Väčšina ľudí vie, že kráľom zvierat je lev, ale nebolo to vždy tak. V starovekej a stredovekej Európe žil vhodnejší kandidát na tento honosný titul – Ursus arctos, medveď hnedý.
Už starí Rimania videli, že medvede dokázali v arénach poraziť aj levy a leopardy. Vo vyššej „váhovej“ kategórii si poradili s rozzúrenými býkmi a nad ich sily boli len nosorožce a slony.
Vo včasnom a vrcholnom stredoveku bol medveď nekorunovaným kráľom zvierat, prenikol do legiend, kde líhal so ženami, a tak sa stal predkom mnohých kráľovských rodov. Ich lov bol súčasťou rituálov, keď sa muži menili na skutočných chlapov. Panovníci ich chovali vo svojich zverincoch ako symboly moci.
Stretnutiu s medveďmi sa nevyhli ani ochrancovia Svätého hrobu, králi jeruzalemskí. Už prvý kresťanský vládca vo Svätej zemi Godefroi z Bouillonu (1060 – 1100 po Kr.) bol počas prvej krížovej výpravy napadnutý medveďom, ktorý mu roztrhal koňa, a tak sa neskorší panovník musel sám s mečom v ruke postaviť rozzúrenej šelme. Môže ísť len o propagačný mýtus neskoršieho križiackeho kráľa, ktorý mal zvýrazniť jeho odvahu.
Do života Godefroiovho nástupcu – jeho brata Balduina I. (1061/66 – 1118 po Kr.) – zasiahol medveď ešte výraznejšie. Podľa dobových kronikárov bol nový kráľ ťažko zranený v bitke s egyptským sultánom. Lekári predpovedali kráľovi skorú smrť, pretože stratil až príliš veľa krvi.
Jeden z lekárov však prišiel s možným riešením. Navrhol nebezpečné liečebné postupy, ktoré chcel najskôr vyskúšať na moslimskom zajatcovi. Kráľ však odmietol, pretože nechcel ohroziť život nevinného, aj keď z jeho pohľadu neveriaceho človeka. Lekár preto navrhol, aby pokusnú osobu zastúpil medveď.
Vo včasnom stredoveku sa za najbližších príbuzných ľudí považovali opica, prasa a medveď. Na prvé dve spomínané zvieratá sa nie vždy pozeralo s úctou. Naopak, medveď sa ešte stále považoval za symbol moci a prestíže.
Lekári zranili zviera rovnakým spôsobom, ako bol poranený kráľ. Medveďa ošetrovali pripravenými balzamami a púdrami. Chudák „maco“ v bolestiach zomrel. Vďaka pokusu, však lekári zistili, ako postupovať pri liečení kráľa. Balduina sa podarilo vyliečiť, aj keď nie úplne, pretože o 15 rokov sa mu rana, opäť pri boji v Egypte, otvorila a spôsobila rýchlu smrť. Týraný medveď mu však v každom prípade predĺžil život.
Napriek správe v dobovej kronike nevieme, či sa tieto udalosti skutočne odohrali, alebo ide len o snahu spojiť panovníka s významným symbolom. Tento príbeh jednako dokazuje, že medveď sa v stredoveku považoval za nášho najbližšieho príbuzného.
Použitá literatúra
Bridge, A.: Křížové výpravy. Praha 1995.
Hrochová, V./Hroch, M.: Křižáci ve Svaté zemi. Praha 1996.
Pastoureau, M.: Medvěd. Dějiny padlého krále. Praha 2011.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.