V rokoch, keď na východnom fronte zúril krvavý stret dvoch totalitných gigantov, rozpútali ukrajinskí nacionalisti, snažiaci sa o očistu svojho budúceho štátu od všetkých skutočných i domnelých nepriateľov, krvavé peklo, ktoré sa len ťažko s čímkoľvek porovnáva.
30. augusta 1943 zhromaždili príslušníci UPA, Ukrajinskej povstaleckej armády, známej aj ako banderovci, obyvateľov dnes už neexistujúcej dedinky Wola Ostrowiecka (dnes na západnej Ukrajine) na jednom mieste. V celej oblasti historického územia Volyne, kde sa dedinka nachádzala, sa už dlhší čas šírili rôzne správy o krvavom vraždení – vraj Ukrajinci vraždili Poliakov. Dokonca sa povrávalo, že nacisti masovo vraždia Židov. Príbehy boli také brutálne, že im nikto nemohol uveriť. Napriek tomu však bolo poľské obyvateľstvo dedinky, pochopiteľne, nervózne. Čo ak boli tie správy pravdivé?
Banderovci preto všetkých dedinčanov hneď na úvod ubezpečili, že proti nim nemajú nič – ani proti ich katolíckej viere, ani proti ich etnicite. Chceli k nim len prehovoriť o potrebe spoločného boja proti Nemcom, ktorí oblasť okupovali. Zranenú Poľku ošetrili, dieťaťu ponúkli sladkosť. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Všetkých Poliakov odviedli do miestnej školy a zatvorili. Von začali postupne vodiť päť až desaťčlenné skupinky mužov. Bolo to síce podozrivé, no banderovci trvali na tom, že sa nič nedeje. Netrvalo však dlho a obyvatelia Woly Ostrowieckej mali zistiť, že príbehy, ktoré v predchádzajúcom období počúvali, boli reálne.
Príslušníci UPA vyvádzali mužov do neďalekej stodoly – a tam ich brutálnym spôsobom postupne vraždili kladivami a ťažkými železnými tyčami. Keď v škole zostali len ženy a deti, budovu zamkli, obložili slamou, poliali benzínom a zapálili. Pre istotu ešte dovnútra nahádzali zopár granátov. Keď miesto opúšťali, ostalo po nich 529 mŕtvych. V ten istý deň povraždili v susednej dedine Ostrowki 438 Poliakov. To však boli len dve masové vraždy z mnohých. Obyvatelia Volyne prežívali, a to i v kontexte neuveriteľnej brutality druhej svetovej vojny vo východnej Európe, výnimočne nešťastné obdobie. Medzi 9. februárom 1943 a 18. májom 1945 zahynulo v tejto oblasti podľa Motyku celkom asi 100 000 Poliakov a ďalších 300- až 400-tisíc muselo ujsť (iní historici uvádzajú zľahka odlišné číselné údaje). Bol to jeden z najkrvavejších zločinov na civilnom obyvateľstve v dejinách druhej svetovej vojny.
Ukrajinský nacionalizmus
Ľuďom znalým problematiky netreba autora knihy Volyň 1943 Grzegorza Motyku nijako podrobne predstavovať. Je autorom niekoľkých kľúčových prác a štúdií k téme, preslávil sa predovšetkým knihou Od rzezi wołyńskiej do akcji „Wisła“ : Konflikt polsko-ukraiński 1943–1947 (Od vraždenia vo Volyni po operáciu Visla) z roku 2011. Vo svojej novinke, ktorá teraz prichádza na československý trh, predstavil anatómiu tzv. volynského masakra.
Počas druhej svetovej vojny, keď na východnom fronte proti sebe na život a na smrť bojovali vojská Tretej ríše a jej spojencov proti Červenej armáde, na poľsko-ukrajinskom pohraničí, predovšetkým v oblasti Volyne, prebiehal úplne iný, a v istom zmysle omnoho brutálnejší konflikt. Dlhé roky pritom táto téma bola absolútne tabu. Až v poslednom období sa o nej začína hovoriť viac – a nie je to príjemné rozprávanie.
Motyka svoju knihu začína vysvetľovaním postupného nárastu ukrajinského nacionalizmu a vznikom organizácií ako OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov, pričom mala dve frakcie: umiernenú pod vedením Andrija Melnyka, OUN-M, a radikálnu, pod vedením Stepana Banderu, OUN-B) alebo neskoršej UPA (Ukrajinská povstalecká armáda). Spomenie pritom kľúčové osobnosti, ako Stepan Bandera, Symon Petljura, Roman Šuchevyč či Mychajlo Kolodzinskyj.
Pri vykresľovaní charakteru týchto organizácií si dopomohol i citátmi z prác kľúčových predstaviteľov. Pri niektorých mrazí. Napríklad Mychajlo Kolodzinskyj písal vo svojej knihe Ukrajinská vojenská doktrína, že „nepriateľa, ktorý proti nám vystúpi aktívne, je potrebné zlikvidovať fyzicky. Medzi zvyšným nepriateľským obyvateľstvom je nevyhnutné udržovať teror.“ Predpokladal pritom, že boj musí byť „nemilosrdný, krutý a zvierací (…) lebo úlohou nášho povstania nie je len zmena politického systému, ale tiež očista Ukrajiny od cudzieho, nepriateľského živlu, rovnako ako nezdravej časti toho vlastného. Len počas povstania bude príležitosť, aby (…) bol doslova do posledného jedinca vymietnutý poľský živel“ (s. 32). Pre OUN sa stala táto práca kľúčovou. Na takom malom priestore (kapitola má dokopy len 12 strán) sa Motykovi podarilo priniesť čitateľovi dobrý prehľad inak veľmi komplikovanej histórie.
Depolonizácia
Plán ukrajinských nacionalistov bol pritom brutálny z pragmatického dôvodu. Kolodzinskyj a ďalší ideológovia ukrajinského nacionalizmu chceli vyvolať dojem, že protipoľské „nepokoje“ vyvolalo spontánne povstanie miestnych ukrajinských farmárov, ktorí už ďalej nemohli zniesť poľský útlak. Bolo preto esenciálne, aby sa vraždilo tým, čo mali roľníci k dispozícii – kosy, vidly, sekery, kladivá alebo nože. Všetko to plánovali dávno pred vojnou. Až vojna, a predovšetkým jej neskoršie roky, keď Nemci strácali kontrolu nielen nad vývojom v bojoch na východnom fronte, ale i nad okupovanými územiami, im dali príležitosť chopiť sa šance a preniesť teóriu do praxe. Zločiny „protipoľskej akcie“ spáchali členovia neoficiálneho partizánskeho útvaru (s. 73).
Motyka zdôrazňuje, že žiadny zo zločinov nemožno zovšeobecňovať a o kolektívnej vine Ukrajincov nemôže byť v žiadnom prípade vôbec reč. Vraždenia v oblasti zúčastnilo 35- až 45-tisíc z celkového počtu viac ako 5 miliónov Ukrajincov. Bolo to menej než 1% obyvateľstva. Uvádza i rôzne príklady podčiarkujúce extrémnu komplikovanosť situácie. Známy je napríklad prípad Ukrajinca, ktorý zachránil skupinu Poliakov a ukryl ich u seba v stodole. Keď však prišla jednotka UPA, pred zrakmi ukrytých Poliakov sa s nimi vybral do neďalekej dediny. Keď sa vrátil, Poliakom hovoril o tom, ako musel ich krajanov vraždiť sekerou, inak by prišiel o život. Banderovci odpor voči svojej politike trestali tvrdo.
Po vojne sa Ukrajinci, pochopiteľne, snažili na všetko zabudnúť, ignorovať to alebo relativizovať. Zločiny sa preto pripisovali vojakom Červenej armády, nacistom, alebo ich vysvetľovali ako odvetnú akciu za predchádzajúce, často vymyslené poľské zločiny. Znova, ani tu nemožno generalizovať. Nájdu sa výnimky. Ukrajinci z okolia obce Lipniki, kde UPA v roku 1943 zavraždila asi 180 Poliakov nielenže pozostatky dediny nezrovnali so zemou, ale na vlastné náklady premiestnili pozostatky tiel na neďaleký cintorín. Údajne pritom Ukrajinci v okolí zvykli počuť zvláštnu hudbu – ako keby niekto hral na husle veľmi smutnú pieseň. Melódie sa niesli vetrom, bolo ich počuť, i keď ste priložili ucho k zemi. Keď kosti vyvraždených Poliakov vykopali, pozbierali a premiestnili na cintorín, kde ich s úctou a modlitbou pochovali, hudba prestala.
Poľská pomsta
Poľská londýnska exilová vláda nebezpečenstvo násilia v oblasti Haliče a Volyne spočiatku podceňovala. Ukrajincov síce považovala za nebezpečných nepriateľov a nevylučovala ani možnosť, že v období prechodu frontu môže dôjsť k ďalšiemu poľsko-ukrajinskému konfliktu, nedokázala si ale predstaviť, že by Ukrajinci dokázali organizačne a logisticky zvládnuť vraždenie v takej obrovskej miere. Na prelome rokov 1942 – 1943 sa dokonca medzi banderovských partizánov dostal poľský špión. Vládu varoval, dokonca vo svojej správe písal, že Ukrajinci budú poľskú otázku riešiť „tak, ako Hitler otázku židovskú“ (s. 91). Správa sa síce dostala k poľským politickým špičkám, tie ju však ignorovali ako neopodstatnenú. Poľský špión sa potom už neozval. Nie je zrejmé, či ho odhalili, alebo zabili „preventívne“.
Až po kulminácii útokov v lete 1943, keď už bolo zrejmé, že dochádza k masívnemu vraždeniu, sa v oblasti Volyne vytvorili partizánske oddiely Krajinskej armády (Armia Krajowa, najväčšia ozbrojená odbojová organizácia v Poľsku), a tiež domobrana. Rozsah a krutosť ukrajinských zločinov museli nevyhnutne vyvolať hnev Poliakov. Poľské velenie si to uvedomovalo a v rozkazoch sa snažilo orientovať zlosť svojich vojakov na ukrajinských mužov – a ušetriť ženy a deti. Nie vždy to však pomohlo. Krajinská armáda mala vraždiť v najmä v oblasti okresu Lubomel, pričom Ukrajincov pred zabitím často brutálne vypočúvala, aby sa potvrdilo, že sú príslušníci UPA.
V marci 1944 Poliaci obsadili, vyvraždili a vypálili Sahryń, Łasków a Szychowice, pričom Sahryń sa dodnes považuje za jeden zo symbolov tragédie poľských Ukrajincov. Keď poľskí vojaci zlomili odpor ukrajinských policajtov brániacich obec, pristúpili k vraženiu. Zabili každého, kto mal ukrajinský pôvod. Iniciátor celej akcie, dôstojník Krajinskej armády, neskôr otvorene priznal: „Rozsiahle kroky, ktoré boli podniknuté, by som označil za cisársky rez. Prudkosťou a brutalitou mali prispieť k otupeniu ukrajinského žihadla (…) Úlohou bolo zlikvidovať nepriateľské sily, či už ľudské, alebo materiálne. A nielen nepriateľské sily, ale všetko ukrajinské mala stretnúť smrť.“ Dohromady zavraždili v odvetných akciách vo Volyni Poliaci podľa Motyku nie viac ako 2000 ľudí (s. 94). V širšej oblasti sa však tento počet pohybuje medzi 10- až 15- tisíc mŕtvych Ukrajincov (s. 106).
Chorvátske paralely
Aby vysvetlil povojnový, a vlastne aj súčasný postoj mnohých Ukrajincov k jednotkám UPA a OUN, Motyka do knihy prezieravo zaradil i kapitolu, v ktorej vykladá to, čo sa dialo na západoukrajinskom území po jeho opätovnom obsadení Červenou armádou. Členovia UPA a ďalší, ktorí len pred časom organizovali „protipoľskú akciu“, sa totiž postavili na ozbrojený odpor proti nenávidenému Sovietskemu zväzu. Vo väčšine prípadov pritom padli v boji. Odhodlanie a fakt, že mnoho z nich položilo život za svoju vlasť, sa pre mnohých Ukrajincov po vojne i dnes stalo vzorom vlastenectva a obetovania sa za Ukrajinu. „Banderovci“ pritom proti režimu bojovali ešte dlho po vojne. V rokoch 1944 – 1951 stratili Sovieti v dôsledku celkom 14 424 ozbrojených akcií OUN a UPA dokopy 30 676 ľudí, vrátane 8340 zamestnancov ministerstva vnútra (prevažne NKVD). Na druhej strane v dôsledku boja proti UPA režim zabil, zatkol alebo deportoval 450 000 obyvateľov západnej Ukrajiny (počet mŕtvych dosiahol 155 108, s. 128).
Romana Šuchevyča, veliteľa ukrajinského podzemia, pritom zabila NKVD až v roku 1950 – akcie sa zúčastnilo približne 600 vojakov. Stepana Banderu, ktorý sa po svojom prepustení z nemeckého koncentračného tábora v roku 1944 postavil na čelo zahraničných útvarov OUN, a ktorý sa pre mnohých Ukrajincov v tom období stal symbolom boja za nezávislosť, zastrelil agent KGB v Mníchove špeciálne zostrojenou pištoľou až v roku 1959. Proces jeho mytologizácie to však len urýchlilo. V istých, prevažne radikálne pravicových kruhoch na Ukrajine ho však dodnes považujú za národného hrdinu. Ako to už s podobnými obrazmi z minulosti býva, i tieto sú zahalené veľkými nánosmi historického bahna a mýtov, ktoré nemajú oporu vo faktoch. Motyka sa pokúsil – a je treba povedať, že pomerne úspešne – oddeliť skutočnosť od mýtov a situáciu vysvetliť.
Motyka našiel i zaujímavú paralelu medzi ukrajinskými nacionalistami a chorvátskou Ustašou. Vysvetľuje, že vedenie UPA a OUN dokonca Pavelićove fašistické Chorvátsko (1941–1945) navštevovalo, aby nazbieralo skúsenosti. Týkali sa predovšetkým masových represálií, vraždenia a koncentračných táborov. Motyka pritom ukazuje na podobnosť ustašovského protisrbského a protižidovského teroru na Balkáne a akcií UPA a OUN v oblasti Volyne a Haliče. V oboch prípadoch – ukrajinskom i chorvátskom – boli plány genocídnych čistiek pripravené v priebehu 30. rokov a obidve koncepcie vychádzali z predpokladu, že štát musí byť etnicky jednotný, pričom len nemilosrdný prístup zaistí, že takéto riešenie bude trvalé.
Celú knihu uzatvára Motyka zaujímavou kapitolou o historickej politike Ukrajiny a Poľska, v ktorej sa snaží vysvetliť, aké trendy existujú v jednotlivých národných historiografiách a do akej miery sú ovplyvnené politikou. Na záver dokonca navrhuje riešenie tohto citlivého poľsko-ukrajinského problému. Nepôjde to však bez toho, aby ukrajinskí politici boli schopní prijať a vysloviť jedinú vetu: „V rokoch 1943-1945 sa Ukrajinská povstalecká armáda dopustila hromadného vraždenia Poliakov, ktoré nie je možné ničím ospravedlniť. My tento zločin odsudzujeme“ (s. 211).
Solídna historická práca
Z celej knihy je cítiť enormnú snahu autora zostať pri tejto veľmi citlivej téme objektívny a vyvážený. Nerobí si ilúzie ani o jednej z bojujúcich strán a upozorňuje na zločiny oboch. Pre čitateľa, ktorý nie je celkom zorientovaný v tejto vo všeobecnosti nie úplne dobre známej problematike, je však ťažké ohodnotiť, do akej miery sa mu to skutočne podarilo. Pracoval predovšetkým s poľskou historiografiou a, naopak, pri rozbore prác niektorých ukrajinských historikov píše o dezinterpretovaní istých udalostí (s. 94–96). Na druhej strane sa nebál pomerne rozsiahlo kritizovať i poľských autorov, ktorí sa snažili ospravedlňovať alebo bagatelizovať poľské zločiny. Opisuje tiež zarážajúce zjednodušenia a prílišnú emocionálnosť v prístupe k historickým udalostiam na oboch stranách.
Čo sa týka číselných údajov, i tu existujú isté drobné odchýlky. Napríklad pri zmienenom masakri vo Wole Ostrowieckej, kde podľa iného poľského historika, Tadeusza Piotrovského (v knihe Poland’s Holocaust, s. 247), zahynulo celkom 529 ľudí, uvádza Motyka „približne 600“ (s. 51). Podobne je to na viacerých miestach. Z knihy sa tiež trochu vytratili nacisti a Červená armáda. Ako keby do konfliktu nezasahovali. Ich činnosť Motyka, samozrejme, hojne spomína na niekoľkých miestach, zdá sa však, akoby to boli len nejaké vzdialené jednotky kdesi ďaleko, nie celkom prítomné v oblasti masakrov.
Pomerne prekvapivé je úplné ignorovanie prác Grzegorza Rossoliński-Liebeho, v súčasnosti autority vo výskume poľsko-ukrajinských vzťahov, ukrajinského fašizmu i osobnosti Stepana Banderu. Z množstva jeho významných prác nenájdeme v knihe zmienenú ani jedinú. Zároveň Motyka veľmi voľne používa rôzne pojmy, ako fašizmus, nacionalizmus, integrálny nacionalizmus a podobne – to by sa však vzhľadom na charakter práce, ktorá je niekde na pomedzí medzi odbornou monografiou a popularizačnou knihou, dalo odpustiť. Čo si však mohlo vydavateľstvo ustrážiť, je niekoľko formálnych záležitostí, ako napríklad chýbajúci zoznam skratiek. V knihe, kde ich autor používa naozaj mnoho (ZUZ, UPA, OUN, NKVD, KGB, MGB a ďalšie), by sa to naozaj hodilo. Celkovo však ide o veľmi solídnu prácu – jednak po odbornej stránke a jednak slušne preloženú z poľštiny, vytlačenú na pomerne kvalitnom papieri a bez výrazných chýb či preklepov.
Väčšinu akcií jednej aj druhej strany nie je možné ospravedlniť ničím. Zároveň však nemožno dať na jednu úroveň plánované a masívne vraždenie poľského obyvateľstva a následnú poľskú (v podstate lokálne obmedzenú) odvetu. Akcie ukrajinských nacionalistov, ktorých cieľom bola fyzická likvidácia všetkých Poliakov na danom území, označuje Motyka – a nie úplne neopodstatnene – za genocídu. Naproti tomu akcie poľskej Krajinskej armády a rôznych ďalších nacionalistických skupín, boli – i keď krvavou a ničím neospravedlniteľnou, ale – „len“ pomstou.
Obrazová príloha: wikipedia.org, zábery z filmu Volyň (2016)
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
