„Rímsky imperiálny projekt mal spojenca, o ktorého existencii nemali tušenie ani samotní Rimania – a to konkrétnu fázu holocénej klímy, ktorá tvorila pozadie ich expanzie. V posledných storočiach pred naším letopočtom a v prvých storočia letopočtu nášho sa ich ríša tešila stabilnej vlhkej a teplej klíme, ktorá sa oprávnene označuje ako rímske klimatické optimum.“ (Haper 2021, 54).

Rímske klimatické optimum (niekedy aj rímska horúca perióda) nebolo síce doteraz presne definované, v každom prípade vieme, že jeho vplyv na život Rimanov a na ich dejiny bol viac ako zásadný. Mohli by sme povedať, že aj klíma stála za úspechom Ríma. V období tejto v podstate klimatickej anomálie zažívala okrem Rímskej ríše rozkvet aj staroveká Čína, kde vládla dynastia Chan.

Úspech Rímskej ríše

Na úspech Rimanov pôsobilo viacero okolností. Významným faktorom úspechu Rímskej ríše bola jej geografia. Mesto Rím malo veľmi dobrú geografickú polohu. Nie je náhoda, že Rím vyrástol pri Stredozemnom mori a jeho najbohatšie a najrozvinutejšie provincie sa nachádzali na jeho brehoch. Stredozemné more predstavovalo prirodzenú prírodnú „diaľnicu“ impéria. Napriek tomu, že Rimania boli zdatnými budovateľmi cestnej siete, ani tie najlepšie cesty nemohli konkurovať lodnej doprave.

More umožňovalo rýchlu komunikáciu, výmenu tovaru a hlavne presun vojenských jednotiek a ich zásobovanie, čo Rimania aj náležite využívali pri svojej územnej expanzii. Stredozemné more bolo dôležité aj pre distribúciu produkcie jednotlivých provincií ríše. Naopak, čím ďalej od Stredozemného mora ležali určité územia (napríklad Británia, Germánia a Mezopotámia), tým ťažšie bolo pre Rimanov ich dobýjať, brániť a udržať. Možno práve preto sa rozhodli neobsadiť dnešné územie Slovenska alebo Škótsku vysočinu.

Globálny klimatický mechanizmus a Rímska ríša (zdroj: Harper 2017).

Keď sa Rím vo svojom ranom období rozvíjal, v jeho priamom susedstve existovali dve pre jeho rast dôležité a bohaté civilizácie. Na severe to boli Etruskovia a na juhu grécke mestské štáty. Etruskí králi dokonca Rímu istý čas vládli. Z oboch civilizácií si Rimania najskôr vzali potrebné „know-how“ a potom si ich aj vojensky podrobili. Rovnako postupovali pri ostatných starovekých štátoch situovaných v Stredomorí. Bohaté a vyspelé štáty ako Kartágo, Grécko a Egypt sa stali tučnou korisťou pre rímsky militarizmus. Víťazstvo na bojovom poli prinášalo zisk a vytváralo tak ekonomickú základňu pre ďalšie dobýjanie. Vývoj Ríma, ktorý sa v podstate z nevýznamného mesta zmenil na superveľmoc, nemá v starovekých dejinách obdobu.

Kľúčom k úspechu bol okrem iného aj spôsob, akým Rimania organizovali jednotlivé podrobené komunity. V novozískaných oblastiach začali Rimania veľmi intenzívne zakladať nové kolónie a mestá, ktoré vnímali ako vysunutú základňu metropoly Rím. Obyvatelia kolónií disponovali výsadnými právami i povinnosťami a boli predĺženou rukou rímskej správy. Okrem toho sa Rimania z podrobených komunít pokúšali vytvoriť spojencov. Ich lojalitu si udržiavali podporou stability miestnych elít a delili sa s nimi o získanú korisť a výnosy. Okrem odstúpenia časti pôdy pre kolónie a pravidelného poskytovania vojenských síl od nich vlastne nič iné nepožadovali. Tento ústretový prístup, samozrejme, dopĺňali veľmi tvrdými až nemilosrdnými metódami vynucovania poslušnosti, ak sa obyvateľstvo provincií odmietalo podriadiť.

V jednotlivých regiónoch fungovala ekonomika ríše rozdielne. Odlišnosti boli hlavne medzi západnými a východnými časťami krajiny. Provincie na východe boli väčšmi urbanizované a nachádzali sa v pokojnejších častiach sveta.

Rímska ríša bola napriek svojej rozľahlosti a bohatstvu štátom s pomerne jednoduchou ekonomikou. Okrem vojenskej expanzie bola závislá na poľnohospodárstve, ktoré tvorilo podľa historikov Alana Bowmana a Andrewa Wilsona 75 až 85 % štátnych príjmov.

Hlavnou obilnicou ríše bola až do konca 3. storočia pred n. l. Itália. Neskôr ju v tejto úlohe vystriedali nové provincie, ako boli Sicília a Egypt (rímsky obilný „hypermarket“). Výnosy polí sa v rôznych častiach ríše líšili, čo sa ukázalo ako dôležitý faktor pri plánovaní štátnych stratégií rímskych cisárov, ale prejavilo sa to aj pri neskoršom štiepení. Pre komerčné využitie pestovali Rimania vínnu révu a olivy. Poľnohospodárstvo napriek mnohým problémom produkovalo mierny nadbytok a zisky umožňovali rozvoj miest, v ktorých prekvitali ďalšie súčasti rímskej ekonomiky – remeslá.

Rímska ríša bola okrem vojenskej expanzie závislá na poľnohospodárstve, ktoré tvorilo podľa historikov 75 až 85 % štátnych príjmov (zdroj: Wikimedia Commons).

K ekonomike patrí aj výber daní. V Rímskej ríši existovali dva druhy priamych daní: daň z pôdy a osobná daň. Obidve dane sa platili hlavne v provinciách, podľa niektorých zdrojov sa mohli týkať aj rímskych občanov, ktorí sa tam usadili, rovnako ako miestnych obyvateľov, ktorí dostali občianske práva. Okrem priamych daní sa v Rímskej ríši, vyberali i nepriame poplatky a clá týkajúce sa aj občanov.

Obchod, ktorého veľkou súčasťou boli poľnohospodárske produkty, nehral spočiatku dôležitú úlohu, ale zväčšovaním sily a expanziou ríše sa Rím úspešne integroval do stredomorskej výmeny. Rimania dokázateľne obchodovali aj s oblasťami mimo Stredomoria, ich importy sa napríklad našli až v Indii.

Na základe archeologických nálezov môžeme tvrdiť, že pre jednotlivé regióny Rímskej ríše mala význam aj ťažba nerastov, ktorá bola ďalším zdrojom bohatstva pre štát aj pre súkromné osoby. Ťažili sa hlavne drahé kovy – zlato a striebro, okrem nich cín, meď, olovo a železo. V Rímskej ríši sa prevádzkovala povrchová aj hĺbková ťažba. Pomocou systému Archimedovej skrutky a kolies Rimania dokonca zvládli odčerpávanie podzemnej vody (Pozri článok M. Odler: Chromý, ale prospešný Hefaistos. O pravekých a starovekých nebezpečných kovoch a prečo je nám to dodnes jedno).

Klíma ako aspekt úspechu

Všetko nasvedčuje tomu, že rozvoj Rímskej ríše nastal za priaznivých klimatických podmienok, ktoré viac než priali rozvoju jej hospodárstva. Musíme si však uvedomiť, že Rímska ríša bola obrovská a veľmi komplexná. Rozprestierala sa na troch kontinentoch so Stredozemným morom uprostred. „Rímske more“ malo (má) svoju vlastnú klimatickú dynamiku a jeho pobrežie ponúka pestrú mozaiku mikroklímy – pri zovšeobecňujúcich tézach o rímskej klíme preto treba byť opatrný.

Rôzne časti Stredomoria boli vystavené rôznym klimatickým vplyvom. Západné Stredomorie bolo (je) viac pod vplyvom atlantického atmosférického prúdenia (severoatlantickej oscilácie), východné časti impéria ovplyvňovalo viacero klimatických mechanizmov a zároveň podliehali pôsobeniu subtropického hrebeňa vysokého tlaku okolo 30º severnej šírky, ktorý hlavne v lete potláča zrážky. Do toho musíme počítať s mnohým regionálnymi klimatickými špecifikami. V tomto bol typický hlavne Egypt, ovplyvnený riekou Níl, ktorá závisela od zrážok v Etiópskej vysočine a v strednej Afrike.

Zrážky v  provinciách Galia a Germania poukazujú na existenciu stabilného klimatického obdobia (dáta podľa Buntgen et al. 2011 a Harper/McCormick 2018).

Existencia rímskeho klimatického optima je už vedecky podložená, ale jej povaha a presné časové vymedzenie ešte stále vyvolávajú viaceré otázky. Veľmi široko sa vymedzuje obdobím medzi rokmi 200 pred n. l. a 150 n. l. Zovšeobecňujúco by sme mohli povedať, že v tomto období panovala vo veľkej časti Rímskej ríše teplá, vlhká a stabilná klíma, k čomu prispela vysoká úroveň slnečného žiarenia a veľmi slabá sopečná činnosť (výbuch Vezuvu bol v podstate výnimkou). Doteraz však nevieme vysvetliť, ako a prečo rímske klimatické optimum vzniklo a skončilo. V tomto období sa dá ešte vylúčiť globálny vplyv človeka na klímu, a to aj napriek tomu, že sa Rimania výrazne podieľali na odlesnení Stredomoria. Existuje viacero dôkazov, ktoré potvrdzujú existenciu stabilného a primerane vlhkého klimatického obdobia. Dokazuje ho napríklad analýza letokruhov stromov či vzorky z grónskych ľadovcov, z jazerných usadenín alebo z jaskynných stalaktitov.

Slnko bolo k Rimanom viac ako milostivé. Vďaka zmenám množstva berýlia, ktoré sa ukladá napríklad v ľadovcoch, možno približne zistiť, aká bola slnečná aktivita v minulosti. Na základe toho vieme, že počas klimatického optima bolo slnečné žiarenie dopadajúce na Zem vysoké a hlavne stabilné. Ďalším dôkazom stabilnej teploty a slnečného žiarenia sú letokruhy stromov, ktoré hovoria, že v živote stromov na území Rímskej ríše v období klimatického optima nedochádzalo k žiadnym dramatickým výkyvom v ich raste.

Šťastie Rimanom prialo ešte viac. V tomto období „mlčali“ aj sopky (čo si neskôr vynahradili v 6. storočí). Najväčšie „ticho“ bolo v dobe od smrti Gaia Iulia Caesara približne do doby vlády Marca Aurelia, keď bola sopečná činnosť na celom svete výrazne slabšia.

Okrem priaznivého tepla a svetla existujú dôkazy, že počas rímskeho klimatického optima bolo množstvo zrážok naprieč Rímskou ríšou jednotné a stabilné. Pomerné často sa na väčšine územia ríše vyskytovali aj záplavy, a hoci boli v porovnaní napríklad so stredovekom pomerne časté, Rimania si s nimi (možno vďaka ich pravidelnosti) dokázali poradiť. Aj zo správ o zaznamenaných záplavách na rieke Tiber vieme, že zrážky v ríši boli dostatočné. Vlhkejšie bolo pravdepodobne aj južné Stredomorie. Plínius Starší píše, že v pohorí Altas žili slony, ktoré tu vyhynuli pravdepodobne až v suchších obdobiach po optime a aj v dôsledku ich lovu pre slonovinu a použiteľnosť v hrách. Málokto dnes uverí, že severná Afrika bola najväčším producentom pšenice v ríši, najmä keď vieme, že dnešné štáty musia obilie vo veľkom dovážať. Napríklad Egypt pôsobil ako akási „potravinová poistka“, pretože sa tu skoro vždy urodilo veľké množstvo obilia.

Rímski senátori si určite nemysleli, že za úspechom Ríma je bola aj „milostivosť“ Slnka (zdroj: C. Maccari/Wikimedia Commons).

V období rímskeho klimatického optima napriek úplne iným prírodným podmienkam zažívala rozkvet aj staroveká Čína pod vládou dynastie Chan (206 pred n. l.–220 n. l.), ktorá takisto zažívala teplé obdobie s dostatočnými zrážkami. Práve počas panovania dynastie Chan, expandovala Čínska ríša na západ.

Rímskej klimatické optimum bolo pre Rimanov určite požehnaním. Malo veľký dosah hlavne na ich poľnohospodárstvo. Vďaka klíme dozrievalo obilie v niektorých častiach ríše aj viac ráz do roka. Napriek relatívne ideálnej klíme dochádzalo aj v tomto období k rôznym výkyvom, ktoré dokážeme spojiť aj s rôznymi historickými udalosťami. Klimatické zmeny mohli mať napríklad vplyv na ťaženie germánskych kmeňov Kimbrov a Teutónov (113–101 pred n. l.) alebo na priebeh markomanských vojen (164–180 n. l.).

Klíma bola dlho spojencom Rimanov, ale to neznamená, že rovnako pôsobila v iných častiach sveta. Napríklad severne od Álp mohla mať klíma skôr negatívny vplyv. Kolísanie klímy mohlo byť jedným z faktorov, prečo došlo k úpadku a ukončeniu keltského (laténskeho) osídlenia strednej Európy. Podľa Kyla Harpera a Michaela McCormicka bolo obdobie medzi rokmi 50 pred n. l. a 30 n. l. v rámci rímskeho klimatického optima v ríši najchladnejšie. Nemecký historik Wolfgang Behringer tvrdí, že klíma sa v oblasti strednej Európy postupne menila. Dokladá to napríklad na zmene výšky hornej hranice lesa. Niekedy v období 1. storočia pred n. l. sa horná hranica lesa posunula do nižšej nadmorskej výšky, čo by mohlo signalizovať zmeny v klíme.

K podobným záverom prišla aj slovenská archeobotanička Mária Hajnalová. Vytvorila klimatické modely vypočítané pre šesť slovenských lokalít (Bratislava, Hurbanovo, Sliač, Liptovský Hrádok, Poprad, Košice). Všetky klimatické modely ukazujú na pokles priemernej ročnej teploty a na kolísanie zrážok v 1. storočí pred n. l.

Koniec ideálnych časov

V 3. storočí n. l. sa klíma stala menej stabilnou. Opäť nevieme presne opísať, prečo sa to stalo. Rímsku ríšu postihla v 3. storočí n. l. veľká kríza, za ktorou mohli okrem ekonomických problémov a epidémií stáť aj suchá. Vo viacerých oblastiach, hlavne vo východnom Stredomorí, boli zaznamenané dokonca aj viacročné suchá. V 3. storočí n. l. sa podľa Kyla Harpera a Michaela McCormicka objavila aj zvýšená činnosť sopiek, ktorá mohla v niektorých rokoch ochladiť klímu v celej Rímskej ríši. V 5. storočí však nastali ešte väčšie problémy – v oblastiach severne od Álp sa ochladilo a Blízky východ spolu so severnou Afrikou začali vysychať. Práve na začiatku 5. storočia vrcholilo suchšie obdobie klímy.

Klimatické zmeny mohli mať napríklad vplyv na ťaženie germánskych kmeňov Kimbrov a Teutónov (113–101 pred n. l./ zdroj: Wikimedia Commons).

Podobné problémy postihli aj Čínu pod vládou dynastie Chan už v 3. storočí. Ročná teplota mohla poklesnúť až o 1–1,5 ºC. Takáto zmena klímy nemusela nutne spôsobiť rozdelenie Rímskej ríše a zánik jej západnej časti, ale určite sa pridala k faktorom, ktoré vtedajšiu krízu prehĺbili.

Zmena klímy mala pravdepodobne vplyv aj na sťahovanie národov, keď sa germánske kmene, väčšinou usadené na hraniciach ríše, začali tlačiť do jej provincií. Sťahovanie v Európe spustilo ťaženie Hunov, ktorí v roku 375 n. l. dorazili do Pričiernomoria a zničili ríšu Gótov. Za migráciou nomádskeho obyvateľstva mohli byť klimatické zmeny v Ázii, ktoré mali dopad na veľké nomádske ríše (pozri kapitolu L. Kovárovej: Huni začali migrovať vďaka zmene klímy). Boli to práve migrujúce kmene, ktoré zatĺkli posledný klinec do rakvy Západorímskej ríše.

Text je súčasťou pripravovanej knihy – B. Kovár, L. Benediková, O. Zajac: Klíma v dejinách. Ako ľudí ovplyvňovala príroda a klimatické zmeny, knihu môžete získať a podporiť na StartLabe: https://www.startlab.sk/projekty/2943-kniha-klima-v-dejinach/

Literatúra

  • Behringer, W.: Kulturní dějiny klimatu. Od doby ledové po globální oteplování. Praha 2010.
  • Bianchi, G. G./McCave, I. N.: Holocene periodicity in North Atlantic climate and deep-ocean flow south of Iceland. Nature, 397, 1999, 515–517. DOI: https://doi.org/10.1038/17362
  • Bowman, A./Wilson, A.: Introduction: Quantifying Roman Agriculture. In: A. Bowman/A. Wilson (eds.): The Roman Agriculture Economy. Organization, Investment, and Production. Oxford 2013, 1–32.
  • Büntgen, U./Tegel, W./Nicolussi, K./McCormick, M./Frank, D./Trouet, V./Kaplan, J. O./Herzig, F./Heussner, K.-U./Wanner, H./Luterbacher, J./Esper, J.:: 2500 Years of European Climate Variability and Human Susceptibility. Science 331(6017), 2011, 578–582. DOI: https://doi.org/10.1126/science.1197175
  • Campbell, I. D./Apps, M./Rutter, N. W./Bush, A. B. G.: Late Holocene ∼1500yr climatic periodicities and their implications. Geology 26(5), 1998, 471–473. DOI: https://doi.org/10.1130/0091-7613(1998)026<0471:LHYCPA>2.3.CO;2
  • Hajnalová, M.: Archeobotanika doby bronzovej na Slovensku. Štúdie ku klíme, prírodnému prostrediu, poľnohospodárstvu a paleoekonómii, Nitra 2012.
  • Harper, K.: Pád Říma. Podíl klimatických změn a epidémií na zániku římske říše. Praha 2021.
  • Harper K./ McCormick, M.: Reconstructing the Roman Climate. In: Scheidel, W. (eds.): The Science of Roman History. Biology, Climate, and the Future of the Past. Oxford 2018, 11–52.
  • Lee Drake, B.: Changes in North Atlantic Oscillation drove Population Migrations and the Collapse of the Western Roman Empire. Scientific Reports 7, 2017, e1227. DOI: https://doi.org/10.1038/s41598-017-01289-z
  • McCormick, M./Büntgen, U./Cane, M. A./Cook, E. R./Harper, K./Huybers, P./Litt, T./Manning, S. W./Mayewski, P. A./More, A. F. M./Nicolussi, K./Tegel, W.: Climate Change during and after the Roman Empire: Reconstructing the Past from Scientific and Historical Evidence. Journal of Interdisciplinary History 43(2), 2012, 169–220.
  • Mischke, S./Zhang, Ch./Liu, CH./Zhang, J./Lai, Z./Long, H:: Landscape Response to Climate and Human Impact in Western China During the Han Dynasty. In: L. Yang/H. R. Bork/X. Fang/S. Mischke (eds.): Socio-Environmental Dynamics along the Historical Silk Road. Cham 2019, 45–66.

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených a Epidémie v dejinách. Najnovšie mu vyšla kniha Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.