Tak ako si Slovensko každoročne dňa 29. augusta pripomína výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, tohto roku už okrúhle sedemdesiate, na rovnaký dátum v našich, resp. v uhorských dejinách pripadá aj iná významná udalosť. Tohto roku, dňa 29. augusta, uplynulo už 488 rokov od udalosti známej ako bitka pri Moháči, v ktorej sa Uhorsko snažilo čeliť ofenzíve Osmanskej ríše. Neúspešne…

 

Bitka pri Moháči zmenila dejiny.

„29. minulého mesiaca v stredu Jeho Výsosť sa zrazila s Turkom a bitka sa skončila úplnou porážkou našich.“ Takto stručne referoval v septembri roku 1526 listom adresovaným do Ríma pápežský nuncius v Uhorsku, Antonio Giovanni di Burgio, pápežovi Klementovi VII. o katastrofálnom výsledku bitky pri Moháči. Tá sa pre svoj charakter stala v nasledujúcich mesiacoch a rokoch v Uhorsku pojmom – synonymom zdrvujúcej porážky i významným chronologickým medzníkom, ktorý už vo svojej dobe akoby uzatváral jednu epochu. Konzekvencie bitky vedúce ku skutočnosti, že veľká časť územia dnešného Slovenska sa na vyše stopäťdesiat rokov stala arénou protitureckých vojen, a s tým spojená chcená či nechcená priama interakcia a konfrontácia dvoch odlišných kultúr – kresťanského a moslimského sveta, zanechali stopy v duchovnej i hmotnej kultúre uhorskej spoločnosti a viedli k jej pomalej, ale postupnej transformácii. Svedkom tejto premeny je i obsah archívnych dokumentov danej doby. Používanie či argumentácie spojeniami „pred Moháčom“ a „po Moháči“ svedčia o tom, že vtedajšia ľudská mentalita vnímala a reflektovala Moháč ako určitý fenomén. I preto predstavuje rok 1526 v historiografii symbolický míľnik, ktorým sa končia uhorské stredoveké dejiny a začína sa písať nová éra – obdobie raného novoveku.

Anatómia bojiska

Mestečko Moháč leží na pravom brehu Dunaja asi 15 km severozápadne od priesečníku dnešných srbsko-chorvátsko-maďarských hraníc. Jeho výber pre nadchádzajúci boj nebol iste ideálny, ale zrejme ani úplne náhodný. Vyplýval z geografických špecifík terénu – samotný Dunaj, ohraničujúci priestor bojiska z východu, a močaristé okolie mohli limitovať mobilitu tureckých oddielov v boji, resp. znalosť močarín v okolí mesta mohla poskytnúť kráľovskému vojsku strategickú a taktickú výhodu. Južne a západne od mesta sa rozprestierala planina, z ktorej sa očakával útok Turkov. Navyše výdatné augustové dažde rozmočili pôdu, preto uhorské velenie čakalo, že počas zostupu tureckých šíkov dole svahom sa ich bojová zostava nerovnomerným postupom po rozbahnenej pôde naruší alebo aspoň spomalí.

Najskôr vojak, potom kňaz. Kaločský arcibiskup Pavol Tomori, veliteľ uhorskej armády pri Moháči.

Už tri dni pred bitkou prebiehali v okolí mesta menšie šarvátky Uhrov s predvojom sultánovej armády. Arcibiskup Pavol Tomori, zastávajúci funkciu najvyššieho veliteľa uhorských vojsk pri Moháči, vediac o blížiacej sa tureckej armáde, zorganizoval uhorské jednotky do dvoch sledov. V centre prvého sledu sa nachádzalo 10 000 pešiakov v desiatich radoch a na pravom krídle pod velením Františka Baťániho i na ľavom pod velením Petra Peréniho sa rozmiestnila väčšina ťažkého jazdectva doplnená pechotou. Prvý sled doplnilo na krídlach i medzi krídlami a stredom delostrelectvo. Druhý sled, de facto zálohu, tvorilo v strede viacero radov ťažkej jazdy vrátane kráľa a na krídlach sa rozmiestnili menšie oddiely pechoty i jazdy. Pred prvým sledom sa rozmiestnili oddiely ľahkej jazdy, tvoriace tak predvoj. Uhorské velenie, vedomé si početnej nevýhody a aby predišlo obkľúčeniu, tiež nariadilo roztiahnuť bojovú formáciu do dĺžky zhruba 4 kilometre.

Porada Uhrov pred bitkou. Kráľ Ľudovít sedí uprostred.

Dňa 29. augusta 1526 sa v predpoludňajších hodinách z planiny po svahu smerom k moháčskemu bojisku začali spúšťať prvé turecké oddiely z prvého sledu – ľahká jazda a rumélske jazdné jednotky pašu Ibrahima, ktoré tradične pochodovali na čele, nasledované napravo janičiarmi a delostrelectvom. Tomoriho zámerom bolo postupne likvidovať turecké oddiely ešte v pohybe a nepreskupené do bojovej formácie, kým sú nútené na rozbahnenom svahu vyrovnávať rady a tak pomaly zostupovať dolu. Uhorské delostrelectvo okamžite začalo paľbu a Baťániho pravé krídlo s Tomorim vyrazili do útoku proti rumélskej jazde. Očitý svedok, kronikár Štefan Brodarič, o tom napísal: Na signál na útok prvá bojová zostava hrdinsky napadla nepriateľa, vystrelili sme aj z diel, ale útok nespôsobil veľké škody.“ Udatnosť uhorskej armády pri útoku zaznamenal i turecký kronikár Mustafa Dželatzade: Vtedy sa rady ďaurov pohli… Do pekla patriaci, morálne zvrhlí sa ako tmavý mrak alebo blýskajúci sa oblak naraz vrhli do útoku a dostali sa do stredu bojového priestoru… Centrum armády, asi 60 tisíc ťažkoodených prekliatcov, odetých s koňmi do brnenia (…) tiež zaútočilo na víťazné vojsko islamu…“ Peréniho jazda na ľavom krídle zatiaľ vyčkávala – jej úlohou bolo napadnúť pravé krídlo Turkov tvorené anatólskymi jednotkami pašu Behrama, ktoré sa len presúvali k bojisku a ešte neboli v dohľade.

V úvodnej fáze boja kinetická energia a sila jazdného útoku uhorského pravého krídla spôsobila, že formácia rumélskych jednotiek sa začala rozpadať a dokonca ustupovať. To vytvorilo predpoklad pre nasadenie stredovej, pechotnej formácie. Kým sa ale jazda oboch strán stretla v boji, oddiely janičiarov a delostrelcov už stihli zostúpiť na úpätie svahu a tu začali budovať poľné opevnenie z barikád a zaostrených kolových prekážok, ktoré ich mali chrániť a umožniť v plnej miere nasadiť poľné delostrelectvo. Delá zviazali železnými reťazami, čo malo ešte posilniť obranu a zabrániť prieniku uhorskej jazdy. Kavalériu Uhrov v tomto momente podporila pechota, plánujúc zaútočiť na pracujúce či zostupujúce turecké „ženijné“ oddiely.

Mladý uhorský kráľ Ľudovít

Vyvýšená planina nad bojiskom však poskytla Turkom hneď v úvode boja taktickú výhodu – prehľad o rozostavení a organizácii uhorského vojska. Na príkaz sultána boli z tureckého vojska vyčlenené dva oddiely v celkovej sile asi 10 000 mužov, ktorým velili begovia Bali a Khasrev, s úlohou podľa potreby uskutočniť obchvat a vpadnúť Uhrom do boku či do tyla, napadnúť ich hlavný tábor v zázemí, prípadne odrezať im ústupové cesty alebo zabrániť im v prísune posíl. Reakciou Tomoriho na turecký manéver bolo vyslanie nepočetnej jazdeckej skupiny Gašpara Raškayho, ktorú ale menované oddiely podľa všetkého do jedného pobili.

Útok tureckej ľahkej jazdy (palác Topkapi)

V momente, keď sa rumélske jednotky dali na ústup a v tureckej línii tak vznikli prielomy, vyslal Tomori ku kráľovi žiadosť, aby podporil útok jazdou z druhého sledu. Ústup rumélskej jazdy, ktorú Baťáni začal prenasledovať, priviedol nanešťastie jeho jazdu i pechotu, ktorá sa ponáhľala podporiť jazdný útok pred hlavne diel a muškiet zoradených janičiarov, tak ako naznačil Brodarič. Vysoká bojová efektivita a profesionalita tureckých palných zbraní dokázala udržať frontovú líniu až do príchodu posíl – anatólskych jednotiek i sultánom vedených oddielov. Štefan Brodarič o tejto fáze boja píše: …kde nedávno prebiehal boj, bolo vidieť mnoho našich mŕtvych široko-ďaleko v poli ležiacich, ale ešte viac nepriateľov… Naši sa zatiaľ borili s nepriateľom a udatne bojovali, aj kráľovský oddiel sa ta ponáhľal – pokiaľ je vojsko v brnení schopné ponáhľať sa – ale pravé krídlo sa začalo ohýbať. Veľa sa ich dalo na tej starne na útek, domnievam sa, že ich zastrašili delové gule, ktoré nepriateľ len teraz začal používať v boji.“ Kým dorazil kráľ s jazdou druhého sledu, janičiari s delostrelectvom i rumélske jednotky, ktoré sa dokázali preskupiť a s podporou palných zbraní odraziť uhorský útok, zmasakrovali jazdu z pravého krídla i pechotu. Süleymanov Denník z ťaženia uvádza, že formácia janičiarov …celkom tri-štyrikrát zaútočila streľbou z pušiek a snažila sa zatlačiť podlých ďaurov…“. V tejto bojovej vrave padol zrejme aj Pavol Tomori, čím sa zrútilo jednotné velenie uhorského vojska. Následne Turci odrazili aj niekoľko pokusov jazdy vedenej kráľom.

Počiatočný úspech Uhrov sa začal meniť na porážku a krvavý kúpeľ. Začala sa prejavovať početná prevaha Turkov, keď sa na bojisku objavili anatólske jednotky. Zvrátiť výsledok bitky v prospech Uhorska sa pokúsil ešte Peter Perény, keď svojím ľavým krídlom prvého sledu zaútočil proti anatólskym jednotkám. Tie však jeho útok odrazili.

Mladý kráľ umiera a tragédia vrcholí

Efektivita janičiarov a delostrelectvo chránené kolovými, reťazovými a inými prekážkami, ktoré uhorská jazda nedokázala zdolať, sa ukázali z pohľadu výsledku ako kľúčové, čo potvrdzujú aj historici. Zapríčinili zničenie pravého jazdného krídla i pechoty, smrť Tomoriho a rozpad velenia. Neúspešné útoky – kráľa z druhého sledu ľavého krídla a drvivá početná prevaha Turkov boli faktory, ktoré definitívne rozložili bojovú morálku uhorského vojska. To začalo opúšťať priestor bojiska a najmä preživšia jazda, ktorá mala šancu sa zachrániť, utiekla na sever. Pešiaci, ktorým sa jazdci neobťažovali pomôcť, vedeli, že útek pred ľahkou jazdou Turkov je nemožný. Ostali na bojisku, zaujali obranné postavenia a padli prakticky do posledného muža.

Tureckí janičiari patrili medzi elitu tureckých vojsk

Keď bolo jasné, že bitka je stratená, kráľovský sprievod sa snažil z bojového poľa evakuovať panovníka. Ten tu ale tiež našiel svoju smrť. Očitými svedkami boli kráľov komorník Ulrik Cetricius a kapitán Štefan Aczel. Kráľovu smrť opísal i Štefan Brodarič slovami: Sám kráľ, ktorého kôň zhodil do močiara, hoci sa pokúšal dostať na hrádzu, zahynul, pohltený močiarom.“ Osudným močiarom bola pravdepodobne bahnitá riečka Csele, v ktorej azda postrelili kráľovho koňa, a ranené zviera svojho pána priľahlo.

Sultán (v strede na koni) počas bitky pri Moháči, v dolnej časti janičiarmi pobití uhorskí jazdci (palác Topkapi)

Ako píše historik Vojtech Dangl, bitka trvala niečo cez poldruha hodiny, ale jej následky poznamenali Uhorsko na vyše poldruha storočia. Sám Süleyman ústup uhorských vojsk, s ktorými práve zviedol boj, nepokladal za svoje víťazstvo. Tie pokladal iba za predvoj hlavných uhorských síl. Preto ešte niekoľko hodín po boji i nasledujúcu noc strávil v pohotovosti, očakávajúc hlavný nápor uhorských vojsk, ktorého sa ale nedočkal. Na druhý deň, keď Turci začali prehľadávať bojisko, našli i Tomoriho telo, ktorému odrezali hlavu, nastokli ju na kopiju a víťazoslávne vystavili pri vchode do svojho poľného tábora. Až teraz si Turci uvedomili rozsah svojho víťazstva a spustili rozsiahlu pustošivú ofenzívu po okolí. Už spomínaný pápežský legát A. G. di Burgio krátko po bitke pápežovi napísal: V noc a deň nasledujúce po bitke nepriatelia zaplavili celé okolie bojiska, čo našli, zničili, spálili, nešetrili žiadneho smrteľného tvora, ani pohlavie, ani vek, ani náboženstvo, ale ohyzdne páchali ukrutnosti na chudobnom ľude.“

Okrem kráľa padlo pri Moháči aj 28 magnátov (napr. spišský župan Juraj Zápoľský, brat Jána Zápoľského), arcibiskup a hlavný veliteľ Pavol Tomori a 7 ďalších cirkevných prelátov (napr. ostrihomský arcibiskup Ladislav zo Salky), 500 šľachticov, a podľa archeologických výskumov približne 10 000 pešiakov (teda celá pechota), 4 000 jazdcov i všetci príslušníci uhorskej artilérie. Po bitke bolo popravených ďalších asi 1500 uhorských zajatcov a následné turecké besnenie stálo život vyše 5000 miestnych obyvateľov. Dokopy zhruba 20 000 životov. Straty Turkov sa podľa archeológov odhadujú približne na 15 000.

Dôsledky bitky a na ceste k tureckému jarmu

O polnoci 30. augusta, asi 30 hodín po bitke, dorazila správa o porážke kráľovskej armády do Budína. Dalo sa logicky očakávať, že hlavné mesto kráľovstva bude cieľom ďalšieho tureckého postupu. Obyvatelia začali mesto začali v strachu opúšťať. Rovnako sa rozhodla aj kráľovná Mária, teraz už vdova, a v sprievode niekoľkých magnátov, s vozmi naloženými kráľovskými cennosťami, zamierila do Bratislavy.

Víťazstvo pri Moháči otvorilo Turkom dvere k postupu pozdĺž pravého, západného brehu Dunaja na sever do uhorského vnútrozemia. Turecký postup sa však nestretol so žiadnou organizovanou rezistenciou, keďže velenie uhorských ozbrojených síl a de facto celá armáda bola pobitá pri Moháči. Územie, ktorým tiahla sultánova armáda, bolo vystavené plieneniu, Turci tiež vypálili niekoľko dedín a miest. Pár dní po bitke sa turecké oddiely objavili vo vrchovine Vérteš (západne od Budapešti), kde vyvraždili odbojné obyvateľstvo tamojších dedín. Niektoré z ich zborov prenikli ešte ďalej na západ až k Rábu (Győr), odkiaľ odvliekli mnoho ľudí do otroctva.

Turecký sultán Süleyman si myslel, že porazil len predvoj uhorských vojsk

Približne v polovici septembra (ako dátum sa uvádza 8., 11. alebo 12. september) Turci vstúpili do Budína. Vyrabovali miestne kostoly a mesto vypálili, ušetrili len kráľovský palác. V dobytom meste sa nepriateľské vojsko prepravilo na ľavý, východný breh Dunaja a pokračovalo v postupe na sever. Oddiely janičiarov a ľahkej jazdy prenikli do vrchoviny Matra a k rieke Ipeľ. Dokonca sa šírili zvesti, hoci nepravdivé, že Turci prenikli až do Hontu. Išlo vlastne o prvé kontakty územia dnešného Slovenska s Turkami.

Turci sa v Budíne dlho nezdržali – nevedno celkom presne, či bol sultán spokojný s výsledkom výpravy a nariadil ústup na zimovisko, alebo ho k návratu prinútili nepokoje na východe jeho ríše (správa o povstaní ho zastihla údajne už na ústupe v Petrovaradíne v Srbsku). Pozdĺž ľavého brehu Dunaja a Tisy sa Turci stiahli na juh. Posádky ponechali len v juhovýchodnom pohraničí.

Otázniky po bitke vyvolávala osoba sedmohradského magnáta Jána Zápoľského, ktorý mohol mať významný podiel na výsledku bitky. Údajne totiž nečinne táboril so svojím vojskom na brehu rieky Tisy pri meste Segedín. Skutočnosť, že sám po prehratej bitke vzniesol nárok na uhorskú korunu, ktorú nakoniec získal, vyvoláva podozrenie, že oportunisticky vyčkal na porážku kráľovskej armády. Navyše tým, že sa v bitke neangažoval, si proti sebe nepopudil ani Turkov, s ktorými neskôr nadviazal spojenectvo. História mu za to prisúdila prívlastok „kráľ s biľagom zradcu“.

Ani katastrofa pri Moháči nedokázala správne saturovať politickú scénu v Uhorsku. Šľachta pokračovala v podkopávaní ústrednej moci a politické spektrum sa opäť, tak ako viackrát v minulosti, rozdelilo na dva prúdy. Prvý reprezentovali prívrženci magnáta Jána Zápoľského, ktorý bol 11. novembra 1526 korunovaný za uhorského kráľa (1526 – 1541). Druhý prúd bol prívržencom dynastickej dohody kráľa Vladislava II. s cisárom Maximiliánom I., ktorá vyniesla 17. decembra 1526 na uhorský trón Ferdinanda I. (1526 – 1564).

Uhorsko má zrazu dvoch kráľov, ktorí začnú proti sebe bojovať, čo opäť dezintegruje sily. A Turci sa už v priebehu nasledujúceho roku mali do Uhorska vrátiť…

Literatúra

  • Black, J. (ed.): Sedemdesiat veľkých bitiek v dejinách ľudstva. Bratislava 2006.
  • Matula, V./Vozár, J. a kol.: Dejiny Slovenska II. Bratislava 1987.
  • Dangl, V.: Bitky a bojiská. Bratislava 1984.
  • Dangl, V./Segeš V.: Vojvodcovia. Praha 2012.
  • Dvořák, P. (ed.): Turci v Uhorsku 1. časť. Bratislava 2005.
  • Horváth, P. (ed.): Rabovali Turci. Bratislava 1972.
  • Horváth, P./Kopčan, V.: Turci na Slovensku. Bratislava 1971.
  • Chmelík, M: Bitka pri Moháči v roku 1526. Historická revue XXIV/2, 2013, 46 – 51.
  • Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava 1986.
  • Kršák, P. (ed.): Ottov historický atlas. Praha 2012.
  • Mannová, E. (ed.): Krátke dejiny Slovenska. Bratislava 2003.
  • Mrva, I./Segeš, V.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava 2012.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Študent 3. ročníka bakalárskeho stupňa na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaoberá sa dejinami raného novoveku (druhá polovica 15. stor. – záver 18. stor.) s bližším zameraním na vojensko-politické aspekty tohto obdobia.