Keď v októbri 732 franský majordómus zahnal po ľútom boji na ústup vojsko Abd ar-Rahmána al-Gháfiqího, asi iba ťažko tušil, že vojde do dejín ako záchranca Západu. Bolo však ozbrojené stretnutie medzi starým otcom Karola Veľkého a guvernérom al-Andalus skutočne tak prelomovou udalosťou alebo išlo len o konfrontáciu regionálneho významu?

Víťazstvo Karola Martela nad vojskom moslimských Umajjovcov v roku 732 pri Poitiers patrí medzi najlegendárnejšie bitky stredoveku. Zdrvujúca porážka arabsko-berberských oddielov je tradične považovaná za významný medzník európskej histórie. Podľa zažitých predstáv malo franské vojsko zadržať arabský príval, ktorý sa neúprosne rozlieval Stredomorím a hrozil zaplaviť Európu. Odrazením moslimských síl pri Poitiers malo dôjsť k zastaveniu rozpínavosti umajjovského kalifátu a k záchrane kresťanského Západu pred vládou polmesiaca.

Bitka pri Poitiers/Tours (odohrala sa na ceste medzi týmito mestami) je síce známou udalosťou, ktorej mnohí dodnes pripisujú priam epochálny význam, ale pri nahliadnutí do odborných prác o včasnom stredoveku môžeme ostať prekvapení, aký marginálny priestor jej venujú historici. Zväčša ide iba o krátke zmienky v niekoľkých vetách, pričom moderné bádanie konštatuje, že význam bitky sa zvykne preceňovať. Nasledujúci text sa pokúša zhodnotiť reálny dopad tejto udalosti a chce poukázať na neskoršie vytvorenie legendy o odvrátení prívalu „neveriacich Saracénov“.

Budovanie mýtu

Víťazstvo Karola Martela sa stalo predmetom prehnanej glorifikácie už v priebehu jednej generácie. Franskí kronikári pripisovali priebehu udalosti Boží zásah (Christo auxiliante) a pápežská kancelária ocenila franských majordómov ako bojovníkov proti bezvercom. Bitka sa v časoch, keď Karol Veľký obnovil západné cisárstvo, stala slávnym symbolom úspechu jeho priameho dynastického predka.

Na legendu o víťazstve kresťanstva postupom času nadviazali celé generácie kronikárov a historikov. V 17. storočí mýtus zvýraznili klerikálni autori z radov tzv. bollandistov, ktorí zdôrazňovali zázračnú povahu Karolovho triumfu. Asi najvýrečnejšími a dodnes najvplyvnejšími strojcami mýtu o bitke pri Poitiers ako o zásadnom historickom zvrate sa stali osvietenskí učenci 18. a 19. storočia.

Bol to Edward Gibbon, ktorý v Úpadku a zániku Rímskej ríše z roku 1776 píše, že nebyť Karolovho odvrátenia moslimských vojsk pri Poitiers, dejiny Európy by vyzerali úplne inak: „Možno by sa dnes na Oxforde prednášali výklady Koránu a jeho nasledovatelia by mohli demonštrovať pred obrezanými ľuďmi zbožnosť a pravdu zjavení Muhammada .“

Ani ďalší autori nezostali nič dlžní stereotypnému (a dobovo podmienenému) pohľadu. Napríklad Karl Friedrich Schlegel, diplomat a novinár, oceňoval Karola Martela za „záchranu a vyslobodenie kresťanských národov Západu spod smrteľného zovretia všeničiaceho islamu.“ (Fragmenty, 1797) Podobne Leopold von Ranke chválil franského majordóma, ktorý bol pre neho „šampiónom germánskej rasy“, bojujúcim o Európu počas „jednej z najdôležitejších historických epoch na počiatku 8. storočia, keď mohamedánstvo hrozilo rozšírením sa do Itálie a Galie…“ (Dejiny Reformácie v Nemecku, 1847). Uznávaný belgický historik Godefroid Kurth vyše sto rokov po Gibbonovi napísal, že táto bitka „musí navždy zostať jednou z najväčších udalostí v svetovej histórii, keďže na jej výsledku záviselo či bude pokračovať kresťanská civilizácia alebo v Európe prevládne islam.“ (Pôvod modernej civilizácie, 1886)

Postupné prehodnocovanie výkladu sa objavuje začiatkom 20. storočia. Írsky odborník na včasnostredoveké dejiny John B. Bury v druhom diely The Cambridge Medieval History z roku 1913 píše: „Bitka pri Tours … býva často reprezentovaná ako udalosť popredného významu.“ Avšak dodáva: „expanzia moslimov dosiahla prirodzené zastavenie v dôsledku vnútorných príčin, a preto dôsledky bitky pri Tours alebo Poititers nemôžeme nadhodnocovať.“ Buryho konštatovanie predznamenáva neskoršie analýzy, ktoré výrazne nabúrali všeobecne prijímaný mýtus o zápase dvoch kultúr.

Mocenské pomery v 8. storočí

Písal sa október 732, keď sa majordómus Karol, nazvaný neskoršími kronikármi Martel, so svojím vojskom postavil do cesty arabsko-berberským oddielom vedeným wálím – hlavným veliteľom umajjovskej Hispánie – Abd ar-Rahmánom al-Gháfiqím. Miesto bitky ležalo v centrálnej Galii zhruba 30 kilometrov južne od Tours, ktoré bolo bohatým mestom, a teda aj ideálnym zdrojom koristi. Táto oblasť sa nachádzala na hraniciach franskej domény a Akvitánie, ktorému vládol vojvoda Odo (Eudes), nazývaný Veľký. Jeho panstvo sa nachádzalo v bezprostrednom ohrození moslimov z juhu i  Frankov zo severu.

Od 7. storočia započali Arabi zdrvujúci mocenský nástup. Z pôvodných sídel na Arabskom polostrove expandovali nielen na východ, ale čoskoro dobyli Egypt, celú severnú Afriku a už v roku 711 prekročili Gibraltár. Ani nie osem rokov nato ich oddiely podnikali i výpravy za Pyreneje. Veľmi rýchlo sa im podarilo obsadiť oblasť Septimánie s centrom v Narbonne.

V roku 721 prelomil vojvoda Odo obliehanie Toulouse, kde bol smrteľné zranený wálí as-Samh ibn Málik al-Chawlání. Porážka arabsko-berberských vojsk bola moslimskými kronikármi vnímaná obdobne, ak nie ešte devastujúcejšie než Poitiers. Je pozoruhodné, že doboví arabskí kronikári spomínajú Poitiers síce ako jasnú porážku, ale len letmo a akosi automaticky; ako jeden z viacerých konfliktov. Skutočne významnou udalosťou bolo pre arabských historikov predovšetkým neúspešné obliehanie Konštantínopola roku 717 – 718.

Výboje Arabov do Európy v tomto období nemali za cieľ šírenie viery, ani nešlo o náboženskú koncepciu džihádu, ako sa mnohí autori snažil neskôr naznačiť. Stačí spomenúť, že blesková arabská expanzia v 7. a 8. storočí znamenala pre podmanené nemoslimské obyvateľstvo pozoruhodnú mieru náboženskej slobody i možnosti spoločenského uplatnenia. Väčšina obyvateľstva naďalej fungovala v novovzniknutých spoločenských štruktúrach pod vládou nových elít.

Nájazdy, ktoré podnikali Arabi za Pyrenejami, už nemali charakter expanzívnych výprav, ale išlo o stratégiu nazývanú al–karr wal-farr – nájazd za korisťou. Takéto vpády podnikali do Galie už pred rokom 732. Zaznamenané sú správy o výpravách do Avignonu, Lyonu, či až do mesta Autun v Burgundsku. Cieľom však bola predovšetkým Akvitánia, kde útokom so striedavým úspechom odolával vojvoda Odo. Ten už počas arabského obliehania Toulouse požiadal o pomoc mocného franského majordóma zo severu. Karol Martel mal však vlastné plány.

Kladivo na bezvercov

Syn Pipina II. z Herstalu, víťaz od Poitiers, majordómus „záhaľčivých kráľov“ z merovejského rodu a starý otec Karola Veľkého bol jednou z najúspešnejších a najctižiadostivejších osobností 8. storočia. Autor spisu Vita Rigoberti mu na konci 9. storočia prisúdil prezývku Martel čiže „kladivo“, lebo za svojej vlády neúprosne drvil svojich nepriateľov a rozširoval franské domínium. Pôvod tohto pomenovania sa zvykne pripisovať práve Karolovmu víťazstvu z roku 732, čo je však mylné tvrdenie, pretože kronikár zdôrazňoval jeho vojenskú aktivitu na viacerých frontoch. Počas jeho vlády prakticky nebol rok, v ktorom by neviedol boje. Nebojoval pritom iba proti „inovercom“ z radov moslimov, ale taktiež proti pohanským Sasom, Frízom, ale aj kresťanským Alamanom, Bavorom či Longobardom.

Jeho mocenské ambície dlhodobo pútala aj Akvitánia. To je zrejme aj dôvod prečo ignoroval Odove žiadosti o pomoc pri obliehaní mesta Toulouse. Pre jeho politické ciele bolo najlepšou stratégiou vyčkávať, ako sa vyvinie situácia na juhu, aby mohol následne ťažiť z destabilizovania regiónu. Historici sa zhodujú, že dlhodobým zámerom Karola Martela nebola vojna proti bezvercom, ale systematické konsolidovanie franskej moci. Hoci ho kronikári okamžite po jeho smrti vyhlásili za šampióna kresťanstva, Karol v skutočnosti nepatril k príliš horlivým stúpencom cirkvi. V  snahe vytvoriť stabilné vojsko (včasnostredoveké armády z veľkej časti pozostávali zo slobodných ozbrojencov, ktorí museli množstvo dní v roku venovať vlastným statkom) neváhal kvôli žoldu konfiškovať cirkevné majetky, za čo bol takmer exkomunikovaný.

Neskorší mýtus vidí v Potiers zápas Európy proti Orientu, skutočné príčiny bitky však spočívajú v regionálnej politike. Akvitánsky vojvoda Odo sa okolo roku 729 spojil zo strategických dôvodov s berberským vodcom Munúsom, ktorému dal podľa Mozarabskej kroniky z roku 754 (Continuatio isidoriana hispana anno 754; autorom bol anonymný kresťan žijúci v Arabmi ovládanej Hispánii) svoju dcéru za ženu. Munúsa, ktorý rebeloval proti al-Gháfiqímu, však bol čoskoro porazený, popravený a jeho spojenec Odo musel čeliť útokom. Po viacerých porážkach akvitánskych oddielov sa al-Gháfiqí rozhodol upriamiť pozornosť aj na bohaté mestá na severe – Poitiers a Tours. Okolie prvého stihol vydrancovať, ale postup na Tours mu zahatal Karol Martel. Umajjovská výprava z roku 732 tak nebola iba obvyklým lúpežným nájazdom, ale ani pokusom o dobytie kresťanského sveta. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo zo strany al-Gháfiqího o snahu eliminovať, či aspoň oslabiť strategickú hrozbu, akou bol akvitánsky vojvoda Odo.

Historický význam

V súčasnosti už nemožno súhlasiť s názorom, že Karol Martel zachránil kresťanskú civilizáciu pred moslimskou expanziou. Na druhej strane, hoci nešlo o prelomovú udalosť európskych dejín, bitka pri Poitiers predsa do určitej miery ovplyvnila kurz franskej politiky. V boji padol hlavný vojenský vodca Andalúzie al-Gháfiqí a jeho nástupca neskôr začal rozsiahlejšie ťaženie do Akvitánie i Galie. Medzi rokmi 735 a 739 vydobyli moslimovia viacero víťazstiev nad franskými aj akvitánskymi vojskami. Umajjovci boli s konečnou platnosťou vytlačení za Pyreneje až po dlhoročnom obliehaní Narbonne v roku 759. Úspešne ho zavŕšil Karolov syn Pipin III. Krátky, ktorý bol ako prvý z Karolovcov korunovaný za franského kráľa. Jeho syn Karol Veľký vytvoril medzi Pyrenejami a riekou Ebro špeciálnu oblasť na obranu proti moslimom z juhu – nazval ju španielskou markou (Marca Hispanica).

Na ceste medzi Tours a Poitiers nedošlo roku 732 k civilizačnému zápasu. Odohrala sa tu jedna z mnohých epizód bojov o korisť a teritórium, tak príznačných pre včasnostredoveký svet. Taliansky historik Franco Cardini konštatuje, že „mýtus o tomto osobitnom vojenskom strete prežíva dodnes ako mediálne klišé, ktorého vykorenenie je ťažšie než čokoľvek iné“. Bitka pri Poitiers si tak stále – podobne ako množstvo historických udalostí – žije svojím druhým životom.

Použitá literatúra:

• Cardini, F.: Evropa a Islám. Praha 2004.
• Collins, R.: Arab Conquest of Spain. 710 – 797. Chicago 1995.
• Mastnak, T.: Crusading peace: Christendom, the Muslim World and Western Political Order. Berkeley 2001.
• McKitterick, R. (ed.).: The New Cambridge Medieval History II. Cambridge – New York 2006.
• Nicolle, D.: Poitiers 732 AD. Charles Martel turns the Islamic tide. Oxford 2008.

Internetové odkazy:

• a) http://archive.aramcoworld.com/issue/199302/the.arabs.in.occitania.htm
• b) http://deremilitari.org/2013/09/the-battle-of-tours-poitiers-revisited/
• c) http://daten.digitale-sammlungen.de/~db/0002/bsb00026794/images/index.html?id=00026794&groesser=&fip=193.174.98.30&no=&seite=37

Obrazová príloha: Osprey, www.wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Mgr. Matej Harvát, PhD.

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.