Hildegarda z Bingenu patrí medzi najinšpiratívnejšie ženy v našich dejinách. České vydavateľstvo Academia vydalo minulý rok útlu publikáciu v edícii Historie nemeckej publicistky a spisovateľky Charlotte Kernerovej Všechna krása nebes s podtitulom Životní příběh Hildegardy z Bingenu.
Autorka recenzovanej knihy pôvodne vyštudovala ekonómiu a sociológiu. Krátko nato podnikla študijné cesty do Kanady a Číny. Najmä pobyt v Číne ovplyvnil jej ďalšiu profesionálnu púť. Po návrate opísala svoje skúsenosti a zážitky vo svojej prvej knihe, ktorú venovala postaveniu dievčat a žien v Číne. Od tohto momentu sa Charlotte Kernerová začala venovať ženám a ich svetu. Zaujímala sa najmä o úspešné ženy v oblasti vedy a umenia. Sama napísala životopisy viacerých vedkýň, napríklad Marie Sibylle Merianovej (1647 – 1717), ktorá skúmala a maľovala hmyz či rastliny, alebo jadrovej fyzičky Lisy Meitnerovej. Okrem vedkýň ju zaujala dizajnérka a architektka Eileen Grayová (1878 – 1976). Podieľala sa aj na vydaní životopisov astronómiek Marie Cunitzovej (1610 – 1664), Caroliny Herschelovej (1750 –1848) a Marie Mitschellovej (1818 – 1889). Za svoje práce bola niekoľkokrát ocenená.
Môže drobná knižka priblížiť pozoruhodnú ženu z 12. storočia? Je v silách publicistky obsiahnuť životnú púť ľudovej svätice? V úplnosti určite nie, ale Charlotte Kernerovej vytvorila knihou Všechna krása nebes veľmi pútavú pozvánku k ďalšiemu štúdiu života a diela Hildegardy z Bingenu (1098 – 1179).
Autorka postupuje chronologicky od narodenia Hildegardy až po jej smrť vo veku cca 82 rokov. Nie je to však bežný suchopárny životopis. Autorka ho dopĺňa mnohými dôležitými poznatkami o svete, ktorý Hildegardu obklopoval.
V súvislosti s narodením a s detstvom sa čitateľ pomerne podrobne dozvedá o rodinnom živote šľachtických rodín. Získa prehľad o fungovaní šľachtického dvora v danom období, o jeho zázemí a postavení v spoločenskom systéme vtedajšej spoločnosti. Priamo zo života Hildegardy sa dozvedáme, že sa narodila ako posledné desiate dieťa a v ranom detstve trpela mnohými zdravotnými problémami. Autorka tiež prezrádza, že Hildegarda už ako malé dieťa videla veci, ktoré zostávajú iným ľuďom skryté a ktoré sama Hildegarda tajila až do veku 42 rokov. Autorka výberom citácií z diel samotnej Hildegardy ukazuje strach a bázeň svätice z videní a jej neľahkú cestu k stavu, keď ich prijíma. Vôbec celá kniha je pretkaná výňatkami z Hildegardiných spisov, ktoré plasticky dokresľujú jej myšlienkový svet a zároveň ukazujú jej schopnosť jednoduchými vetami opísať hlboké tajomstvá života, viery a prírody.
Keďže sa Hildegarda sa narodila ako desiate dieťa a podľa Starého zákona desatina zo všetkého (desiatok) patrí Hospodinovi (Genesis 14, 20; 28, 22), a mala navyše krehké zdravie, rodičia sa možno aj preto rozhodli „darovať“ ju Bohu. V praxi to znamenalo, že Hildegarda bola zverená a predurčená životu v kláštore. Od svojich 14 rokov žila najskôr viac ako tri desaťročia v kláštore v Disibodenbergu a neskôr v kláštore Rupertsberg, ktorý sama založila. Autorka aj na tomto mieste doplnila údaje z Hildegardinho života zaujímavými informáciami o každodennosti za kláštornými stenami aj o kultúrnom a hospodárskom význame kláštorov v danom období, a pripomenula i dôležité míľniky politických dejín. Podrobnejšie sa venovala téme oblátov – detí, ktoré boli už v detskom veku darované kláštorom so zámerom pripraviť ich na budúci život rehoľníkov. Samotná Hildegarda, hoci našla v kláštore svoje naplnenie, uvedenú prax kritizovala a odsudzovala.
Postupujúc chronologicky sa Charlotte Kernerová dostala vo svoje knihe k obdobiu, v ktorom Hildegarda zvádzala boj sama so sebou, či sa svojimi víziami má zveriť aj iným. Pri rozhodovaní pomohol Hildegarde jej učiteľ, neskôr sekretár, mních Volmar. On ju presvedčil a dodal jej odvahu k zapisovaniu svojich videní. Spoločným úsilím pripravili dodnes obdivované Hildegardino dielo Scivias. Hildegarda najskôr zapísala svoje vidiny na voskovú tabuľku a Volmar ich prepísal na pergamen. Preklad názvu diela nie je bezproblémový. Do češtiny sa prekladá ako Cestyvěz. Voľne by sa dal titul preložiť ako Poznanie (poznávanie) ciest. V angličtine sa ustálil preklad „Know the Ways“, v nemčine „Wisse die Wege“. Nejasnosti pri prekladom spôsobuje aj Hildegardin jazyk. Hildegarda síce zaznamenávala svoje diela v latinčine, ale bola to upravená latinčina, ktorá obsahovala mnoho novovytvorených slov.
S rozhodnutím Hildegardy zapisovať svoje vízie akoby sa k nej dostavila vnútorná sila, ktorá pokorila jej dovtedajšie zdravotné ťažkosti, pomáhala jej ustáť rôzne veľmi komplikované spory a napísať niekoľko diel. V druhej polovici života bola Hildegarda veľmi aktívna a podnikla niekoľko kazateľských ciest, dopisovala si s významnými mníchmi i panovníkmi. Autorka do druhej časti knihy vyberla pasáže z diel i listov, ktoré dokumentujú Hildegardin náhľad na usporiadanie sveta a jej vzťah k Bohu a k Sv. Trojici. Znova sa tu objavujú celé citáty z Hildegrdiných diel, najmä zo Scivias, alebo korešpondencie, v ktorých vysvetľovala svoje vízie či postoj k životu. Vďaka nim sa čitateľ môže bezprostredne oboznámiť s jej myšlienkovým svetom.
Hildegrda za svoj dlhý život napísala okrem teologických prác i viacero pozoruhodných traktátov o liečení (najznámejšie Causae et curae a Physica) a skomponovala niekoľko hudobných hymnov a piesní.
Položme si otázku, kto bola Hildegarda z Bingenu a prečo jej dielo stále oslovuje mnoho ľudí? Hildegarda bola výnimočná žena, z ktorej kníh presakuje hlboká pokora voči Bohu, človeku, voči prírode a životu. Už jej súčasníci ju obdivovali za pevný morálny postoj, za odvahu postaviť sa za svoje presvedčenie i za jej hlbokú vieru. Zároveň sa dá v jej dielach sledovať jej bystrý pozorovací talent, schopnosť opísať prírodu a prepojiť ju s jej hlbokou vierou v Boha. Uvedený prístup nachádzame v charakteristike ľudského života ako kalendárneho roka, ktorý Hildegarda napísala na sklonku svojho života. V tomto spise každý mesiac zodpovedá nielen jednému životnému úseku, ale stojí i za jednou časťou tela a predstavuje určitú duševnú fázu ľudského života. V časoch, keď sme sa od prírody veľmi vzdialili, je zaujímavé pripomenúť si jej previazanosť s ľudským životom, ako ho videla Hildegarda:
„V prvním měsíci se slunce opět pozvedá (…). Vlastnosti tohoto měsíce se podobají mozku (…). Tak duše plná radosti působí dětství člověka, v oné době, která ještě nezná žádnou zlomyslnou lest a necítí tělesnou slast. Ještě nemá nutkání jednat proti vlastí přirozenosti. V takovém dětství, jakož životní přání se jeví tak prostá a nevinná, se duše ukazuje v celé své síle. Jako (…) se slunce v prvém měsíci opět pozvedá, tak ani duše v tomto raném věku není zatvrzelá a zcela zatemněná.“ (s. 15 – 16)
„Třetí měsíc vzchází s divokým vřením. Přináší s sebou nečas. I když má v sobě také ještě mnoho nešťastného, přece se s jeho rozličnými větry dávají do pohybu zárodky země. Pod tímto měsícem si má člověk představit uši. I v nich zní zvuk tolika hodnotného i neužitečného, jímž je udržován v pohybu organismus ve svém celku. I duše v těle, jímž pohybuje a jež vyplňuje a jakoby spojuje s cévami, je konfrontována s narůstajícími silami přírody. V této situaci se člověk uprostřed svého mládi podobá stromu, který nejprve vynáší na světlo jen hrubé větvě a teprve později plody (…), mocně se však klame, když věří, že se už může považovat za moudrého, zatímco právě ve své troufalosti a pýše téměř hnisá jako čerstvá rána.“ (s. 32 – 33)
„Pátý měsíc je půvabně lehký a nádherný ve všech věcech země. Tak i ústům chutná sladce a rozkošně; touto chutí se zjistí a pozná, co člověka naplňuje radostí. Podobně je rozum sloupem a značkou pěti smyslů, které otěžemi pohání k působení, podobně jako země, převracená pluhem, se v zárodcích ukazuje jako plodná. Avšak zrak – smysl očí, jímž člověk vše nazírá a chápe, je právem vrcholem všech smyslů (…). A tak vidění svých očí člověk poznává plné využití přirozených věcí zcela přirozeným způsobem.“ (s. 43)
Aj podľa opisu ľudského života ako kalendárneho roka, ktorý som si dovolila v recenzii podrobnejšie predstaviť, niet divu, že Hildegarda už vyše osemsto rokov svojím dielom uchvacuje. Jej spisy sa stále skúmajú, prekladajú, vydávajú, pretože sú v nich skryté inšpirácie pre mnohé otázky aj dnešnej doby. Bez Hildegardinej tvorby by bola súčasná Európa veľmi ochudobnená.
Kniha Charlotte Kernerovej patrí k jedným z mnohých Hildegardiných životopisov. Autorke sa podarilo priblížiť Hildegardu ako ženu vnímajúcu a cítiacu život celým telom, a najmä dušou, s veľkým porozumením pre ľudské radosti i slabosti, ktoré prežívala a poznala aj sama.
Obrazová príloha: Academia, www.wikipedia.org
Študovala archeológiu a históriu na FF Univerzity Karlovy v Prahe. Zaoberá sa najmä včasným stredovekom − chronológiou ženského šperku 8. až 10. storočia, rodinou a spoločenským postavením detí a žien a otázkami šírenia kresťanstva. Pracuje externe pre Centrum medievistických studií AV ČR a UK v Prahe.