Ako sa obliekali keltské ženy? 

Gwinver sa natiahla na lôžku a tušila, že je najvyšší čas vstať. Dnes ráno ju čaká dôležité stretnutie o dodávke vlnených látok s posolstvom z východu, ktorým ju poveril jej otec, jeden z najmocnejších mužov na celom oppide. Chcela byť okúzľujúca, a to, ako zistila pri pohľade do bronzového zrkadla, bude vyžadovať dôkladnú prípravu. Otvorila svoju truhličku so šperkami, hrebienkami a farebnými pigmentmi a začala sa chystať. Pri zapletaní zložitých vrkočov si už len predstavovala, aký dojem urobí na poslov vo svojich tmavomodrých šatách, farbených farbovníkom a s okrasnými lemami, ktoré kontrastovali so žiarou bronzových šperkov a s čelenkou s červeným vzorom. „Tento deň bude úspešný,“ pomyslela si Gwinver a hrdo vykročila z domu smerom k bráne oppida.

Nepripomína vám to niečo? Starostlivosť o vzhľad je v dnešnej dobe samozrejmým a každodenným rituálom v živote väčšiny žien. Zamysleli ste niekedy nad tým, ako dlho už patrí túžba po kráse k našej povahe? Ja vám odpoveď uľahčím, pretože môžeme v podstate tvrdiť, že je to odvtedy, odkedy existujú ľudia. Teraz si ale skúste predstaviť, ako sa o seba mohli starať ženy v praveku a v stredoveku, keď nemali k dispozícii tisícky skrášľujúcich prípravkov, módnych časopisov a obchodov plných oblečenia. O tom, že ráno keltskej ženy Gwinver nie je len fikcia, ale celkom isto sa podobne odohrávalo u mnohých dobre situovaných žien doby železnej na rôznych miestach Európy, sa nechajme presvedčiť archeológiou.

Ak sa pozrieme archeologickým okom naspäť do minulosti, stopy po skrášľovaní nachádzame už v dobe kamennej. Či už sú to jednoduché šperky z prírodných materiálov, ako sú lastúry, ulity, mramor, kosti či hlina, alebo stopy okrových farbív v hroboch, je zrejmé, že ľudia svoj vzhľad rôznymi spôsobmi vylepšovali už odpradávna. Rozprávanie o módnych trendoch naprieč pravekom je však príliš veľké sústo na jeden článok, preto sa zameriam na starostlivosť o vzhľad keltských žien z mladšej doby železnej. Popravde, aj to je téma na samostatnú knihu.

Odkiaľ poznáme ženy doby železnej?

Možno to bude znieť morbídne, ale o ženách doby železnej máme najviac informácií až z času po ich smrti. Presnejšie povedané z ich hrobov, ktoré skúmajú archeológovia. Či už sú to priamo kosti, z ktorých antropológovia dokážu „prečítať“ informácie o veku, úrazoch, ochoreniach či o fyzických anomáliách, alebo sú to šperky, ktoré zdobili bohaté ženy a vkladali sa do hrobu. Samozrejme, informácie o tom, ako ženy žili a akým činnostiam sa venovali, nachádzame i v pozostatkoch vtedajších domov. Čo sa však módy týka, sú to práve hroby, ktoré nám poskytujú celistvé ukážky vtedajších „trendových“ kombinácií. Nesmieme však zabudnúť na to, že v strednej Európe sa pod zemou zachovávajú hlavne anorganické materiály, ako bronz, železo a sklo. O archeologických nálezoch celých šiat môžeme v našich podmienkach zatiaľ iba snívať.

Niečo málo nám o keltskom skrášľovaní rozprávajú antické písomné pramene z prelomu letopočtov. Napríklad Strabón napísal o keltskom kmeni Belgov, žijúcom na severozápade Európy, že na krku nosia náhrdelník a na pažiach náramky. Podľa antického historika majú ľudia z vyšších vrstiev šaty zafarbené a zdobené zlatom. Diodóros Sicílsky zasa uvádza, že Kelti sa starajú o svoje vlasy pomocou vápennej vody. Tá ich nielen zosvetľovala, ale pôsobila zároveň ako akési tužidlo. Dalo by sa uviesť viacero zmienok o pestrých vlnených plášťoch, košeliach či o dlhých upravených vlasoch, ale tú najreprezentatívnejšiu nám zanechal rímsky historik Ammianus Marcellinus: „Všetok ľud prikladá veľký význam elegancii a čistote. Nenájde sa u nich (u Keltov – pozn. autorky) muž, a o to menej žena, ktorá by chodila nemytá a v handrách.“

No vráťme sa ešte na chvíľu k hrobom. V hrobe zo 4. storočia pred Kr. z Pitkovíc na okraji Prahy bola na večný odpočinok uložená jedna taká keltská parádnica. Jej rodina s ňou pochovala 15 bronzových šperkov – nákrčníkov, dva náramky, dva nánožníky, šesť spôn, tri bronzové a jeden železný prsteň. To určite nebol malý majetok, predstavte si, ako sa musela žena s toľkými šperkami v spoločnosti blýskať za svojho života.

Aké vzory mohli nosiť ženy doby železnej?

Šperky, s ktorými bola žena v Pitkoviciach pochovaná, sme našli. Ale ako vieme, do akých látok mohla byť odetá, keď sa nám šaty väčšinou nezachovali? V strednej Európe existuje jedna výnimočná archeologická lokalita, kde sa dochovali celé kusy látok, a to vďaka obyčajnej soli. Hovoríme o rakúskych soľných baniach v Hallstatte, kde sa ťažilo už od doby bronzovej. A kde sa ťaží, tam sú ľudia, a kde sú ľudia, sú i textílie. A tak vďaka konzervačným účinkom soli poznáme z  archeologických výskumov látky nielen z doby bronzovej, ale aj zo staršej doby železnej, teda z obdobia len o niekoľko storočí až desaťročí staršieho, než v akom žili naše keltské ženy. Látky to boli skutočne nadčasové! Pekne hrejivé, väčšinou z ovčej vlny, niekedy z ľanu. Tenké spradené nitky sa spájali v náročnejších, tzv. keprových väzbách, aby vytvárali obrazce ako rybia kosť, pruhy, štvorce či kohútia stopa. Proste vzory, ktoré ženy na celom svete milujú aj dnes. V mladšej dobe železnej sa móda trochu zjednodušila a produkcia látok – podľa rôznych ďalších útržkov z iných lokalít – sa stala celkom masovou záležitosťou. Pekné látky chcel mať očividne každý.

Z analýzy halštatských textílií vieme, že v dobe železnej sa látky v priestore strednej Európy farbili pomocou rôznych rastlín. Žltá farba sa získavala z rastlín rezedy a parumančeka, červená z mareny a modrá z farbovníka. Prírodné farbenie si môžete vyskúšať aj vy. Stačí, ak si na jar natrháte čerstvú žihľavu alebo lístky z brezy, povaríte ich v hrnci s vlnou (môžete aj s bavlnou, ale tá nebola u nás v praveku dostupná) a uvidíte sami, aké pestré možnosti mali vtedajšie ženy. Nehovoriac o možnostiach výšiviek, keďže na základe prekrásneho útržku vyšívanej látky z mladšej doby železnej z Nových Zámkov vieme, že túto techniku vtedajšie ženy ovládali.

Aké strihy mohli nosiť?

S dokladmi strihov je to ešte o niečo problematickejšie, pretože sa zachovali len útržky odevov a ich celý vzhľad nepoznáme. Našťastie sú v Európe lokality, kde sa vďaka vlhkej pôde zachovalo niekoľko kusov odevov z doby železnej v celej svojej kráse. Sú to predovšetkým lokality na severe Európy, v Nemecku a v Dánsku. Tými najznámejšími ženskými šatami je tzv. peplos z 2. – 1. stor. pred Kr. z močiara neďaleko dánskeho Huldremosu. Ide v podstate o jednoduchý dlhý tubus látky, ktorý sa navliekal na telo, na ramenách sa zopol sponami (práve spínadlá nachádzame bežne v hroboch aj u nás) a v páse sa previazal obyčajne koženým či tkaným opaskom, podobne ako ženské odevy v starom Grécku a v Ríme. (V Európe sa ako súčasť odevu v hroboch s určitou kombináciou iných šperkov objavujú aj celokovové, tzv. reťazové opasky, ktoré sú – podobne ako spony – výbornou datovacou pomôckou – pozn. redakcie.) Aj keď je to možno najjednoduchší strih, do ktorého sa môže žena zahaliť, verte, že vyzerá skutočne elegantne a vykúzli krásne ženské tvary.

Inšpiráciu možno čerpať aj z vtedajších ikonografických prameňov. Už od staršej doby železnej poznáme vyobrazenia žien v rôznych odevoch. Napríklad na veľkých bronzových nádobách zo staršej doby železnej, tzv. situlách, vidíme ženy v dlhých „áčkových“ sukniach s ozdobnými lemovkami. O pár storočí neskôr, po prelome letopočtov, sa v rímskych provinciách Norikum a Panónia, ktoré obývali aj Kelti, rozšíril zvyk vztyčovania náhrobných kamenných stél, a to s pomerne realisticky stvárnenými reliéfmi. Na náhrobkoch miestnych žien si môžeme všimnúť, že dospelé vydaté ženy nosili rôznorodé pokrývky hlavy, od zložitých turbanov a závojov až po zvláštne tvarované čepce. Na vyobrazeniach nechýbajú ani šaty typu peplos, aké sa našli v Huldremose. A tých šperkov, čo tam ženy na sebe majú! Rovnako ako keltská žena zo stredočeských Pitkovíc, aj všade inde v Európe chceli majetné Keltky oslňovať.

Aké pomôcky sa používali pri starostlivosti o telo?

Čo myslíte, čo patrí medzi vaše najčastejšie používané toaletné potreby? Zrkadielko? Pinzeta? Kozmetická taštička? Hrebeň? To nie je nič nové, takáto toaletná výbava je tu už viac ako dvetisíc rokov. Opäť nás o tom informujú archeologické nálezy. Pozrime sa napríklad na jedno z najväčších a najmocnejších českých oppíd – Stradonice, postavené na vrchu, ktorý sa týči nad riekou Berounkou. Našlo sa tu množstvo bronzových a kostených hrebienkov s rôznou geometrickou výzdobou, bronzové pinzety, rôzne škrabadlá či lyžičky na čistenie uší alebo zlomky bronzového zrkadla. Podobné zrkadlá poznáme i z iných európskych lokalít. Vďaka tomu vieme, že keltské ženy sa na seba pozerali do skutočných umeleckých kúskov. Vôbec nepotrebovali sklenené tabuľky, aké sú v dnešných zrkadlách. Bronz, ak sa dobre vyleští, nahradí svojím zlatkavým leskom všetky sklenené zrkadlá.

Bohaté keltské ženy, ktoré si mohli dovoliť takúto kozmetickú výbavu, si ju museli niekam ukladať. Zo Stradoníc pochádza mnoho rôznych krúžkov a súčastí kovaní, z ktorých niektoré boli pôvodne umiestnené na drevených truhlách. Z hrobu mladého dievčaťa z keltského pohrebiska v nemeckom Wederathe dokonca poznáme kompletnú toaletnú truhličku, ktorej súčasťou boli ďalšie bronzové toaletné potreby vrátane kosteného hrebienka a drobných bronzových lyžičiek a špachtličiek.

Mohli keltské ženy používať kozmetiku?

Samozrejme, že mohli. Kozmetika to nie sú len farebné fľaštičky plné umelých chemických látok, ako ich poznáme z pultov drogérií. Dá sa vyrobiť pohodlne doma z toho, čo nám ponúka okolitá príroda. Ako som písala vyššie, keltské ženy mali toaletnú výbavičku na používanie kozmetiky, a to nielen spomínané bronzové lyžičky a špachtle, ale takisto trecie doštičky či keramické flakóny, tzv. balsamaria. Jedno také sa našlo na ďalšom českom oppide, na juhočeskom Třísove. Tamojšej keltskej elite ho priviezli až z antického sveta. Podobne ako my šalieme po francúzskej kozmetike, ženy vtedajšej strednej Európy túžili po rímskej móde. Žiaľ, nezachovalo sa to, čo bolo v balsamariu do Čiech privezené. Môžeme však predpokladať, že i keltské ženy chceli voňať a starať sa o seba, čiže skutočne mohlo ísť o nejaký staroveký kozmetický prípravok. Navyše vyrobiť si ošetrujúci krém kombináciou sadla a liečivých bylín nebolo nič náročné – takéto zmesi sa určite používali už dávno v minulosti.

Dokonca aj farebné kozmetické pigmenty boli známe už v dobe železnej. Či už to boli rôzne červené a žlté oxidy železa, ktoré nie je vôbec ťažké získať, napríklad z korózie železných výrobkov. Pigmenty sa dali získať aj zo zmesí uhlíkov. Archeologicky je doložený jeden zaujímavý pigment, ktorý bol pre svoju príjemnú ružovú farbu vhodný na tvár alebo na pery. Ide o pigment vyrobený z koreňa rastliny mareny farbiarskej. Stopy po tomto pigmente boli pomocou spektroskopie zistené v sklenenom flakóne v spomínanom hrobe mladého dievčaťa z Wederathu.

O rastlinných pigmentoch vyrobených nasýtením sypkej kriedy rastlinným nálevom písal už na prelome letopočtov architekt Vitruvius. Išlo o bežné a technologicky dostupné materiály.

Tip: Vyrobte si vlastný prírodný kozmetický pigment podľa receptúry z doby železnej!

Na záver vám ponúkam recept na výrobu ružového pigmentu, ktorým sa krášlili ženy v dobe železnej. Spĺňa všetky požiadavky na prírodnú kozmetiku vrátane tých etických. Potrebujete vlastne len dve suroviny: koreň mareny farbiarskej (kúpite aj na internete) a uhličitan vápenatý. Ten sa v prírode vyskytuje v rôznych nerastoch, ako je napríklad vápenec. Možno ste to nevedeli, ale práve uhličitan vápenatý je častou súčasťou moderných minerálnych púdrov (má totiž skvelé absorpčné vlastnosti). Vyskytuje sa napríklad aj v zubnej paste. Aj táto surovina je bežne dostupná a lacná, na prvý pokus vám však stačí obyčajná školská krieda.

Ako na to?

1. Pripravte si korene mareny farbiarskej.
2. Rastlinu zalejte studenou vodou a polhodiny zahrievajte na 60 až 70° C.
3. Pripravte si substrát v podobe uhličitanu vápenatého (kriedy).
4. Substrát zalejte vychladnutým precedeným nálevom mareny farbiarskej a miešajte.
5. Nálev nechajte niekoľko dní lúhovať pri izbovej teplote.
6. Nálev zlejte, substrát prepláchnite, vysušte a rozdrvte na jemný pigment.
7.  Hotovo! Nanášajte na tvár alebo miešajte s obľúbeným balzamom.

Text vznikol v spolupráci s projektom Cesty archeologie, v rámci ktorého bola uverejnená aj jeho prvá verzia.

Literatúra

• Grömer, K. 2016: The Art of Prehistoric Textile Making. The development of craft traditions and clothing in Central Europe. Vienna 2016.
• Poklady keltských žen. Doteky naší minulosti: 6. století př. Kr. – 1. století po Kr. Katalog k výstavě. Národní muzeum. Praha.
• Urbanová, K./Půlpán, J.: Oblékání pravěku. Litomyšl 2016.

Obrazová príloha: J. Lohnická, P. Ondroušek, ÚAPPSČ, K. Grömer, wikipedia.org

Mgr. Veronika Mikešová-Puhačová

Pracovala po štúdiu archeológie na Filozofickej fakulte UK v Prahe ako múzejná pedagogička v pražskom Národnom múzeu na projekte Archeologie na dosah. Momentálne pôsobí na podobnej pozícii v Ústave archeologickej pamiatkovej starostlivosti stredných Čiech (Ústav archeologické památkové péče středních Čech), kde vedie popularizačný projekt Cesty archeologie. Edukácii a prezentácii archeológie sa venuje aj vo svojej dizertačnej práci a vo voľnočasových aktivitách formou living history.