Druidi boli tajomnou a uzavretou vrstvou vzdelancov, ktorá mala rovnocenné postavenie s keltskou aristokraciou. Druidi boli známi hlavne na Britských ostrovoch a v Galii (Francúzsko), pravdepodobne mali v mladšej dobe železnej vplyv i v strednej Európe. Podľa rímskeho vojvodcu Gaia Iulia Caesara ich inštitúcia vznikla na Britských ostrovoch. Dominantné postavenie v tejto tajomnej a elitnej skupine mali muži, ale niektorým ženám sa podarilo prelomiť tabu a pravdepodobne sa zúčastňovali druidských rituálov.
Druidov spájame s etnickou skupinou obyvateľstva mladšej doby železnej (4.–1. storočie pred Kr.), ktorá sa v antických prameňoch označuje ako Kelti alebo Gali. Druidi mali obrovský politický vplyv, preto ich Rimania nemali v obľube (organizovali povstania, bránili romanizácii). Mali na starosti hlavne kult Keltov a jeho organizáciu. Zároveň druidi vystupovali ako nezávislí sudcovia, rozhodovali napríklad v medzikmeňových sporoch. Bola im zverená aj výchova aristokratickej mládeže. Najdlhšie sa inštitúcia druidizmu udržala v Írsku.
Vrstva druidov sa hlavne v starších obdobiach doplňovala z keltskej nobility. V neskorších dobách už netvorili uzavretú kastu ani čisto náboženské spoločenstvo. Ich príprava mohla niekedy trvať až dvadsať rokov. V náboženských otázkach odmietali používať písmo, preto sa uchádzač musel naučiť obrovské množstvo vedomostí naspamäť. Caesar píše, že tento zvyk zaviedli preto, lebo nechceli, aby sa ich učenie dostalo medzi ľud, a aby si zároveň ich žiaci cvičili pamäť a nespoliehali sa na písmo. Napriek tomuto tvrdeniu môžeme oprávnene predpokladať, že hlavne v neskorších obdobiach používali pri bežnom styku grécke písmo alebo latinku.
Postavenie ženy v keltskej spoločnosti
Podľa antických písomných prameňov mali v keltskej spoločnosti dominantné postavenie muži , čomu však odporujú archeologické pramene. V ženských hroboch z tohto obdobia sa našlo množstvo cenných a prestížnych predmetov, ktoré by dokazovali, že postavenie ich majiteliek nemuselo byť submisívne. Minimálne príslušníčky aristokracie mali azda šancu presadiť sa aj medzi mužmi, o čom svedčí vzbura slávnej kráľovnej menom Boudica.
Ak by sme porovnali keltské ženy s vtedajšími Rimankami a Grékyňami, ich postavenie v rámci spoločnosti bolo lepšie. Antickí autori zaznamenali, že Rimanky obdivovali keltské ženy pre ich krásu, plodnosť a guráž. Zároveň ich však považovali za promiskuitné.
Rovnocennejšie postavenie oproti spomínaným Rimankám mali keltské ženy aj pri uzatváraní manželstva. Muž a žena sa v spoločnom zväzku stávali partnermi. Gaius Iulius Caesar napísal, že obe strany museli vstupovať do manželského zväzku s ekvivalentným bohatstvom (venom) a rovnako si museli spravodlivo deliť budúce príjmy. V prípade smrti bola manželka jedinou dedičkou (rovnako ako manžel). Na druhej strane Caesar tak isto píše, že galskí muži mohli rozhodnúť o smrti a o živote svojich manželiek. Najmä medzi aristokraciou bola rozšírená polygamia. Ženy boli zneužívané i pre svadobnú spojeneckú politiku.
Paradoxne, pri britských Keltoch opisuje rímsky vojvodca opačnú situáciu – niektoré ženy mali viacero manželov. Spomínanú promiskuitu keltských žien by sme však mohli pripísať skôr ich nezávislému postaveniu než častému striedaniu partnerov. Naopak, v prameňoch sa zachovali informácie o hrdosti keltských žien, ktoré sa v prípade ich znásilnenia podieľali na zabití násilníkov.
Keltské ženy mali pravdepodobne aj istý vplyv na politické rozhodnutia. Už grécky historik Plútarchos (1. storočie po Kr.) píše, že medzi kmeňmi v Itálii intervenovali za preventívnu vojnu proti nepriateľom. V minulosti sa v bádateľskej obci prezentovala predstava, že niektoré keltské ženy bojovali s mužmi po boku, ale poznáme len jeden príklad „amazonky“ – antický opis kráľovnej Boudicy.
Ženy síce nestáli na čele keltských kmeňov často, ale niektoré sa predsa len dokázali presadiť na úkor mužov. Spomínaná Boudica, vládkyňa Icenov, je najznámejšou keltskou ženou, ktorá mala aj reálnu politickú moc. V písomných prameňoch sa vyskytuje aj kráľovná Cartimandua, ktorá vládla Brigantom na severe dnešného Anglicka. Z archeologických nálezov poznáme bohaté hroby žien, napríklad zo staršej doby železnej je známy hrob princeznej z Vix (Francúzsko), ktorého výbava môže indikovať bohatú príslušníčku elity (5. storočie pred Kr.). Podobný bohatý ženský hrob z mladšej doby železnej máme doložený z Reinheimu (4. storočie pred Kr., Nemecko), z Waldalgesheimu (4. storočie pred Kr., Nemecko) alebo z lokality Wetwang Slack (3. storočie pred Kr., Anglicko) a ď.
V írskom folklóre zasa vystupuje kráľovná Medb z Connachtu, ktorá mala väčšiu moc ako jej manžel, aj keď nie je zrejmé, do akej miery ide o reálnu historickú postavu. Politická moc keltských žien je stále predmetom výskumu. Zatiaľ sa skôr zdá, že schopné ženy sa dokázali vo výnimočných situáciách presadiť, aj keď v spoločnosti dominovali muži.
O postavení žien v keltskej spoločnosti môžu vypovedať aj náboženské predstavy. Napríklad Kelti uctievali bohyňu Eponu, ktorá bola bohyňou koní, ochrankyňa jazdcov a pocestných. Epona pripomína kult starobylej Matky zeme. Zobrazovali ju ako ženu s koňom alebo v sprievode žriebäťa a psa. S jej vyobrazením sa stretávame skoro u všetkých keltských kmeňov a keďže išlo o pomerne významnú bohyňu, môžeme predpokladať, že sa v jej osobe odrazilo aj postavenie žien v spoločnosti.
V predkresťanských náboženských predstavách Írov sa zasa objavujú bojovnícke bohyne Morrigán, Macha a Badbh, čo len podčiarkuje, že postavenie žien mohlo byť medzi Keltmi predsa len lepšie ako v iných vtedajších spoločnostiach. V írskom folklóre sa vyskytuje aj množstvo bojovníčok. Tu musíme pripomenúť, že druidi boli často aj bojovníkmi.
Ženy a druidi
Archeológia len veľmi ťažko dokáže presvedčivo stotožniť niektoré nálezy s činnosťou žien druidiek. Napríklad pri spomínaných nálezoch významných a bohatých hrobov z Vix a z Reinheimu sa uvažuje, že pochované príslušníčky elity mohli mať aj podiel na kultových praktikách. Ide však zatiaľ skôr o pracovné hypotézy než o dôkazy existencie druidiek.
Z lokality Chamalières, nachádzajúcej sa v centrálnom Francúzsku, pochádza socha, ktorá bola identifikovaná ako druidka. Na lokalite Chamalières sa nachádzala prírodná svätyňa s liečivým prameňom z 1. storočia pred Kr. Vďaka vlhkosti sa tu zachovali tisícky drevených, pravdepodobne votívnych predmetov. Často išlo o drevené modely častí ľudského tela. Medzi nimi sa našla dubová socha ženy, ktorá mala na krku torques a na hlave závoj. Torquesy sa chápu ako symboly elitného postavenia v keltskej spoločnosti. Nález sochy sa interpretuje ako socha ochrankyne – kňažky svätyne, ale môže ísť o ojedinelé zobrazenie druidky.
Keďže archeologické pramene k otázke žien medzi druidmi nevypovedajú jasne, jediným zdrojom bádania sú písomné pramene. O druidkách poskytujú informácie dva okruhy prameňov – správy antických autorov a írsky a waleský folklór.
Antický historik Tacitus (1.–2. stor. po Kr.) píše, že pri dobývaní ostrova Anglesey (pri severozápadnom pobreží Walesu) sa rímsky vojvodca Suetonius Paulinus (1. stor. pred Kr.) stretol so ženami, ktoré pobehovali spolu s druidmi v smútočnom oblečení, s rozstrapatenými vlasmi a niesli fakle v domácom vojskom. Ostrov Anglesey bol významným centrom druidov, preto sa dá uvažovať, že aj tieto ženy, ktoré dodávali odvahu keltským bojovníkom, patrili medzi nich.
V kolektívnom rímskom prameni Scriptores Historiae Augustae sa uvádza, že s druidkami sa stretli cisári Severus Alexander, Dioklecián a Aurelián. Keď odchádzal cisár Severus Alexander do bitky, kričala na neho druidka, aby nečakal víťazstvo a obával sa svojich vojakov – a, skutočne, prehral a zavraždili ho vlastní bojovníci. Diokleciánovi mala bližšie neznáma druidka predpovedať, že sa stane cisárom, ale najskôr musí zabiť veliteľa pretoriánskej gardy.
Čarodejnice a mágia
S druidkami sa spája aj existencia bosoriek a čarodejníc, o ktorých sa vyskytujú zmienky najmä v írskom folklóre. Ako viera v čarodejníctvo sa tak isto interpretujú aj niektoré archeologické pramene. Napríklad na keltsko-rímskom pohrebisku zo 4. storočia vo Winchestry sa našlo niekoľko hrobov, v ktorých mali pochovaní sťaté hlavy položené pri nohách. Podobný nález poznáme z Dorsetu, kde sa na kultovom mieste našli sťaté staršie ženy a pri každej kostre sa našiel aj praslen. Ženy mali odstránené spodné čeľuste, čo by mohlo indikovať snahu zabrániť vysloviť „zaklínadlá“. Prasleny v keltskom náboženstve symbolizovali vieru v osud.
Medzi archeologickými nálezmi sa vyskytujú aj olovené alebo cínové tabuľky s vyrytými magickými formulkami. Príkladom môže byť juhofrancúzska lokalita Larzac, kde sa našla rozlomená olovená tabuľka, na ktorej boli informácie o magickej bitke, ktorej sa zúčastnili čarodejnice a používali sa zaklínadlá. Ako sme už spomenuli, druidi nemali vlastné písmo, preto v tomto prípade použili autori textu latinku.
Rumunský bádateľ Aurel Rustoiu zozbieral viacero príkladov možnej „aplikácie“ mágie v dobe železnej na území Transylvánie (napríklad výskyt opätovného otvárania ženských hrobov, výskyt niektorých plastík a príveskov). Totožné nálezy by sa mohli vyskytovať aj na území dnešného Slovenska.
Zmienky o čarodejniciach a mágii sú časté vo waleskom a v írskom folklóre, v ktorom sa zachovali pôvodné keltské mýty a legendy. Vo waleskom folklóre vystupuje postava hrdinu Peredura (pravdepodobne 6. stor.), ktorý sa stretol s deviatimi čarodejnicami z Gloucesteru, ktoré mu predpovedali budúcnosť a neskôr s nimi bojoval spolu s legendárnym Artušom.
Aj najznámejší írsky mýtus Táin Bó Cuailnge z Ulsterského cyklu obsahuje zmienky o existencii čarodejníc, ku ktorým mala blízko hlavná hrdinka – spomínaná Medb z Connachtu. Uvažuje sa, že jej hlavná kňažka Erne bola tak isto druidkou.
V stredovekých írskych mýtoch sa druidky objavujú aj priamo. V mýte Fhiannaíocht sa píše o hrdinovi s menom Finn, ktorého vychováva druidka. Tu si opäť môžeme pripomenúť, že druidi sa podľa Caesara podieľali na výchove aristokratickej mládeže.
Na základe archeologických a písomných prameňov sa dá oprávnene tvrdiť, že keltskí druidi síce tvorili elitnú vrstvu spoločnosti, ale určite nešlo o skupinu neprístupnú ženám. Na druhej strane sa zdá, že sa medzi druidov podarilo preniknúť len niektorým ženám, ktoré mali dostatočné ambície, odhodlanie a vôľu prelomiť vtedajšie stereotypy.
Pramene
- Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Preklad J. Hrabovský. Bratislava 2008.
- Tacitus, P. C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Preklad J. Žigo/M. Paulinyová/J. Rovenská. Bratislava 1988.
Použitá literatúra
- Booth, P./Simmonds, A./Boyle, A./Clough, S./Cool, H. E. M./Poor, D.: The Late Roman Cemetery at Lankhills. Winchester. Excations 2000–2005. Oxford 2012.
- Green, M.: Exploring the World of the Druids. London 1997 (2010).
- Hingley, R./Unwin, Ch.: Boudica: Iron Age Warrior Queen. London 2005.
- James, S.: Exploring the World of the Celts. London 1993 (2005).
- Piggot, S.: The Druids. London 1968 (1975, 2003).
- Rustoiu, A.: Archaeological explorations of magic and witchcraft in Iron Age Transylvania. Cluj-Napoca 2019.
Obrazová príloha: T. Pennant/ National Library of Wales, P. Walter. Vatikánske múzeum, A. Cabanel, wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.