Povojnové vyrovnávanie s nacistickými predstaviteľmi, ale aj s kolaborantmi z radov domáceho obyvateľstva dodnes predstavuje zaujímavú a často aj emotívnu tému. Najnovším príspevkom do diskusie o retribučnom súdnictve v Čechách a na Morave je aj kniha Mimořádný lidový soud v Praze (1945-1948) : Retribuce jako služební úkol na hraně možností i profesní cti zaměstnanců justice.
Ako už napovedá aj názov knihy, rozhodne nejde len o výpočet procesov, ktoré sa uskutočnili na de facto najvýznamnejšom retribučnom pracovisku v Čechách a na Morave. Význam Mimořádného lidového soudu v Prahe nesúvisí (len) s tým, že sa nachádzal v hlavnom meste, ale najmä s osobami, ktoré boli v jeho priestoroch súdené. Na lavici obžalovaných sedeli tí, ktorí patrili medzi najvýznamnejších predstaviteľov nacistickej okupačnej moci v Protektoráte Čechy a Morava, ako boli napríklad Karl Hermann Frank či zastupujúci ríšsky protektor v Čechách a na Morave, šéf poriadkovej polície a SS-Oberstgruppenführer v jednej osobe Kurt Daluege. Vzhľadom na činnosť a význam časti obžalovaných (súdení totiž boli aj „obyčajní“ ľudia patriaci geograficky pod činnosť MLS Praha) je dôležité začať takpovediac od základu – v tomto prípade od právneho základu samotnej retribúcie. Napriek tomu, že k problematike vyšlo pomerne nedávno niekoľko publikácií (napr. Národní očista od Benjamina Frommera alebo Bohuslav Ečer – Český lovec nacistů od Michala Dudáša), je pre čitateľa vítaná prvá kapitola, ktorá ho uvedie do problematiky. Dozvie sa napr. ako prebiehala výmena vojnových zločincov medzi jednotlivými krajinami, ale aj to, pred akými dilemami stáli spojeneckí právnici v povojnovom období. Riešenie udalostí z druhej svetovej vojny, bolo podobne ako samotné zločiny v histórii unikátne a mnohé rozhodnutia vytvárali precedens pre budúci právny vývoj.
Revolučný prvok v justícii
Koncept Mimoriadnych ľudových súdov predstavoval revolučný prvok v justícii, ktorý reagoval na povojnovú situáciu v krajine. Revolučný však automaticky nemusí znamenať aj správny či dostatočne kvalitný. Autori v textoch poukazujú aj na to, že Mimoriadne ľudové súdy boli dlhodobo zaťažené obrovským počtom prípadov a stávalo sa, že na jednotlivé rozhodnutia mal súd len niekoľko dní – čo v prípade napr. obvinenia z kolaborácie rozhodne nebolo dostačujúce. . V prípadoch, v ktorých súdili významné postavy nacistického režimu, akými boli spomínaní Daluege či K. H. Frank, sa sudcovia ocitali nielen pod silným pracovným, ale aj pod spoločenským tlakom. Situácia sa však nemenila ani v tých prípadoch, keď boli z kolaborácie obvinení aj vedúci pracovníci československého odboja z čias druhej svetovej vojny. Obvinenie z kolaborácie, hlavne pri konšpiračnej činnosti bolo veľmi ťažké odstrániť – preto sa v mnohých prípadoch mimoriadne súdy dostávali aj pod politický tlak. Niekedy boli politickému súboju v povojnovom Československu nápomocní aj predstavitelia policajných úradov či Štátnej bezpečnosti. Práve boju proti takýmto praktikám a celkovej problematike spoločenských a politických vplyvov na súdne riadenie sa venuje samostatná a pomerne rozsiahla kapitola knihy. Čitateľ sa dozvie, že časť sudcov pôsobiacich na MLS v Prahe sa nevedome dostala do konfliktu s konšpiračnou činnosťou komunistickej strany a zaplatila za to stratou zamestnania a perzekúciami po februári 1948. Vzhľadom na spoločenský význam mnohých procesov je zaujímavou a netradičnou súčasťou povojnového mimoriadneho súdnictva aj tzv. funkcia sudcov z ľudu. Ich zloženie sa v priebehu času postupne menilo, čo malo svoje objektívne príčiny, a tým sa menili aj postoje jednotlivých ľudových sudcov. Autori poukazujú aj na to, že sa nedá jednoznačne tvrdiť, že by práve ľudoví sudcovia žiadali primárne vyššie tresty, resp. nedá sa to povedať paušálne o všetkých procesoch.
Po komunistickom prevrate
Autori publikácie poskytujú aj zaujímavé dáta ohľadne výsledkov retribúcie do mája 1947, keď sa na MLS v Prahe podarilo vyriešiť 11 630 káuz, pričom len 857 prípadov sa nedoriešilo do ukončenia (prvej) retribúcie. V publikácii nájdeme údaje potrebné k pochopeniu toho, že retribučné súdnictvo zďaleka nepredstavovalo pomstychtivú organizáciu, ktorej cieľom mala byť pomsta víťazov porazeným. Jasným dôkazom je aj to, že zo spomínaných 11 630 káuz bolo až 4 581 zastavených a procesy ďalej nepokračovali.
Retribúcie boli obnovené aj po komunistickom prevrate vo februári 1948. Reáliám obnovených súdnych procesov sa venuje samostatná kapitola. Autori ukazujú, že nie je správne hľadať automatické prepojenie medzi obnovenými retribučnými súdmi a úspešným komunistickým prevratom. Samozrejme, v niektorých procesoch bola politická zmena evidentná, ale pri zohľadnení dát zo všetkých procesov druhej vlny retribúcie sa čitateľ dozvie mnohé nové informácie, ktoré jasne svedčia o tom, že „triedna očista“ súdov trvala aj komunistom istý čas.
Spomínané kapitoly sú však len jednou časťou publikácie. Tou druhou, a dovolím si tvrdiť, že pre bádateľa rovnako dôležitou, je druhá časť, v ktorej sa nachádza abecedne zoradený zoznam takmer desaťtisíc ľudí, ktorí boli vyšetrovaní či súdení pred MLS v Prahe. Publikácia tak predstavuje aj dostupnú pomôcku pre bádateľov, ktorí sa zaujímajú o súdené osoby. Kniha Mimořádný lidový soud v Praze (1945-1948) : Retribuce jako služební úkol na hraně možnosti i profesní cti zaměstnanců justice predstavuje zaujímavú publikáciu, ktorá vysvetľuje právne procesy na pozadí historických udalostí v povojnovom Československu. Pre mnohých, ktorí sa zaujímajú o obdobie rokov 1945–1948 a povojnového vyrovnávania s dedičstvom druhej svetovej vojny, predstavuje dielo, ktoré sa oplatí prečítať, ak chceme pochopiť historické procesy vývoja spoločnosti v Československu aj z právneho hľadiska.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.