Keď pomyslíme na pád Rímskej republiky, ako jeho pôvodca nás, prirodzene, napadne Gaius Iulius Caesar. „Nultý a neoficiálny“ cisár, zakladateľ prvej a najslávnejšej cisárskej dynastie. Caesarova mimoriadna kariéra by však nebola možná bez predchodcov, z ktorých najvýznamnejším bol muž, ktorý si svojimi neobyčajnými úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „šťastný“. Zároveň zostáva jedným z mala politikov v celých dejinách ľudstva, ktorý sa dobrovoľne vzdal absolútnej moci. Kto bol tento zaujímavý muž?
Lucius Cornelius Sulla sa narodil okolo roku 138 pred Kr. priamo v Ríme. Pochádzal zo starého patricijského rodu Corneliovcov, ktorý však bol v čase jeho narodenia schudobnený. Mladý Sulla strávil pomerne netypické detstvo v spoločnosti hercov, komikov, tanečníkov a spevákov. Náklonnosť k takejto nepatričnej spoločnosti si zachoval, aj keď sa stal najmocnejším mužom v republike a ešte na staré kolená trávil dni popíjaním so starými kumpánmi. Sulla bol netypický už svojím vzhľadom, pretože mal blond vlasy, modré oči a bielu pleť. V jeho povahe sa miešala priateľská žoviálnosť s ctibažnosťou a krutosťou, takže sa pokladal za nevyspytateľného človeka.
Dostať sa z chudobných pomerov pomohli mladíkovi podľa Plutarcha dve dedičstvá, jedno od macochy a druhé od bohatej nevydatej ženy. Sulla následne získal dobré vzdelanie, podľa Sallustia bol inteligentný, sčítaný a plynulo ovládal gréčtinu.
Vojenská kariéra
Príležitosť vyniknúť sa mladému aristokratovi naskytla vo vojne s numidským kráľom Jugurthom. Táto vojna sa pre Rím nevyvíjala dobre, morálku armády nahlodávali aj oprávnené obvinenia, že niektorí rímski velitelia boli Jurgurthom podplatení. Situácia sa zmenila, keď velenie prevzal nový konzul Gaius Marius, ktorého Sulla sprevádzal ako kvestor. Sulla sa vyznamenal pri nebezpečnej misii, keď presviedčal Jugurthovho svokra, mauretánskeho kráľa Boccha, aby mu zaťa vydal. Kráľ zvažoval, či má vydať Jugurthu Sullovi, alebo Sullu Jugurthovi, nakoniec sa však rozhodol v prospech Rimanov. Sulla odviedol zajatca k Mariovi a za odmenu získal pozlátenú sochu vystavenú na fóre, ktorú mu venoval Bocchus. Marius si však úspech svojho podriadeného prisvojil. Zrejme tu možno hľadať počiatky nepriateľstva dvoch mužov, z ktorých sa nakoniec stali rivali na život a na smrť.
Sulla opätovne slúžil pod Mariom v boji proti invázii germánskych Kimbrov a Teutónov. Keď bol prevelený pod druhého konzula, Catula, prejavil svoje vojenské schopnosti a výrazne pomohol úspešne ukončiť vojnu. Za víťazstvo nad severnými barbarmi, ktorí pripravili republike najhoršie porážky od čias Hannibala, získali obaja konzuli Marius a Catulus triumf.
V roku 97 pred Kr. sa stal Sulla mestským prétorom. Následne spravoval Kilíkiu, kde sa stal prvým Rimanom, ktorý rokoval s Partmi. Sulla urazil partského vyslanca Orobaza, keď si sadol na čestné miesto do stredu medzi Orobaza a vyslanca z Kapadócie. Partský kráľ dal Orobazu po návrate popraviť za to, že dopustil takúto potupu. Počas pobytu na východe mal Sullovi chaldejský veštec predpovedať, že zomrie na vrchole moci a slávy. Keď odrazil útok arménskeho kráľa Tigrana Veľkého, vrátil sa Sulla do Ríma, kde sa pridal k optimátom, stojacim proti populárom vedeným Mariom.
V rokoch 91 – 88 pred Kr. slúžil Sulla v takzvanej spojeneckej vojne, keď sa proti Rímu postavili jeho italskí spojenci. S veľkým úspechom viedol operácie proti Samnitom a získal najvyššie možné vyznamenanie, korunu z trávy (corona graminea). Udeľovala sa za záchranu armády priamo v poli a na rozdiel od iných vyznamenaní ju udeľovali po vyhlásení zachránených legionárov. Všimnime si Sullovu obľubu u jeho vojakov, pretože za pár mesiacov zohrá kľúčovú úlohu. Vojna sa nakoniec skončila vďaka rímskym ústupkom, keď bolo spojencom udelené rímske občianstvo. V roku 88 sa Sulla ako vojnový hrdina stal konzulom.
Pochod na Rím
Pred novým konzulom stála naliehavá úloha. Vojna v Itálii sa síce skončila, ale na východe začal pontský kráľ Mithridatés vojnu tým, že dal počas tzv. „ázijských vešper“ v Malej Ázii povraždiť desaťtisíce rímskych a italských civilistov. Tí, čo prežili, zúfalo utekali na Rodos a do Grécka. Mithridatés ovládol celú Malú Áziu, preto bolo nevyhnutné vyslať na východ armádu a poraziť ho. Tú mal, prirodzene, viesť konzul, ale do cesty sa mu postavil rival Marius. Napriek pokročilému veku chcel viesť armádu sám. Sulla sa vrátil do Ríma, ale v zhromaždení ľudu došlo k nepokojom. Zabili Sullovho zaťa a sám konzul sa musel schovať v Mariovom dome. Vyviazol len tak, že pod nátlakom podporil návrhy zákonov o volebnom práve pre nových občanov, ktoré dovtedy odmietal. Keď sa Sulla vrátil k armáde, Maria podporil tribún Sulpicius Rufus, ktorému Marius sľúbil odpustenie jeho dlhov. Tribún predložil a nechal schváliť v senáte návrh, aby velením poverili Maria. V uliciach sa opäť začali nepokoje.
Keď k armáde dorazili posli oznamujúci zmenu veliteľa, rozhnevaní legionári ich na mieste ukameňovali. Sulla následne zobral šesť légií a vyrazil na Rím. Bol to bezprecedentný krok. V politickom živote sa síce už od čias bratov Gracchovcov používalo násilie, ale žiadna armáda si ešte netrúfla prekročiť pomerium. Takýto akt sa rovnal svätokrádeži a Sullu odmietli sprevádzať všetci dôstojníci jeho armády, s výnimkou mladého kvestora a budúceho vychýreného gurmána Luculla, ktorý bol so Sullom spríbuznený manželstvom. Sulla argumentoval tým, že senát nemá právo zobrať velenie armády právoplatne zvoleným konzulom.
V Ríme po správach, že na mesto tiahne armáda, nastala panika. Marius síce ponúkol slobodu otrokom, ktorí budú bojovať proti Sullovi, údajne sa však prihlásili len traja. Sulla po krátkom odpore, ktorí kládli Mariom najatí gladiátori, vstúpil do mesta. Mariovi sa podarilo utiecť do Afriky, tribúna Sulpicia však chytili a popravili. Sulla si od konzulov zvolených na ďalší rok, Gnaea Octavia a Lucia Cornelia Cinnu dal odprisahať, že nezrušia jeho nové zákony. Následne vyrazil s armádou na východ.
Vojna s Mithridatom
Sulla a jeho légie pristáli v Dyrrhachiu na jar roku 87 pred Kr. Jeho pobočník Lucullus vyrokoval dohodu s Bruttiom Surom, veliteľom rímskych vojsk v Grécku. Armády sa zjednotili a posilnený Sulla vyrazil na Atény, kde vládol ako pontská bábka pôvodne filozof a teraz tyran Aristión. Rimania mesto obľahli a pontský veliteľ v Grécku – Archelaos – nedokázal obkľúčenie preraziť. Počas obliehania dostal Sulla zlovestnú správu. Cinna nedodržal svoj sľub a keď ho vyhnali z Ríma, spojil sa s Mariom. Spolu premohli odpor, vtiahli do Ríma, zabili konzula Octavia a rozpútali čistku. Sullov tábor sa preto čoskoro rozrástol o utečencov z radov optimátov, vrátane jeho ženy a detí.
Keď v Aténach zavládol hlad, zradcovia prezradili Rimanom slabé miesto v hradbách. Legionári vtrhli do mesta a začal sa masaker. Sulla až na prosby svojich gréckych priateľov a senátorov vojakov zastavil, krv však už tiekla po uliciach ako voda. Aristión zapálil mesto a stiahol sa na Akropolu. Tu sa bránil, kým nedošla voda. Nakoniec sa musel vzdať a následne bol popravený.
Po dobytí Atén vyrazili Rimania na sever. S Archelaom a jeho obrovskou armádou sa stretli pri Chairónei. Bolo to miesto, kde pred 250 rokmi macedónsky kráľ Filip a jeho syn Alexander porazili Tébanov a Aténčanov. Navzdory nepriateľskej prevahe sa Sulla nedal zahanbiť a bitka sa skončila úplným rímskym víťazstvom.
Medzitým v Ríme prirodzená smrť dostihla Maria a jediným vodcom nového režimu zostal Cinna. Ten vyslal za Sullom armádu na čele s novým konzulom Flaccom, ktorý mal Sullu nahradiť. Konzula však zabili vlastní vojaci a ich nový veliteľ Fimbria sa rozhodol utáboriť blízko Sullovej armády. Keď však jeho vojaci začali prebiehať do nepriateľského tábora, Fimbria odtiahol na sever.
Sulla sa pri Orchomene stretol s novou pontskou armádou, opäť vedenou Archelaom. Rimania v bitke znovu zvíťazili a Mithridata vyhnali z Európy. Fimbria zatiaľ vtiahol do Malej Ázie a zmocnil sa Pergamonu. Mithridatés pred ním unikal a Fimbria žiadal Luculla o lode, aby nepriateľa zablokovali a zajali. Lucullus mu však nevyhovel a Mithridatovi sa podarilo ujsť na Lesbos. Sulla, ktorý sa chcel čím skôr vrátiť do Itálie, ponúkol nepriateľom netypicky mierne podmienky. Mier, ktorý uzavreli po osobnom stretnutí v Dardane, znamenal, že Mithridatés sa musel vzdať všetkých dobytých území, vydať zajatcov, poskytnúť Sullovi 70 lodí aj so zásobami a zaplatiť reparácie 2000 až 3000 talentov zlata. Na oplátku si mohol ponechať svoje pôvodné územia, a dokonca znovuzískal označenie „priateľ rímskeho ľudu“, čo bolo pri spomienke na „ázijské vešpery“ len spred niekoľkých rokov značne ironické.
Než sa Sulla mohol vrátiť do Itálie, musel sa ešte zbaviť Fimbriu, ktorý tvrdo trestal všetkých Mithridatových spojencov, ale aj Sullových ľudí vo svojom dosahu. Sulla obľahol dve nepriateľské légie v Malej Ázii. Keď jeho vojaci začali opäť prechádzať k Sullovi, Fimbria spáchal samovraždu.
Sulla, aby si zaistil vernosť vojakov, nechal ich obohacovať sa na úkor miestnej populácie. Medzitým k nemu dorazili nové správy z Ríma. Cinna sa chystal na jeho návrat a chcel svojich vojakov otužiť v boji proti vzbúreným kmeňom v Ilýrii. Časť vojska však v zlom počasí stroskotala a utopila sa. Keď sa veliteľ ani týmto nedal odstrašiť a pokúsil sa vojsko zdisciplinovať, vypukla vzbura a vojaci Cinnu ubodali.
Keď sa o tom Sulla dopočul, ponechal dve Fimbriove légie ako posádku na východe a so zvyšnými légiami vyplával z Grécka do Itálie. Čakala ho najväčšia vojna jeho života – občianska vojna, ktorú by však nevyhral bez víťazstiev nad Jugurthom a Mithridatom.
Pramene
- Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Bratislava 2008.
- Appianos: Krize římské republiky. Praha 1989.
Literatúra
- Keaveney, A.: Sulla: The Last Republican. London 2005.
- The Cambridge Ancient History, Volume IX: The Last Age of the Roman Republic 146 – 43 BC. Cambridge 1994.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.