Mnohé národy sa snažili zabrániť prenikaniu votrelcov do krajiny výstavbou rozsiahlych a vysokých opevnení. Asi najznámejším príkladom z histórie je Veľký čínsky múr. I z nášho územia poznáme systém opevnení na hranici Rímskej ríše, tzv. Limes Romanus. Z Británie si spomenieme hneď dve takéto stavby – Hadriánov a Antoninov val. Oba mali zabrániť prenikaniu divokých severských dobyvateľov do rímskej provincie Británia. Tieto valy sa v značne hyperbolizovanej podobe stali predlohou pre obrovský Múr na severe Siedmich kráľovstiev v populárnej televíznej fantasy sérii Hra o tróny (knižne Pieseň ľadu a ohňa).
Čím to je, že keď niekto postaví múr, iného okamžite zachváti túžba zistiť, čo je za ním?
Tyrion Lannister z Casterlyovej skaly, pobočník kráľovnej
Rimania v Británii
Britské ostrovy boli Rimanom známe už dávnejšie, a to hlavne vďaka obchodníkom, pretože sa tu nachádzali jedny z mála európskych zdrojov cínu. Už Feničania a Gréci vedeli o existencii tzv. Cínových ostrovov. Antickí autori Polybios, Strabón a Avienus píšu, že miestni obyvatelia sami seba označujú slovom Pretani. Z toho slova mohlo vzniknúť pomenovania Britoni, Briti a Británia. Obyvatelia Británie v staroveku mali pravdepodobne keltský pôvod, dôkazom sú aj mnohé miestne názvy – napríklad pomenovanie rieky Temža.
Podľa viacerých zdrojov boli kmene na obidvoch brehoch kanála La Manche príbuzné. Príkladom môže byť kmeň Atrebátov, ktorý žil aj v Galii, aj v Británii, do ktorej sa jeho príslušníci nakoniec premiestnili, aby unikli prenasledovaniu Rimanov za účasť na povstaní Vercingetorixa. Naopak, utečenci z Británie často hľadali ochranu a pomoc Ríma.
Antický spisovateľ Strabón písal o význame obchodu medzi Britániou a Rímskou ríšou. Dokonca tvrdil, že Rímu sa neoplatí ostrovy obsadiť, pretože zisky zo vzájomného obchodu sú dostatočne veľké, a nemusia sa zbytočne znižovať nákladmi na armádu a jej logistiku.
Rímskych vládcov však ekonomické ukazovatele nezaujímali. Ostrovy sa pokúsil v rokoch 55 a 54 pred Kr. ako prvý dobyť Gaius I. Caesar, no napriek niekoľkým víťazstvám sa zdá, že Britániu si nepodrobil. Pravdepodobne chcel v obsadzovaní ostrovov pokračovať, ale v nasledujúcich rokoch ho zamestnali iné udalosti – povstanie Vercingetorixa v Galii (vyvolalo aj vysťahovanie Galov/Keltov do Británie) a občianska vojna s bývalým spojencom Gnaeom Pompeiom.
Čas nevyšiel ani jeho nasledovníkovi Augustovi. Neskorší šialený cisár Caligula sa na more medzi kontinentom a ostrovmi neodvážil, ale donútil svojich vojakov bojovať proti Neptúnovi. Legionári mali bodať a sekať more v prielive La Manche, a ako korisť museli zbierať mušle.
Britániu dobyl až Caligulov strýko – rímsky cisár Claudius. Lepšie povedané, dobyli ju jeho velitelia, ako bol napríklad senátor Aulus Plautius. Rimania sa vylodili v Británii v roku 43 po Kr. Definitívna pacifikácia územia, na ktorom sa dnes nachádza Anglicko a Wales, nastala až po potlačení Boudicciinho povstania v rokoch 60/61 po Kr.
Rimania na severe Britských ostrovov
Rímske ambície na ostrovoch však boli o veľa väčšie. V roku 78 po Kr. sa stal správcom provincie Británia Gnaeus Iulius Agricola, ktorého životopis napísal jeho zať, známy rímsky historik Publius C. Tacitus.
V rokoch 78 až 84 po Kr. podnikol viacero výprav na sever Británie. Jeho flotila sa pravdepodobne dostala až k Orknejským ostrovom. Na území dnešného Škótska žilo viacero kmeňov, ktoré mali pravdepodobne keltský pôvod. Niektoré odborné hypotézy nevylučujú ani domáci nekeltský pôvod týchto etník. Rimania však opisy kmeňov a etník často zjednodušovali. Krajinu severne od zálivu Firth of Forth označovali ako Kaledónia a obyvateľov následne pomenovali Kaledónčania. V neskorej antike sa objavilo aj označenie Piktovia, ktoré sa udržalo až do stredoveku, a znamenalo „pomaľovaní ľudia“. Nie je vždy zrejmé, či sa tieto pomenovania používali pre konkrétny kmeň, alebo pre kmeňové zoskupenie. V skutočnosti tu žilo viacero kmeňov s rôznymi menami. Gnaeus Iulius Agricola rozdrvil tieto kmene v bitke pri Mons Graupius, kde využil fakt, že medzi severanmi sa menej používali meče a v boji zblízka tak nemohli konkurovať rímskym légiám. Miesto bitky mohlo byť neďaleko dnešného mesta Aberdeen.
Napriek víťazstvu Rimania nikdy nezaložili provinciu na území dnešného Škótska. Hranica sa ustanovila približne medzi riekou Tyne a zálivom Solway. Práve Kaledónčania a Piktovia boli predobrazom tzv. Divokých vo fantasy sérii Pieseň ľadu a ohňa, ktorá bola predohrou televízneho seriálu Hra o tróny.
Hadriánov a Antoninov val
Práve na obranu provincie Británia proti divokým severanom začali Rimania stavať opevnenie, ktoré podľa rímskeho cisára Hadriána (117 – 138 po Kr.) označujeme ako Hadriánov val.
Stavba valu sa začala v rok 122 po Kr., pravdepodobne na priamy rozkaz cisára a trvala šasť rokov. Na východe začínal val blízko dnešného mesta Newcastle upon Tyne a tiahol sa na západ cez dnešné mesto Carlisle až po Mariport na západnom pobreží. Opevnenie malo dĺžku okolo 117,5 km a viac ako tri storočia tvorilo severnú hranicu rímskeho impéria. Val vystavali na pôvodnej vojenskej ceste legionári. Posádku valu tvorili hlavne pomocné jednotky, ich počty odhadujú rôzni bádatelia rozdielne, uvažuje sa o 1000 až 9000 mužoch.
Opevnenie malo okolo 80 brán a veží a v jeho blízkosti mohlo byť 14 až 17 podporných vojenských táborov. Val postavili podľa dostupného materiálu v krajine, na niektorých úsekoch ho vybudovali z tesaných kamenných kvádrov, inde ho tvoria rašelinové bloky. Jeho rozmery takisto závisia od terénu, výška valu sa pohybuje od 3,5 až do 6 m, šírka je od 3 do 6 metrov.
V roku 142 po Kr. začali Rimania so stavbou nového opevnenia, tzv. Antoninovho (podľa cisára Antonina Pia, 138 – 161 po Kr.) alebo Severovho valu (podľa cisára Septimia Severa, 193 – 211 po Kr.). Tento val je dlhý 60 km, začína pri ústí rieky Clyde pri Glasgowe a pokračuje až po záliv Firth of Forth na východe. Mal nahradiť Hadriánov val, ale Rimania nespacifikovali ani kmene žijúce medzi oboma opevneniami. V roku 208 po Kr. sa cisár Septimius Severus pokúsil fortifikáciu obnoviť, ale pokus nevyšiel a Rimania sa radšej stiahli na Hadriánov val.
Na rozdiel od južného opevnenia tvoril Antoninov val najmä hlinený násyp a priekopa. Násyp bol vysoký okolo 4 m, priekopa mala na povrchu šírku 5 m, hlboká bola asi 3 m. Pevnosti sa nenachádzali v bezprostrednej blízkosti valu a vystavali ich na južnej strane. Opevnenie plnilo svoju funkciu pomerne krátko.
Obidve opevnenia inšpirovali autora už spomínanej fantasy ságy Georgea R. R. Martina ku konceptu vytvorenia veľkého múru aj na severe Siedmich kráľovstiev. Samozrejme, vo fantasy seriáli mohli takéto opevnenie hyperbolizovať, pretože malo dĺžku až 482 km (100 légií), výšku okolo 213 metrov (700 stôp) a šírku 91 metrov (300 stôp). Múr mal byť vystavaný z ľadu. Ako vidno, autor ságy „postavil“ opevnenie, ktoré môže naozaj existovať len v našej fantázii. Pôvodnú inšpiráciu však našiel v skutočných opevneniach, ktoré strážili rímsku provinciu Británia.
Pramene
- Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský. Bratislava 2008.
- Tacitus, P. C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Preložili J. Žigo/M. Paulinyová/J. Rovenská. Bratislava 1988.
Použitá literatúra:
- Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr. – 51 po Kr. Praha 1996.
- Goldsworthy, A.: Hadrianˈs wall. New York 2018.
- Hodgson, N.: Hadrianˈs wall. Archaeology and History at the Limit of Romeˈs Empire. Marlborough 2017.
- Martin, G. R.: Mudrosloví urozeného pána Tyriona z Lannisterů. Praha 2013.
Internetové odkazy:
a) https://gameofthrones.fandom.com/wiki/The_Wall
b) http://history-behind-game-of-thrones.com/
Obrazová príloha: wikipedia.org, P. Lorime, www.english-heritage.org.uk, HBO
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.