Emil Stodola je neprávom zabudnutou postavou slovenských dejín. Vďaka jeho prístupu k politike, v ktorej sa ako žiak T. G. Masaryka vždy snažil byť slušný a viesť dôstojné diskusie, ho nazývajú aj džentlmenom slovenskej politiky. Historik Lukáš Krajčír sa vo svojej knihe bližšie pozrel na jeho koncepciu slovenskej autonómie.
Emil Stodola nepatrí medzi najznámejšie postavy slovenských dejín. Jeho heslo na Wikipédii je veľmi stručné a existuje len v 5 jazykoch: okrem slovenčiny v češtine, angličtine, ukrajinčine a ruštine. V online verzii najvýznamnejšej slovenskej všeobecnej encyklopédie Beliana v čase písanie tejto recenzie jeho heslo dokonca vôbec neexistuje.
Aj keď sa jeho osobnosti historici hojne venovali, vzniklo niekoľko kvalitných monografií (v prvom rade kniha Natálie Krajčovičovej, Kalligram 2007) a odborná verejnosť a historiografia sú s jeho životom a myslením dobre oboznámené, medzi širokou verejnosťou jeho meno príliš nerezonuje. Je to škoda. V mnohých ohľadoch by sa od jeho spôsobu vedenia politiky mohli učiť aj súčasné politické elity.
Džentlmen slovenskej politiky
Emil Stodola, nazývaný aj džentlmen slovenskej politiky, sa narodil v Liptovskom Mikuláši 22. marca 1862. Pochádzal vzhľadom na tamojšie pomery z bohatšej evanjelickej rodiny, ktorá dala Slovensku významného dramatika Ivana Stodolu a vedca, fyzika, chemika a zakladateľa teórie parných a plynových turbín, profesora Aurela Stodolu. Emilov otec Ondrej Stodola bol garbiar, ktorému sa z malej remeselníckej dielne podarilo vytvoriť kožiarsku fabriku. Vďaka tomu mohol poskytnúť svojim štyrom deťom kvalitné vzdelanie.
Emil študoval právo vo Viedni, Berlíne, Prahe a Budapešti. Študijné pobyty mohol absolvovať aj vďaka tomu, že jeho otec ho už od mala viedol k znalosti cudzích jazykov a zahraničia ako takého. Spočiatku sa zaujímal najmä o latinčinu, neskôr sa na školách vo Veľkej pri Poprade a v Kežmarku dobre naučil nemecky, nasledovala maďarčina v Lučenci a oba jazyky si vycibril na evanjelickom lýceu v Prešporku. Neskoršie vysokoškolské pobyty v Berlíne a Viedni mu nerobili problém a sám ich považoval za smerodajné. Zásadný vplyv na neho mali predovšetkým prednášky z filozofie vtedajšieho docenta Tomáša Masaryka, ktorý v rokoch 1881 a 1882 učil Stodolu vo Viedni. Keď sa potom mladý študent práva v roku 1883 dostal do Prahy, dávno z neho bol protagonista masarykovského humanizmu a demokracie.
Popri svojej advokátskej praxi ho to ako národne uvedomelého Slováka vždy ťahalo aj do politiky. Prepracoval sa do predstavenstva Slovenskej národnej strany (SNS) a výrazne sa zaslúžil o to, že zanechala politiku pasivity a rozhodla sa zúčastňovať politického diania už v Uhorsku. Sám Stodola dvakrát kandidoval aj do uhorského parlamentu. Napriek často nie najideálnejším skúsenostiam s maďarizačnou uhorskou politikou na Maďarsko a Maďarov nezanevrel, práve naopak. Po vzniku Československa sa všetkými silami snažil presadiť politiku ústretovú všetkým národnostným menšinám.
Veril, že nie všetci Nemci a Maďari sú nacionalisti a separatisti. Veľa z nich bolo naopak verných novej republike a on im chcel dať dôstojnú šancu na sebarealizáciu. Aj z tohto vyplývala jeho snaha o širokú samosprávu v Československu. To sa totiž začalo formovať najprv ako demokratický, no súčasne unitárny štát. A práve Stodolovej koncepcii samosprávy Slovenska sa venuje kniha mladého slovenského historika Lukáša Krajčíra.
Samospráva Slovenska
Zatiaľ čo ľudácke koncepcie sú v literatúre preskúmané a vyčerpávajúco analyzované, o ich alternatívy sa historiografia zaujímala len málo. Takýto prístup môže vytvárať dojem, že ľudáci boli jediní, kto sa o autonómiu snažil a že demokratická alternatíva neexistovala. Nie je to pravda. Emil Stodola pracoval na projekte samosprávy Slovenska väčšinu svojho aktívneho politického života a aktívne začal svoje nápady prezentovať v období medzi dvoma vojnami. Išlo mu v prvom rade o demokratizáciu verejnej správy, decentralizáciu jednotlivých zložiek moci a o postupné dosiahnutie autonómie Slovenska. Dával pritom dôraz na to, že okrem hospodárskej sily je pre autonómiu potrebné mať vzdelané obyvateľstvo. Aj preto k požiadavke o autonómiu pristupoval opatrne. Považoval ju za prvoradý záujem obyvateľov Slovenska, no všetko sa malo stať v správnom čase.
Okrem toho, že vďaka samospráve sa mali občania Slovenska naučiť riadiť si svoje záležitosti sami a zároveň za ne niesť zodpovednosť – čo samo osebe malo mať výchovný vplyv – argumentoval tiež tým, že samospráva Slovenska bola aj v štátnom záujme. Vďaka nej sa administratíva Československa mala stať efektívnejšou, flexibilnejšou a lacnejšou. Navyše by sa tým zmiernili trecie plochy a konflikty medzi pražským centrom a územím Slovenska. Napríklad hlavným mestom v jeho predstavách nemala byť len Praha, ale mali sa posilniť aj postavenia hlavných miest jednotlivých krajín štátu.
Na Slovensku uvažoval v prvom rade o Bratislave a Košiciach, ktoré sa perspektívne mali vrátiť k predprevratovému (pred rokom 1918) autonómnemu formátu magistrátnych miest. Súčasne s koncepciou duálneho hlavného mesta uvažoval aj o presune do jedného hlavného centra niekde v stredoslovenskej oblasti.
Krajčír vo svojej knihe zasadzuje Stodolove koncepcie a legislatívne snahy do historického kontextu. Autonomistické hnutie sleduje od 19. storočia (o slovenskej korunnej krajine či veľkokniežactve sa hovorilo už v roku 1848) a dobre si uvedomuje problémy, ktoré musel vo svojich koncepciách riešiť aj Stodola. Zrejme najvýraznejším z nich bol fakt, že slovenská spoločnosť nežila na presne ohraničenom území. Minoritné enklávy (napr. pilíšských a dolnozemských) Slovákov sa nachádzali v priestore iných majoritných spoločenstiev.
Zároveň v slovenskom prostredí existovala silná a kompaktne usadená maďarská, ale aj rusínska a nemecká minorita. Aj preto bolo Stodolove nadnárodné, nadkonfesionálne, občiansko-demokratické videnie sveta a inšpirácia v západoeurópskych samosprávach v jeho vízii také dôležité. Uvedomoval si, že bez takéhoto prístupu to bude so samosprávou príliš komplikované.
Transnacionálne dejiny
Jedným v poslednej dobe z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich trendov modernej historiografie sú transnacionálne dejiny a výskum historických fenoménov naprieč hranicami. Historici čoraz viac chápu, že dôležité historické udalosti sa nedajú pochopiť len v rámci národných dejín jedného štátu. Takýto výskum je komplikovaný a ťažký, no súčasne dôležitý, pretože nám pomáha lepšie chápať komplexný a celkom poprepájaný svet, v ktorom žijeme.
Lukáš Krajčír sa náročnosti takéhoto výskumu nezľakol a celú 3. kapitolu venoval paralelám a Stodolovým inšpiráciám so zahraničnými formami samospráv. Stodola sa inšpiroval predovšetkým na západe, študoval správu veci verejných v Spojených štátoch, Veľkej Británii či Belgicku, ale aj v mnohých ďalších krajinách, ako bolo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskôr známe ako Juhoslávia). Pozorne reflektoval aj postavenie Alsaska a Lotrinska v rámci francúzskeho štátu s početnou nemeckou menšinou.
V prvom rade však odporúčal študovať švajčiarsky model. V roku 1920 dokonca vydal elaborát O úprave užívania reči vo Švajčiarsku, v ktorom rozsiahlo analyzoval spôsob, akým fungovala samospráva v kantónoch, inštitúcia švajčiarskych referend, rovnoprávnosť troch národných jazykov, no zameral sa tiež na legislatívu či švajčiarske súdnictvo. Tieto myšlienky potom ďalej rozoberal a svoje úvahy prehlboval v ďalších prácach (O samospráve Slovenska alebo O jazykovom zákone a podobne)
Inšpiráciou mu boli texty mysliteľov a teoretikov ako Hans Kelsen, Erwin Ruck alebo Walter Whitman a mnohí ďalší. Americký spisovateľ a publicista Walter Whitman bol kritikom rasovej segregácie a vo svojich koncepciách presadzoval nie národ, ale ľud, a to ľud bez ohľadu na farbu pleti, náboženstva či etnického pôvodu. To Stodolu, samozrejme, zaujalo. Medzi Spojenými štátmi a Československom videl veľa podobností.
Stodolovou výhodou bola výborná znalosť nemeckého jazyka a tiež kontakty na československom ministerstve zahraničných vecí. Zameriaval sa predovšetkým na štúdium pomerov v demokratických štátoch. Nenavrhoval ich pritom bezvýhradne kopírovať. Chápal, že švajčiarsky alebo americký model rozvinutej občianskej spoločnosti nebude možné prebrať zo dňa na deň v republike, ktorá bola len krátko po svojom vzniku a zápasila s obrovským množstvom iných problémov. Zahraničné modely mali slúžiť ako inšpirácia, z ktorej si malo Československo vziať len to, čo by vtedajším podmienkam vyhovovalo.
Alternatíva k ľudákom
Emil Stodola počas medzivojnového obdobia pristupoval k prípadnej ľudácko-národniarskej autonomistickej spolupráci veľmi obozretne. Hoci mali zdanlivo spoločný cieľ – autonómiu Slovenska –, ich predstavy sa celkom zásadne líšili. Ľudáci boli hodnotovo, konfesionálne aj stranícky so svojimi koncepciami od tých Stodolových na míle vzdialení a navyše sa sústreďovali na presadzovanie vlastných samosprávnych koncepcií. Stodola bol pre nich príliš umiernený a podpory sa nedočkal.
Začiatkom 20. rokov sa síce o spoluprácu pokúšal, najmä pod tlakom radikálneho národniarskeho krídla na čele s Milošom Kolesárom. Veľmi rýchlo však pochopil, že z toho nič nebude a už v roku 1922 dokonca radšej z postu predsedu SNS odstúpil. Ďalej síce verejne vystupoval, no k prípadnej spolupráci – otázka, ktorá sa periodicky objavovala – sa staval ak nie kriticky, tak prinajmenšom zdržanlivo.
Ako Krajčír vo svojej knihe poznamenáva, dôvodom tohto Stodolovho prístupu bol najmä „ľudácky dogmatický konzervativizmus, konfesionálne predsudky voči evanjelikom a bigotná katolícka viera, dlhodobo pretrvávajúca čechofóbia a xenofóbia, krytie iredentistických politikov a edukačná zaostalosť viacerých ich politikov“ (s. 286). To všetko bolo priamo v opozícii k Stodolovmu demokratizmu, humanizmu a vízie samosprávy postavenej na občiansko-demokratickom princípe. Pokúsil sa preto spolupracovať so slovenskými agrárnikmi či moravskými ľudovcami, avšak takto široká koalícia mala len malé šance na vznik a nikdy sa nerealizovala.
Emil Stodola a samospráva Slovenska
Emil Stodola a samospráva Slovenska je kvalitná a poctivo napísaná monografia. Nejde síce o prácu napísanú pre širokú verejnosť – jazyk je skôr odbornejší a jej súčasťou je aj 1333 poznámok pod čiarou –, no napriek tomu som presvedčený, že pre záujemcov o slovenské dejiny ide o zaujímavý počin, ktorý by v ich knižnici nemal chýbať. Kniha je prehľadne členená, logicky štruktúrovaná a premyslene zorganizovaná. Každá kapitola obsahuje krátke zhrnutie a základné myšlienky a súčasťou knihy je aj zaujímavá obrazová príloha.
Emil Stodola je neprávom prehliadaná osobnosť našich národných dejín, ktorá v mnohých ohľadoch výrazne predbehla svoju dobu. Bol to slušný človek, rozhľadený vzdelanec, demokrat a humanista, ktorý sa snažil viesť politiku dôstojne, pokojne a diskusiou založenou na faktoch a nie hystérii a nezmysloch. Bol presvedčený o ideáloch humanizmu, zároveň mal hlboké sociálne cítenie a snažil sa viesť politiku, ktorá by pomáhala tým, ktorí to najviac potrebovali.
Slovensko ako súčasť Československa videl kultúrne a geopoliticky skôr ako súčasť Západu, nie ruského sveta. Pre inšpirácie sa pozeral do Spojených štátov, Veľkej Británie a najmä Švajčiarska. Historická skúsenosť so slovenskými politikmi, tobôž s politikmi Slovenskej národnej strany, nám ukazuje, aký výnimočný Stodola skutočne bol. Jeho koncepcie sa síce nepodarilo presadiť, no jeho myšlienky nám majú čo povedať aj dnes.
Na záver považujem za povinnosť upozorniť čitateľa/čitateľku na fakt, že s autorom knihy sa poznáme, sme kolegovia a priatelia. Som presvedčený, že na môj objektívny úsudok pri hodnotení jeho práce to nemalo žiaden vplyv, no ctený čitateľ alebo čitateľka by o tom mali vedieť.
Rozhovor s autorom knihy si môžete vypočuť tu: https://slovensko.rtvs.sk/rubriky/biele-miesta-20-storocia/328888/zabudnuty-emil-stodola-pribeh-dzentlmena-slovenskej-politiky
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.