Paláce na ostrove Kréta patria bezpochyby medzi divy starovekého sveta. Ich jedinečný charakter a forma v mnohom definuje naše nazeranie na ich staviteľov – príslušníkov minojskej kultúry. Ich výstavba bola takým významným počinom, že podľa ich fáz dodnes rozlišujeme jednotlivé historické obdobia doby bronzovej na tomto ostrove, napríklad obdobie starých či nových palácov. Čo však o ich funkcii a o ich obyvateľoch po takmer 120 rokoch od ich objavenia naozaj vieme?
Knossos na ostrove Kréta sa považuje za vôbec prvé centrum európskej civilizácie a za najstaršie „hlavné mesto Európy“. Jeho korene siahajú až do mladšej doby kamennej a jeho sofistikovaná architektúra v dobe svojho vzniku v prvej polovici 2. tisícročia pred Kr. dosahovala úroveň vyspelých blízkovýchodných civilizácií v Mezopotámii a v Egypte. Vysoko teda prevyšovala čokoľvek, čo dovtedy na európskom kontinente vzniklo. Monumentálny komplex budov, ktorý vybudovali neďaleko súčasného hlavného mesta Kréty Heraklionu, sa považuje za palác, dokonca v istom zmysle za predchodcu Buckinghamského paláca či paláca vo Versailles. Mal však rovnakú funkciu ako jeho neskorší palácoví nasledovníci?
Naozaj paláce?
Palácmi nazývame komplexy budov zoskupených okolo nádvorí vo viacerých centrách, ktoré vytvorila tzv. minojská kultúra na ostrove Kréta. K tým najvýznamnejším patria Knossos, Faistos, Malia či Kato Zakros. Prechádzka po areáli v Knosse nenechá nikoho na pochybách, že išlo o významné a reprezentatívne miesto, centrum života a moci. Pri pohľade na pestro maľovanú „Trónnu sieň“ so stĺporadím a kamenným trónom, na maľovaný reliéf „Princa s ľaliovou korunou“ či na vkusné fresky zobrazujúce delfíny a elegantné dámy so záplavou kaderí a s volánovými sukňami v „Kráľovninom megaróne“ takmer každý nadobudne dojem, že tu musel sídliť panovník so svojou rodinou a podobne ako jeho neskoršie európske náprotivky tu vykonával panovnícke ceremónie a oddával sa dvorským radovánkam. Ako už naznačujú použité úvodzovky pri názvoch jednotlivých miestností, ide o ich súčasné pomenovania, a nie o historické názvy. Pravdou totiž je, že ich skutočná povaha ostáva stále opradená záhadami a otázkami, podobne ako bájny kráľ Minos, ktorý dal meno kultúre na Kréte.
Ruiny v Knosse spojil s palácom a s bájnym kráľom Minoom predovšetkým ich objaviteľ, britský archeológ Arthur Evans. Je to práve jeho vízia chápania týchto pamiatok a kultúry, ktorá je v našich mysliach hlboko zakorenená dodnes. Ako to už býva, archeológovia sú pri interpretácii svojich nálezov výrazne ovplyvnení svojou dobou. Niekedy vidia v minulosti javy, ktoré sú im známe z ich súčasnosti, inokedy používajú pre vysvetľovanie modernej situácie minulosť. Aby sme pochopili, prečo videl Arthur Evans minojskú Krétu tak, ako ju videl, musíme sa pozrieť na obdobie, v ktorom bol palác v Knosse objavený, teda na prvé desaťročia 20. storočia a na objaviteľa samotného.
To, že sa na kopčeku Kefala nachádzal palác, bolo Evansovi jasné takmer od začiatku vykopávok. Podobne ako Schliemann vedome hľadal Tróju, aj on začal výskum s myšlienkou na mýtický palác kráľa Minoa a labyrint s Minotaurom. Hoci predstava toho, čo nájde, nebola úplne zrejmá, je až neuveriteľné, ako sa jeho objavy tejto myšlienke približovali. Už v priebehu prvých dní vykopávok v roku 1900 totiž jeho robotníci našli trón. Skutočný kamenný trón s vysokým operadlom, symbol panovníckej moci, prvý trón v Európe. „Trónna sieň“, v ktorej sa nachádzal, tak bola prvým krokom k identifikácii tohto miesta. Nasledovali ďalšie indície. Nádvoria, monumentálne schodiská a fasády, maľované reliéfy a fresky, murované nádrže, kanalizácia a rozsiahle skladovacie priestory, doslova labyrinty chodieb a miestností.
Medzi Blízkym východom a Európou
Evans neobjavil len zvyšky spomínaného komplexu a mesta, ktoré ho obklopovalo. On objavil novú kultúru. A túto kultúru musel nejako opísať a vysvetliť. S pribúdajúcimi nálezmi sa však interpretácia tohto obrovského komplexu stávala čoraz zložitejšou. O reprezentatívnej funkcii paláca nemohlo byť pochýb. Početné sklady svedčili aj o dôležitej hospodárskej a ekonomickej funkcii, množstvo predmetov súvisiacich s náboženstvom a kultom zase o funkcii náboženskej. Evansovi bolo jasné, že to, čo objavil, je na jednej strane veľmi podobné palácom a chrámom známym z Mezopotámie a Egypta. V mnohom to však bolo iné. Podobnosti nachádzal na jednej strane v neskoršej gréckej antike, na druhej strane vo svojej súčasnosti konca 19. a začiatku 20. storočia. A bola to práve táto inakosť, a teda „európskosť“, ktorá sa stala jeho hlavným vodidlom pri interpretácii a rekonštrukcii jeho objavov.
Ako mohol spojiť túto starovekú kultúru s vtedajšou modernou realitou? Hoci dovtedy neznáme, staroveké krétske umenie bolo Európanom Evansovej doby až prekvapujúco povedomé. Napriek tomu, že v minojskom spôsobe zobrazovania okolitého sveta nájdeme množstvo orientálnych vplyvov, zásadne sa od Orientu odlišovalo svojou živosťou a prirodzenosťou. Ľudské postavy, zvieratá či rastliny sú oveľa živšie ako tie súdobé egyptské či mezopotámske a majú oveľa bližšie ku gréckej klasike. Všadeprítomná príroda, hlavne kvety a rastliny, majú v sebe istú modernosť a nadčasovosť, presne to, čo nachádzame od dôb antiky najmä na začiatku 20. storočia v secesnom umení. Táto podobnosť medzi vtedajším moderným umením a umením spred vyše 3000 rokov musela byť zarážajúca. Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo Evans interpretoval spoločnosť podľa iného, nie úplne blízkovýchodného modelu.
Chrámový palác a panovník kňaz
Postupne sa ukazovalo, že „prvý palác v Európe“ nebol len palác, ale pravdepodobne aj najdôležitejšie kultové a hospodárske centrum – chrám, preto sa začali ruiny v Knosse nazývať chrámovým palácom (angl. temple-palace). So svojimi skladmi a archívmi, ako aj s rozľahlými nádvoriami a freskami zobrazujúcimi zhromaždenia veľkého počtu ľudí či procesií jednoznačne pripomínal model blízkovýchodného chrámu ako najvýznamnejšej hospodárskej a redistribučnej jednotky. Blízkovýchodní panovníci, či už v Mezopotámii alebo v Egypte, bývali zároveň najvyššími kňazmi a vykonávali bohoslužby v chrámoch. Tak ako chrámy, zároveň aj paláce bývali miestom, kde sa odohrávali rôzne rituály. Aj z tohto dôvodu sa Evans domnieval, že v Knosse a iných krétskych palácoch vládol tzv. panovník kňaz. Takúto interpretáciu však komplikovala jedna kľúčová vec, ktorá Krétu od Blízkeho východu odlišuje najviac. A to je práve absencia pomyselného panovníka. Ak aj máme palác, kde je kráľ Minos?
Medzera v našich vedomostiach o tejto kultúre spočíva predovšetkým v tom, že nemáme výpovedné písomné pamiatky. Starovekí Kréťania majú síce prvenstvo v Európe aj v oblasti používania písma, ktorého pamiatky nachádzame od začiatku 2. tisícročia pred Kr. Na rozdiel od egyptských či mezopotámskych ich však dodnes nevieme čítať! Platí to tak o ich prvom hieroglyfickom písme, ako aj o tzv. lineárnom písme A, ktoré Minojci používali. Zrozumiteľná je pre nás len jeho neskoršia forma, lineárne písmo B, ktoré sa používalo pre jazyk Mykénčanov, čiže pre archaickú formu gréčtiny. A práve väčšina archívov s týmito pamiatkami z Knossu nesie hospodárske záznamy z obdobia, keď už boli na Kréte pánmi práve prišelci z gréckej pevniny. Kto ale vládol Kréte pre nimi?
Nielenže nemáme žiadne nápisy, ktoré by nám sprostredkúvali reálne meno konkrétneho minojského panovníka, my nepoznáme ani jeho vyobrazenia. Na Kréte doby bronzovej totiž nenájdeme kolosálne sochy či reliéfy, aké spodobňujú ich súčasníkov zo susedných krajín, ako napríklad Chammurapiho alebo Thutmoseho III. Väčšina mužských postáv na krétskych freskách vyzerá rovnako a o žiadnej nevieme s istotou povedať, že zobrazuje panovníka. Výnimku predstavuje známy „Ľaliový princ“ s korunou zdobenou ľaliami a pštrosími perami, ktorého Evans stotožnil práve s panovníkom. Tento maľovaný reliéf však bol doslova poskladaný z fragmentov viacerých postáv. Hoci ho mnohí bádatelia po Evansovi často doslova rozkladali a zase skladali, dodnes nie je jasné, či koruna patrila sfinge, žene alebo mužovi a ak naozaj mužovi, či práve tento mohol byť naozaj panovník kňaz.
Nové objavy a nové perspektívy
O funkcii minojských palácov a o charaktere ich vládcov sa napísali stovky článkov, usporiadali sa desiatky konferencií. Hoci sa vždy našli hlasy kritizujúce aj obhajujúce Evansa, identifikujúce palác či chrám, doteraz neexistuje jasný dôkaz, ktorý by jednoznačne podporoval jednu alebo druhú alternatívu. V posledných rokoch to bola predovšetkým bádateľka Ilse Schoepová, ktorá sa kriticky vyslovuje proti Evansovej zaujatosti jeho vlastným krétocentrickým modelom. Podľa nej totiž nenachádza žiadne paralely v okolitom svete doby bronzovej. Ide predovšetkým o to, že sídla svetských panovníkov bývajú na Blízkom východe takmer vždy oddelené od chrámov. Či je to v Knosse, alebo v iných minojských centrách na Kréte, popri paláci tu nachádzame aj tzv. vily, ktoré by mohli plniť práve funkciu sídla miestnej autority.
Model palácov ako centier výlučne svetskej moci naštrbili aj najnovšie výskumy, na jednej strane nové vykopávky a na druhej revízia a prehodnotenie tých starých. Ukázalo sa, že už na konci neolitu jestvovali minimálne v Knosse a vo Faiste v priestoroch neskorších centrálnych nádvorí kultové miesta slúžiace na zhromažďovanie ľudí. Predovšetkým revízia stratigrafie v Knosse pod vedením Petra Tomkinsa jasne doložila, že komplex budov okolo centrálneho nádvoria s rovnakou orientáciou, akú malo v neskoršom období starých a nových palácov, tu bol postavený už v druhej fáze včasnej doby bronzovej (EM II – Early Minoan), a nie až v strednej dobe bronzovej (MM IB – Middle Minoan), ako sa dlho predpokladalo. Celý tento vývoj tak ukazuje, že paláce a s nimi aj sofistikovaná a hierarchicky usporiadaná spoločnosť sa na Kréte neobjavila len tak z ničoho nič, ale išlo o dlhodobý vývoj. Práve dôkazy o veľmi včasnej kultovej činnosti by mohli poukazovať na to, že to bolo práve náboženstvo a kult, ktoré stáli za vznikom týchto centier.
Záhady ostávajú
Je pravdou, že slovo palác v nás automaticky evokuje romantické predstavy a predovšetkým rezidenciu jednej vládnucej autority. Náš pohľad na spoločnosť doby bronzovej, a predovšetkým nové výskumy ukazujú, že situácia a vývoj tu boli oveľa komplikovanejšie a nedajú sa vysvetliť len jedným jednoduchým modelom.
V snahe nezavádzať navrhujú niektorí autori používať radšej neutrálnejšie pomenovanie, ako napr. budovy s centrálnym nádvorím. To však neuprie Knossu alebo iným minojským centrám ich majestátnosť a podobu s ozajstnými orientálnymi palácmi, aké stáli v egyptskej Amarne alebo v sýrskom Mari, kde sú panovníci jednoznačne doložení. Faktom však ostáva to, čo bolo jasné už Evansovi, že Kréta bola skrátka v niečom iná.
Hoci mohla jestvovať centrálna autorita, nemusela riadiť všetko od ekonomiky po náboženstvo. Podľa distribúcie keramiky v období starých palácov (cca. 1900 – 1750 pred Kr.) to napríklad vyzerá, že Knossos bol skôr spotrebiteľom ako výrobcom týchto dôležitých tovarov. Hospodárstvo a obchod teda mohli stáť aj na vonkajších agentoch a menších centrách. Hoci má Knossos v mnohom prvenstvá a je jednoznačne najväčší, dodnes nie je jasné, aké boli vzťahy medzi ním, medzi menšími centrami, ako Faistos či Malia, alebo ešte menšími lokalitami s podobnými budovami a nádvoriami, ako Kommos, Petras či Monastiraki. Tieto komplexy budov vykazujú rôzne odlišnosti a mali pravdepodobne aj rôzne funkcie, resp. sa ich funkcie v čase menili. To platí aj o prepojení náboženstva a svetskej moci, ktoré určite v rôznej miere splývali. Pri stretnutí s minojskou kultúrou si jednoducho treba uvedomiť, že hoci sme sa po vyše 120 rokoch bádania tejto tajomnej spoločnosti trocha priblížili, stále sa s ňou spája viac otázok ako jasných odpovedí.
Literatúra
- Blakolmer, F.: The Arts of Bronze Age Crete and the European Modern Style: Reflecting and Shaping Different Identities. In: Y. Hamilakis/N. Momigliano: Archaeology and European Modernity: Producing and Consuming the ‚Minoans‘. Creta Antica 7. Padova 2006, 219 – 240.
- Cline, E. H. (ed.): The Oxford Handbook of the Bronze Age Aegean (ca. 3000-1000 BC). Oxford 2010.
- Evans, A.: The Palace of Minos at Knossos. London 1921 – 1935.
- Meier, A.: An Art Nouveau Interpretation of the Minoan World. Dostupné na internete: https://hyperallergic.com/410143/restoring-the-minoans-elizabeth-price-and-sir-arthur-evans/.
- Schoep, I.: Building the Labyrinth: Arthur Evans and the Construction of Minoan Civilization. American Journal of Archaeology 122/1, 2018, 5 – 32.
- Schoep, I.: The Minoan ‚Palace-Temple‘ Reconsidered: A Critical Assessment of the Spatial Concentration of Political, Religious and Economic Power in Bronze Age Crete. Journal of Mediterranean Archaeology 23/2, 2010, 219 – 243.
- Shaw, M. C.: The ‘Priest-King’ Fresco from Knossos: Man, Woman, Priest, King, or Someone Else? In: A. P. Chapin: Χάρις: Essays in Honor of Sara A. Immerwahr. The American School of Classical Studies at Athens, Hesperia Supplement 33. Princeton 2004, 65 – 84.
- Tomkins, P.: Behind the Horizon: Reconsidering the Genesis and Function of the ‚First Palace‘ at Knossos (Final Neolithic IV–Middle Minoan IB). In: I. Schoep/P. Tomkins/J. Driessen: Back to the Beginning: Reassessing Social and Political Complexity on Crete during the Early and Middle Bronze Age. Oxford – Oakville 2012, 32 – 80.
Obrazová príloha: V. Dubcová, wikipedia.org
Je absolventkou klasickej archeológie na Trnavskej univerzite, egyptológie na Viedenskej univerzite a doktorát získala na Inštitúte klasickej archeológie Viedenskej univerzity. Je členkou správnej rady Nadácie Aigyptos a vedeckou pracovníčkou Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa predovšetkým egejskou dobou bronzovou, 2. Prechodným obdobím a Novou ríšou v Egypte, dejinami a materiálnou kultúrou a medzikultúrnymi vzťahmi vo východnom Stredomorí doby bronzovej. Od roku 2008 je členkou poľsko-slovenskej misie na lokalite Tell el-Retábí.