Sídlisková aglomerácia púchovskej kultúry nad dnešnou priehradou Liptovská Mara so strediskom na kopci Havránok predstavuje nateraz najlepšie známe a aj historicky zrejme jedno z najvýznamnejších centier tejto kultúry na severnom Slovensku. Centrálna časť Liptovskej kotliny, ktorej os tvorí v súčasnosti podstatne zmenený tok Váhu, lákala ľudí už od pradávna (najstaršie stopy osídlenia – paleolitického a neolitického pochádzajú z neďalekej Bešeňovej, ktorá bola – a dodnes je – atraktívna vďaka výdatným termálnym prameňom). Prví osadníci sa na Havránku usadili v období eneolitickej bádenskej kultúry, nasledovali ďalší v dobe bronzovej (lužická kultúra), až napokon prišli predchodcovia púchovskej kultúry, ktorí vytvorili kultúrny prejav tzv. predpúchovského stupňa, a okolo polovice 2. stor. pred n. l. prenechali miesto samotnej púchovskej kultúre neskorej doby laténskej a starej doby rímskej.
Sídliskovú aglomeráciu doby laténskej na južnom úpätí Chočského pohoria v Liptovskej Mare tvorí sedem známych archeologických polôh (I – VII) z doby laténskej. Poloha I – kopec Havránok – je „ústredím“ celého sídliskového areálu. Okolo neho sa nachádza päť alebo šesť sídlisk (II – VII), resp. ich známych častí, pokrývajúcich celé obdobie trvania predpúchovského stupňa a púchovskej kultúry, archeologicky teda obdobie od mladšieho starolaténskeho stupňa LT B2 (od posledných desaťročí 4. stor. pred n. l.) do záveru starej doby rímskej v 2. stor. n. l. (stupeň doby rímskej B2, resp. B2/C1). Okrem „úplného časového pokrytia“ púchovskej kultúry ponúka sídelná komora v Liptovskej Mare aj komplexný prierez jednotlivými aspektmi života jej obyvateľov v dobe laténskej.
Najstaršie laténske osídlenie (predpúchovský stupeň) v sídliskovom areáli v Liptovskej Mare reprezentujú nálezy z osád II, III a VII, a azda aj najstaršie stopy opevnenia na Havránku. V osade VII sa zachovali dva takmer úplné pôdorysy spálených typických dvojpriestorových domov so zrubovou konštrukciou, vnútri rozdelených priečkou na obytnú a zásobnú (skladovaciu) časť. V obytnej časti sa zachovali ohniská, v skladovacích priestoroch aj časti spálených inventárov (zásobnicové nádoby, či malá nádobka so striebornými záušnicami). Najstaršiu osadu II reprezentuje najstarší horizont stavieb so zachovanými unikátnymi drevenými zvyškami stien a kolových konštrukcií domov a drevených častí inventárov týchto stavieb, ktoré boli prirodzene zakonzervované v podmáčanej pôde na lokalite. Za takéto špecifické terénne podmienky vďačíme rybnikárskym aktivitám v tejto polohe v stredoveku, podľa čoho sa táto časť aj označuje miestnym názvom Rybníky.
Najväčší rozkvet zaznamenal sídliskový areál v Liptovskej Mare v čase jestvovania rozvinutej púchovskej kultúry neskorej doby laténskej (od polovice 2. storočia pred n. l. zhruba do posledných desaťročí 1. stor. pred n. l.). Boli osídlené všetky sídliskové polohy v okolí Havránka a na samotnom kopci bola v polovici 2. stor. pred n. l. založená aj keltská svätyňa (prestavaná okolo polovice 1. stor. pred n. l.), slúžiaca na vykonávanie náboženských obradov pre obyvateľstvo širokého okolia.
Okrem rituálnej funkcie slúžilo opevnenie na Havránku aj ako refúgium (útočisko) pre obyvateľstvo okolitých osád v čase nebezpečenstva.
Osady II – VII na svahoch a na úpätí Havránka charakterizuje usporiadanie do dvorcov, z ktorých každý bol fakticky samostatnou hospodárskou jednotkou. Dvorec pozostával z obytného domu a z bežných hospodárskych stavieb (chlievy, sýpky); súčasťou dvorca bola niekedy aj špecializovaná dielňa – napr. kováčska či hrnčiarska.
Sídliská z neskorej laténskej doby priniesli doklady o rozvinutom poľnohospodárstve a o remeslách, i o viacerých rozmeroch života dávnych obyvateľov Liptova, výrazne ovplyvnených vyspelými keltskými technológiami (nálezy poľnohospodárskeho náradia, žarnovov, zrnotierok, zuhoľnatených aj nezuhoľnatených zvyškov rastlín, zvieracích kostí, keramiky, železných predmetov i predmetov z iných kovov – bronzových, ojedinele strieborných či zlatých, predmety súvisiace s textilnou výrobou, mince a mincové platničky dokladajúce miestnu mincovňu a i.).
Na začiatku nášho letopočtu sa v súvislosti so zmenami na etnickej i politickej mape Európy zmenšilo opevnenie Havránka na rozsah predtým vnútorného valového prstenca, a na kopci sa dokonca aj bývalo v núdzových obydliach. Tento katastrofický horizont je sledovateľný na celom území púchovskej kultúry.
Po katastrofe na začiatku nášho letopočtu sa enkláva púchovskej kultúry na severnom
a strednom Slovensku stabilizovala, a opätovne ožili aj osady pod Havránkom. Život v liptovskomarských sídliskách zostal však až do konca existencie púchovskej kultúry kvalitatívne poznačený zmenami súvisiacimi s príchodom Germánov do našej oblasti. Posledná tretina 2. stor. n. l. sa niesla v znamení markomanských vojen, ktoré ovplyvnili dejiny Podunajska i severnejšie ležiacich oblastí. Niekedy v tom čase došlo k postupnému vysídleniu a k vyľudneniu oblastí púchovskej kultúry, a tiež k nenásilnému zániku osídlenia v Liptovskej Mare.
Priestor Havránka je od roku 1991 národnou kultúrnou pamiatkou a múzeom v prírode, kde sa priamo v teréne prezentujú nálezy z tohto mikroregiónu.
Príspevok bol pôvodne napísaný pre publikáciu: Turčan, V. a kol.: Kultúrne krásy Slovenska. Archeologické pamiatky. Bratislava 2009. Pre potreby portálu HistoryLab.sk bol skrátený a upravený.
Použitá literatúra
- Benediková, L./Pieta, K.: Havránok, Vlachy, Liptovská Mara. In: Turčan, V. a kol: Kultúrne krásy Slovenska. Archeologické pamiatky. Bratislava 2009, 94 – 103.
- Pieta, K.: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982.
- Pieta, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
- Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2008.
Obrazová príloha: Pieta 2008, Lucia Benediková, Branislav Kovár
Vyštudovala odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1999 pôsobí v Archeologickom ústave v Nitre, kde obhájila dizertačnú prácu, a kde sa špecializuje na záver pravekého a na protohistorické obdobie (doba halštatská a doba laténska).
Študoval prehistóriu na Masarykovej univerzite v Brne. Od ukončenia štúdia (1964) dodnes pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre, kde pôsobil aj v rôznych funkciách (vedecký tajomník, zástupca riaditeľa). Špecializuje sa na stredoeurópsku archeológiu doby laténskej, rímskej a sťahovania národov. Je vedúcim vedeckým pracovníkom, bol a je zodpovedným riešiteľom mnohých domácich grantových projektov, participuje na rôznych partnerských zahraničných projektoch. Je členom niekoľkých domácich i medzinárodných organizácií a výborov a držiteľom niekoľkých regionálnych a štátnych ocenení a vyznamenaní. Viedol mnohé výskumy na Slovensku (vrátane Liptovskej Mary), niektoré v zahraničí, v súčasnosti sa venuje najmä výskumu významného slovanského centra v Bojnej.