„Vykonal som ako vojak svoju povinnosť, pretože som bol presvedčený, že tým najlepšie poslúžim nemeckému ľudu a vlasti, pre ktorých som žil a som kedykoľvek ochotný zomrieť.“
Admirál a spisovateľ
Erich Raeder (24. apríla 1876 – 6. novembra 1960) slúžil v nemeckom vojnovom námorníctve od roku 1894 do roku 1943, od roku 1928 ako jeho vrchný veliteľ a od roku 1939 v najvyššej možnej hodnosti veľkoadmirála. Počas svojej dlhej vojenskej kariéry prežil, zažil a svojím nemalým dielom aj prispel významným osobným vkladom k dejinám Nemecka v jeho najpohnutejšom období, a k dejinám jeho námorníctva zvlášť. Od koloniálnych čias a exotickej služby na Ďalekom východe cez administratívnu a mediálnu prácu pre námorníctvo, nemenej exotickú službu na cisárskej jachte posledného nemeckého cisára Viliama II., vedenie štábu najschopnejšieho nemeckého námorného veliteľa v 1. svetovej vojne admirála Hippera (Kaiserliche Marine), turbulentné medzivojnové obdobie so snahou o znovuvybudovanie silného námorníctva (Reichsmarine) až po akokoľvek apolitický, ale predsa len vstup do služieb nacistom, Hitlerovi a jeho vojnovým plánom (Kriegsmarine). Po zahanbujúcom neúspechu ním protežovaných veľkých hladinových jednotiek v bitke v Barentsovom mori (31. decembra 1942) ho rozzúrený Hitler zbavil velenia a Raeder sa po vzájomnej dohode stiahol do ústrania. Koniec vojny ho zastihol v nemocnici, padol do ruského zajatia a nasledujúce tri mesiace spolu s manželkou strávili v Moskve. Ešte do konca roka sa však vrátil do Nemecka (manželku si zatiaľ nechali v ZSSR), aby ako jeden z hlavných predstaviteľov nacistického Nemecka čelil obvineniu z vojnových zločinov v norimberskom súdnom procese. Dostal doživotný trest (jeho nástupca a tiež Hitlerov krátkodobý nástupca admirál Dönitz dostal 10 rokov), ale pre zlý zdravotný stav bol v roku 1955 prepustený. Venoval sa potom písaniu svojich pamätí a v roku 1960 zomrel.
Aj z tohto krátkeho súhrnu Raederovho života je zrejmé, že kniha jeho pamätí, nazvaná príznačne Môj život (Mein Leben), ktorá v českom preklade Vladimíra Cinkeho vyšla vo vydavateľstve Grada, by mohla záujemcovi o dejiny Nemecka, oboch svetových vojen a predovšetkým o dejiny nemeckého vojnového námorníctva ponúknuť zaujímavý pohľad jednej z významných osobností tejto najstrašnejšej éry svetových dejín. Ale ponúka? Čiastočne určite áno. Do istej miery je to dané aj kvalitným literárnym štýlom, ktorý si Raeder cibril v podstate od začiatku svojej kariéry. Už na jej začiatku počas služby na Ďalekom východe napísal prácu Povstanie na Filipínach pod španielskou nadvládou a o niečo neskôr rozsiahlu prácu Spolupráca vojska a vojnového námorníctva v Krymskej vojne. Zaujímavé a nečakane trefné témy si zvolil aj pri svojich ročníkových prácach počas štúdia na Vojnovej námornej akadémii v Kieli (1903 – 1905) – Vojna bez vyhlásenia a Hospodárske a vojensko-politické postavenie USA v Tichom oceáne. V roku 1926 dokonca získal čestný doktorát z filozofie na Kielskej univerzite za svoju dvojdielnu prácu o krížnikovej vojne.
Od Hitlera k Norimbergu
Vo svojej knihe pamätí je však Raeder veľmi džentlmenský rozprávač, ktorý sa, pokiaľ sa dá a môže, vyhýba nepríjemným a chúlostivým veciam, či už z hľadiska politiky, vedenia vojny, pri hodnotení rôznych významných osôb, alebo o nich aspoň hovorí s veľkou dávkou taktu. Dobre to ilustruje jeho opis Hitlera a skúseností, ktoré s ním mal:
„Pokiaľ nemecký národ nemal len nádej, ale tiež pevnú dôveru v to, že Hitler otvorí cestu z núdze, do ktorej nás priviedol versaillský diktát, a pokiaľ bol ochotný zmieriť sa preto s autoritatívnym vedením, mohol som len súhlasiť s týmto postojom – v neposlednom rade vďaka znalosti Hitlerovej osobnosti, ako sa mi javila na začiatku… Hitler so mnou vždy rokoval so zdvorilosťou, ktorá prináležala môjmu postaveniu a na ktorú som mal nárok ako starší. Rešpektoval názory, ktoré som mu predniesol, aj keď sa nezhodovali s jeho vlastnými… Postupne som si ale uvedomoval, že častý styk s Hitlerom má tiež svoje nebezpečenstvá. Často som bol svedkom toho, ako si dokázal získať aj ľudí skeptickej povahy… V neskorších rokoch, keď medzi nami často dochádzalo k diferenciám, prišiel som raz potom, ako sme boli rôzneho názoru, aby som podal ďalší referát, rozhodnutý čeliť mu v tej najostrejšej forme; on ma ale prijal tak láskavo a s takou ochotou viesť so mnou vecný rozhovor, že už jednoducho nebol dôvod nadväzovať na predošlý protiklad. Zvláštne fluidum, ktoré z neho vychádzalo, podľa môjho názoru silne ovplyvnilo osobnosti z jeho okolia“ (str. 319 – 321).
Kniha je rozdelená na dve hlavné časti – od narodenia do roku 1935, keď bola uzavretá kľúčová námorná dohoda medzi Veľkou Britániou a Nemeckom, ktorá de facto zrušila prísne ustanovenia Versaillskej mierovej zmluvy v tejto otázke; a druhá časť od roku 1935 do Raederovho prepustenia z väzenia. V českom vydaní obe časti oddeľuje rozsiahla fotografická príloha. Raeder v rozprávaní o svojom živote postupuje chronologicky, historické udalosti hodnotí predovšetkým zo svojho pohľadu, maximálne z pohľadu vojnového námorníctva. Širším a všeobecným hodnoteniam sa väčšinou vyhýba, alebo k nim pristupuje veľmi rezervovane, hájac nemecké a svoje záujmy. Veľmi dobre to vidieť na jeho opise norimberského procesu, ktorý považoval predovšetkým za politický a jednostranne spravodlivý akt.
Nakoniec priznáva aspoň to, že „najťažšie duševné bremä“ pre neho predstavovalo poznanie hrozného rozsahu strašných zločinov, ktoré počas vojny spáchali nacisti. Hneď však dodáva, že oblasť mlčania, ktorá ich obostierala, bola prakticky nepreniknuteľná, a že skutočný rozsah týchto zločinov bol väčšej časti nemeckého národa celkom neznámy, hoci boli príležitostne známe jednotlivé prípady. Do akej miery tomu čitateľ jeho pamätí uverí, zrejme závisí aj od toho, do akej miery bude považovať ich autora za naivného, či nebodaj hlúpeho, keď zo svojej prestížnej pozície na najvyšších priečkach štátu nedokázal za celý ten čas, čo mu slúžil, odhadnúť pravú povahu režimu, ktorý jeho milované Nemecko ovládal.
Mohlo Nemecko poraziť Britániu na mori?
Celkovo dobrý dojem z knihy, ktorá nielen svojím vizuálom zapadá do výnimočnej edície vydavateľstva Grada Za oponou Tretej ríše, približujúcej kľúčové postavy nacistického Nemecka, kazí nie veľmi vydarený preklad. Zvlášť do očí to bije pri niektorých odborných termínoch – nemecké označenie pre „radovú loď“ (Linienschiff) je doslova otrocky prekladané ako „líniová loď“, čo je minimálne netradičné a zbytočne mätúce oproti vyššie spomenutému a už zaužívanému prekladu v češtine (a podobne aj v slovenčine). Navyše termín „líniová loď“ sa skôr používa pre osobné lode prepravujúce cestujúcich na pravidelných námorných linkách. Zvláštne pôsobí aj preklad/nepreklad mien a názvov, napr. meno kontradmirála rytiera von Mann bolo ponechané ako Ritter von Mann, ale oproti tomu bitka pri Dogger Banku (24. januára 1915) je preložená ako bitka na Doggerskej lavici.
Napriek týmto výhradám možno Raederovu autobiografiu odporučiť všetkým záujemcom o dejiny oboch svetových vojen videné z perspektívy nemeckého vojnového námorníctva. Určite nie je náhoda, že vzostupy a pády nemeckého vojnového námorníctva dokonale kopírujú dejinné vzostupy a pády Nemecka od konca 19. storočia do polovice 20. storočia. Takmer po celý čas bol pri tom aj Erich Raeder, podstatný čas priamo v centre diania a z hľadiska vojnového námorníctva dokonca ako hlavný hýbateľ deja. V tejto súvislosti si treba tiež uvedomiť, že Veľká Británia, jeden z hlavných, ak nie najhlavnejší protivník Nemecka v oboch svetových vojnách, dokázala odolať Nemecku z veľkej časti práve vďaka svojmu vojnovému námorníctvu a vďaka tomu, že ho jeho nemecký protivník nedokázal na mori poraziť ani v najväčšej námornej bitke bitevných lodí v dejinách (ktorej sa v pozícii náčelníka štábu druhého vrchného nemeckého veliteľa – admirála Hippera – zúčastnil aj korvetný kapitán Raeder), ani mohutným nasadením ponoriek (o ktorých sa ale Raeder veľmi nerozpisuje, čo ukazuje na jeho vzťah k nim), a už určite nie vyslaním pýchy svojej Kriegsmarine – mohutnej bitevnej lode „Bismarck“, hoci jej naháňaním po východnom Atlantiku zostalo na krátky čas ochromené takmer celé britské vojnové loďstvo. Možno boli chvíle, keď sa zdalo, že k tomu veľa nechýba, tie nádeje sa ale rýchlo ukázali ako klamlivé. Jedným z ďalších paradoxov dejín tak zostáva, že Raeder so svojou malou Kriegsmarine (nerealizovaný plán Z) vstupoval do 2. svetovej vojny s Hitlerovým prísľubom, že nepôjde opäť do vojny s Anglickom. Bol to však len ďalší politický sebaklam.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).