„Roku 1260 od vtelenia Pána vznikla kvôli uhorským kráľom ďalšia a ešte horšia roztržka medzi kniežatami a pokrvnými príbuznými: Přemyslom, pánom a dedičom kráľovstva Českého, vojvodom Rakúska a Štajerska, a markgrófom Moravy z jednej a Belom a jeho synom Štefanom, uhorskými kráľmi z druhej strany, podobne ako už aj pred niekoľkými rokmi.“ Takýmito slovami nás súdobý český kronikár, opisujúci vládu kráľa Přemysla Otakara II., uvádza do rozprávania o bitke pri Kressenbrune (12. 7. 1260) a okolností okolo nej.
Štajerské povstanie
V roku 1254 po vzájomnej vojne medzi Českým a Uhorským kráľovstvom získal kráľ Belo IV. po kompromisnom mieri kontrolu nad Štajerským vojvodstvom, ktoré bolo dovtedy už vyše 50 rokov v personálnej únii s vojvodstvom Rakúskym. Následne ho udelil do správy svojmu prvorodenému synovi, mladšiemu kráľovi Štefanovi. Väčšina tamojšej šľachty však nebola so Štefanom veľmi spokojná a učinila aj niekoľko pokusov o vymanenie z uhorskej nadvlády. Táto snaha vyvrcholila v roku 1259, keď proti Štefanovi vypuklo otvorené povstanie s cieľom zbaviť sa uhorskej nadvlády. Vzbúrené štajerské stavy sa napokon obrátili so žiadosťou o pomoc na českého panovníka Přemysla Otakara II., ktorý len uvítal zámienku opätovne vystúpiť proti Uhrom. Je absolútne prirodzené, že Uhorsko tento stav nemohlo akceptovať. Na jeseň, počas vojenských operácií proti štajerským stavom, keď mladší uhorský kráľ vyplienil aj Korutánsko, ktoré patrilo Oldřichovi III., Přemyslovmu bratrancovi, sa opäť rozpútal otvorený česko-uhorský konflikt. Česi začali aktívne podporovať vzbúrenú štajerskú šľachtu a do začiatku zimy vyhnali Uhrov, až na pár hradov so silnými posádkami, zo Štajerska.
Na jar roku 1260 boli už obidve kráľovstvá pripravené na ďalšiu otvorenú vojnu a zhromažďovali svoje vojská na hraniciach. K rozhodujúcej bitke však zatiaľ nedošlo. Podľa prameňov boli v dôsledku nedostatočného zásobovania obe strany nútené uzavrieť prímerie, ktoré malo trvať do sviatku sv. Jána Krstiteľa (24. 6.). Tento čas využili obaja súperi predovšetkým na posilnenie svojich vojsk. Práve niekedy v tomto období dorazili k Belovi IV. aj jeho zahraniční spojenci. V prvom rade mu prišiel na pomoc haličsko-volynský kráľ Daniel Romanovič, ktorý Bela IV. podporil už aj v jeho prvej vojne s Čechmi. Rovnako mu opätovne pomáhal aj jeho zať Boleslav V. Hanblivý, knieža krakovské a sandomierske, ktorý so sebou priviedol aj Leška, knieža lenčické. Ďalší Belov zať, Rastislav Michailovič, zas priviedol na pomoc vojská z Bulharska. Dobrovoľne nasilu pritiahli aj Srbi a Bosniaci, ktorým len nedávno predtým vnútil uhorský kráľ svoju nadvládu. Už klasikou v uhorskom vojsku boli Kumáni, ktorí sa v Uhorsku po odchode Tatárov začali opätovne usádzať, a ktorých silu si Belo IV. dobre uvedomoval, a preto na posilnenie vzťahu s nimi oženil dokonca svojho prvorodeného syna Štefana s dcérou kumánskeho vojvodu.
Na stranu českého panovníka sa zas postavil predovšetkým jeho švagor brandenburský markgróf Oto III. Zbožný, bratranci Oldřich III., vojvoda korutánsky, a Filip, niekdajší arcibiskup salzburský, sliezske kniežatá Henrich III. Vroclavský a Vladislav Opolský, ktorý ešte v prvej vojne stál na strane Bela IV., rovnako ako aj rakúska šľachta, vedená najmä grófmi Otom a Konrádom z Hardeka.
Predohra bitky – zablúdenie uhorského princa
Samotnej bitke predchádzala menšia potýčka pri rakúskom meste Láva (nem. Laa an der Thaya), ktorá však mala značný psychologický efekt. Tri dni po vypršaní dohodnutého prímeria sa totiž mladší uhorský kráľ Štefan spolu s najelitnejšími oddielmi Kumánov rozhodol, že oslabí protivníka. Vedel, že české vojsko, ktoré sa postupne schádzalo neďaleko mesta Láva, ešte stále nebolo kompletné, a že vojská sliezskych kniežat Henricha III. Vroclavského a Vladislava Opolského, ako aj muži olomouckého biskupa Bruna ešte len tiahli naprieč Moravou na určené zhromaždisko. Práve týchto sa rozhodol Štefan prepadnúť a zničiť ešte skôr, ako sa spoja s hlavným českým vojskom.
Podľa správ uhorských zvedov sa vojaci sliezskych kniežat a olomouckého biskupa akurát nachádzali neďaleko moravského mesta Pohořelíc, ktoré je približne na polceste medzi Brnom a spomenutou Lávou. Preto sa Štefan aj s Kumánmi vydal tým smerom. No podľa kroník v tú noc strašne pršalo, mladší kráľ so svojím vojskom zablúdil a k Pohořeliciam vôbec nedorazil. Namiesto toho sa ocitol v blízkosti rakúskeho mesta Falkensteinu neďaleko Lávy, čiže v priamej blízkosti hlavného českého tábora. Keď sa v českom tábore rozhlásilo, že nepriateľ je nablízku, vyšlo mu vojsko oproti. Kumáni však použili svoju klasickú taktiku a začali predstierať útek, načo sa väčšina českého vojska otočila a nemala záujem ich prenasledovať. Nie tak však rakúske stavy, vedené grófmi Otom a Konrádom, ktorí hneď vyrazili za nimi, nevediac o tom, že ide o lesť. Keď sa však dostatočne vzdialili od tábora, obrátili sa Kumáni zrazu proti nim a z prenasledovateľov sa v okamihu stala ľahká korisť.
Medzitým správu o vzniknutej situácii dostal aj sám český panovník, ktorý ihneď vyrazil Rakúšanom na pomoc. Bolo však neskoro. Kým stačil doraziť na miesto stretu, rakúska jazda bola rozprášená, grófi Oto a Konrád mŕtvi a Kumáni stihli zmiznúť. Tento uhorský útok nielenže spôsobil českým spojencom výrazné straty, ale v českom tábore sa odvtedy začali šíriť porazenecké nálady. Najmä sliezske kniežatá Henrich III. Vroclavský a Vladislav Opolský, ktorí sa k vojsku ledva pripojili, boli českou šľachtou obviňovaní, že pomýšľajú na opustenie českého panovníka. Oni zase z toho istého obviňovali brandenburského markgrófa Ota III. Přemysl Otakar II. si uvedomoval, že nemôže dopustiť, aby sa zrútila morálka jeho armád. Preto skoncentroval všetky svoje oddiely a dal sa na pochod k rieke Morave, tým smerom, kde sa mal nachádzať uhorský hlavný tábor, čo bolo asi v blízkosti dnešnej Devínskej Novej Vsi, a rozložil svoj tábor pri Kressenbrunne (nem.) neďaleko od Hainburgu, v takej vzdialenosti, že mal Uhrov táboriacich na druhej strane rieky neprestajne na očiach. V takejto pozícii zotrvali obe vojská takmer dva týždne a ani jedno z nich sa neodvážilo rieku prekročiť.
Viac verzií bitky pri Kressenbrunne
Skutočnosť, že sa bitka nakoniec odohrala, vysvetľujú české kroniky zhruba takto: keď český panovník videl túto patovú situáciu, teda, že ani jedna zo strán sa neodhodlá rieku prekročiť, vyslal 11. 7. k uhorskému kráľovi poslov s návrhom, aby Uhri buď ustúpili od brehu a nechali Čechov voľne prekročiť Moravu, a keď sa sformujú, aby sa začala bitka, alebo že Česi ustúpia a nechajú Uhrov bezpečne prejsť cez rieku a sformovať sa, a bitka sa začne až potom. Belo IV. vraj takýto návrh prijal a vybral si druhú zo spomínaných možností. Podľa dohody mal ešte toho dňa prekročiť rieku a následne, do dvoch dní, svoje vojská sformovať, čiže boj sa mal začať na sviatok sv. Margaréty (13. 7.). Českí kronikári však tvrdia, že hneď ako sa ich panovník stiahol od brehu, Uhri pod Štefanovým vedením sa začali prepravovať na druhý breh. Přemysl Otakar II. sa zatiaľ stiahol k Hainburgu. On si svoj vlastný tábor rozložil ešte na ľavej strane Dunaja, ale mnoho jeho ľudí sa vraj stiahlo až na pravú stranu – do mesta. Uhri však vraj nečakali na vypršanie prímeria do 13. 7., ale už 12. 7., hoci ich vojská ešte neboli riadne sformované, napadli tábor českého panovníka. Ten sa podľa vlastných slov ledva zachránil, pretože vraj, veriac v dodržanie prímeria, ponechal si na svoju osobnú ochranu ani nie desatinu svojho vojska. Na pomoc mu však stihli rýchlo doraziť tzv. železní páni, ktorí uhorský útok odrazili, a následne ľahkú kumánsku jazdu úplne rozdrvili. Keď to vraj uhorské vojská videli, začali samé ustupovať naspäť do rieky Moravy, kde sa ich veľa utopilo, čo len zavŕšilo túto strašnú uhorskú porážku.
Inú verziu zapísal neskorší poľský kronikár Ján Dlugoš (Jan Długosz), ktorý o údajnej dohode o prekročení Moravy nevedel nič. Zato však tvrdil, že mladší kráľ Štefan, v nádeji, že sám porazí českého panovníka, zobral väčšinu vojsk svojho otca a sám zaútočil na Přemysla Otakara II., ale jeho vojsko bolo slabšie a český panovník ho tak rýchlo porazil, že ani jeho otec Belo IV. s ostatnými spojencami mu už nestihli pomôcť. Výsledok však v bol každom prípade rovnaký.
Z týchto dvoch verzii sa pravdepodobnejšia zdá byť poľská, pretože v českej, aj keď je oveľa detailnejšia, sa nachádza hneď niekoľko nezrovnalostí.
Po prvé: ak by aj český panovník dal uhorskému kráľovi návrh o prekročení rieky, tak ako ho popísali českí kronikári, je oveľa pravdepodobnejšie, že už len z taktického hľadiska by si Belo IV. vybral, aby rieku prekračoval Přemysl, a nie on. A ak by si aj náhodou vybral druhú možnosť, ako to hovoria české kroniky, zrejme by sa nedopustil takej chyby, aby útočil na svojho protivníka so svojím neúplným vojskom. Teda z vojenského hľadiska by sa dopustil vlastne dvojitej chyby. Na druhej strane, o jeho synovi Štefanovi je známe, že bol prchkejšej povahy, preto možnosť, že by sa ten odhodlal konať sám, bez vedomia otca, nemôže byť vylúčená, a ak by videl, že jeho otec sa k prekročeniu rieky nemá, učinil by tak on sám. Vysoko pravdepodobné preto je, že spomínaná dohoda medzi kráľmi o prekročení rieky je len vymyslená, a skôr je možné, že uhorské vojsko sa 12. 7. 1260, asi pod Štefanovým vedením, odhodlalo tajne prekročiť Moravu – zrejme so zámerom nenápadne Čechov obkľúčiť. Tento pokus však nevyšiel a nesformované vojsko sa stalo ľahkou korisťou pre českú ťažkú jazdu, tzv. železných pánov. Vo výsledku sa však obe verzie zhodujú, a to konštatovaním, že pri úteku (ústupe) uhorského vojska sa viac mužov utopilo v Morave, ako padlo v samotnej bitke.
Pomoc z neba
Môže to znieť všelijako, ale podľa českých kronikárov a letopiscov nemal primárnu zásluhu na tomto slávnom víťazstve ich „železný a zlatý kráľ“, ale v prvom rade Boh a jeho svätí. Českí pisári štylizovali svojho kráľa a jeho vojsko do polohy ochrancov kresťanstva, a hriešnych Uhrov s ich heretickými a pohanskými spojencami označili za nepriateľov viery. Z takéhoto uhla pohľadu je logické, že Čechom sa Božej pomoci dostalo, zatiaľ čo Uhri boli porazení. Táto pomoc sa uskutočňovala najmä prostredníctvom svätých a ich zázrakov. V prvom rade, samozrejme, pomocou sv. Václava – hlavného českého patróna.
To, že sa im pomoci od ich svätých skutočne dostalo, dokladali kronikári niekoľkými výpoveďami. Jednou z nich bolo napríklad tvrdenie istého rytiera Jana, syna Svojslava, ktorý sa bitky nezúčastnil pre zranenie. No v čase, keď jeho krajania bojovali pri Kressenbrunne, on spal a mal sen, v ktorom sa akoby tiež zjavil na bojisku a vraj videl svätých patrónov českých krajín, t. j. sv. Václava, sv. Vojtecha, sv. Prokopa a sv. päť bratov mučeníkov, ako tiahnu do bitky, a počul sv. Václava povedať: „Slabé je vojsko naše, ponáhľajme sa hneď do Božej prítomnosti,“ a ako to povedal, rozprestrel svoju koruhvu, načo sa dali nepriatelia na útek. Takúto pomoc z neba medzi inými údajne potvrdil aj veliteľ českej ťažkej jazdy, tzv. železných pánov, pražský kastelán Jaroš z Poděhus, ktorý vraj po bitke vypovedal pred pražským biskupom a Pražskou kapitulou o tom, že jeho oddiel, ktorý bojoval pod koruhvou sv. Václava neutrpel žiadne straty ani na mužoch, ani na koňoch, a kamkoľvek sa obrátil, nepriatelia sami pred ním ustupovali. A aby tieto svedectvá nabrali na hodnovernosti, nechali českí kronikári prehovoriť aj svojich protivníkov. Údajne sami uhorskí vyslanci vypovedali pred českým panovníkom, že keď počas bitky Česi spievali svoju pieseň sv. Vojtecha, uhorské kone sa splašili a boli nezvládnuteľné.
Koniec vojny a mier
Po tomto slávnom víťazstve vstúpil český panovník na západné Slovensko, kde ho z poverenia Bela IV. navštívil palatín a bratislavský župan Roland, aby ho požiadal o mier. Přemysl Otakar II. splnomocnil na rokovanie svojho švagra markgrófa Ota III. Brandenburského a bratranca Oldřicha III. Korutánskeho. Tí okrem iného presadili, že Belo IV. aj jeho syn Štefan sa zriekli všetkých práv na Štajersko a na lepšie posilnenie mieru dohodli sobáš medzi Belovým synom Belom a Otovou dcérou a neterou Přemysla Otakara II. Kunigundou Brandenburskou.
Kópiu mierovej zmluvy zaslali pápežovi s tým, že kto by tento mier porušil, je povinný zaplatiť pokutu 11 tisíc hrivien striebra Apoštolskej stolici. Na potvrdenie mierovej zmluvy sa dohodla schôdzka obidvoch panovníkov počas budúcich veľkonočných sviatkov vo Viedni – do tej doby boli štyria poprední uhorskí šľachtici poslaní ako rukojemníci na dvor Přemysla Otakara II. Po tomto víťazstve prestíž českého panovníka rapídne stúpla a právom sa mohol označovať za „kráľa železného a zlatého“. Mier s Uhorskom sa ešte upevnil, keď si Přemysl v roku 1261 zobral za manželku Belovu vnučku Kunigundu a obaja panovníci odvtedy zachovávali mier a priateľstvo až do Belovej smrti (1270), keď sa po nástupe jeho syna Štefana V. česko-uhorské nepriateľstvo opäť obnovilo.
Použitá literatúra
- Hoensch, J. K.: Přemysl Otakar II. von Böhmen. Der goldene König. Graz/Wien/Köln 1989.
- Klima, H.: Die Schlacht bei Groißenbrunn anno 1260. Entscheidung im Marchfeld. Wien 2010.
- Vaníček, V.: Velké dějiny zemí Koruny české III. 1250-1310. Praha 2002.
- Žemlička, J.: Přemysl Otakar II.: král na rozhraní věků. Praha 2011.
- Žemlička, J.: Století posledních Přemyslovců. Praha 1998.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Je doktorandom Masarykovej Univerzite v Brne. Magisterské štúdium absolvoval v Bratislave na Univerzite Komenského (odbor história). Dizertačnú prácu píše na tému „Stredoveká Rus v kronikách strednej Európy“. Dlhodobo sa venuje vzťahu Rusi a stredoeurópskych kráľovstiev (Uhorsko, Poľsko, Čechy), najmä v 13. storočí, a tiež Uhorsku za vlády posledných Arpádovcov, hlavne Belovi IV.