V kinách ešte stále hrajú najdrahší porevolučný český film Jan Žižka. Režisér a producent Petr Jákl si sfilmovaním (čiastkového) životného príbehu najslávnejšieho českého vojvodcu zjavne splnil dlhoročný sen. Dá sa však nový filmový obraz neporaziteľného husitského hajtmana a jeho doby aspoň sčasti čítať ako opodstatnená reprezentácia (neskoro)stredovekého sveta, alebo sme znovu svedkami audiovizuálnej imitácie minulosti, ktorá zrkadlí skôr preferencie a obmedzené obzory súčasnosti?
„Moc, násilie, tyrania. Kontinent uchvátila vojna, mor a hlad,“ zaznieva na úplnom začiatku filmu podmanivým hlasom Michaela Cainea a divák tuší, že je zle. Presnejšie, že zle bolo kedysi dávno… v stredoveku. Jáklov stredovek je drsná, bezútešná, žiada sa povedať až temná doba, kde šľachta a vojsko ustavične niekoho zabíjajú, nižšie postavené vrstvy odhodlane trpia a panovníci vytrvalo intrigujú. Českí historici ako Petr Kopal, Martin Nodl či Michal Stehlík si už všimli viacero charakteristických rysov, ktorými sa filmové zobrazenie Žižkovej doby výrazne (a neprekvapivo) vzďaľuje od historickej reality, keď dáva priechod skôr súčasným trendom, béčkovému akčnému námetu a mediálnym klišé.
Aj keď to môže byť pri novom filme o slávnom husitskom vojvodcovi dosť náročné, skúsme sa predsa pozrieť na históriu, ktorá ako-tak presvitá z najdrahšieho súčasného českého filmu.
Kde končí história a začína fikcia
Úvodom sa ocitáme v kvázi neskoro-stredovekom, do šedivých odtieňov odetom Českom kráľovstve na počiatku 15. storočia, zjavne zmietanom v hlbokej kríze. Prvýkrát vidíme hlavného hrdinu, asi štyridsaťročného Jana Žižku (Ben Foster), rozjímajúceho a pripravujúceho sa na nadchádzajúcu bojovú šarvátku s ťažko identifikovateľnými ozbrojencami atakujúcimi sprievod pána Boreša (M. Caine). Nasleduje krátky, značne krvavý, no neprehľadný boj, v ktorom Žižka so svojou kompániou žoldnierov bez problémov poráža ťažkoodených jazdcov.
V nasledujúcich dvoch hodinách sa Žižka, akoby po vzore počítačových hier, potáca od jednej (neatraktívnej) bojovej sekvencie k ďalšej. Dej je schematický, plný klišé a v zásade veľmi prostý – patetická story o útlaku a odboji, hoc nevedno proti komu –, presvedčivé motivácie konania postavám chýbajú a úkladom vládcov, okolo ktorých sa má odvíjať hlavný dej, možno iba ťažko rozumieť.
Nič z toho však nie je prekážkou pre autorský zámer, ktorým zjavne bolo vyrozprávanie akčného, brutálneho a iba sčasti romanticko-epického príbehu o zrode slávneho vojvodcu. Podobne ako pri vcelku kvalitnom filme Mongol, ktorý vykresľuje nástup k moci Temüdžina/ Džingischána, aj Jáklov snímok využíva fantáziu a nedostatok presných historických údajov o hlavnom protagonistovi nato, aby predstavil vlastnú umeleckú víziu formatívnych rokov neskoršieho husitského hajtmana a nikdy neporazeného vojvodcu.
Film zobrazuje Žižku ešte niekoľko rokov pred vypuknutím husitskej revolúcie, ktorú vyvolalo upálenie pražského majstra a kazateľa Jána Husa v r. 1415 na Kostnickom koncile. Hlavný hrdina a filmový príbeh sú teda zasadené do časov, keď historický Žižka asi ako štyridsaťročný žoldnier a „lapka“ – jeho postaveniu nižšieho šľachtica sa vo filme nedáva priestor – ešte nevstúpil do veľkých dejín a jeho meno a činy iba nepatrne presvitajú z niektorých dobových listinných zmienok.
Hneď na úvod síce zaznie upozornenie, že film je skutočným Janom Žižkom iba „inšpirovaný“, ťažko však povedať, do akej miery tvorcovia chápu, že svojím dielom (rovnako ako väčšina populárnych historických filmov) výrazným spôsobom utvárajú väčšinový obraz verejnosti o minulosti, a to dokonca viac než prednášky a monografie odborníkov. Navyše, sám režisér sa vo viacerých vyjadreniach nechal počuť, že zobrazením obdobia okolo r. 1402 chce ukázať samotnú historickú dobu, resp. časť českých dejín a dianie, ktoré predchádzalo vzniku husitského hnutia.
Aj keď tieto tvrdenia môžeme čítať ako marketingové snahy rozličnými spôsobmi propagujúce film, predsa len sa zdá, že tvorcovia majú prostredníctvom svojho diela, okrem túžby upútať divákov, aj potrebu vypovedať niečo o stredovekej (českej) minulosti. Pritom má ísť o filmový príbeh, ktorý by podľa režisérových vyjadrení mohol byť lákavý a úspešný u zahraničného, najmä amerického publika. Anglofónna distribúcia film navyše neuvádza s pôvodným názvom Jan Žižka, ale (zjavne aj pre neznalosti zahraničného diváka) iba ako Medieval, čiže jednoducho „Stredovek“, resp. „Stredoveký“. Aký obraz stredovekej doby a postavy popredného českého „národného hrdinu“ teda divákom ponúka film Petra Jákla?
Neporaziteľný Jan Žižka z Trocnova (Kalicha)
Zatiaľ čo v Českej republike mediálny záujem o film dosahuje nevídanú úroveň, divácka obec mimo českej kotliny nemusí celkom tušiť, prečo okolo snímky o akomsi husitskom vojvodcovi vzniklo toľko rozruchu. Navyše, snahy o nejaké hľadanie historickej autenticity sa môžu javiť ako scestné, keďže sám režisér (inak bývalý filmový kaskadér) okrem produkovania veľkého množstva zahraničných snímok svojimi dvoma predošlými filmami (Kajínek, Ghoul) inklinuje skôr k béčkovým námetom a akčnému, resp. hororovému žánru.
Dôvodom nebývalého záujmu u našich susedov je najmä fakt, že (okrem dosiaľ nevídaného filmového rozpočtu) samotná postava a život Jana Žižku z Trocnova patrí do takpovediac českého historického panteónu. Žižka totiž náleží k emblematickým historickým postavám, ktoré dokázali nielen v čase ich života, ale obzvlášť počas takzvaného druhého života spojeného s následnou interpretáciou a aktualizáciou ich pôsobenia, inšpirovať masy a emocionálne pôsobiť naprieč českou spoločnosťou. Hajtman Žižka, ktorého romantická socha z 20. storočia „stráži“ Prahu z vrchu na Vítkove, predstavuje symbol bojovnosti a vojenského víťazenia, ktorý pre Čechov azda ani nemá konkurenciu v inej historickej osobnosti.
Jan zvaný Žižka sa s najvyššou pravdepodobnosťou narodil niekedy v r. 1360 do zemianskej rodiny sídliacej pri dedine Trocnov v južných Čechách. Na rozdiel od filmu historici väčšinou predpokladajú, že neskorší vojvodca prišiel o prvé oko už v detstve, pričom najneskôr v r. 1421 už v pokročilom veku v boji utrpel zranenie druhého oka, čo viedlo k jeho úplnej slepote. Pritom až do vypuknutia husitskej revolúcie a prvej pražskej defenestrácie v r. 1419, na ktorej sa zúčastnil ako jeden z vodcov rozhnevaného davu, je Žižkov osud pomerne nejasný, hoci nemožno povedať, že neznámy. Aj keď je možné, že v mladosti pôsobil i v službe na kráľovskom dvore (azda už za) Karola IV., s istotou vieme až to, že vystupoval ako lokálny mocenský predstaviteľ v južných Čechách (jeho meno opakovane figuruje v niekoľkých listinách z r. 1378 – 1400).
Niekedy v prvom desaťročí 15. storočia Žižka preukázateľne vstúpil do radov zbojníckej skupiny, ktorú viedol človek známy ako Matej vodca, pričom asi v r. 1408 vyhlásil nepriateľstvo významnému šľachticovi Jindřichovi z Rožmberka (vo filme ho hrá Til Schweiger). Jeho násilná „kariéra“ medzi juhočeskými odpadlíkmi končí rokom 1409, keď dostáva amnestiu od kráľa Václava IV. Následne asi do r. 1411 využíva svoj bojový um v Poľskom kráľovstve v službách Vladislava II. Jagelonského. Nevieme, kedy presne sa z neho stáva prívrženec Husovho reformného učenia, ale od r. 1419 sa vďaka strategickým schopnostiam etabluje ako jeden z najvýznamnejších vojenských vodcov stúpencov kalicha. Až do r. 1424, keď zomiera v dôsledku neznámeho infekčného ochorenia, vedie ako hajtman a neporaziteľný vojenský veliteľ s náboženskou horlivosťou a bojovým zápalom prívržencov husitského hnutia od víťazstva k víťazstvu.
Historiografické spracovania a hodnotenia života Jana Žižku naberali na intenzite obzvlášť od čias Františka Palackého a romantického dejepisectva 19. storočia. Palacký a jeho konzervatívny ideový oponent Václav Vladivoj Tomek navyše predostreli dve hlavné hodnotiace línie Žižkovho bojovného života a vcelku rozporuplnej osobnosti, ktoré v istých obmenách pretrvávajú vo verejnom diskurze až do súčasnosti. Kým Palacký a ďalší poprední historici (napr. Josef Pekař a neskôr František Šmahel) chápali Žižku napriek jeho nepochybným zásluhám nie v práve lichotivom svetle ako človeka násilných metód, do veľkej miery podliehajúceho náboženskému fanatizmu, naopak, Tomek a iní videli v husitskom hajtmanovi predovšetkým úspešného bojovníka (aj proti „cudzím“ vplyvom) a poprednú až idealizovanú postavu českých dejín.
Kto sa chce v súčasnosti dozvedieť čo najviac o tejto fascinujúcej historickej osobnosti, má od roku 2019 k dispozícii impozantnú monografiu Jan Žižka: Život a doba husitského válečníka od profesora Petra Čorneja, ktorá je výsledkom desaťročí vlastného medievistického výskumu, pričom sa asi najväčšmi približuje čo najobjektívnejšiemu a takpovediac nezaujatému pohľadu.
Jáklov námet na film o Žižkovi a dobe jeho raného pôsobenia tak prirodzene vychádza z tradičnej fascinácie českej verejnosti týmto neporaziteľným vojenským vodcom, ktorý navyše od 16. storočia získaval auru osobitného ľudového hrdinu. Žižkov súčasník a pražský kronikár Vavřinec z Březové o ňom ešte v prvej polovici 15. storočia napísal: „…nadmíru odvážný a statečný. Jeho řízením se hotovilo všechno vojsko a za ním šli všichni sedláci, třebas bez zbroje, jenom s cepy, palicemi, samostříly a sudlicemi a velmi ochotně ho poslouchali“ (Husitská kronika, ed. M. Bláhová, 1979, s. 34).
Stredovek ako (nepotrebná) filmová kulisa
Ak sa vrátime k úvodným slovám filmu, ktoré hlasom Michaela Cainea evokujú násilnú dobu a všadeprítomný zmar, treba povedať, že takýto obraz priamo vychádza z historiografického diskurzu, ktorý sa týka vlády Václava IV. (Karel Roden) a jeho politického súperenia s bratom Žigmundom Luxemburským (Matthew Goode) o územie Čiech. Filmový konflikt medzi dvoma panovníkmi a zároveň súrodencami z rodu Luxemburgovcov sa skutočnou históriou iba voľne inšpiruje a v detailoch, samozrejme, nie je verný reálnemu dianiu.
Film tak ponúka vlastné spodobnenie krízy prelomu 14. a 15. storočia. V dobe panovania Václava IV., do ktorej je film situovaný (r. 1402), totiž skutočne historici identifikujú viaceré prejavy politickej, cirkevnej, hospodárskej a najmä spoločenskej krízy. Karlom Rodenom stvárnený Václav navyše verne reprezentuje tradičný (no nie vždy opodstatnený) obraz „nepotrebného a nečinného i nedbalého“ kráľa. (Vcelku zaujímavým ozvláštnením je aj v zajatí na českom hrade chovaný lev, ktorý zohrá úlohu pri boji Žižku so súpermi, čo inak celkom vtipne referuje na Václavovu reálnu záľubu v chove divokých šeliem, ako aj na erbovú symboliku Českého kráľovstva.)
Filmový dôraz na súdobé krízové časy, všadeprítomnú pochmúrnosť a rozmanité podoby násilia a krutosti tak vyzerá celkom opodstatnene. Trošku nevkusne však pôsobí, že hlavnými „barbarmi“ a násilníkmi filmu sú najmä cudzinci – v tomto prípade Kumáni slúžiaci uhorskému kráľovi Žigmundovi. Navyše sa celkom nedá ubrániť dojmu, že napriek často krvavým animozitám, krízovým javom a neraz tristnej situácii nižšie postaveného obyvateľstva tvorcovia až príliš naivne pritakávajú zjednodušujúcej schéme „temného stredoveku“. Stačí sa pozrieť na filmové kostýmy, ktoré prakticky nedisponujú inými než sivými, tmavomodrými a čiernymi odtieňmi, čo je z pohľadu stredovekého odievania, samozrejme, nonsens.
Pritom každý, kto mal možnosť vidieť husitskú trilógiu od režiséra Otakara Vávru z 50. rokov, a o to viac druhý diel Jan Žižka (1955), pochopí, že filmová reprezentácia stredoveku, ako aj dobové kostýmy vonkoncom nemusia mať jeden jediný – temný – rozmer. Pri sledovaní Vávrovej trilógie, ale napríklad aj pri filmoch Františka Vláčila (Markéta Lazarová, Údolí včel), môže byť navyše z dnešného uhla pohľadu prekvapivé, že filmy vznikajúce (nielen) v Československu nemali potrebu vytvárať z formálneho hľadiska módny „cool efekt“, ktorým by „zatraktívňovali“ výpravu pre preferencie súčasného diváka.
Film Žižka je, bohužiaľ, preplnený rozličnými aktualizačnými formalistickými „vylepšeniami“ materiálnej kultúry stredoveku (odevy, militária, interiéry a pod.), ktorých účelom má byť zjavne vytvorenie vizuálu, ktorý do určitej miery evokuje väčšmi rozprávkovo-fantazijný svet než neskorý stredovek. Drobnosti ako lámač mečov (Dagenbrecher) v Žižkových rukách, čiže chladná zbraň, ktorá vznikla v ranom novoveku na účely lámania tenkých čepelí alebo kordov, zdvihnú zo stoličky najmä historických šermiarov a šermiarky.
Podobne slávna pieseň Ktož jsú boží bojovníci, ktorá opakovanie zaznieva vo filme, vznikla najpravdepodobnejšie až v neskoršom období, keď ako centrum husitského hnutia figurovalo opevnené sídlo Tábor (hoci treba povedať, že pieseň sa historicky spája práve s osobou Jana Žižku). Predsa však zamrzí, že napriek niektorým detailom, s ktorými si tvorcovia zrejme nechali poradiť od historického poradcu prof. Jaroslava Čechuru, beztak neuplatnili vo výraznejšej miere cit pre zobrazenie historického obdobia alebo nebodaj myšlienkového sveta ľudí z danej doby.
V tomto smere Jáklov film ďaleko zaostáva za Vávrovým Žižkom, ktorý napriek komunistickej ideologickej záťaži predsa len prejavil diametrálne odlišný prístup pri umeleckom stvárnení minulosti. Kým tvorcovia husitskej trilógie v 50. rokov zjavne dbali na odporúčania svojich historických konzultantov (J. Macek, V. Mencl, J. Durdík), tak opačne sa dá iba ťažko povedať, do akej miery autori nového film o Žižkovi vôbec videli potrebu (alebo pridanú hodnotu) v autentickejšej historickej výprave.
Skôr sa zdá, že podobne ako pri britskom filme Ironclad tvorcovia vytvorili najmä jednoduchý, priamočiary a samoúčelne akčný príbeh, pre ktorý stredoveký svet slúži iba ako kulisa, do ktorej sú zasadené komornejšie poňaté bojové scény. Predstava stredoveku Petra Jákla tak zobrazuje predovšetkým svet mužského násilia. To nepochybne bolo neodmysliteľnou súčasťou života a doby Jana Žižku, ale za samotným násilím toho bolo oveľa viac.
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.