Na prelome storočí Rusko experimentovalo s liberálnosťou a otvorenosťou. Počas prvej svetovej vojny sa na chvíľu mohlo zdať, že idey demokracie v ťažko skúšanej krajine zvíťazia. Boľševická revolúcia však tieto nádeje rozdrvila. Známy novinár Michail Zygar pripravil zaujímavú dokumentárnu knihu.
Nedávno sa na slovenský trh dostala novinka od vydavateľstva Absynt Impérium musí zomrieť. Ide o publikáciu z pera novinára Michaila Zygara. Impérium je už druhou knihou tohto autora, ktorá sa dočkala prekladu do slovenčiny. Prvou bola Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa autor venoval nedávnym dejinám Ruskej federácie a vzťahom medzi jednotlivými predstaviteľmi ruskej politiky, ale aj oligarchie. Najnovšia publikácia je písaná podobným štýlom, a vypovedá o udalostiach, ktoré sprevádzali posledné roky cárskeho impéria (1900 – 1917). Obraz súčasnej ruskej politiky je však pri čítaní knihy značne prítomný – čo je skôr na škodu veci.
Ruský príbeh
Kniha je napriek svojej rozsiahlosti (vyše 600 strán) rozdelená len do štrnástich kapitol. Tie na seba nadväzujú chronologicky. Čitateľ sa dozvie o udalostiach, ktoré formovali posledné dve desaťročia romanovského impéria, či už ide o snahu o reformovanie systému, alebo o udalosti sprevádzajúce rusko-japonskú vojnu a následnú prekvapivú porážku ruského impéria v nej. Postupne sa pred čitateľom odvíja príbeh, ktorý vyústi do prvej svetovej vojny a bez ohľadu na náš politický názor do jednej z najdôležitejších revolúcií moderných dejín.
Zygar hneď na úvod priznáva, že nie je historik, ale novinár. Snaží sa teda na veci pozerať inak ako profesionálni historici, ktorí mali podľa neho „vopred stanovené koncepcie a pripravené odpovede“ a na októbrovú revolúciu sa pozerajú ako „na celok a nezvratný proces“. Toto tvrdenie je zaujímavé, aj keď Zygar v texte neuvádza konkrétne mená historikov, ktorí majú podľa neho vopred nastavené odpovede na svoje otázky pri jednej z najpodrobnejšie rozobraných udalostí posledného storočia. Je ťažké uveriť, že každý jeden z historikov z rôznych metodologických škôl, svetonázorov a krajín sveta má vopred stanovený názor. Zygar postavil svoj text primárne na spomienkach priamych aktérov udalostí posledných dvoch decénií cárskeho Ruska. Snaží sa pritom poskytnúť čo najplastickejší obraz o tom, čo sa v danom období stalo. Žiaľ, podľa môjho názoru sa v diele prelína masa mien a funkcií, v ktorej sa čitateľ stratí pomerne rýchlo, ak mu chýba základný prehľad o ruských dejinách.
Autor sa často pokúša pôsobiť bombasticky, pričom vybraným epizódam pripisuje väčší význam než skutočne mali, resp. ich umelo nafukuje. Jedným z príkladov je odklon Leva Tolstého od pravoslávnej cirkvi. Zygar prirovnáva Tolstého porušenie pôstu (konzumáciou mäsa) a následný odklon od cirkvi k pribitiu 95 téz vo Wittenbergu Martinom Lutherom a začiatku reformácie v roku 1517 (s. 20). Čitateľ sa však v knihe nedopátra hlbšieho vysvetlenia, prečo autor pokladá tieto dve udalosti za historicky rovnocenné. Pri takýchto prirovnaniach autor do značnej miery ignoruje predchádzajúci vývoj v Rusku, či už v náboženskej, alebo v politickej rovine. Už v úvode napríklad pripisuje udalostiam z prelomu 19. a 20. storočia obrovský význam v porovnaní s predchádzajúcimi dejmi – veď čím iným než ignoráciou je opomínanie povstaní v ruskom impériu v predošlých storočiach tvrdením, že nastala „vlna masovej nespokojnosti – vôbec prvá v ruskej histórii“ (s. 10).
Korunu všetkému dávajú vyhlásenia, že „vypukne prvá svetová vojna, ktorú nikto neočakáva“ (s. 10). Tá vojna, ktorú nikto neočakával, a preto len krátko pred ňou aktualizovalo Rusko svoje mobilizačné plány a ruským veliteľom sa podarilo zaskočiť rakúsko-uhorskú armádu. Nehovoriac o krízach (fašódska kríza, okupácia Bosny a Hercegoviny, marocké krízy atď.), keď vypuknutie vojny bolo viac ako pravdepodobné. Povedať, že išlo o konflikt, ktorý nikto neočakával, je značne prehnané. Samozrejme, dĺžku trvania konfliktu a počet obetí si v horúcom lete 1914 predstavoval málokto, ale hovoriť o tom, že vypuknutie vojny v rokoch, ktoré mu predchádzali, nikto nečakal, je absurdné.
Autorov záujem o moderné dejiny je pochopiteľný a vychádza aj z jeho novinárskej praxe. Niektoré informácie, ktoré odkazujú na novšie dejiny, sú však značne mimo témy knihy. Pri opise nepokojov, ktoré vošli do dejín ako Krvavá nedeľa, je pre čitateľa údaj o tom, že v blízkosti miesta krviprelievania (hoci o niekoľko dekád neskôr) strávil detstvo Vladimír Putin, zbytočná (s. 236). Takýchto poznámok pod čiarou je v publikácii priveľa a sú jej niekedy na škodu. Ak už autor chcel uvádzať poznámky pod čiarou, mohol radšej uverejniť zdroje, odkiaľ čerpal spolu s citáciami. To by bolo pre čitateľa isto prospešnejšie než napríklad pochybné prepočty dobových súm na súčasné euro, ktoré často vzájomne nekorešpondujú a nie je jasné, akým spôsobom sa k nim autor dopracoval.
Pohľad na vlastné dejiny
Ak si čitateľ pri diele Impérium musí zomrieť uvedomí, že nedrží v rukách dielo historika, ale novinára, potom sa v knihe, dá nájsť aj mnoho pozitívneho. Zygar pri svojom výskume pracoval primárne so spomienkami a denníkmi, vďaka tomu sa v texte nachádza mnoho dialógov či citácií z osobnej korešpondencie, ktoré čitateľovi približujú situáciu a dobových aktérov.
Najvýznamnejším prínosom publikácie Impérium musí zomrieť však nie je rozbor udalostí, ktoré sa odohrali na začiatku dvadsiateho storočia. Zygarove východiská a závery, ako je vidieť aj z textu tejto recenzie, sú často otázne a niekedy aj diskutabilné. Kniha však predstavuje zaujímavú sondu do myslenia novinára, ktorý sa nachádza v opozícii voči súčasnému režimu v Rusku. Koho zaujíma pohľad súčasných oponentov v Rusku na vlastné dejiny, resp. na dejiny Ruska na začiatku 20. storočia, rozhodne by nemal túto knihu opomenúť. Zároveň by v nej však kritický čitateľ, podobne ako v žiadnej knihe, nemal hľadať finálne odpovede, ale skôr sledovať myšlienkové smerovanie časti nonkonformnej ruskej spoločnosti, ktorá sa pozerá na svoje dejiny inou optikou než vládnuci režim.
Obrazová príloha: Absynt, wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.