Uhorský kráľ Belo IV. je najčastejšie spájaný s vpádom Mongolov, nesprávne označovaných za Tatárov (Toto pomenovanie je však zaužívané, preto sa aplikuje aj v ďalšom texte.). Aj keď táto udalosť zásadne ovplyvnila charakter a priebeh jeho vlády, jeho panovanie môžeme spojiť aj s mnohými ďalšími procesmi v Uhorsku. Niektoré z nich ovplyvnil sám, niektoré ovplyvnili jeho panovanie. Akým panovníkom teda Belo IV. bol?
Uhorsko bolo v očiach zahraničných pozorovateľov vnímané ako zvláštna krajina. Ležalo na okraji latinského kresťanstva, bolo teda takpovediac „perifériou“ západu. Bolo nepochybne menej rozvinuté ako Nemecko, na druhej strane však už mnohokrát dokázalo svoju silu v početných vojnách so susednými štátmi. Pre zahraničného pozorovateľa bolo napríklad zvláštne, aké postavenie mal v krajine kráľ. Nechajme prehovoriť nemeckého kronikára Ota z Freisingu z druhej polovice 12. storočia: „Ak niekto zo županov len trochu urazil kráľa, aj keď je nespravodlivo obvinený, môžu ho zatknúť, spútať, napnúť na škripec, aj keď je župan obklopený zástupmi zbrojnošov. Vôľa kráľa sa všetkými prijíma ako dôvod.“
Neblahé dedičstvo
Belo IV. sa ujal krajiny odlišnej, než akú opisoval Oto z Freisingu. Dedičstvo po Belovom otcovi Ondrejovi II. bolo rozporuplné. Ondrej bezpochyby patril medzi panovníkov s väčšími ambíciami, než aké boli jeho reálne možnosti. Jeho zahraničnopolitické ciele krajinu hospodársky vyčerpávali a rodiaca sa šľachta získavala od panovníka prvé výsady, a najmä majetky. Ich rozsah bol natoľko veľký, že hneď po svojom nástupe sa Belo IV. rozhodol revidovať otcovu donačnú politiku. Výsledky revízie však boli skôr rozpačité a znamenali prudké zhoršenie vzťahov so šľachticmi, ktoré sa kráľovi vypomstilo najmä za tatárskeho vpádu.
Belo IV. sa však z tohto neúspechu dokázal poučiť a napokon sa zásadnej revízie šľachtických majetkov vzdal a sám pokračoval v donačnej politike. Dal si však pozor, aby sa do rúk šľachty nedostali príliš rozsiahle majetkové domény. Pri svojom nástupe sa Belo IV. taktiež rozhodol zbaviť najskorumpovanejších hodnostárov na kráľovskom dvore. Zaviedol aj zákaz sedenia v prítomnosti kráľa – opatrenie, ktoré dozaista zvyšovalo úctu k panovníkovi. So šľachtou teda nemal Belo IV. vždy dobré skúsenosti. Omnoho perspektívnejšia však bola jeho politika udeľovania mestských privilégií.
Uhorsko samozrejme osady mestského typu malo, no významnou novinkou sa stalo udeľovanie výsad pre ich obyvateľov. Belo IV. si uvedomoval dôležitý význam miest, ktorý spočíval nielen vo vyššej hospodárskej produkcii, ale aj v nadobudnutí pre panovníka dôležitého spojenca v krajine. Tvoriaca sa meštianska vrstva získavala vďaka panovníkovej prezieravosti súbory hospodárskych výsad, akými boli právo trhu, skladu, či míle. Tými najpodstatnejšími výsadami, ktoré z obyvateľov miest urobili samostatnú spoločenskú skupinu, bolo vyčlenenie mešťanov spod právomoci župana a udelenie práva voľby richtára. Mešťania tak boli nezávislí od súdnej správy komitátu a mohli si budovať vlastnú samosprávu.
Belove reformy sa dotkli aj šľachty. V roku 1267 vydal dekrét, ktorým obnovil platnosť Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222, a ktorým potvrdil výsady šľachty. Stanovil tiež povinnosť, aby sa dvaja až traja šľachtici z každého komitátu zúčastňovali na sneme v Stoličnom Belehrade. Snem nepôsobil ako riadny parlament, skôr bol miestom pre riešenie vzájomných sporov medzi šľachticmi. Dôležité je, že v dekréte z roku 1267 nebolo na rozdiel od Zlatej buly Ondreja II. zakotvené právo šľachty na odpor, hoci v neskoršom období, najmä v novoveku, šľachtici toto právo hojne využívali.
Vpád Tatárov
Ak sa pozrieme na zahraničnú politiku Bela IV., nemožno, prirodzene, vynechať problém Tatárov (1241 – 1242). O tejto hrozbe sa v strednej Európe síce všeobecne a s predstihom vedelo, málokto však bral na vedomie jej rozsah. Oficiálnou zámienkou pre vpád Tatárov do Uhorska sa v roku 1239 stal súhlas kráľa Bela IV. s usídlením kočovných Kumánov, ktorí utekali práve pred Tatármi, v Uhorsku. Napriek opakovanému naliehaniu tatárskych poslov im ich kráľ nemienil vydať, preto Tatári na jar 1241 vpadli do Uhorska. V bitke na rieke Slanej na hlavu porazili uhorské vojsko. Belovi IV. sa vďaka hŕstke verných šľachticov podarilo ujsť. Cez územie Slovenska prešiel do Viedne, kde požiadal o pomoc rakúskeho a štajerského vojvodu Fridricha II. Babenberského. Ten však namiesto pomoci pripomenul uhorskému kráľovi staršie dlhy a uväznil ho. Belo mu preto sľúbil tri západouhorské komitáty a následne sa vydal do Dalmácie, odkiaľ vypisoval do celej Európy a žiadal o pomoc proti nájazdníkom z východu. Márne.
O odchode Tatárov z Uhorska nakoniec nerozhodla ani výpomoc západných krajín, ani domáci uhorský odpor, ale súboj o nástupníctvo v mongolskom chanáte. Po prekvapivom a náhlom odchode Tatárov sa Belo IV. vrátil zo svojho dalmátskeho útočiska domov, kde ho čakala spustošená krajina, vyľudnené oblasti a zničené pevnosti. Podľa správy talianskeho Magistra Rogeria „bola celá krajina sfarbená krvou a tiel bolo po zemi toľko, ako keď step zaplavia pasúce sa stáda dobytka, oviec a prasiat, alebo ako keď sú kameňolomy plné natesaných kameňov pre stavby. Voda bola plná mŕtvych tiel utopencov a požierali ich ryby, červy i vodné vtáky.“ Slová talianskeho kronikára sú nepochybne výrazom obrovskej skazy. Bežný stredoveký človek bol zvyknutý na to, že vojna je samozrejmosťou a súčasťou politiky. Rogeriove slová skôr predstavujú vyjadrenia človeka, ktorý rozsah takýchto škôd nikdy v živote nevidel.
Belo IV. začal s veľkorysou politikou podpory kolonizácie. Do krajiny začali prúdiť cudzinci osídľujúci prázdne územia a rozvíjala sa aj domáca kolonizácia. Belo IV. samozrejme pokračoval v udeľovaní mestských privilégií. Dôležitým ponaučením bolo, že ak má krajina odolať nepriateľským nájazdom takého obrovského rozsahu, musí mať omnoho prepracovanejší defenzívny systém. Počas tatárskeho vpádu sa ukázalo, že takúto úlohu dokážu najlepšie plniť kamenné hrady, pretože tie najlepšie odolali Tatárom. Vybudovanie sústavy kamenných hradov v celej krajine by však bolo príliš zaťažilo kráľovskú pokladnicu, preto kráľ využil ambície príslušníkov šľachty budovať si svoje vlastné sídla. Väčšinu nových hradov po roku 1242 založili a postavili práve šľachtické rody, ktoré na oplátku získavali od kráľa donácie.
Nepríjemní susedia
Už veľmi skoro po návrate Bela IV. do Uhorska sa o svoje uhorské „pohľadávky“ začal zaujímať rakúsky vojvoda Fridrich II. Jeho vojenský útok sa Belovi podarilo zastaviť a navyše opätovne získal do držby hrady Kysak (Kösszegvár) a Šopron, ktoré rok predtým odstúpil Fridrichovi. V lete 1246 vpadol nepríjemný sused do Uhorska znovu. Belo IV. sa s ním stretol v bitke na rieke Litave (dnes Leitha). Sám Fridrich sa dostal doprostred oddielov Belovho spojenca Rastislava, haličského kniežaťa, kde ho aj zabili. Jeho vojaci to však nespozorovali a vojvodovo mŕtve telo objavili až potom, ako porazili uhorské vojsko. Rakúšania tak svoje víťazstvo na rieke Litave nemohli využiť. Fridrich bol navyše posledný mužským príslušníkom babenberskej dynastie, a tak sa mohol začať súboj o jeho dedičstvo.
Najvážnejšími kandidátmi v tomto súperení boli českí Přemyslovci a uhorskí Arpádovci. Rakúske krajiny predstavovali lákavé zisky pre obidva rody a obidve krajiny. Nárok na ne však mohol vzniknúť len na základe dynastického spojenia s Babenbergovcami. Osud preto do popredia diania vyniesol dve vdovy z babenberského rodu – Margitu a Gertrúdu. Na jeseň 1251 podporila rakúska šľachta českého kráľa Václava I., ktorý však nárok preniesol na svojho syna Přemysla Otakara II. Mladý, vtedy asi osemnásťročný Přemysl sa začiatkom roka 1252 oženil s asi päťdesiatročnou Margitou. Ešte v ten istý rok sa aj Gertrúda vydala za Belovho príbuzného Romana Haličského. Belovi sa navyše podarilo zhromaždiť veľkú protipřemyslovskú koalíciu, ku ktorej sa pripojil aj bavorský vojvoda či krakovské knieža. Na Přemysla
Otakara, od roku 1253 českého kráľa, urobili Belove úspechy dojem, preto sa s ním v roku 1254 dohodol na rozdelení rakúskych krajín. Uhorsku pripadlo Štajersko, zvyšné krajiny dostali přemyslovskú vládu. Belo najprv postavil na čelo Štajerska Štefana z rodu Gutkeledovcov, no po povstaní proti jeho osobe ho musel Belo vymeniť za svojho syna Štefana. Keď však Štefan napadol Přemysla Otakara II. a nakoniec ho
Přemyslovec zo Štajerska vytlačil, schyľovalo sa k novej vojne medzi Belom a Přemyslom Otakarom. V nej bol Arpádovec 12. júla 1260 zdrvujúco porazený v bitke pri Kressenbrune. Vojna sa stala medzníkom v ich vzájomných vzťahoch.
Belo IV. rezignoval na Štajersko a v súvislosti s prípravou mieru sa dohodlo aj rodinné spojenie obidvoch dynastií. Keďže mladý Přemysl nemohol od svojej vtedajšej manželky očakávať legitímneho potomka, rozhodol sa toto manželstvo zrušiť a požiadať Bela IV. o ruku jeho vnučky Kunhuty.
Komplikované vzťahy so synom
V ďalších rokoch musel Belo IV. trpezlivo zlepšovať svoje komplikované vzťahy so synom Štefanom. Darilo sa mu len čiastočne. Štefan získal podiel na moci najprv ako sedmohradský vojvoda, neskôr získal titul mladšieho kráľa. Ich vzťahy však boli zložité podobne, ako kedysi vzťahy medzi Belom a Ondrejom II. Základom ich politického sporu bola najmä ústretovosť voči Přemyslovi Otakarovi. Keď Belovi vdova po korutánskom a kraňskom vojvodovi Agneša odkázala v októbri 1269 obidve krajiny, starnúci uhorský kráľ neprejavil o toto dedičstvo záujem. Namiesto toho tesne pred smrťou napísal českému kráľovi, aby vzal do ochrany jeho príbuzných a prívržencov. Zomrel 3. mája 1270 na dunajskom Zajačom ostrove (dnešný Margitin ostrov v Budapešti). Viacerí Arpádovci a prívrženci Bela IV. to považovali za dôvod opustiť Uhorsko a v podstate ujsť pred mladším kráľom Štefanom.
Aj keď po dlhých dekádach vlády Bela IV. a epizodickej vláde jeho syna Štefana V. čakalo Uhorsko neradostné obdobie rozvratu a feudálnej anarchie, štrukturálne zmeny posunuli krajinu na úplne inú úroveň. Proces tvorby miest – a s ním spojený proces formovania meštianstva – a utváranie šľachty so svojimi vzťahmi voči panovníkovi a súkromnoprávnymi výsadami smerovali k dotvoreniu feudálneho systému a začali premieňať Uhorsko na stavovský štát. Tieto nové štruktúry boli natoľko stabilné, že ich zásadné prvky vydržali až do 19. storočia.
Použitá literatúra
- Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava 1998.
- Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 2004.
- Dvořák, P. (ed.): V kráľovstve sv. Štefana. Vznik uhorského štátu a čas arpádovských kráľov. Bratislava 2002.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnych dejín Právnickej fakulty. Zaoberá sa stredovekými dejinami, špecializoval sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie.