Richard II. musel už v mladom veku bojovať proti povstalcom. Jeho tragický osud pravdepodobne ovplyvnila schizofrénia. Život Richarda mohla ukončiť úkladná vražda.
Richard z Bordeaux (1367 – 1400) bol mladším synom Eduarda z Woodstocku (Čierneho princa) a Jany (Joany) z Kentu. Po smrti staršieho brata Eduarda z Angoulême sa vo veku troch rokov stal následníkom svojho otca. Jeho otec Čierny princ zomrel náhle ešte pred nástupom na trón a Richard sa tak stal priamym nástupcom Eduarda III.
Richardova matka Jana z Kentu (1328 – 1385) mala pohnutú minulosť. Bola jedinou dedičkou grófa z Kentu. Vo veku 12 rokov sa údajne tajne vydala za rytiera Thomasa Hollanda, ktorý následne odišiel do bojovať do Francúzska. V nasledujúcom roku Janina matka dohodla jej sobáš s Williamom Montacuteom, budúcim grófom zo Salisbury. Joan nenašla odvahu priznať sa, že už je vydatá a uzavrela ďalšie manželstvo. Keď sa Holland v roku 1348 vrátil z pevniny, priznal manželstvo kráľovi a žiadal, aby sa k nemu Joan vrátila (je možné, že tajný sobáš bol len zámienka, ako opustiť nemilovaného manžela Williama Montacutea). Pápež anuloval jej manželstvo s Montacuteom (1349). S Hollandom mala päť detí (troch synov a dve dcéry). Thomas Holland zomrel koncom roku 1360. Zdá sa, že Eduard z Woodstocku bol do Joan zaľúbený dlhé roky a čakal, kým bude voľná. V roku 1361 sa s ňou oženil (bolo to jeho prvé manželstvo, mal už takmer 31 rokov). Mali spolu dvoch synov. Po Eduardovej smrti a Richardovom nástupe na trón mala pomerne veľký vplyv. V poslednej vôli žiadala, aby ju pochovali vedľa jej prvého manžela. Kronikár Jean Froissart píše, že to „bola najkrajšia žena v anglickej ríši“.
Vzhľadom na neprehľadnosť a právnu komplikovanosť jej manželstiev vozil Richard II. pri sebe vždy truhličku s dokumentmi potvrdzujúcimi, že manželstvo jeho rodičov bolo právoplatné a on teda nie je nelegitímny syn.
Richard nastúpil na trón nastúpil vo veku 10 rokov. Než dospel, vládu mali na starosti regentské rady. Väčšina aristokracie uprednostňovala regentskú radu pred samostatnou vládou Richardovho strýka Jána z Gentu , ktorého sa obávala. Regentská rada musela riešiť problémy s pokračujúcou vojnou proti Francúzsku (storočná vojna), pohraničné spory so Škótskom a aj domáce problémy.
Povstanie
Komplikácie boli hlavne v ekonomike stredovekého štátu, čo bol dôsledok „čiernej smrti“. Problémy v hospodárstve zapríčinili výrazné zvýšenie dane z hlavy a to vyvolalo roľnícke povstanie, ktoré vypuklo v máji 1381 v oblasti Kentu a Essexu. V júni sa povstalci pod vedením Wata Tylera, Johna Balla a Jacka Strawa dostali do Blackheathu pri Londýne. Počas povstania zavraždili arcibiskupa z Canterbury a kráľovského pokladníka.
Medzi požiadavky povstalcov patrilo úplné zrušenie nevoľníctva. Ešte len 14-ročný Richard údajne výrazne prispel k potlačeniu povstania, a keďže nemal k dispozícii dostatočné vojenské sily, začal s povstalcami rokovať. Osobne sa s nimi stretol 14. júna v Mile´s End a súhlasil so splnením ich požiadaviek. Povstalci však pokračovali v lúpení a zabíjaní. V priebehu ďalšieho rokovania londýnsky starosta v rozhorčení stiahol Wata Tylera z koňa a zabil ho. Kráľ upokojil povstalcov vetou: „Ja som váš veliteľ, nasledujte ma!“ a odviedol ich preč. 
Hoci v tej chvíli už mal Richard dostatočné sily na rozprášenie povstalcov, sľúbil im milosť a dovolil im rozísť sa domov. Keď však nepokoje v Essexe pokračovali, osobne tam vyrazil a potlačil ich.
V roku 1382 sa Richard oženil s Annou Českou (zomrela v roku 1394), dcérou rímsko-nemeckého cisára Karola IV. a Alžbety Pomoranskej. Už v detstve bola viac ráz zasnúbená – s Albrechtom z Wittelsbachu, s Fridrichom Durínskym. Nakoniec sa Karol rozhodol spečatiť spojenectvo s Anglickom sobášom, ale zomrel skôr, než k nemu došlo. Václav IV. jeho zámer dokončil, v roku 1382 sa v Londýne uskutočnila svadba. Podľa kronikárov bolo manželstvo šťastné. Hoci pôvodne nebola v kráľovstve príliš obľúbená, svojou láskavosťou a častým orodovaním u kráľa si Anna získala náklonnosť poddaných („dobrá kráľovná Anna“). Jedným z dôsledkov kontaktov medzi Českým a Anglickým kráľovstvom bolo šírenie učenia Johna Wycliffa v Čechách. Keď Anna zomrela na mor (1394), nechal kráľ v záchvate žiaľu zbúrať hrad, kde sa to stalo. Nechal ju pochovať vo Westminsterskom opátstve. Neskôr bol zhotovený ich spoločný náhrobok, na ktorom sa držia za ruky.
Richard sa počas svojho panovania spoliehal len na vybraných dvoranov (Michael de la Pole, Robert de Vere), čo viedlo k prevratu, keď sa moci chopili tzv. Lordi odvolatelia (1387). Až o dva roky neskôr sa Richardovi podarilo znovu získať nezávislosť a ďalších osem rokov vládol relatívne pokojne.
V roku 1397 sa začal bývalým oponentom mstiť, mnohých dal popraviť alebo vyhnať 
(medzi nimi aj syna Jána z Gentu – bratranca Henricha z Bolingbroke) – príčina je neznáma. Je možné, že v tom čase sa Richard cítil byť dostatočne silný, aby mohol proti protivníkom zasiahnuť. Po smrti Jána z Gentu sa Richard rozhodol bratranca Henricha z Bolingbroke vydediť a jeho dedičstvo si privlastnil. Henrich však vo Francúzsku pozbieral malé vojsko a keď Richard bojoval v Írsku, preplavil sa do Anglicka (1399). Tvrdil, že sa len chce domôcť svojho dedičstva, ale s rastúcou podporou a malým odporom zosadil Richarda z trónu a dal sa korunovať ako Henrich IV.
Kráľovražda
Parlament schválil Richardovu abdikáciu (bol obvinený zo sodomie, krivej prísahy, svätokrádeže a iných zločinov) aj Henrichovu korunováciu. Richard bol držaný na hrade Pontefract, kde vo februári 1400 zomrel. Okolnosti jeho smrti nie sú známe, hovorí sa o vyhladovaní (či už dobrovoľnom, alebo násilnom), ale aj o vražde. Keďže v roku 1400 mal len 33 rokov, bol zdravý a mohol žiť ešte niekoľko desaťročí, pre všetkých nespokojencov predstavoval možnosť výmeny kráľa. Šľachtici, ktorým Henrich odobral tituly, sa v januári 1400 pokúsili znovunastoliť Richarda a odstrániť Henricha. Richard tak znamenal obrovskú hrozbu, a pravdepodobne preto aj bol zavraždený (pri obhliadke jeho pozostatkov po 400 rokoch neboli zistené stopy po násilí).
Pramene opisujú Richarda ako vysokého, pekného a inteligentného. Zachovali sa dva jeho portréty – jeden vo Westminsterskom opátstve a druhý na diptychu z Wiltonu. Už od 19. storočia historici diskutujú o Richardovom duševnom stave. 
Anthony Steel dospel k záveru, že kráľ mal schizofréniu (1941). V najnovšom kráľovom životopise uvádza Nigel Saul, že kráľ vykazoval znaky narcistickej osobnosti a ku koncu vlády „strácal kontakt s realitou“. Na rozdiel od otca a starého otca nemal záujem pokračovať v boji proti Francúzsku a snažil sa vyrokovať mier. V roku 1396 uzavrel s francúzskym kráľom prímerie, ktoré malo trvať 28 rokov. Súčasťou tejto dohody bolo jeho zasnúbenie s dcérou Karla VI. Francúzskeho, Izabelou. Pevne veril v kráľovskú nadradenosť, uvedomoval si nebezpečenstvo príliš mocných vojvodov a usiloval o obmedzenie moci aristokracie.
Izabela z Valois (1389 – 1409) bola dcérou Karola VI. Šialeného a Izabely Bavorskej. Za Richarda II. sa vydala už vo veku 6 rokov. Po Richardovej smrti ju chcel Henrich IV. vydať za svojho syna, čo však odmietla a vrátila sa do Francúzska. V roku 1406 sa vydala za svojho bratanca Karla z Orléans. Zomrela pri pôrode dcéry Jany.
Richard II. a Shakespeare
Pohľad na Richarda výrazne ovplyvnil William Shakespeare svojou hrou Richard II., v ktorej ho opísal ako krutého, pomstychtivého a nezodpovedného muža. Shakespeare vychádzal z prác tudorovských autorov, ktorí považovali Richardovu „zlú“ vládu za príčinu neskoršej vojny ruží, ktorú ukončila až korunovácia Henricha VII. (Tudora).
Richardov dvor však bol kultivovaný. Bol významným patrónom umenia. Jedným z jeho najväčších projektov bola prestavba Westminster Hall.
Za jeho vlády sa angličtina formovala ako literárny jazyk. V tom období pôsobil napríklad spisovateľ Geoffrey Chaucer, autor Canterburských poviedok.
Diptych (dvojdielny prenosný oltár) z Wiltonu vyrobili pre Richarda II. v rokoch 1395 – 1399. Kráľ je na ňom zobrazený ako mladík kľačiaci pred Pannou Máriou s dieťaťom, obklopenou anjelmi. Richarda sprevádzajú Ján Krstiteľ, Eduard Vyznávač a svätý Edmund. Na vonkajších paneloch je namaľovaný erb Richarda II. skombinovaný s erbom Eduarda Vyznávača a jeho osobný znak – biely jeleň, ktorý je aj na odevoch anjelov. Autor diptychu nie je známy, maľba je ukážkou európskeho gotického umenia.
Nástupníctvo
Starý otec Richarda II. – Eduard III. – mal piatich synov: Eduarda z Woodstocku (Čierny princ), Lionela z Antverp, Jána z Gentu, Edmunda z Langley a Tomáša z Woodstocku. V roku 1376 určil Eduard III. nástupnícky poriadok, podľa ktorého mal po prípadnej smrti Richarda II. bez potomkov nastúpiť na trón Henrich z Bolingbroke (syn tretieho syna) a jeho potomkovia, čo sa de facto aj stalo, aj keď iným spôsobom. Podľa precedensov z minulosti (Štefan z Blois, Henrich II.) však mal nárok na trón aj Edmund Mortimer, gróf z Marchu, potomok druhého syna Eduarda III. po praslici. Z tohto všetkého neskôr vyplynuli spory, ktoré vyústili až do slávnej vojny ruží. Podľa niektorých prameňov Richard II. adoptoval Eduarda z Yorku (potomka štvrtého syna Eduarda III.) za svojho brata a plánoval ho určiť svojim nástupcom.
Mgr. Terézia Vangľová vyštudovala odbor archeológia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.
Použitá literatúra
Bauer, J.: Ženy z rodu Lucemburků. Frýdek-Místek 2013.
Froissart, J.: Kronika stoleté války. Praha 1977.
Maurois, A.: Dějiny Anglie. Praha 2000.
Saul, N.: Richard II. New Haven 1997.
Steel, A.: Richard II. Cambridge 1941.
Warner, K.: Richard II: A True King’s Fall. Stroud 2017.
Internetové odkazy:
a) https://www.britannica.com/biography/Richard-II-king-of-England
Obrazová príloha: wikipedia.org
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.