Len ten, kto mal srdce z kameňa, mohol bez zachvenia počúvať strašný krik tých nešťastníkov a dívať sa na nich, ako zmätene pobiehajú v zbesilom víre, ktorý bol teraz až príliš skutočný. Hltavý plameň vzplanul až k stropu. Potôčky roztavenej smoly im stekali po telách a vsakovali im do kože. Ich utrpenie trvalo asi pol hodiny. Keď sa pokúšali plamene uhasiť a roztrhať horiaci odev, spálili si ruky na uhoľ. Oheň im postupne strávil aj vnútornosti, takže aj ich pohlavné orgány odpadávali po kusoch na podlahu, ktorá sa zaplavila krvou.“

Štyria muži uhoreli, piaty sa zachránil len skokom do škopku na umývanie riadu plného vody. „Kráľa spasila pred žiarom vojvodkyňa z Berry, pretože ho strčila pod svoje sukne a prikryla ťažkým plášťom. Kráľ sa jej snažil vytrhnúť, ale ona ho zadržala: ‚Kam chcete teraz bežať? Čo nevidíte, že Vaši priatelia sa škvaria v ohni? Kto vôbec ste? Teraz mi to už musíte povedať!‘ ‚Ja som kráľ.‘“ Kráľ síce neutrpel žiadnu fyzickú ujmu, no triasol sa po celom tele a nemohol hovoriť. Už ďalší deň však dokázal vysadnúť na koňa a prejsť s bratmi a strýcmi ulicami Paríža a pešo sa zúčastniť procesie do chrámu Notre-Dame. Ľudovít Orleánsky oficiálne požiadal o odpustenie svojho neuváženého činu a zriadil v kostole celestínov zvláštnu kaplnku, kde sa mala každý deň slúžiť zádušná omša za zomrelých. Nikto sa neodvážil otvorene tvrdiť, že by šlo o pokus o vraždu.

Kráľ mal šťastie, pretože mladá vojvodkyňa z Berry cez neho prehodila vlastné šaty a udusila oheň (Zdroj: Anton Burgundský, Gallica Digital Library).

O pol roka neskôr kráľ znovu upadol do stavu nepríčetnosti. Hoci bola kráľovná Izabela povrchná a uprednostňovala zábavu, manžela neopustila. Kráľ jej to sťažoval, pretože počas zatmenia mysle manželku nespoznával a odmietal čo i len pohľad na ňu. V obdobiach jasnej mysle manželku miloval a splodili spolu 12 detí. Preto mu našla konkubínu Odettu de Champdivers, ktorá sa od Karola po roku 1405 nepohla. Tento záchvat trval sedem mesiacov. Keďže kráľ trpel čoraz dlhšími záchvatmi šialenstva a od roku 1410 nemal žiadne jasné obdobia. Niekedy si nepamätal svoje meno, inokedy sa považoval za svätého Juraja, dokonca si myslel, že je zo skla. Vlády nad Francúzskom sa znovu ujali Karolovi strýkovia – Filip Burgundský a Ján z Berry. O moc však usiloval aj kráľov brat Ľudovít z Orléansu. Všetci traja však boli jednotní v tom, že treba zbaviť moci marmousetov. Išlo o kráľovi blízku skupinu šľachticov a klerikov, ktorá podľa strýkov zneužívala svoje postavenie a aj Karolov zdravotný stav.

Znovu vojna

Socha z Karolovej hrobky

Keď v Anglicku nastúpil na trón Henrich V., bol si vedomý francúzskej slabosti a začal ďalšiu etapu storočnej vojny. Po bitke pri Azincourte sa Karola zmocnila úplná apatia, ktorej sa nezbavil až do smrti. O velenie v jeho mene usilovali orleánsky, alençonský a bourbonský vojvoda. Burgundský vojvoda uzavrel spojenectvo s Angličanmi.

V roku 1420 bola uzavretá dohoda z Troyes, podľa ktorej mal po Karolovej smrti zdediť francúzsku korunu Henrich V. Zmluvu potvrdila aj Izabela Bavorská a manželstvo princeznej Kataríny z Valois s Henrichom dohodu spečatilo. Nástupnícke právo dauphina Karola (VII.) bolo úplne pominuté.

Nešťastný Karol zomrel 21. októbra 1422. Za jeho rakvou síce kráčal len jeden človek s kráľovskou krvou (vojvoda z Bedfordu), no pohrebu sa malo zúčastniť 18 000 žialiacich Parížanov.

Literatúra:

  • Nejedlý, M.: Středověký mýtus o Meluzíně a rodová pověst Lucemburků. Praha 2014.
  • Ehlers, J./Müller, H./Schneidmüller, B.: Francouzští králové v období středověku. Od Oda ke Karlu VIII. (888–1498). Praha 2003.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Kronika J. Froissrta, BL Harlery, A. de Creuse, J. Fouquet, Gallica Digital Library

Vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.