Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach.

V učebniciach sa väčšinou spomína porážka Rimanov pri Adrianopole (Hadrianopol), pričom v tom istom období dokázali ríšske armády odolávať aj viacnásobnej presile. Príkladom úspechu rímskych armád je víťazstvo nad germánskymi Alamanmi pri Štrasburgu v roku 357 po Kr. pod vedením neskoršieho cisára Juliána Apostatu.

Pôvod Alamanov

Hranica Rímskej ríše na Rýne vo 4. storočí.

V roku 213 po Kr. sa prvý raz v písomných prameňoch objavuje kmeňový zväz Alamanov. Jeho jadro pravdepodobne tvorili svébske germánske kmene, ktoré žili medzi riekami Labe a Odra. Ich pomenovanie znamená – „všetci muži.“ Pravdepodobne ide o spoločnosť bojovníkov z rôznych germánskych kmeňov, ktorí sa spájali za účelom získania koristi a slávy, často plienili na území Rímskej ríše, prípadne bojovali v jej službách. V priebehu 3. storočia sa Alamani usádzajú na hranici s Rímskou ríšou, kde často využívali chaos v provinciách po páde dynastie Severovcov. Dokonca sa im podarilo ohrozovať aj samotnú provinciu Itália.

Úspešní cisári Diocletianus (284 – 305 po Kr.), jeho spoluvládca Maximianus (286 – 305 po Kr.) a ich nástupca Konštantín Veľký (Constantinus I., 306 – 337 po Kr.) zastavili na krátky čas nápor barbarov na hranici a dali ríšu čiastočne do poriadku. V polovici 4. storočia však Alamani opäť upútali pozornosť unavenej ríše.

Constantinus I. rozdelil ríšu svojim trom synom Constansovi (Konstans, 337 – 350 po Kr.), Constantinusovi II. (Konštantín II., 337 – 340 po Kr.), Constantiusovi II (Konstantius II., 337 – 361 po Kr.) a synovcovi Flaviovi Dalmatiovi (bol zavraždený už v roku 337 po Kr.), ale neurčil hlavného panovníka.

Západnú časť ríše, kde sa nachádzala aj problematická hranica na Rýne, získal najskôr Constantinus II., ktorý sa dostal do konfliktu s mladším Constansom a bol zabitý. Constans porazil Sarmatov na strednom Dunaji a Frankov na Rýne, čím si získal rešpekt aj medzi Alamanmi.

Chaos na hraniciach

Julián Apostata.

Proti Constansovi, ktorý svojím vznetlivým a korupčným správaním budil nespokojnosť vlastných občanov, povstal v roku 350 po Kr. vojenský veliteľ Magnetius. Cisára Constansa počas úteku zavraždili, čo samozrejme vyvolalo konflikt s jeho bratom Constantiusom na východe. Vzniknutý chaos najviac vyhovoval germánskym kmeňom na hraniciach (Alamani, Frankovia a Burgunďania). Alamani si trúfli najviac a pod vedením Gundomara a Vadomara vyplienili územie Galie. Vystupovali aj ako spojenci cisára Constantiusa, ktorý zvíťazil v roku 353 po Kr. nad uzurpátorom Magnetiom. Chaos však neskončil, pretože o krátky čas sa za cisára vyhlásil aj franský veliteľ v rímskych službách Silvanus.

Tlak Germánov na hraniciach silnel a Constantius II. potreboval niekoho, kto by situáciu vyriešil. V neskorej antike sa používali dva tituly pre vládnucich panovníkov – vyššia hodnosť augustus a nižšia caesar. Cisár Constantius II. potreboval niekoho, kto by mu pomohol vyriešiť situáciu na západných hraniciach. Voľba padla na Juliána, ktorému kresťania dali prezývku „Apostata (Odpadlík).“ Julián (Julianus) získal v roku 355 po Kr. titul caesar. Constantius II. nemal koho iného vymenovať, pretože mu vďaka jeho paranoji veľa vhodných kandidátov nezostalo. Cisár nechal zavraždiť 2 svojich strýkov, 7 bratrancov a nevlastného brata. Julián bol jeho jediný dospelý príbuzný, ktorý prežil.

Julián nemal žiadne vojenské skúsenosti a pôvodne sa pripravoval na dráhu filozofa v Aténach. Napriek tomu, v jeho osobe Rímska ríša získala vynikajúceho stratéga aj taktika. Pod jeho správou boli 3 provincie – Galia, Hispánia a Británia. Jeho hlavným cieľom bolo obnoviť hranicu na Rýne, čo v danej dobe vyzeralo ako nemožná misia. Najskôr si získal na svoju stranu obyvateľov Galie, ktorí najviac trpeli germánskymi vpádmi a občianskymi vojnami. Na prelome rokov 355 a 356 po Kr. zhromažďoval jednotky pre bojové akcie. Počas roku 356 po Kr. sa snažil vytlačiť útočiacich Germánov z rímskeho územia. Ako väčší problém pre ríšu vyhodnotil kmeňový zväz Alamanov, preto s Frankami uzatvára mier. Pomaly sa schyľuje k rozhodujúcej bitke.

Bitka pri Argentoratum

Ťažká rímska jazda zo 4. storočia po Kr.

Rozhodujúca bitka sa uskutočnila v roku 357 po Kr. pri Argentoratum, ktoré sa nachádzalo na mieste dnešného alsaského mesta Štrasburg. Podľa antických prameňov (Ammianus Marcellinus a Libanius) a dnešných historikov (napríklad J. F. Drinkwater) sa bitky zúčastnilo 13 až 15 tisíc mužov na rímskej strane proti 15 až 35 tisíc bojovníkom na germánskej strane (predpokladá sa, že najbližšie pravde je hodnota 25 000 Germánov). Rímska armáda teda stála proti veľkej presile.

Julián rozdelil svoju armádu do dvoch línií. Išlo o štandardnú rímsku taktiku, jednotky zadnej línie boli rezervami, ktoré boli pripravené zasiahnuť, ak by na bojisku hrozilo prelomenie obrany. Julián sa umiestnil so svojim štábom medzi línie, aby mal lepší prehľad o situácii. Lukostrelci sa pred bitkou nachádzali pred líniami, ale potom sa stiahli dozadu. Rímska jazda sa nachádzala vpravo.

Na čele Alamanov stal náčelník Chnodomar, ktorého Rimania prezývali – „Obor.“ Jeho zástupcom bol synovec Serapio. Pred bitkou zosadol Chnodomar spolu so svojimi náčelníkmi z koní a bojovali pešo. Chcel tak ukázať svojim bojovníkom, že bude zdieľať s nimi ich osud. Pre morálku armády to bolo jednoznačne pozitívne, ale veliteľ tak mohol stratiť prehľad o situácii počas boja. Germáni na pravom krídle pripravili pascu. Serapio sa v teréne schoval s mnohými bojovníkmi. Julián však bol opatrný a ľavé krídlo jeho armády, ktorému velil Severus, postupovalo pomaly.

Na začiatku bojové šťastie prialo Germánom. Rímska jazda na pravej strane, ktorej súčasťou boli aj ťažko vyzbrojení katafrakti, bola odrazená a dala sa na ústup. Chnodomar totiž medzi svojich jazdcov zamiešal aj ľahkých pešiakov, ktorí zostali vďaka terénu až do začiatku bitky „neviditeľní.“ Počítal s tým, že ľahkoodenci dokážu vďaka svojej pohyblivosti účinne bojovať proti ťažkej jazde. Rímski jazdci utekali až za prvé dva šíky pechoty v strede, kde ich Julián dokázal nanovo sformovať. Niektorí katafrakti sa odmietli vrátiť do boja, preto ich vraj podľa historika Zosima donútil Julián po bitke nosiť ženské šaty.

Rozmiestnenie vojsk na začiatku bitky pri Štrasburgu.

Alamani podnikli tvrdý klinový útok na prvú strednú líniu, ktorú veľká skupina bojovníkov aj prerazila. Druhú líniu v strede tvorili hlavne Primani a Batavovia, ktorí germánsky postup zastavili a postupne nepriateľa vytlačili, z troch strán obkľúčili a nakoniec aj zahnali na útek.

Bitku rozhodla skutočnosť, že napriek menšej armáde malo rímske vojsko výrazne väčšiu kvalitu aj vo výcviku aj v použitých zbraniach a zbroji. Hanebne dopadla len ustupujúcu rímska jazda, ale jej čas v dejinách ešte len mal prísť.

Ammianus Marcellinus uvádza len 243 mŕtvych Rimanov, vzhľadom na priebeh bitky môžeme predpokladať, že ich bolo viac. Počty zabitých Germánov sa rôznia, Ammianus uvádza 6000 mŕtvych, Libanius 8000.

Barbarizácia armády?

Rímska armáda v neskorej antike už podliehala barbarizácii. Do armády boli vo veľkej miere prijímaní muži z komunít barbarských kmeňov usadených so súhlasom Ríma na území okrajových provincií. Rovnako mohli byť do armády prijatí aj cudzinci spoza hraníc. Tento jav sa často interpretuje ako jedna z príčin pádu Západorímskej ríše. Vďaka novšiemu bádaniu pôsobí nedôveryhodne názor, že barbarizácia armády prispela k pádu Ríma. „Barbarskí“ vojaci bolo rovnako lojálni ako ich predchodcovia v období principátu. Dezercie a vzbury sa u nich vyskytovali v rovnakej miere ako v predchádzajúcich obdobiach. Bitka pri Štrasburgu je dôkazom, že títo vojaci dokázali bojovať rovnako statočne ako ich predchodcovia. Napríklad na Juliánovej strane bojovala jednotka z germánskeho kmeňa Batavov.

Tvrdé boje pri Štrasburgu.

K zmenám dochádzalo aj na opačnej strane. Meno Chnodomarovho synovca Serapia, je cenným dôkazom, ako sa aj Germáni otvárali antickému svetu. Jeho otec Mederich bol rukojemníkom v Rímskej ríši v provincii Gália a podľa Ammiana Marcellina sa tam naučil „akýmsi gréckym tajom.“ Svojho syna preto neskôr premenoval z germánskeho mena Agenarich na Serapion. Mederich sa dal pravdepodobne zasvätiť do kultu helenistického boha Sarápida, božstva, ktoré vzniklo spojením egyptského boha vegetácie, plodnosti, vládcu podsvetia a sudcu mŕtvych Osirisa a posvätného býka Ápisa (Hapiho).

Víťazstvo pri Štrasburgu na čas odradilo germánske kmene na Rýne k ďalším útokom, ktoré síce úplne nevymizli, ale na čas dosahovali menšiu intenzitu. Julián dokázal, že ríša ešte nezomiera a aj vďaka víťaznej bitke sa mu podarilo predlžiť jej existenciu. Následne získal titul augustus a v roku 360 po Kr. začal vládnuť celej Rímskej ríši. Jeho panovanie však trvalo krátko a zomrel v roku 363 po Kr. počas ťaženia na východe proti Peržanom. V jeho osobe stratila ríša schopného stratéga a taktika. Rímsku ríšu by však pred rozpadom a zánikom pravdepodobne nezachránil, stabilizáciou jej hranice na Rýne však predĺžil jej život.

 

Pramene

Literatúra

Obrazová príloha: wikipedia.org, Osprey

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.