„Božský ostrov Salamína, staneš sa príčinou skazy, až bude siatia čas či až nastane pre úrodu doba.“ (Hérodotos, 7.141)
Toto bol koniec druhej veštby (prvá nebola dosť priaznivá), ktorú si niekedy koncom 80. rokov 5. storočia pred Kr. v Apolónovej svätyni v Delfách vyžiadalo a vypočulo aténske posolstvo. Aténčania sem prišli žiadať o radu, ako sa postaviť zoči-voči hrozbe mohutnej perzskej invázie do Grécka. Veštba zároveň hovorila aj o „drevených hradbách, ktoré nápory vydržia,“ a hoci tieto slová spustili v Aténach búrku protichodných interpretácií (ako nakoniec všetky veštby, lebo práve v tom je ich vtip), zvíťazil nakoniec Temistoklov názor stotožňujúci drevené hradby s loďami – našťastie pre Atény, pre Grécko a v podstate pre celú európsku civilizáciu, ktorá by inak mohla skončiť skôr, než sa vôbec poriadne začala. Prečo, ako a koho tá skaza teda nakoniec postihla a čím to, že jej výsledok sa považuje za tak významný?
Západ verzus Východ?
Ak nepočítame pololegendárnu trójsku vojnu, bol to práve konflikt medzi Perzskou ríšou a gréckymi štátmi, ktorý možno považovať za prvé veľké vojenské stretnutie Východu a Západu, Európy a Ázie. Stretnutie, ktoré zásadne predurčilo nasledujúci dejinný vývoj a významne ovplyvnilo podobu sveta, ako ho poznáme dnes. Klbko malých a večne rozhádaných mestských štátikov sa dokázalo spojiť a v heroickom boji odraziť nápor najväčšej mocnosti vtedajšieho sveta. Nazerať na tento boj, hocijako sa v ňom stretli dve celkom odlišné kultúry, ako na nejakú zrážku civilizácií, je ale mylné a zavádzajúce a podliehajúce moderným vplyvom a interpretáciám. Povedané slovami Alberta Einsteina: „Akýže východ a západ, keď Zem je guľatá!“
Príčinou neskoršej vojny sa stalo iónske povstanie (499 – 494 pred Kr.) – vzbura maloázijských gréckych miest proti perzskej nadvláde (a tiež ich systematickej podpore konkurenčného fénického obchodu). Atény a Eretria poskytli povstaniu vojenskú pomoc. To perzský veľkokráľ Dareios I. (522 – 486 pred Kr.) samozrejme nemohol nechať bez odvety a po úspešnom potlačení povstania vyslal trestnú výpravu do Grécka, ktorú však aténski a platajskí hopliti (typickí grécki ťažkoodenci vyzbrojení kopijou, krátkym mečom a veľkým okrúhlym štítom) šokujúco zmietli do mora (bitka pri Maratóne, 490 pred Kr.). Dareios už za svojho života nestihol pripraviť ďalšiu výpravu proti drzým Grékom, Dareiov syn Xerxes I. (486 – 465 pred Kr.) si ale hneď po upevnení svojej moci (potlačení pár povstaní) za hlavnú úlohu vytýčil dovŕšiť otcov protigrécky plán.
A tak sa stalo, že na jar roku 480 vypochodovala ohromná a ohromne rôznorodá perzská armáda tvorená zástupcami 47 národov (Herodotom udávaný počet 1 700 000 je treba brať s veľkou, minimálne trojnásobnou rezervou) z maloázijských Sard, v júni prekročila Helespont (dnešné Dardanely) a podporovaná z mora podobne ohromným loďstvom (podľa Herodota 1207 triér a 3000 menších vojnových a dopravných lodí) sa pomaly, ale nezastaviteľne valila na Grécko.
Čo proti tejto existenčnej hrozbe vyslali Gréci, ktorí sa nakoniec horko-ťažko dohodli na spoločnom postupe? Malú armádu (niečo vyše 5000 mužov podľa Herodota, podľa iných autorov možno aj viac) vedenú spartským kráľom Leonidom s jeho elitnou 300-člennou vybranou jednotkou do termopylského priesmyku a svoje spojené loďstvo, zložené z 271 triér a 9 menších päťdesiatveslíc (pentekontér), takisto pod (v tomto prípade čisto formálnym) velením spartského vojvodcu Eurybiada, k neďalekému mysu Artemisium na severnom pobreží ostrova Euboia. Grécke loďstvo, ktorému v skutočnosti velil aténsky vojvodca Temistokles (Aténčania dodali najviac, 127 lodí, takže to bola jednoduchá matematika), a Leonidova pozemná armáda si mali navzájom kryť chrbát a spoločne sa pokúsiť zadržať perzský príval. Javisko pre jednu z najväčších drám svetových dejín bolo pripravené.
Ľstivý grécky had
Za svoje konečné víťazstvo vďačia Gréci najmä jednému mužovi: aténskemu vojvodcovi a politikovi Temistoklovi (asi 525 – 459). Svojím charakterom síce zostáva na pohľad ďaleko v tieni spartského kráľa Leonida, ktorý napriek nepriaznivej veštbe šiel na hrdinskú a v podstate dobrovoľnú smrť, ale jeho stratégia boja proti Peržanom sa nakoniec ukázala ako tá najsprávnejšia. Zatiaľ čo statočný Leonidas si vybral Achillovu cestu, jeho ľstivý aténsky kolega volil tú Odysseovu. Čo začal svojím heroickým bojom v Termopylách Leonidas, to pri Artemisiu, a najmä pri Salamíne dokončil Temistokles. A ešte si popritom stihol aj súkromne prilepšiť.
Ako píše v jeho životopise Plútarchos, Temistokles bol už od detstva vášnivej povahy, bol od prírody nadaný a stvorený pre veľké činy a politický život. Vyznamenal sa už v bitke pri Maratóne, ale po tomto veľkom víťazstve na rozdiel od svojich rodákov neoslavoval, vyhýbal sa pitkám a trávil bezsenné noci zahĺbený do seba. Udiveným priateľom vysvetlil, že toto víťazstvo nepovažuje za koniec, ale za začiatok ďalších veľkých zápasov.
V roku 483 mu spadol doslova dar z neba, či sa skôr, v tomto prípade, vynoril spod zeme – bohaté nálezisko striebornej rudy v Lauriu. Temistokles dokázal presvedčiť svojich spoluobčanov, aby zisk z ťažby, ktorý by sa inak rozdelil medzi obyvateľov mesta, použili na stavbu novej flotily vojnových lodí, triér. Šikovne pritom nepripomínal vtedy príliš vzdialených Peržanov, ale využil hnev a žiarlivosť Aténčanov na Aigínčanov (obyvateľov neďalekého ostrova, v tom čase námorná mocnosť). Keď nakoniec Peržania zaútočili, mohli sa Aténčania vďaka Temistoklovi spoľahnúť na svoje „drevené hradby“.
Je paradoxné, hoci pri systéme aténskej demokracie ostrakizujúcej svojich príliš výnimočných občanov možno nie prekvapujúce, že najväčší strojca perzskej porážky skončil svoj život ako perzský vazal.
To, aký nesmierne ctižiadostivý, ale aj vtipný vedel Temistokles byť, svedčí jeho Plútarchom citované vyjadrenie: „O svojom synovi, ktorý si dokázal všetko vymôcť na matke a jej prostredníctvom i na ňom, povedal žartom, že má zo všetkých Grékov najväčšiu moc, lebo Grékom prikazujú Aténčania, Aténčanom on, jemu manželka a manželke ich syn.“
Pri Artemisiu dokázal svojich spojencov presvedčiť o nutnosti námornej bitky aj vďaka úplatkom, ktoré najskôr sám tajne zinkasoval od domácich (Eubojčanov), pričom časť z nich si nechal pre seba. Keď chcel po víťaznej bitke pri Salamíne vymôcť na obyvateľoch jedného ostrova peniaze, argumentoval pred nimi, že Aténčania prišli s dvoma mocnými bohyňami – Dohovorom a Nevyhnutnosťou – a že im tie peniaze jednoducho musia dať (dostalo sa mu odpovede, že na ostrove bývajú bohyne Chudoba a Núdza). Absolútne majstrovský kúsok sa mu ale podaril, keď dokázal dvakrát (ak môžeme veriť antickým autorom) perzského veľkokráľa presvedčiť, aby urobil niečo, čo vlastne zničilo jeho dôkladne pripravené plány na dobytie Grécka úplne do základu.
Vy blázni, ako ďaleko ešte budete ustupovať?
Trojdňové, súbežne prebiehajúce bitky v Termopylách a pri Artemisiu priniesli Grékom nesmrteľnú porážku v pozemnom boji a taktický ústup v tom námornom, potom čo hrdinská obrana „Horúcich brán“ definitívne padla. Gréckemu loďstvu bola zrejme naklonená aj bohyňa Tyché („Šťastena“). Od Leonida na poslednú chvíľu síce odskočila, na mori však Grékov podržala. Perzské loďstvo totiž utrpelo vážne straty nielen v celkovo nerozhodnej bitke s Grékmi, ale aj v dvoch letných búrkach, ktoré ich rady jednak značne preriedili, jednak dokonca zabránili obchvatnému manévru, keď sa flotila 200 lodí, snažiacich sa oboplávať Euboiu a vpadnúť tak Grékom do chrbta, rozbila v búrke o skalnaté východné pobrežie ostrova.
Obrana Grécka sa teda nezačala práve najlepšie, nehovoriac o tom, že množstvo gréckych štátov (napr. Téby) sa Xerxovi podriadilo už skôr a bez boja. Heroický boj hŕstky proti obrovskej presile v termopylskom priesmyku a úspešný vzdor loďstva proti takisto veľkej presile pri Artemisiu však Grékov morálne posilnil a ukázal im, že sa možno perzskej presile postaviť. Otvorenou otázkou zostávalo, či proti nej možno aj zvíťaziť.
Túto otázku nakoniec o mesiac neskôr (niekedy koncom septembra, presný dátum nevieme) vyriešila námorná bitka pri Salamíne, ostrove nachádzajúcom sa zhruba 20 km západne od Atén. Jej hlavným aktérom, okrem desiatok tisíc mužov (a minimálne jednej ženy) z desiatok národností, bola najobávanejšia a najdokonalejšia vojnová loď antického Stredomoria klasickej éry – triéra (lat. triréma).
Keďže sa archeológom dodnes nepodarilo žiadnu triéru objaviť (hlavne z dôvodu jej tzv. „pozitívnej plávateľnosti“, t. j. aj pri zničení a zaplavení lode sa jej zvyšky udržali na vode), je jej konštrukcia, a predovšetkým spôsob pohonu predmetom vášnivých debát. Všeobecne sa predpokladá, že jej dĺžka nepresahovala 40 metrov a šírka 6 metrov. Jej hlavnou zbraňou bol okovaný zobec (embolos) vybiehajúci z provy lode, ktorý bol špeciálne konštruovaný tak (tri dlátu podobné hroty), aby nepriateľskú loď prerazil, ale zároveň tak, aby sa útočiaca loď od nej ešte vedela odpútať.
Primárny pohon triér zabezpečovalo 170 veslárov v troch radoch nad sebou (od spodku thalamioi, zygioi, thránítai) – v prípade Atén regrutovaných z najchudobnejších vrstiev slobodných občanov. Do celkom 200-člennej posádky sa okrem veliteľa (triérarchos), kormidelníka (kybernétés – od toho naša kybernetika), hráča na dvojitú píšťalu udávajúceho tempo (aulétés) a niekoľkých lodníkov (okrem vesiel loď poháňali, mimo bitiek, aj plachty na dvoch sťažňoch) zmestilo aj 10 hoplitov – námorných pešiakov (epibatai) – a 4 lukostrelci (toxotai).
O samotnej bitke pri Salamíne máme od Herodota okrem niekoľkých zaujímavých podrobností (múdra a odvážna kárska kráľovná Artemisia bojujúca na perzskej strane statočnejšie ako väčšina mužov) len neurčité informácie, čo sa týka námornej taktiky. Zdá sa, že Temistoklovi (hlavným veliteľom bol stále spartský Eurybiadés) vyšla jeho spravodajská hra a vlákal Peržanov do bitky, do ktorej sa im až tak veľmi nechcelo. V salamínskej úžine, širokej len 1,5 km, mali totiž výhodu menej početní Gréci, ktorí so svojimi 380 „ťažšími“ triérami získali čoskoro prevahu nad z námorného hľadiska síce kvalitnejšími (v perzských službách bojovali Feničania i Egypťania), ale navzájom si prekážajúcimi perzskými loďami, ktorých bolo minimálne dvakrát toľko. Na samom začiatku bitky sa síce Gréci pri pohľade na valiacu sa masu perzského loďstva zarazili, ale dopredu ich vraj popohnalo zjavenie v podobe ženy, ktoré na nich zvolalo: „Vy blázni, ako ďaleko ešte budete ustupovať?“ Xerxes tak mohol následne zo svojho trónu iba bezmocne sledovať skazu svojho loďstva i smrť svojho brata Ariabigna, hlavného perzského admirála. Peržania stratili asi 200 lodí proti 40 gréckym a ich sen o dobytí Grécka sa začal rozplývať.
Ohromujúce grécke námorné víťazstvo pri Salamíne ešte neznamenalo definitívne víťazstvo. Perzské pozemné sily zostali nedotknuté, Atény vypálené a nepriateľské loďstvo tiež nebolo úplne zničené. Xerxes však bol námornou porážkou otrasený, a keď mu Temistokles poslal „tajnú“ správu, že sa Gréci pokúsia zničiť prechod cez Helespont a odrezať mu tak cestu domov, definitívne sa rozhodol pre návrat. Ponechal však v Grécku zvlášť vybranú, z elitných jednotiek zloženú armádu pod velením svojho schopného švagra Mardonia, aby dokončila, čo on začal. Mardonius stihol následne ešte raz vyplieniť Atény, ale nedlho potom (august 479) bola jeho armáda pri Platajách zničená najväčším gréckym hoplitským vojskom (stále však menším ako to nepriateľské), aké kedy vytiahlo do poľa. V tom istom čase pri Mykalé na maloázisjskom pobreží grécky výsadok rozprášil aj perzské loďstvo. Grécko bolo zachránené.
Nemesis
Britský historik a spisovateľ Tom Holland končí svoju intenzívne zážitkovú a pôsobivo napísanú knihu o grécko-perzských vojnách (Perský oheň) rovnomennou kapitolou. Rozpráva v nej príbeh o bohyni, ktorá bola rovnako vznešená ako mocná a rovnako pokojná ako smrtonosná. Tých, ktorí sa previnili „drzou namyslenosťou“, zrážala k zemi a nikto, ani tí najmocnejší, jej nemohli vzdorovať. Jej meno bolo Nemesis. Podľa jednej verzie bola práve ona matkou Heleny, ktorá sa stala príčinou trójskej vojny.
A boli to práve rekordne veľké prehrešky Xerxa, Veľkého kráľa, jeho obrovské ambície stať sa pánom celého ľudstva, ktoré Nemesis rýchlo a isto zrazila na morské dno pri Salamíne a do krvou nasiaknutých polí pri Platajách, čo priznal ešte aj inak neskromný Temistokles: „Veď sme to nedokázali sami, ale bohovia a héroovia, ktorí nedopustili, aby jediný muž kraľoval nad Áziou a Európou, pretože je to bezbožník a samopašník, ktorý rovnako jedná s chrámami ako s obyčajnými príbytkami, zapaľuje ich a strháva sochy bohov, ktorý aj more dal zbičovať a putá do neho spustil.“
V Atike, na mieste zvanom Rhamnous, na svahu nad eubojským prielivom niekoľko kilometrov severne od maratónskej pláne vraj Zeus nakoniec dostihol unikajúcu Nemesis, znásilnil ju a tak prišla na svet Helena, trójska vojna a celý dramatický príbeh nenávisti medzi Západom a Východom. Opustený mramor, ktorý si so sebou priviezli sebavedomý Peržania pred bitkou pri Maratóne a z ktorého chceli postaviť pamätník víťazstva, nakoniec použili Gréci na stavbu sochy nemilosrdnej bohyne – ženy – práve na tom mieste, kde sa celá história začala a kde sa „božia pomsta“ neodvratne aj naplnila.
Ak by sme aj hneď neprijali toto mytologicko-osudové vysvetlenie krachu perzskej invázie do Grécka, zostáva veľkou otázkou, či by Gréci niekedy dospeli do svojho vrcholného klasického obdobia, ktoré nasledovalo práve po víťaznej vojne s Perziou a ktoré tvorí jeden zo základných pilierov našej západnej civilizácie. A kam by sme dospeli my bez dedičstva gréckej demokracie, filozofie, kultúry a umenia?
Pramene
- Cornelius Nepos: Životopisy slavných vojevůdců cizích národů. Preložil V. Marek. In: Antické válečné umění. Praha 1977.
- Hérodotos: Dějiny. Preložil J. Šonka. Praha 1972.
- Pausaniás: Cesta po Řecku I. Preložila H. Businská. Praha 1973.
- Plútarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů I. Preložili V. Bahník, A. Hartmann, R. Merdík. Praha 2006.
Použitá literatúra
- Brouwers, J.: Henchmen of Ares. Warriors and Warfare in Early Greece. Rotterdam 2013.
- Connoly, P.: Greece and Rome at War. London 1998.
- Dangl, V.: Slávni vojvodcovia. Bratislava 1981.
- Devries, K./Dougherty, M./Dickie, I./Jestice, P. G./Rice, R. S.: Bitvy starověkého světa. Od Kadeše (1285 př. n . l.) po Katalaunská pole (451 n. l.). Praha 2008.
- Fields, N.: Řecká válečná loď. Triéra. 500 – 322 př. n. l. Praha 2009.
- Fõrster, S./Põhlmann, M./Walter, D. (zost.): Triumfy a prohry. Slavné bitvy světových dějin od Salamíny po Sinaj. Praha 2004.
- Graves, R.: Řecké mýty. Praha 2004.
- Holland, T.: Perský oheň. Praha 2007.
- Hynek, V./Klučina, P.: Válečné lodě 1. Praha 1985.
- Kosiarz, E.: Námorné bitky. Bratislava 1984.
- Kovařík, J.: Válka Řeků s Peršany. Třebíč 2011.
- Kovár, B.: Najhoršie víťazstvo perzského kráľa. Historická revue 7, 2011, 24 – 29.
- Regan, G.: Rozhodující bitvy. Praha 1994.
- Shepherd, W.: Salamis 480 BC. The naval campaign that saved Greece. Oxford 2010.
- Zamarovský, V.: Grécky zázrak. Bratislava 1990.
Internetové odkazy:
- a) http://www.historyweb.sk/clanky/detail/sparta-spolocnost-greckych-vlkov-1-cast#.Ux-hSIWF9ew
- b) http://www.naftotopos.gr/index.php?option=com_content&view=article&id=383%3Aathenean-trireme-5&catid=164&Itemid=728&lang=el
- c) http://en.wikipedia.org/wiki/Comparison_of_Greek_naval_and_land_tactics_in_the_5th_century_BC
- d) https://www.google.com/maps/@37.952049,23.560266,6924m/data=!3m1!1e3
Obrazová príloha: Continental Film, Warner Bros., www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
Počas dnešného dňa sa nič vážneho nestalo. Ale stane sa!