Pred niekoľkými týždňami sa na stránkach HistoryWebu objavil článok Hry a hračky v stredoveku. Článok prináša veľa nových a zaujímavých informácií o hračkách a o svete detí v stredoveku. Autorka E. Bukovčanová začína svoj článok často sa opakujúcou tézou o vnímaní dieťaťa v stredoveku ako malého dospelého a „objavením“ detstva až v 17. storočí. Paradoxne však v celom článku prináša dôkazy, ktoré nekorešpondujú s danou interpretáciou. Polemiku s uvedeným názorom však v texte nenájdeme.
V nasledujúcom texte by som rada uviedla viac informácií k opačnej interpretácii postavenia dieťaťa. Bolo dieťa v stredoveku naozaj vnímané ako malý dospelý, či dokonca ako nebezpečná bytosť, alebo je to naozaj len konštrukt vytvorený historikmi? Ako sa to všetko začalo?
Spomínanú tézu pomohol uviesť do života francúzsky historik Ph. Ariès svojou knihou L’enfant et la vie familiale sous l’Ancien Régime (Paris 1960). Jeho monografia sa stala výrazným impulzom k skúmaniu detského sveta a spoločenského postavenia detí v minulosti. Ph. Ariès dospel vo svojej práci k záveru, že „idea detstva“ ako zvláštnej etapy v živote človeka, odlíšená od fázy dospelosti, sa v európskom myslení objavuje v 17. – 18. storočí. „Ideu detstva“ prezentoval ako určitú koncepciu charakterizovanú školskou dochádzkou, tak ako ju poznáme aj dnes vo väčšine európskych krajín.
Zároveň zdôrazňoval, že idea detstva nesmie byť zamieňaná so záľubou či s náklonnosťou k deťom. Podľa jeho názoru aj keď stredoveká spoločnosť nemala vzťah k detstvu a neexistovala idea detstva, neznamená to, že by boli deti zanedbávané, alebo by sa nimi opovrhovalo. V období stredoveku sa podľa jeho názoru detstvo vyznačovalo krátkosťou – do piateho až siedmeho roku života dieťaťa a po tomto veku sa dieťa definitívne zaradilo do sveta dospelých.
Prvé práce, ktoré sa inšpirovali dielom Ph. Arièsa a často sa naň odvolávali, však jeho závery veľmi zjednodušili a značne dezinterpretovali. Najvýraznejšie sa to prejavilo v diele amerického psychológa Llyoda de Mausa a jeho kolegov, ktorí svoje závery založili výlučne na zmienkach o vraždách a násilí páchaných na deťoch. Tie boli pre nich dôkazom negatívneho vzťahu spoločnosti a rodičov k deťom. De Mause vyslovil myšlienku, že vzťah rodičov a detí sa postupne evolučne menil od vraždenia detí v antike cez odkladanie detí v 4. – 13. storočí a ambivalentný vzťah k deťom v 14. – 17. storočí k socializácii a podpore detí v 20. storočí.
Historici sa často odvolávali na dochované zákonníky a penitenciále (príručky pre kňazov-spovedníkov, ktoré obsahovali zoznam hriechov a k nim príslušné tresty), v ktorých sa tresty za zabitie a opustenie dieťaťa objavujú, a viedli ich k úvahám o negatívnom postoji k deťom všeobecne. Výpovedná hodnota týchto prameňov bola značne preceňovaná a nebrala sa do úvahy možná diskrepancia medzi právnymi a sociálnymi normami na jednej strane a skutočnými sociálnymi vzťahmi a správaním na strane druhej.
V historiografii sa tak vytvorila predstava, ktorá prenikla i do ďalších spoločenskovedných odborov, že v skorších obdobiach boli ľudia k dieťaťu i k jeho úmrtiu ľahostajní a spoločenské postavenie dieťaťa bolo veľmi nízke. Z prác niektorých historikov vyplývalo, že na deti sa hľadelo ako na malých dospelých. Podľa ich náhľadu nebola v stredoveku jasne vymedzená kategória detstva a špecifické potreby dieťaťa sa chápali len minimálne. Túto tézu prijal i slávny francúzsky historik J. Le Goff. Prípadne sa v literatúre objavuje názor, že na dieťa sa nazeralo ako na zvláštnu bytosť, ktorá vie zneistiť a metie dospelých, t. j. dieťa bolo chápané na jednej strane pozitívne – dieťa ako zázrak, no na druhej strane zasa negatívne – dieťa ako komplic diabla či čarodejnice. Prípadne sa zdôrazňuje nízke spoločenské postavenie detí z dôvodu, že nie sú prospešné (!) pre komunitu.
Vplyv prác historikov a psychológov s nepriaznivým vykresľovaním postavenia detí v minulosti sa zdá byť dosť silný dodnes a prenikol do mnohých ďalších vedných odborov, napr. do pedagogiky či sociológie. Napriek tomu, že pramene nám dochovali mnoho zmienok o negatívnom správaní dospelých k deťom (bitie, zavraždenie, opustenie a pod.), nemôžeme tieto zmienky vnímať ako dominujúce a rozhodujúce správanie v ľudskej spoločnosti. Záznamy o trestoch za násilie páchané na deťoch a ich zabitie vypovedajú skôr o tom, že spoločnosť odmietala takéto správanie a snažila sa deti chrániť. Ak by historici v budúcnosti vychádzali zo zákonníkov, a nedajbože z novín, obraz detstva by zase nevyšiel veľmi pozitívne.
Téza „malý dospelý“ a „nízke spoločenské postavenie dieťaťa“ je však už v svetovej historiografii na ústupe. Veľkou mierou k tomu prispeli kultúrni antropológovia. Antropológovia poukazujú na fakt, že aj keď sa niektoré minulé a súčasné spoločnosti nevyznačujú súčasným západným (európskym) konceptom detstva, neznamená to, že by žiadny takýto koncept nemali a podľa antropológov je to práve kultúra, ktorá môže z detstva vytvárať sociálnu inštitúciu, a v tomto zmysle je možné hovoriť o sociálnej konštrukcii detstva.
Dôležité je upozorniť aj na skutočnosť, že v období stredoveku závisel spôsob, ako prežívali deti detstvo, od toho, v akom spoločenskom prostredí sa narodili. Detstvo detí narodených v meste u remeselníkov, bohatých mešťanov, šľachticov alebo u slobodných sedliakov sa výrazne odlišovalo, pretože každá zo spomenutých spoločenských vrstiev si vytvárala svoj osobitý spôsob života a, samozrejme, i detstva, ktoré ovplyvnili vlastné výchovné ciele a pedagogické metódy.
Za jeden z rozhodujúcich znakov, ktorým sa odlišujeme od ríše zvierat, považujú bádatelia schopnosť človeka myslieť a uvažovať o vzdialenejšej budúcnosti. Stačí len nahliadnuť do akejkoľvek kroniky z rôznych dejinných období. V úvodoch sa autori vyznávajú, že svoje dielo koncipujú „pre pamäť potomstva“. Budúcnosť ľudského rodu bude vždy zabezpečená len a len prostredníctvom detí, ktoré, pravdaže, vyžadujú zvýšenú starostlivosť, pozornosť, prirodzene vzbudzujú lásku a u dospelých vyvolávajú strach.
Nie je to však strach z detí, resp. negatívne pocity a obavy, ktoré rodičia prenášali na deti a s ktorými vznikal odmietavý vzťah k deťom, ako píše Llyod De Mause, ale je to „strach o deti“. Značné množstvo dôkazov rodičovských obáv o deti nám prinášajú písomné pramene z každej éry ľudských dejín. Aj stredoveké písomné pramene poskytujú podobné svedectvá strachu matiek a otcov o zdravie či o život dieťaťa. Tieto zmienky sú jednoznačne dokladmi pozitívneho vzťahu k deťom nielen zo strany rodičov, ale i celej spoločnosti.
Z obdobia 5. storočia sa nám dochoval povzdych Jána Zlatoústeho nad matkami, ktoré vo viere, že ochraňujú svoje dieťa, priväzujú mu na ruku hrkálku. Za veľmi cenný prameň k danej téme môžeme považovať spis známy pod názvom Katalog magii Rudolfa z pera cisterciátskeho mnícha, datovaný do polovice 13. storočia. Pre našu tému je veľmi dôležitá kapitola VIII., v ktorej sú opísané rôzne prijímacie rituály a ochranné praktiky, ktoré vykonávali matky či iné príbuzné krátko po narodení dieťaťa, aby mu zaistili prijatie do spoločnosti, dobré zdravie a spokojnosť, prípadne dobrý prospech v škole.
Z francúzskeho prostredia sa dochoval text dominikánskeho mnícha Štefana Bourbonského o Uctievaní psa Guineforta, v ktorom inkvizítor zaznamenal praktiky matiek nosiť deti k psovi Guinefortovi, o ktorom sa však najskôr domnieval, že je to človek-svätec. Matky nosili deti k psovi, prosiac ho o ich uzdravenie. V niektorých prípadoch mohli tieto praktiky či obrady pôsobiť ako činnosti namierené proti deťom. Matky však vykonávali tieto obrady vo viere, že zachránia svoje dieťa, resp. že ho získajú naspäť namiesto podhodených a vymenených detí škriatkov, víl či samotného diabla. Nemali by sme tieto obrady vnímať ako prostriedok namierený voči deťom, ale skôr ako snahu rodičov deti ochrániť.
Ďalším nepriamym dôkazom rodičovskej lásky k deťom sú časté výzvy kazateľov, aby rodičia neplakali za svojimi zomrelými deťmi, lebo je to nekresťanské. V prípade, že by bola smrť detí rodičom taká ľahostajná, ako to prezentujú niektorí historici, nemusela by cirkev tak často vytýkať matkám a otcom žiaľ za ich deťmi. Z mladších období stredoveku sa dochovali zmienky o sviatku detí v meste Norimberg. Táto slávnosť je zachytená v dvoch rôznych prameňoch – zaznamenali ju kronikári v roku 1487 i humanista Konrad Celtis okolo roku 1500. Konrad Celtis opísal daný deň nasledovne:„Keď sa cisár Fridrich naposledy zdržiaval v Norimbergu a pri tej príležitosti dostal správu o mnohých deťoch v meste, prikázal, aby všetky deti do 10 rokov boli zvolané do mestskej priekopy pod hradom. Celé mesto sa ponorilo do nadšenia a verejnej radosti a matky sa neviazane oddávali nádeji, že pri príležitosti takejto prehliadky deti dostanú od cisára veľkolepé dary. Pozorovali teda veselé tváre detí, dávali im venčeky, česali im vlasy a kučeravili ich, vešali im na odev medailóniky, zdobili biele a purpurové rúcha zlatom a perlami a nevynechali nič, čo robí tento vek tak rozkošným a pôvabným. A tak cisár, keď zbadal tento zástup a dosýta sa vynadíval na toto najnežnejšie zhromaždenie ľudského pokolenia, dal medzi deti rozdeliť perník a marcipán, pretože sú v tomto veku vždy žiadané, a poslal takto obdarované k ich rodičom. Zároveň stanovil, že pri ich nasledujúcom stretnutí má byť každému venovaná strieborná minca s cisárovým znakom, aby ju v ich rodinách po dlhé storočia a po generácie opatrovali ako poklad. Pri tejto príležitosti bolo napočítané viac než 4000 detí z počestných rodín.“
Z opisu jednoznačne vyplýva vnímanie detstva ako špecifickej etapy ľudského života. Zároveň z textu vyplýva pozitívne a radostné vnímanie detí spolu s ich detským svetom. Už z obdobia raného stredoveku sa dochovali rodičovské či pedagogické príručky pre deti, detský nábytok (stolička a posteľ z hrobu v dómu v Kolíne nad Rýnom) či rôzne predmety zo sveta dospelých prispôsobené detskej veľkosti (napr. ostrohy či sekera).
V tejto súvislosti by bolo vhodné spomenúť zistenie, ku ktorému dospeli vedci pozorovaním goríl v zajatí. Vedcom je už dávnejšie známe, že gorily majú široký repertoár komunikačných gest. Tentoraz sa vedci zamerali na gestá, ktorými matky komunikovali s mláďatami. Zoológovia zistili, že matky používali pri komunikácii s mláďatami mierne zmenené gestá a zároveň ich častejšie opakovali. Vedci sa domnievajú, že týmto spôsobom pomáhajú matky mláďatám naučiť sa repertoár signálov, ktoré budú používať ako dospelí pri komunikácii s ostatnými gorilami. To podľa vedcov ukazuje aj na skutočnosť, že dospelé zvieratá majú povedomie o nezrelosti komunikačných zručností mláďat, čiže už aj gorily si uvedomujú špecifickosť raného obdobia života malých goríl – teda detstva – a v žiadnom prípade ich nepovažujú za „malých dospelých“, ale prispôsobujú komunikáciu s nimi ich kognitívnej úrovni a učia ich životu dôležitým zručnostiam.
Máme si teda stále myslieť, že v stredoveku považovali deti za hotových dospelých?
Použitá literatúra
- Mause, L. de: Evolution der Kindheit. In: L. de Mause (Hrsg.): Hört ihr die Kinder weinen. Frankfurt am Main 1977, 12 – 111.
- Goff, J. Le: Kultura středověké Evropy. Praha 1991.
- Goff, J. Le/Truong, N.: Tělo ve středověké kultuře. Praha 2006.
- Hanuliak, M.: Detskí jedinci vo veľkomoravskom prostredí na základe pohrebiskových prameňov. Slovenská archeológia LIV-2, 2006, s. 259 – 284.
- Schmitt, J.-C.: Svatý chrt. Guenefort, léčitel dětí ze 13. století. Praha 2007.
- Smetánka, Z.: Archeologické etudy. Osmnáct kapitol o poznávání středověku. Praha 2003, 84 – 94.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Študovala archeológiu a históriu na FF Univerzity Karlovy v Prahe. Zaoberá sa najmä včasným stredovekom − chronológiou ženského šperku 8. až 10. storočia, rodinou a spoločenským postavením detí a žien a otázkami šírenia kresťanstva. Pracuje externe pre Centrum medievistických studií AV ČR a UK v Prahe.