Dokáže genetika osvetliť otázku pôvodu a prehistórie Slovanov? Aké sú nástrahy pri interpretovaní genetických dát? Slovania tvoria približne tretinu európskej populácie a obývajú takmer polovicu európskeho kontinentu. Čo ich všetkých spája?

V minulosti zrejme všetci Slovania zdieľali podobné náboženské predstavy a možno jednotnú kultúru. Rovnako je však možné, že už prví Slovania sa vyvíjali v rámci viacerých „archeologických kultúr“. Dnes Slovania vykazujú značné kultúrne odlišnosti, podmienené geografickou polohou a historickým vývojom. Líšia sa aj vierou – na východe dominuje pravoslávie, na západe prevažne katolicizmus, miestami luteránstvo. No všetci Slovania dnes hovoria podobnými jazykmi, ktoré vznikli zo spoločného prajazyka – praslovančiny. Majú však Slovania aj spoločné gény?

Uniparentálne markery

Genetici skúmajú genetickú štruktúru populácií z viacerých hľadísk. Sledujú napríklad rozšírenie „podtypov“, čiže haploskupín mitochondriálnej DNA (dedí sa len po materskej línii) a chromozómu Y (dedí sa po otcovskej línii). Tieto tzv. uniparentálne markery nás informujú iba o malom výseku genetického pôvodu. Históriu populácie preto nemožno hodnotiť bez analýzy tzv. autosomálnej DNA, teda častí genómu, ktoré sa dedia od oboch rodičov.

Ukazuje sa, že zastúpenie haploskupín mitochondriálnej DNA dnešných Slovanov je porovnateľné s okolitými neslovanskými populáciami. „Mitochondriálna DNA dnešných Slovanov nenaznačuje spoločný pôvod, ktorý by ich odlišoval od ostatných populácií strednej, východnej a južnej Európy,“ konštatuje genetička Alena Košniaveričová z Univerzity v Tartu a historický jazykovedec Jazykovedného ústavu Ruskej akadémie vied Alexej Kassian v nedávnom rozsiahlom zhrnutí „genetiky Slovanov“.

V prípade chromozómu Y Slovanov je situácia zložitejšia. Zastúpenie haploskupín vytvára gradient, a s výnimkou hranice medzi Poliakmi a Nemcami neexistujú ostré hranice oddeľujúce Slovanov od neslovanských populácii.

Prekvapivo, v rámci tohto gradientu sú východní Slovania (Bielorusi, Ukrajinci, Rusi) blízki dvom populáciám západných Slovanov, a to Poliakom a Lužickým Srbom. Západní a južní Slovania vykazujú väčšiu genetickú rozmanitosť a väčšie podobnosti s okolitými neslovanským populáciám. Česi sú blízki obyvateľom západnej Európy, kým Slováci ležia na tomto gradiente medzi Čechmi a východnými Slovanmi. U južných Slovanov pozorujeme dve skupiny, prvú tvorenú Slovincami, Chorvátmi a Bosniakmi, druhú východnejšími populáciami Macedóncov a Bulharov, pričom Srbi ležia kdesi na rozmedzí.

Autosomálna DNA a archeogenetika 

Analýza autosomálnej DNA prináša podobné výsledky ako analýza haploskupín chromozómu Y. Naznačuje, že genetická príbuznosť medzi európskymi populáciami je podmienená geograficky a vytvára gradient. To znamená, že slovanské populácie sú obvykle geneticky bližšie susedným neslovanským populáciám, než vzdialenejším populáciám Slovanov. A aj z analýzy autosomálnej DNA vyplýva, že Poliaci a Lužickí Srbi sú geneticky bližší nie západným, ale východným Slovanom, teda Ukrajincom, Bielorusom a Rusom centrálneho Ruska (Rusi severného Ruska sú bližší baltofínsky hovoriacim populáciám). Česi a Slováci pritom tvoria akýsi prechod medzi východnými a južnými Slovanmi.

Poznatky populačnej genetiky v posledných rokoch doplňuje štúdium DNA archeologických zvyškov dávnych ľudí. Archeogenetika zistila, že po skončení doby ľadovej Európu zasiahli dve veľké migrácie: začiatkom neolitu migrácia neolitických roľníkov z Anatólie, ktorých DNA výrazne dominuje väčšine európskych populácií do obdobia asi pred 4500 – 5000 rokmi. Vtedy nastala masívna migrácia vychádzajúca z ponticko-kaspickej stepi, spájaná so šírením indoeurópskych jazykov. Genetická štruktúra európskej populácie sa od tých čias výraznejšie nezmenila.

Genetika vs. etnojazyková identita

Ako však zistenia genetiky interpretovať? Mnohí nadšenci sa napríklad opierajú o relatívnu genetickú kontinuitu, a odvodzujú dnešné etnojazykové skupiny z populácií doby bronzovej, ktoré sídlili v rovnakej oblasti. Tento priamočiary prístup je však zradný, až naivný. Etnojazykové skupiny totiž nedefinujú gény.

„Jednoznačná diferenciácia v rámci Slovanov na východných a južných na jednej strane, a podobnosti medzi Slovanmi a ich neslovanskými susedmi na druhej strane nepodporujú existenciu výraznejšieho genetického komponentu [autosomálnej DNA] typického pre Slovanov,“ konštatujú Košniaveričová a Kassian.

Nemožno sa tomu čudovať. Etnojazyková identita je premenlivá a nezávisí od genetického pôvodu. Názorným príkladom môže byť tenistka Belinda Benčičová, ktorá vyrastala vo Švajčiarsku, a hoci obaja jej rodičia sú Slováci, považuje sa za Švajčiarku. V dávnej minulosti, keď neexistovalo žiadne „národné povedomie“ a dominovala rodová, klanová pripadne kmeňová identita, bola etnojazyková identita zrejme ešte nestálejšia.

Cennú analógiu predstavuje severozápad strednej Európy, kde susedili kmene hovoriace germánskymi a keltskými jazykmi. Mnohé postupne prechádzali z jedného jazyka (a etnojazykovej identity) na druhý. Napríklad podľa experta na keltské jazyky Joshuu Whatmougha možno pôvodné obyvateľstvo Dolnej Germánie (dnešné Holandsko, severozápadné Nemecko a východné Belgicko) označiť za germanizovaných Keltov. Naopak, v Hornej Germánii bol celkom keltizovaný germánsky kmeň Tribociov. „Proces neustáleho etnického miešania a opätovného premiešania bol zrejme pre pravekú Európu typický,“ konštatuje historický jazykovedec Joe Salmons.

Slovania: odkedy?

Ďalším problémom priamočiarych interpretácií genetických zistení je, že počítajú len s dnešnými etnojazykovými skupinami a neberú ohľad na skutočnosť, že v praveku zrejme existovali mnohé ďalšie, medzičasom vymreté. Zo západnej Európy poznáme takýto relikt spred keltskej expanzie v podobe Luzitáncov, v strednej Európe máme historicko-jazykovedné indície viacerých ďalších. Okrem toho mnohí nadšenci, ale aj archeológovia hovoria o ranom vývoji dnešných etnojazykových skupín v nezmyselne dávnej minulosti. Ako sa vyhnúť anachronickému situovaniu Slovanov do doby kamennej, medenej alebo bronzovej? Potrebujeme sa obrátiť na historickú jazykovedu.

Raní Slovania hovorili začiatkom stredoveku dialektmi praslovančiny, ktoré si boli na rozsiahlom území mimoriadne podobné. Zásadnejšie rozdiely sa objavujú až v priebehu 10. – 12. storočia. To je situácia, ktorú možno očakávať krátko po náhlej expanzii z pomerne malej pravlasti. Nízka rozmanitosť raných slovanských dialektov sa niekedy vysvetľuje hypotézou, že praslovančina vznikla ako koiné (nadnárečie) v Avarskom kaganáte (6. storočie n. l.). Problémom hypotézy je, že tento proces nevysvetľuje expanziu Slovanov do severnejších regiónov ich areálu, a predovšetkým, že praslovančina nevykazuje charakteristiky tohto jazykového procesu. Pripomína to vývoj ruštiny. Napriek rozľahlému areálu sú jej dialekty mimoriadne podobné, lebo ruština sa v rozsiahlom ázijskom území šírila až v novoveku.

Na rozdiel od minulosti dnešné bádanie situuje vznik praslovančiny do prvých storočí nášho letopočtu., zhruba do prelomu 3. – 4. storočia n. l. Rovnako ako nemá zmysel hovoriť o (Pra)germánoch pred vznikom pragermánčiny, nemá zmysel hovoriť o (Pra)slovanoch pred vznikom praslovančiny. Tento fakt sa v odbornej literatúre v posledných rokoch typicky dodržuje v jazykovedných štúdiách o prehistórii Germánov a iných indoeurópskych etnojazykových skupín, no nezriedka sa prehliada v prácach o pôvode Slovanov a ich jazyka. Pri konzultáciách problému s historickým jazykovedcom a indoeuropeistom Václavom Blažekom z Masarykovej univerzity v Brne, český výskumník súhlasil, že hovoriť o (Pra)slovanoch pred vznikom praslovančiny nemá zmysel. „Vhodnejší termín by asi bol Predslovania,“ konštatuje Blažek. Analogická terminológia sa bežne používa pre ďalšie indoeurópske etnojazykové skupiny.

Nezabúdajme na Baltoslovanov

Keby sme chceli byť maximálne „benevolentní“, o (Pra)slovanoch v tom najširšom zmysle môžeme hovoriť až od prelomu 2. a 1. tisícročia pred n. l., keď nastal rozpad baltoslovanskej jednoty. Početné a výrazné podobnosti vo fonológii, tvarosloví a slovnej zásobe, no taktiež v syntaxe, antroponýmii a frazeológii svedčia podľa väčšiny dnešných historických jazykovedcov o tom, že slovanské a baltské jazyky pochádzajú zo spoločného prajazyka (alebo prinajmenšom z uceleného kontinua dialektov) prabaltoslovančiny. Inými slovami, podobne ako Indovia zdieľajú tisícročie spoločnej prehistórie s Iráncami v rámci indoiránskej jednoty, Slovania zdieľajú spoločnú prehistóriu s Lotyšmi, Litovcami a starými Prusmi.

Historickí jazykovedci prabaltoslovančinu čiastočne zrekonštruovali: ukazuje sa, že oveľa väčšmi pripomínala dnešné baltské než slovanské jazyky, a že jej chýbali výrazy spojené s poľnohospodárstvom, takže ňou zrejme hovorili pastierske komunity žijúce v stepi alebo v lesostepi. Výrazné podobnosti medzi baltskou a slovanskou vetvou navyše naznačujú, že baltoslovanská jednota trvala pomerne dlhé obdobie, pravdepodobne v dobe bronzovej. Naznačili to viaceré nedávne štúdie vývoja indoeurópskych jazykov. Vychádzajúc z pozorovaného tempa jazykových zmien, ktoré vedci rôznymi metódami kalibrovali, priniesli porovnateľné výsledky. Napriek odlišnej metodike situovali jednotlivé štúdie rozpad prabaltoslovančiny do približne rovnakého obdobia: do záveru 2. tisícročia pred n. l. až začiatku 1. tisícročia pred n. l.

Slovanské haploskupiny?

Niekedy sa upozorňuje, že v areáli Slovanov sa o čosi častejšie vyskytujú haploskupiny mitochondriálnej DNA H5a1, U4a2, U5a2a, U5a2b1, a predovšetkým haploskupiny chromozómu Y R1a-Z282 (u západných a východných Slovanov) a I2a-P37 (u južných Slovanov). Posledné dve menované haploskupiny sa niekedy považujú za „slovanské línie“. Zvýšený výskyt týchto haploskupín však predchádza vzniku aj predpokladanej migrácii Slovanov v ranom stredoveku (expanzia Slovanov však mohla prispieť k južnému šíreniu haploskupiny R1a-Z282). „To naznačuje, že predstavujú predslovanský substrát východnej Európy,“ konštatujú Košniaveričová a Kassian.

V strednej Európe sa zistili dve takéto starobylé genetické „podložia“. Prvý, stredo-/východoeurópsky substrát charakterizuje dominancia haploskupiny R1a-M458/M558 (predtým R1a1a1b), prítomnosť haploskupiny N3-Tat a vysoká, typicky nadpolovičná miera „stepného pôvodu“. Oveľa rozmanitejší juhovýchodoeurópsky substrát zas charakterizuje vysoké zastúpenie haploskupiny I2a-P37, pomerne vysoké zastúpenie haploskupiny E-M35, nižšia miera „stepného pôvodu“ a, naopak, vyššia miera pôvodu, ktorý odvodzujeme od anatólskych neolitických roľníkov. „Populácie v rámci každého z týchto dvoch podloží sú si vzájomne geneticky bližšie, nehľadiac na to, akým jazykom hovoria, než Slovania naprieč týmito substrátmi,“ zdôrazňujú Košniaveričová a Kassian.

Vyvrátená alebo potvrdená migrácia? 

Genetické zistenia, ktoré sme si v stručnosti predstavili, podľa výskumníkov naznačujú, že šírenie Slovanov prebiehalo komplikovane a to predovšetkým jazykovou a kultúrnou asimiláciou (akulturáciou), nie masovou migráciou.

„Pozorujeme výraznú genetickú blízkosť západných a východných Slovanov s ľuďmi hovoriacimi baltskými jazykmi, zatiaľ čo južní Slovania sú geneticky rôznorodí a podobní ostatným neslovanským obyvateľom Balkánu. Genetický profil dnešných Slovanov teda nie je odrazom ich jazykového profilu,“ uvádzajú Košniaveričová a Kassian. To podľa ruských bádateľov naznačuje, že šírenie Slovanov prebiehalo predovšetkým vďaka kultúrnej asimilácii pôvodného neslovanského obyvateľstva. Nedošlo k nahradeniu domácich populácií Slovanmi.

Podobný záver ponúka archeológ a popredný indoeuropeista John Mallory s ruskými kolegami, jazykovedkyňou Annou Dybovou a genetikom Olegom Balanovským: „Genetika slovanských populácií prevažne odráža genetické zloženie predslovanských populácií a len slabo sa zhoduje s rodostromom slovanských jazykov.“

Genetika vyvrátila scenár masívnej migrácie geneticky jednoliatej slovanskej populácie, ktorá nahradila pôvodné obyvateľstvo. To však neznamená, že nedošlo k žiadnym významným presunom obyvateľstva. Ak sa odohrali v neskorších obdobiach, keď bola populácia Európy oveľa početnejšia než v neolite či na začiatku doby bronzovej, a týkali sa komunít geneticky podobných „starousadlíkom“, vyššie predstavené metódy genetiky a archeogenetiky by ich mohli prehliadnuť.

Neprehliadne ich však nová metóda populačnej genetiky, skúmajúca segmenty DNA odvodené od spoločného predka, ktoré zdieľajú jedinci v populácii. Takéto segmenty sa označujú ako segmenty identického pôvodu (ibd). Ich dĺžka sa mení v závislosti od času – dlhšie segmenty znamenajú nedávny spoločný pôvod a kratšie segmenty dávnejší spoločný pôvod. Čím viac takýchto spoločných segmentov, tým väčšia je príbuznosť medzi populáciami. Čo je dôležité, metóda umožňuje odhaliť aj „menšie“ migrácie z relatívnej nedávnu minulosti.

Ukazuje sa, že obyvatelia východnej Európy a východu strednej Európy zdieľajú vysoký počet segmentov ibd. Ich pôvod genetici datujú do obdobia pred 1000 až 2000 rokmi. To naznačuje, že v priestore a v období predpokladanej expanzie Slovanov skutočne došlo k väčšiemu pohybu ľudí, hoci nie nevyhnutne k obrovskej masívnej migrácii. „Dokonca aj geograficky vzdialení jedinci týchto východných populácií zdieľajú asi toľko spoločných predkov ako dvaja Íri alebo francúzsky hovoriaci Švajčiari,“ píšu genetici Peter Ralph a Graham Coop. Keďže zistený vzorec zvýšenej nedávnej príbuznosti sa týka taktiež neslovanských etník, ako sú Maďari, Rumuni, Gréci a Albánci, zistenie podľa nich naznačuje zložitú históriu migrácií a jazykových posunov, ako aj interakcií s miestnou populáciou.

„Populačná genetika jednoznačne potvrdila, že vo východnej Európe sa odohrala významná demografická expanzia, a to s najväčšou pravdepodobnosťou pred 1000 – 1500 rokmi,“ konštatujú jazykovedec Jouko Lindstedt a archeogenetička Elina Salmelová v novom prehodnotení dôkazov o šírení Slovanov. „Sme presvedčení, že významná časť tejto expandujúcej populácie hovorila slovanskými jazykmi. Táto skutočnosť ale neznamená návrat k tradičnej migračnej hypotéze, pretože stopy tejto expanzie zasiahli aj viaceré neslovanské populácie východnej Európy. Genetické vzorce nesledujú dnešné jazykové hranice.“  

Literatúra

• Černý, V./Hofmanová, Z./Květina, P.: Synopse populační genetiky evropského pravěku, Archeologické rozhledy 69, 2017, 331 – 360.
• Dini, P. U.: The lexicon of Balto-Slavic In: M. W. Klein (ed.): Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. II. Berlin – Boston, 2017, 2012 – 2029.
• Chang, W. a kol.: Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91/1 2015, 1 – 51.
• Koshniarevich, A./Kassian, A.: Genetics and Slavic Languages. In: M. L. Greenberg/L. A. Grenoble (eds.): Encyclopedia of Slavic Languages and Linguistics Online. Leiden 2020.
• Lindstedt, J. S./Salmela, E.: Migrations and language shifts as components of the Slavic spread. In: T. Klír/V. Boček (eds.): Language contact and the early Slavs. In Press.
• Mallory, J./Dybo, A./Balanovsky, O.: The impact of genetics research on archaeology and linguistics in Eurasia. Russian Journal of Genetics 55/12, 2019, 1472 – 1487.
• Novotná, P./Blažek, V.: Glottochronology and its application to the Balto-Slavic languages. Baltistica 42/2, 2007, 185 – 210.
• Peter, R./Coop, G.: The geography of recent genetic ancestry across Europe. PLoS Biology 11, 2013, e1001555.
• Salmons, J.: Accentual change and language contact: Comparative survey and a case study of early northern Europe. London 1992.
• Pronk, T. C./Pronk-Tiethoff, S.: Balto-Slavic agricultural terminology. In: G. Kroonen/J. P. Mallory/B. Comrie B. (eds.): Talking Neolithic. Washington 2018, 278 – 314.
• Večerka, R./Karlíková, H.: Glottogeneze Slovanů. In: P. Karlík/M. Nekula/J. Pleskalová J. (eds.): CzechEncy – Nový encyklopedický slovník češtiny. Dostupné na internete: https://www.czechency.org/.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Dušan Valent

Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.