V antických mýtoch, novovekom baltskom folklóre a nordických vyobrazeniach doby bronzovej nachádzame relikty starobylej indoeurópskej tradície, zrejme rozšírenej na veľkom území.
Keď sa povie „grécky boh slnka“, väčšina ľudí si predstaví Apolóna. Ako božstvo slnka vystupuje v dielach mnohých starogréckych poetov a filozofov. Apolónova funkcia slnečného božstva upútala aj mnohých archeológov. Bádatelia, ako napríklad český archeológ Jan Bouzek, vyžívali Apolóna ako odrazový mostík, keď sa snažili interpretovať rozmach slnečnej symboliky v Európe doby bronzovej (23.–9. storočie pred n. l.), predovšetkým v jej druhej polovici.
Slnečné symboly alebo (zriedkavejšie) naturalistické zobrazenia slnka sa vtedy objavujú vo veľkom počte na keramike, amuletoch, zbraniach a zbroji, záveskoch a rozličných „prestížnych“ predmetoch (slnečné disky a vozíky, kotly, zlaté „klobúky“…). Vzostup slnečného kultu zasiahol aj územie Slovenska. „Množstvo slnečnej symboliky v materiálnej kultúre je až v protiklade s takmer úplnou absenciou iných náboženských symbolov,“ hovorí archeológ Pavol Jelínek, ktorý sa venuje výskumu náboženstva doby bronzovej.
Žiaden stredoeurópsky Apolón
Archeológovia niekedy dokonca predpokladali uctievanie stredoeurópskeho božstva identického alebo blízkeho antickému Apolónovi. Tento prístup však má háčik. Apolón v gréckej mytológii pôvodne (napr. v Homérových dielach) nesúvisel so slnkom a tieto asociácie nadobudol až dodatočne, zrejme až v 6. stor. pred n. l.
„Grécky Apolón je komplexná postava, ktorá prevzala črty viacerých starších božstiev,“ vysvetľuje helenista Martin West. Pripomína, že Apolón bol taktiež bohom veštieb a zjavení, hudby, piesní a poézie, lukostreľby, liečenia, ale aj moru a iných chorôb. Podľa Westa vykazuje paralely s viacerými blízkovýchodnými aj indoeurópskymi božstvami. Najviac podobností ho spája s védskym Rudrom: „Vo Védach sa Rudra zobrazuje ako lukostrelec, ktorého strely rozosielajú choroby a smrť. Modliaci ho prosia, aby ušetril tých, čo ho uctievajú, a ich zvieratá. Uvádza sa, že môže poskytnúť tisíc liekov a liečivú ruku.“
Pri interpretáciách slnečného kultu doby bronzovej sa často opomína ten druhý slnečný boh starovekých Grékov – Hélios. Kým však Apolón predstavuje prevažne zmes božstiev, ktoré nemali so slnkom nič spoločné, Hélios bol bohom slnka od najstarších čias. Svedčí o tom pôvod jeho mena, ktoré pochádza z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-.
Nové bádanie navyše naznačuje, že Hélios zdieľa komplexné mytologické pozadie s ďalšími indoeurópskymi bohmi slnka. V antických prameňoch sa z neho zachovali len fragmenty. Nečudo: s výnimkou Rodosu a niektorých dórskych regiónov pevniny bol kult Hélia u starých Grékov okrajový. Našťastie Héliove takmer zabudnuté mytologické pozadie dokážeme rekonštruovať. Vyžaduje si to však prístup založený okrem klasickej filológie aj na historickej jazykovede, archeológii a porovnávacej indoeurópskej mytológii .
Velebená Erytheia
Prínos takéhoto interdisciplinárneho prístupu nedávno demonštrovala indoeuropeistka Laura Massettiová z Kodanskej univerzity a z Harvardovho centra helénskych štúdií.
„Koncentrujem sa na analýzu frazeológie. Porovnávam slová a frázy doložené v obmedzenom počte gréckych príbehov s tými, ktoré sú doložené v obdobných naratívoch iných indoeurópskych jazykov,“ hovorí o svojom prístupe Massettiová. „Tento typ práce pripomína prácu archeológa alebo reštaurátora, ktorý opätovne skladá príbeh ako veľkú mozaiku tak, že spája malé kúsky, skryté v pestrej palete príbuzných literárnych tradícií. V niektorých šťastných prípadoch podrobná frazeologická analýza odhalí detaily jednotlivých príbehov, zdieľaných medzi Pragrékmi a inými indoeurópskymi tradíciami v ich dávnej minulosti.“
Lauru Massettiovú najprv upútal nenápadný detail. V diele Hodujúci mudrci grécky autor Athénaios z Naukratidy (3. storočie pred n. l.) cituje medzičasom stratené dielo básnika Antimacha (5. storočie pred n. l.), ktorý uvádza, že „velebená Erytheia viedla Hélia v zlatom pohári“. Zlatý pohár spomínajú mnohí antickí autori ako „dopravný prostriedok“ nočnej plavby Hélia. Vedkyňu zaujalo niečo iné – funkcia „velebenej Erytheiy“.
„Erytheia“ vystupuje u starých Grékov v rôznych kontextoch, často v súvislosti s Héliom a s jeho dopravným prostriedkom. Spomína sa ako názov ostrova na ďalekom západe, blízko miesta, kde zapadá slnko – v jednom z mýtov sa k nemu na Héliovom pohári doplavil Herakles. Inokedy sa Erytheia spomína ako jedna z hesperidiek – nýmf či bohýň večera. Napríklad básnik Mimnermos (7. storočie pred n. l.) píše, že práve v „krajine Hesperíd“ začína Hélios svoju nočnú cestu. Ako spoločníčka slnečného boha vystupuje Erytheia len vo fragmente textu od Antimacha. To by mohlo naznačovať, že ide jeho o inováciu.
Laura Massettiová argumentuje, že namiesto toho máme dočinenia s reliktom starobylej tradície, potenciálne mimoriadne rozšírenej v dávnovekej Európe.
Loď, čo sa zmenila na pohár
Prvú indíciu poskytuje podľa talianskej vedkyne samotné meno Erytheia. „Pochádza priamo z praindoeurópskeho koreňa *h₁rewdʰ ‚očervenieť, červenieť‘, z ktorého vychádza široká paleta slov, ako napríklad adjektívum ‚červený‘ v rôznych indoeurópskych jazykoch,“ píše Massettiová. Meno Erytheia je teda rovnakého pôvodu ako český výraz „rudý“, anglický výraz „red“, nemecký „rot“, latinský „ruber“, ale aj slovenský výraz „rumeň“ a „hrdza“.
Čo je dôležité, Mimnermove diela sa radia medzi najstaršie antické pramene. Aj on informuje o nočnom dopravnom prostriedku boha Hélia, ten však na rozdiel od neskorších autorov nešpecifikuje. Označuje ho za „milú posteľ“, „dutý“, „zlatý“ a „okrídlený“. „Výrazy dutý a okrídlený sú v gréckej poetickej frazeológii epitetá typicky používané pre lode,“ píše Massettiová. Upozorňuje, že napr. Odysea explicitne označuje veslá lode ako krídla, v českom preklade: „…neznají příhodná vesla, jež perutmi bývají lodím“ (11,125).
„Antimachov zlatý pohár a Mimnermova okrídlená, milá posteľ, na ktorej Hélios cestuje v noci, je to isté,“ píše Massettiová. „Analýza antických prameňov, ktoré opisujú púť Hélia, ukazuje, že poetický obraz zlatého pohára/prostriedku predstavuje slnečnú loď.“ Fragment Mimnerma podľa nej „jednoznačne demonštruje“, že Hélios cestuje v noci zo západu (kde leží krajina Hesperíd) na východ (kde leží krajina Etiopov) na lodi.
Erytheia ako „červená“ bohyňa večera teda viedla alebo sprevádzala Hélia, keď spal vo svojej „okrídlenej“ a dutej „milej posteli“ zo zlata, z ktorej sa u neskorších poetov stal zlatý pohár.
Červená ryba namiesto červenej bohyne
Hypotézu, že Erytheia sprevádzajúca Hélia predstavuje relikt starobylej tradície, podporuje podľa Massettiovej baltská mytológia. Mytológiu Litovcov a Lotyšov poznáme len z novovekého folklóru, ten však vykazuje mnohé archaické črty. Miestami až zarážajúco evokuje mýty Rigvédy – indoeurópskych náboženských textov skomponovaných Indoárijcami pred bezmála 3500 rokmi.
Massettiová vyzdvihuje početné paralely medzi Héliom a baltskou bohyňou slnka Saule. V prvom rade, aj meno Saule vzniklo z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-. V druhom rade, bohyňa putuje rovnakými sférami v identických častiach dňa, v spoločnosti rovnakých zvierat a používajúc obdobné dopravné prostriedky. „Detaily jej dennej rutiny sú zhodné s Héliovými, ktoré nachádzame vo fragmentoch Mimnerma: cez deň putuje cez pozemské alebo nebeské sféry na voze ťahanom neúnavnými koňmi a počas noci pláva na zlatej lodi,“ píše Massettiová.
A tak ako Hélia sprevádza postava nesúca meno „červená“ (Erytheia), Saule sprevádza ryba rauda, čo doslovne znamená „červená“: Erytheia aj rauda pochádzajú z rovnakého praindoeurópskeho výrazu *h₁rewdʰ. Paralely nekončia pri etymológii. Podobne ako Erytheia sprevádza či vedie Hélia, keď leží vo svojej lodi, rauda ťahá Saule na dopravnom prostriedku „kamana“ („malé sane“) z rybích kostí, ktorý pripomína loď (ale umožňuje taktiež pohyb na súši).
Archeologický dielik do mozaiky
Motív spájajúci slnečné božstvo s rybou sa môže zdať zvláštny. Archeológom skúmajúcim dobu bronzovú je však dobre známy.
„Pozoruhodnú ikonografickú paralelu poskytujú nálezy zo Škandinávie neskorej doby bronzovej,“ píše Laura Massettiová. Naráža na prestížne britvy pochádzajúce 12. až 6. storočia pred n. l., ktoré nesú vyobrazenia slnka na lodi a/alebo v sprievode rôznych zvierat. Dánsky archeológ Flemming Kaul si koncom 90. rokov minulého storočia všimol, že vyobrazenia vytvárajú ucelený príbeh. Púť slnka sa sa začína ráno na lodi v sprievode ryby, nasleduje stretnutie so sokolmi a potom s koňmi. Neskôr na slnko zaútočí had a skryje ho. V noci slnko putuje na lodi, až kým ho ryba neodprevadí k inej, „dennej lodi“. Rybu považuje Flemming Kaul za akéhosi mediátora medzi dňom a nocou, ktorý vedie slnko od nočnej lode k dennej. Čo je dôležité, ryba rauda sa podľa Massettiovej analýzy objavuje v príbehoch, ktoré opisujú prechod medzi dennou a nočnou fázou púte bohyne Saule, keď používa hybridný dopravný prostriedok „kamana“ umožňujúci prechod z vody (nočná púť) na súš (denná púť).
„Úlohou nordickej slnečnej ryby je sprevádzať loď nesúcu slnko medzi koncom noci a začiatkom dňa. Paralela s úlohou, ktorú spĺňa v baltskom folklóre rauda, je pozoruhodná,“ píše Massettiová. „A Erytheia, ktorú spomína fragment Antimacha, je funkčne i etymologicky porovnateľná s raudou, zvieraťom, ktoré ťahá sane Saule.“
Védske indície
Ak mytologický príbeh doložíme v troch geograficky vzdialených indoeurópskych tradíciách, naznačuje to, že máme dočinenia s prastarým mýtom, ktorý môže siahať až do praindoeurópskych čias (4. tisícročie pred n. l.). Ak je tento predpoklad pravdivý, motív nočnej plavby slnečného božstva na lodi by sa mal zachovať aj v jednej z najlepšie a najdávnejšie doložených vetiev indoeurópskej tradície, a to védskej.
Vo védskej tradícii je bohom slnka Súrja, ktorého meno je tak ako meno Hélia a Saule odvodené od praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-. Súrja sa však v súvislosti s plavbou na lodi spomína len ojedinele (Atharvaveda Śaunaka 17.1.25, a vágna alúzia tamtiež 13.2.2bc). Laura Massettiová argumentuje, že vo védskej tradícii došlo k posunu a naratív dennej a nočnej púte slnečného božstva „zdedili“ tzv. božskí blíženci (Ašvinovia/Nasátjovia), božstvá úzko asociované so slnkom. Tak ako Hélios (a Saule) cez deň putujú vo voze ťahanom neúnavnými koňmi a v noci sa plavia na lodi. A nachádzame aj možnú paralelu s Erytheiou: vozatajom slnečného boha Súrju je Anura, božstvo schopné nadobudnúť podobu ženy, ktorého meno doslovne znamená „červený“ (prípadne „červenohnedý“).
„Existenciu“ praindoeurópskeho slnečného božstva „Séhul“ podporuje aj paleta etymologicky príbuzných indoeurópskych slnečných božstiev, ako sú rímsky Sol, germánska Sunna, nordická Sól, chetitský dUTU-li-i-aš (*Sahhulias), avestský Huuarɘ alebo Huuarɘ Xšaēta („slnko“ resp. „žiarivé slnko“) a azda aj keltská Sulis, ktorých mená taktiež vychádzajú z pratvaru *séh2ul-. Žiaľ, ich pôvodná podoba je doložená len veľmi chabo alebo vôbec.
(Polo)zabudnuté božstvo slnka
Porovnávacia mytológia sama o sebe prezrádza len základné črty Séhul: božstvo malo dcéru, považovalo sa za „vševidiace“, privolávalo sa za svedka prísah a križovalo oblohu ťahané koňmi, ktoré sú označované za neúnavné a rýchle. Prečo nie viac? Príčin je viacero. Význam slnečného božstva v dobe železnej miestami výrazne upadol (Germáni), inde, kde podľa archeológie pretrval, chýbajú písomné pramene (Ilýri). Prípadne sa do popredia dostali odlišné slnečné božstvá (Slovania), niekedy neindoeurópske (Chetiti) alebo stelesňujúce zmes rozličných, aj neslnečných božstiev (Kelti, Rimania, starovekí Gréci).
Našťastie, začína sa ukazovať, že chýbajúce dieliky do skladačky pravekých slnečných (aj iných) mýtov môžeme získať. Len musia „spojiť sily“ viaceré vedné odbory, konkrétne jazykoveda a porovnávacia mytológia s archeológiou. Práve vďaka tomu sme získali indície, že „dobrodružný“ príbeh o strastiplnej púti slnka/slnečného božstva, zobrazený na prestížnych britvách nordickej doby bronzovej, nebol lokálny, ale široko rozložený v čase aj priestore. Išlo starobylý indoeurópsky o mýtus, v ktorom slnečné božstvo v noci na rozdiel od blízkovýchodných tradícií nezostupovalo do podzemného podsvetia – Massettiová upozorňuje, že podľa antických prameňov Hélios v noci „plával nad vodami“.
Ak sú závery o rozšírení tohto mýtu pravdivé, môžeme jeho odrazy očakávať aj v archeologickom zázname dnešného Slovenska. Napokon, nie je práve tento naratív lákavým vysvetlením mytologického kontextu „slnečných bárok“ a vyobrazení lodiek nesúcich slnko, ktoré sa v závere doby bronzovej objavujú aj na našom území?
Literatúra
- Bilić, T.: The swan chariot of a solar deity: Greek narratives and prehistoric iconography. Documenta Praehistorica 43, 2016, 445–466.
- Bouzek, J.: Sonnenwagen und Kesselwagen. Archeologické rozhledy 29, 1977, 192–202.
- Bouzek J.: Pravěk českých zemí v evropském kontextu. Praha 2011.
- Jelínek, P./Valent, D.: Náboženské ikonografie v staršej dobe bronzovej. Zborník SNM 113 – Archeológia 29, 2019, 47–76.
- Kaul, F.: Ships on Bronzes. A Study in Bronze Age Religion and Iconography. Copenhagen, 1998.
- Kaul, F.: The Shape of the Divine Powers in Nordic Bronze Age Mythology. In: B. L. Christensen/J. T. Jensen (eds.): Religion and material culture. Turnhout 2018, 199–225.
- Massetti, L.: Antimachus’ enigma. On Erytheia, the Latvian Sun-goddess and a red fish. The Journal of Indo-European Studies 47, 2019, 223–240.
- Massetti, L.: The chariot, the horse, the winged depas. Once again on the journey of the Sun-god. V príprave.
- Paulík, J.: Nález hlinenej vtáčej loďky v Dvorníkoch. Zborník SNM 93 – Archeológia 9, 1999, 29–54.
- Valent, D./Jelínek, P.: Séhul a jej podoby v hmotnej kultúre doby bronzovej. In: A. Kozubová/E. Makarová/M. Neumann (eds.): Zborník k životnému jubileu Jozefa Bátoru. V príprave.
- West, M. L.: The East Face of Helicon: West Asiatic Elements in Greek Poetry and Myth. Oxford 1997.
- West, M. L.: Indo-European Poetry and Myth. Oxford 2007.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.