„Večné mesto“ na rieke Tiber zažilo počas svojej viac než dvetisícpäťstoročnej histórie viacero momentov, keď jeho obyvatelia na vlastnej koži pocítili ničenie a rabovanie cudzích vojsk. V čase, keď západnej Európe vládli potomkovia kráľa a neskôr cisára Karola Veľkého, boli bežní Rimania spoločne s pápežskou kúriou vystavení novému typu nepriateľa. V auguste roku 846 sa z juhu priplavili lode s posádkami inovercov, ktorí podľa kronikárov mali zoslať na hriešnych kresťanov pomstu od samotného Boha.
Rím v časoch starovekého impéria síce prečkal hneď niekoľko občianskych nepokojov aj ozbrojených intervencií legionárov, no na súmraku antiky v roku 410 po Kr. cisárske hradby neudržali nápor gótskych vojsk vedených Alarichom. O štyridsaťpäť rokov neskôr spôsobili ešte väčšiu spúšť Geiserichovi Vandali, odvedúc so sebou veľkú časť zotročených rímskych občanov. Germánskych „barbarov“ stojacich počas neskorej antiky pred hradbami Ríma silne priťahovalo bohatstvo a sláva hlavy všetkých miest sveta a (západného) kresťanstva (caput mundi, caput christianitatis). Avšak rímskej civilizácii – postupne odetej do ranostredovekého hávu – sa v konečnom dôsledku germánski a iní útočníci časom poddali, keď prevzali nielen západný rítus kresťanstva, ale aj prvky rímskej kultúry a práva. Mnohé lokálne dynastie vybudovali na troskách rozloženého západorímskeho cisárstva od 5. storočia nové kráľovstvá, ktoré vo viacerých ohľadoch ťažili z kultúrneho, správneho aj cirkevného potenciálu Rímskej ríše. Centrum niekdajšieho impéria sa s konečnou platnosťou iba presunulo do Konštantínopola, odkiaľ stále vládol grécko-rímsky bazileus.
Pápežovo mesto
Hoci Rím po roku 476 stratil svojho cisára, naďalej zostával sídlom biskupa s osobitným postavením a cirkevno-právnym primátom. Vo východnom Stredomorí, kde jestvovala tradičná správna štruktúra patriarchátov (Jeruzalem, Antiochia, Alexandria, Konštantínopol), však nároky Ríma na inštitucionálne prvenstvo v rámci globálnej cirkevnej hierarchie nenachádzali vždy jednoznačne pozitívnu odozvu. Rímski biskupi opierali svoje pretenzie obzvlášť o apoštolský odkazmesta sv. Petra a sv. Pavla (a neskôr aj o početné listinné falzá), čo najmä konštantínopolskí patriarchovia nevnímali ako doklad nadradeného postavenia. V konečnom dôsledku ale ranostredoveká kresťanská oikuména rešpektovala prioritné postavenie biskupa sediaceho na svätopeterskom stolci. Išlo totiž o biskupa ustanoveného v 1. storočí za nástupcu apoštola sv. Petra, a považovaného za zástupcu Krista na Zemi a držiteľa kľúčov k nebeskému kráľovstvu. Pápež bol v neposlednom rade aj faktickým svetským panovníkom Ríma, zodpovedným za svoje mesto a za miestnu komunitu veriacich.
Hlava rímskej cirkvi však až do polovice 9. storočia nesídlila za mestskými kamennými hradbami stojacimi od čias cisára Aureliána (270–275), ale pápežov dvor a diecézny kostol (Chrám sv. Petra), podobne ako aj významná Bazilika sv. Pavla boli situované v neopevnenom priestore extra muros, mimo opevnenia. Pápežská enkláva na vatikánskom kopci tak po stáročia nebola obkolesená hradbou. Prvé vatikánske fortifikácie, ktorých línia je zreteľná do dnešných dní, postavili až bezprostredne po útoku, ktorý v danom období otriasol Itáliou a šokoval veľkú časť kresťanského sveta. Skutočnosť, že hlava kresťanstva – disponujúca nielen duchovnou autoritou, ale aj mimoriadnym materiálnym bohatstvom – sídli v priestore slávnej metropoly, no de facto v neopevnenom vatikánskom okrsku, neušla pozornosti bojovníkov a dobrodruhov z južného Stredomoria. Ich vierou bol islam a hlavným spôsobom obživy vojenská korisť.
Útočníci spoza mora
Dobre informovaný autor Fuldských análov, ktorý okolo polovice 9. storočia zapisoval každoročné pamätihodné udalosti z prostredia východofranského kráľovstva, k roku 846 toho neuviedol mnoho. Dianiu dominovali predovšetkým vzbury a nepokoje v západnej časti Franskej ríše, pričom osobitnú pozornosť si zaslúžila (zjavne podstatná) skutočnosť, že v tomto čase sa Moravania nad stredným Dunajom pokúšali roztrhnúť politické záväzky s kráľom Ľudovítom II. Nemcom, čo daný panovník promptne vyriešil dosadením (v tom čase ešte) verného Mojmírovca Rastislava do pozície kniežaťa. Analista ako pomyselnú bodku k udalostiam uvedeného roku – možno až nepatrične stručne – zapísal aj svedectvo o udalosti mimoriadneho významu: „Toho času prišli Mauri s vojskom k Rímu, keď nemohli do mesta vtrhnúť, vyplienili chrám svätého Petra“ (Ann. Fuld ad. a. 846, MGH SS 7, s. 36). Ďalšia súdobá franská analistika disponovala podrobnejšími informáciami. Autori zápisov zaznamenali správy o vyplienení druhého významného rímskeho chrámu, Baziliky sv. Pavla za hradbami, zvesti o ničení oltárov – dokonca aj toho nad hrobom sv. Petra – a o vraždení kresťanov. Arabsko-berberskú ozbrojenú hrozbu v povodí Tiberu pochopiteľne neobišli ani viaceré texty, ktoré vznikli bezprostredne po roku 846 na Apeninskom polostrove. Čo je však zaujímavejšie, rozličné dobové správy i neskôr zaznamenané údaje od svedkov tejto udalosti nenašli zhodu v tom, odkiaľ prišli nájazdníci, ktorých nazývali buď mauri, hagareni (podľa biblického mýtu o nemanželskom synovi Abraháma a konkubíny Hagar), pohania (pagani), alebo najčastejšie saraceni.
Z dobových prameňov nie je úplne jasné, z akej oblasti moslimský útok vzišiel. „Saracénmi“ stredovekí kresťania nazývali prakticky všetkých moslimov zo Stredomoria, hoci tí neboli jednotní etnicky ani politicky. Aj keď správa fuldského analistu o „Mauroch“ môže evokovať pôvod útočníkov v umajjovskom al-Andaluse na Pyrenejskom polostrove, pravdepodobnejšie bude, že išlo o vojenské zoskupenie z arabsko-berberského prostredia severnej Afriky, vtedy známej ako Ifríqíya. Niektoré pramene zároveň naznačujú, že lode, na ktorých sa moslimovia preplavili cez Tyrrhenské more k ústiu Tiberu, v skutočnosti vyplávali zo Sicílie, prípadne z Korziky.
Arabské jednotky slúžiace severoafrickej dynastii Aghlabovcov mocensky prenikali na Byzantíncami ovládanú Sicíliu od roku 827, do štyroch rokov sa im podarilo dobyť strategické mesto Palermo. Hoci aghlabovská vláda až do roku 902 neopanovala kompletné územie ostrova, počas celého 9. storočia predstavovala Sicília strategický priestor, o ktorého dobytie sa severoafrický emirát kontinuálne usiloval. Časť bádania síce zvykla tvrdiť opak, ale vo všeobecnosti prevláda názor, že útok na Rím z roku 846 neinicioval aghlabovský emir Ahmad ibn Muhammad (841–856) sídliaci na území dnešného Tuniska. Ten však mohol reálne vojensky alebo logisticky podporiť toto inak značne rozsiahle ťaženie. Zdroj z prostredia pápežskej kancelárie uviedol, že armáda Saracénov pozostávala z 11 000 mužov a 500 koňov, ktorých transportovalo dovedna 73 lodí – historik Tommi P. Lankila z Univerzity v Princetone sa nazdáva, že toto číslo je nadsadené minimálne dvojnásobne. Kronika o živote jednotlivých pápežov (tzv. Liber Pontificalis), ktorá bola v priebehu storočí spisovaná priamo vo Vatikáne, konkretizuje údaj o tom, že moslimské lode napadli ešte pred samotným Rímom aj Korziku. Od prvého decénia 9. storočia tento ostrov neraz slúžil ako predsunutá základňa, z ktorej rýchle a obratné lode saracénskych pirátov podnikali útoky do severnej a strednej Itálie. Výprava z roku 846 sa však vo viacerých smeroch vymyká z predošlých ozbrojených operácií, a to nielen z pohľadu následného psychologického dopadu, ale predovšetkým pre miesto, na ktoré sa moslimovia rozhodli zaútočiť.
Džihád alebo ghazwa?
Uprostred augusta v čase priaznivých námorných podmienok sa armáda Saracénov vylodila pri rímskom prístave v Ostii, kde Tiber ústi do Tyrrhenského mora. Hoci Ostia bola krátko pred útokom – ešte z prezieravosti pápeža Gregora IV. (827–844) – obohnaná novými hradbami, opevnenie v konečnom dôsledku nezohralo žiadnu úlohu a prístav útočníkom vzápätí po ich vylodení podľahol. Následne došlo k bezproblémovému dobytiu Porta, ďalšieho prístavu zabezpečujúceho námorné spojenie pre Rím. Oddiely Saracénov postupovali bez ťažkostí do vnútrozemia, pokiaľ nedorazili k samotnému mestu. Je zaujímavé, že mestská správa podľa viacerých zdrojov poslala proti blížiacim sa útočníkom (iba) bojovníkov z radov germánskych Frízov, Sasov a pomocnú posádku Frankov. Tieto oddiely pozostávajúce de facto z cudzincov podnikli v okolí Ríma prvé boje s útočníkmi, pričom spočiatku ani jedna strana nezískala jasnú prevahu. Obrancovia sa však v dôsledku koordinovaného tlaku nájazdníkov museli časom stiahnuť za hradby mesta.
Z dostupných prameňov nie je zrejmé, akým spôsobom boje o Rím pokračovali, ba čo viac, nezdá sa byť isté, či Saracéni reálne obliehali mestské hradby so snahou dostať sa do mesta. Viacero bádateľov sa totiž domnieva, že skutočným zámerom útočníkov bola korisť a rabovanie okolia mesta, a neskôr aj sídel v Kampánii. Na Rím preto moslimovia zrejme zaútočili s motiváciou získať bohatú korisť ležiacu pred hradbami, čiže v okolí vatikánskeho kopca, kde mal svoje sídlo najvyšší kresťanský pontifik. Podľa všetkého našiel pápež Sergius II. počas útoku útočisko v bezpečí za hradbami, ochránený však nezostal rozsiahly majetok cirkvi ani časť obyvateľstva. Namiesto dobýjania mestských hradieb sa nepriateľská soldateska zamerala na rabovanie dvoch bazilík a scudzovanie hnuteľného majetku. S výdatnou korisťou sa Saracéni vydali na juh smerom do Kampánie a k rieke Garigliano, kde ich čakali lode. Výprava však skončila neslávne, keď po viacerých bojoch aj porážkach na pevnine pri snahe odplávať s korisťou značná časť plavidiel podľahla moru rozbúrenému novembrovými búrkami. Nie je prekvapivé, že kresťanskí kronikári tento moment vnímali ako osobitné zadosťučinenie a spravodlivý trest pre nepriateľov Boha kresťanov.
Vojenské aktivity a mocenské zápolenie moslimských a kresťanských regionálnych zoskupení, odohrávajúce sa v rozmedzí 8.–11. storočia v priestore Stredomoria, sa v historiografii veľmi často vykladajú v zmysle náboženského či dokonca kultúrneho boja dvoch odlišných, nezlučiteľných, a teda antagonistických svetov. Akoby násilie a vojny boli podnecované utkvelými náboženskými a ideologickými trenicami, nie naopak. Známym príkladom je najmä slávna bitka pri Poitiers/Tours z roku 732, vnímaná súdobými aktérmi ako významná, aj keď v realite skôr lokálna udalosť, ktorá mala iba obmedzené dôsledky pre politický vývoj (pričom zo strany moslimských vojsk nešlo o snahu dobýjať európske územia). Pri zdôrazňovaní ideologicky podmieňovaného nepriateľstva medzi kresťanstvom a islamom v predmodernom období sa v súčasnosti zvykne zabúdať na početne doložené spôsoby ekonomickej aj politickej interakcie medzi skupinami s odlišnou náboženskou ideológiou a praxou. Vzájomná spolupráca a prieniky síce v priebehu raného stredoveku neboli natoľko zreteľné a jednoznačné, aby zatienili inak vypuklé prípady súperenia a konfliktov, ale aj tak netreba mnohotvárne vzťahy v rámci odlišných náboženských sfér redukovať na akúsi kultúrnu vojnu. Na ilustráciu možno uviesť príklad obchodovania s otrokmi, ktoré, podobne ako iné hospodárske aktivity, bolo jedným z viacerých tmelov nenásilného stretávania a reciprocity. Prípad z roku 776, keď Karol Veľký listom vystríhal pápeža Hadriána I. pred predajom otrokov moslimom (ktoré inak tvorilo súčasť „ekonomického plánovania“ aj u franského kráľa), pričom pápež sa voči obvineniam ohradil, ale samotný obchod prakticky legitimizoval, alebo napr. opakované spojenectvá juhoitalských miest, ako Amalfi, Gaeta, Salerno, a hlavne Neapol, so saracénskymi žoldniermi aj obchodníkmi, svedčia o podstatne nižšom význame náboženských animozít, než sa môže zdať pri povrchnejšom pohľade.
V prípade útoku moslimov na Rím tak vystáva prirodzená otázka, či násilie a ničenie významných kostolov, v nasledujúcich rokoch sprevádzané aj plienením kláštorov (Montecassino, Volturno), nebolo motivované aj náboženským nepriateľstvom. Objavili sa názory, že v prípade saracénskeho útoku na Rím mohlo ísť o jeden z prvých známych prejavov džihádu, čiže dobyvačnej, Mohamedovým príkladom motivovanej vojny či nájazdu, ktorého cieľom malo byť rozširovanie územnej sféry islamu (dár-al-islám) do priestoru „územia vojny“ (dár-al-harb). Historička Kordula Wolfová sa nazdáva, že presne toto bol prípad ťaženia Saracénov z roku 846. Skutočnosťou však zostáva, že s pojmom „džihád“ sa v tomto období v kontexte európskych nájazdov v arabskej spisbe ešte nestretávame. Koncepcia moslimskej „svätej vojny“ sa písomne aj fakticky prejavuje až počas turbulentného 10. storočia a neskôr, čo ale samo o sebe nemusí znamenať, že k takýmto ideologicky motivovaným atakom nedochádzalo zo strany (niektorých) vyznávačov islamu už skôr.
Vzhľadom na reálny postup Saracénov, ktorí zrejme nemali potrebu dobýjať Rím, ale išlo im prioritne o vatikánske bohatstvo, je pravdepodobnejšie, že v roku 846 došlo k ďalšiemu z radu jednorazových „nájazdov“ za korisťou (ghazwa). Arabsko-berberskí nájazdníci, dobre oboznámení s topografiou v okolí Ríma, využili príležitosť nestability vo Vatikáne počas krátkeho pôsobenia zrejme nie príliš schopného pápeža Sergia II. (844–847), aby nadobudli vojenskú slávu i cennú korisť. To, že snaha Saracénov neskončila celkom podľa ich predstáv, keďže mnohí našli smrť južnejšie od Ríma počas jesenných bojov alebo v následnej morskej búrke, je už druhá vec. V každom prípade o tri roky neskôr v lete 849 Saracéni opäť skúsili šťastie. Tentoraz už s väčšou flotilou, no aj tak neúspešne, pretože v prehratej námornej bitke pri Ostii ani nepoložili nohy na breh, keď ich odrazila kresťanská (teraz už) zjednotená koalícia italských miest a ríšskych vojsk. Prekvapivý útok z roku 846 však zmenil mnohé – nasledujúci pápež Lev IV. obohnal vatikánsky okrsok pevnou hradbou a jeho nástupcovia, obzvlášť Ján VIII., vystupovali proti moslimom už s podstatne väčším nepriateľstvom, keď dokonca sľubovali kresťanským mužom odpustenie hriechov za smrť v boji proti bezvercom z juhu. Dá sa preto súhlasiť s tvrdením Tommiho P. Lankilu, že oproti iným útokom na Rím tento nebol až takým deštruktívnym momentom – skutočná ujma nebola ani tak fyzická, ako skôr mentálna.
Použitá literatúra:
Brogiolo, G.P.: Le origini della città medievale. Mantova 2011.
Collins, R.: Keepers of the Keys of Heaven: A History of the Papacy. New York 2009
Kreutz, B.: Before the Normans. Southern Italy in the Ninth and Tenth Centuries. Philadelphia 1991.
Perta, G.: Fragile Borders beyond the Strait. Saracen Raids on the Italian Peninsula (8th-11th century A.D.). In: D’Angelo G./Martins Ribeiro J. (eds.): Borders and Conflicts in the Mediterranean Basin. Fisciano 2016, 143–157.
Lankila, T. P.: The Saracen Raid of Rome in 846: An Example of maritime ghazw. In: Akar, S./ Hämeen-Anttila J./Nokso-Koivisto I. (eds.): Travelling through Time: Essays in honour of Kaj Öhrnberg. Helsinki 2013, 93–120.
Ullmann, W.: Short history of the Papacy in the Middle Ages. London 2003.
Whitten, S.: Franks, Greeks, and Saracens: violence, empire, and religion in early medieval southern Italy. In: Early Medieval Europe. 27/2, 2019, 251–278.
Wolf, K.: Auf dem Pfade Allahs. Ğihād und muslimische Migrationen auf dem süditalienischen Festland (9.–11. Jahrhundert). In: M. Borgolte/M. M. Tischler (eds.): Transkulturelle Verflechtungen im mittelalterlichen Jahrtausend. Europa, Ostasien, Afrika. Darmstadt 2012, 120–166.
Obrazová príloha: Kronika Ioanna Skylitza, Brogiolo 2011, www.newliturgicalmovement.org, A. McBride, Osprey publishing, wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.