Strety vzájomne neznámych civilizácii patria v dejinách ľudstva k zlomovým momentom. Pre niektoré spoločnosti môžu nové kontakty znamenať začiatok zániku ich etnickej, kultúrnej či náboženskej identity. Iným môžu novoobjavené krajiny svojím potenciálom zdrojov a príležitostí stimulovať nástup novej éry rozmachu a prosperity. Je preto celkom pochopiteľné, že zámorské objavy Európanov v 15. storočí sa považujú za výnimočný fenomén, ktorého dôsledkom bola neskôr globálna supremácia európskej kultúry. Z tohto pohľadu veľmi prekvapivo vyznieva názor, že za tento úspech by sa mala západná civilizácia poďakovať krajine z úplne inej časti sveta – Číne.

Britský autor Gavin Menzies (1937) vo svojej knihe 1421 – rok, keď Čína objavila svet (1421: The Year China Discovered the World) prekvapivými názormi a šokujúcimi tvrdeniami rozhodne nešetrí. Podľa jeho teórie takmer všetky zásadné zámorské objavy, vrátane dosiahnutia brehov Ameriky, Austrálie a oboplávania zemegule, ako prví realizovali čínski námorníci. Portugalci, Španieli a neskôr Holanďania a Angličania plávali po ich stopách vyzbrojení mapami, ktoré vznikli na základe poznatkov z ciest ich čínskych predchodcov. Kniha vyšla v roku 2002 a o rok nato patrila medzi celosvetovo najpredávanejšie tituly. Jej dopad presiahol okruh záujemcov o históriu, či už laikov alebo profesionálnych historikov. Prevratné myšlienky Gavina Menziesa využil dokonca aj čínsky prezident Chu Ťin-tchao. Pri oficiálnej návšteve Austrálie v roku 2003 vo svojom prejave spomenul, že Číňania už v 15. storočí pristáli pri brehoch Austrálie, priniesli čínsku kultúru a žili v harmónii s miestnymi obyvateľmi. Kniha vyvolala veľký rozruch nielen svojím obsahom, ale aj predajnosťou. Komerčným úspechom povzbudený britský autor sa netajil smelými ambíciami radikálne prepísať históriu.

Problémom senzáciu vyvolávajúceho diela G. Menziesa je, že obsahuje akosi priveľa nových skutočností, závažných zistení a doteraz neznámych dôkazov. Ich objaviteľ pritom ani nie je vzdelaním historik, čomu zodpovedá veľmi neformálne podanie témy a svojská metodológia narábania s historickými prameňmi a s archeologickými artefaktmi. Už tento fakt by väčšine kritických bádateľov stačil nato, aby považovali ďalšie štúdium Menziesových objavov za stratu času. Ale predsa, čo ak má skutočne v niečom pravdu? Nebolo by to prvý raz, čo sa amatérskemu nadšencovi podarilo tromfnúť svojich profesionálnych kolegov.

Skúsme si teda stručne priblížiť, o čom to vlastne Gavin Manzies hovorí.

Stretnutie v Zakázanom meste

Rozprávanie začína opisom zhromaždenia mnohých vladárov, resp. ich vyslancov z rôznych kútov sveta v pekinskom Zakázanom meste, kam prišli v roku 1421 vzdať hold čínskemu cisárovi Ču Timu (Jung-le). Túto scénu si Menzies zvolil na úvod z dvoch dôvodov. Predstavil ňou hlavne nádheru cisárskeho dvora a moc čínskeho panovníka. Zároveň poukázal na to, že medzi pozvanými chýbal akýkoľvek vyslanec z Európy. Dôvodom mala byť skutočnosť, že európske krajiny boli oproti Číne zaostalé a ich panovníci úplne bezvýznamní, a tak neboli hodní pozvania. Tento pohľad patrí k jedným z leitmotívov Menziesových úvah. Tie vychádzajú z predpokladu, že Čína bola v tom období príliš vyspelá nato, aby ju barbarskí Európania dokázali v čomkoľvek prekonať. Zaoceánske plavby nevynímajúc.

Autor pokračuje priblížením historického kontextu čínskych objavných plavieb. V polovici 14. storočia došlo k postupnému úpadku moci mongolskej dynastie Jüan a na čínskom tróne ju v roku 1368 vystriedala dynastia Ming. Ču Ti bol tretím panovníkom tejto dynastie. Dal opraviť a zosilniť Veľký čínsky múr, opäť splavnil Veľký kanál a postavil monumentálny palácový komplex v Pekingu, kam z Nankingu preniesol hlavné mesto ríše.

Vybudoval obrovskú flotilu lodí, z ktorých tie najväčšie presahovali dĺžku 100 m. Jej veliteľom sa stal moslimský eunuch Čeng Che. Ten v období rokov 1409 až 1423 zorganizoval viacero veľkolepých výprav. Ich cieľom boli astronomické pozorovania, mapovanie nových území, nadväzovanie kontaktov s tamojšími vladármi a získavanie informácií o zdrojoch nerastných surovín aj o nových rastlinných a živočíšnych druhoch, ktoré by bolo možné využiť v čínskom hospodárstve. Kniha opisuje priebeh šiestej výpravy. Tá bola najväčšou a zároveň poslednou expedíciou Čeng Cheho. Jej prvým cieľom bolo rozviesť vyslancov z veľkolepej cisárskej audiencie v Pekingu do ich domovských prístavov v krajinách Indie, Arábie a Afriky. Flotila sa najprv zastavila v malajskej Malakke, potom v západoindickom Kalikate (dnes Kóžikkót v štáte Kérala) a cez Arabské more zamierila k brehom východnej Afriky. Menzies opisuje, ako čínske lode oboplávali južný cíp Afriky, pokračovali pozdĺž jej západných brehov až dosiahli Kapverdské ostrovy. Potom využili priaznivé morské prúdenie, preplávali naprieč Atlantickým oceánom a pristáli pri brehoch južnej Ameriky. Jedna časť flotily na čele s admirálom Čou Wenom následne zamierila do Karibiku. Druhá pokračovala na juh pozdĺž juhoamerického pobrežia a Magalhãesovým prielivom prenikla do Tichého oceánu. Lode pod vedením admirála Chung Paa oboplávali Ohňovú zem a nabrali kurz späť na východ. Preskúmali časť pobrežia Antarktídy a trasou na juh od afrického kontinentu dosiahli západné brehy Austrálie. Iné lode pod vedením admirála Čou Mana vplávali do Tichého oceánu. Severným smerom dorazili až do Kalifornie, západným smerom pristáli na východnej strane Austrálie. Čou Wen sa z Karibiku pohol na sever a oboplával Floridu. Aj jeho flotila sa rozdelila na dve časti. Jedna skupina Čou Wenových lodí sa do Číny vrátila popri Azorských ostrovoch, okolo Afriky a cez Indický oceán. Druhá údajne pokračovala na sever pozdĺž východného pobrežia Ameriky, oboplávala Grónsko a zamierila cez Severný ľadový oceán na východ. Čínske lode tak plávali pozdĺž severného pobrežia euroázijského kontinentu a do Tichého oceánu vplávali cez Beringov prieliv.

Roztrúsená flotila sa postupne vrátila z rôznych smerov späť do Číny v lete, resp. na jeseň roku 1423. Projekty ďalekých objavných plavieb medzitým stratili na cisárskom dvore podporu. Pre náklady, ktoré mali neúnosne zaťažovať štátnu pokladnicu, ďalšie výpravy nielen zrušili, ale vyslovene zakázali. Určitým mocenským klikám v Zakázanom meste veľmi záležalo na tom, aby sa tieto plavby nikdy neobnovili. Postarali sa preto o zničenie dokumentácie i všetkých dokladov o výsledkoch realizovaných výprav.

Zničením priamych dôkazov o tom, kam sa vlastne čínskym námorníkom podarilo doplávať, vznikol priestor pre dohady a špekulácie. Menzies rekonštruoval ich cesty na základe určitých nepriamych indícií. Na niektorých európskych mapách zo 16. storočia identifikoval územia, o ktorých mohli Európania vedieť len sprostredkovane, a to od Číňanov. Ako dôkaz predkladá množstvo hmotných artefaktov čínskeho pôvodu nájdených na trase, kadiaľ mali čínske lode prejsť.

Správne smery morských prúdov

Ak by chcel niekto komplexne a zodpovedne zhodnotiť časti knihy, ktoré aspoň do určitej miery pôsobia ako vedecká práca, musel by byť odborníkom vo viacerých vedných odboroch. Minimálne by mal mať v malíčku dejiny stredovekej Číny, dejiny zámorských objavov a dejiny kartografie. Ďalej by mal vedieť dokonale čítať stredoveké, novoveké i moderné mapy a orientovať sa v morských a vzdušných prúdoch prakticky vo všetkých častiach sveta. Nezaobišiel by sa bez solídnych znalostí z astronómie, antropológie, geológie, mineralógie, paleozoológie, genetiky… Interdisciplinarita sa zdá byť Menziesovou silnou stránkou. Britský autor, bývalý kapitán ponorky kráľovského námorníctva, poukazuje na svoju výhodu oproti ostatným bádateľom spočívajúcu práve v jeho skúsenostiach námorníka. Počas svojej služby mal možnosť plaviť sa po trasách, ktoré mali podľa neho ako prví zmapovať Číňania z Čeng Cheho flotily. Dobre preto poznal morské prúdy a topografiu pobrežia. So znalosťou čítania máp a astronavigácie sa mu za pomoci ďalších indícií údajne podarili zrekonštruovať ďaleké cesty čínskych džuniek v 15. storočí. Avšak práve pri opise morského prúdenia mu odborníci na danú oblasť vyčítajú závažné nedostatky. Podľa nich Menzies vo viacerých prípadoch mierne „poopravil“ smer morských prúdov tak, aby mu pasovali do jeho plánov. V prípade vzdušného prúdenia však urobil fatálnu chybu, ktorá tým, že je hneď na začiatku opisu cesty, do značnej miery búra koncept nadväznosti jednotlivých udalostí. Menzies tvrdí, že čínske lode vyplávali z Číny začiatkom marca do Kalikatu, kam so zadným vetrom v plachtách dorazili po troch mesiacoch plavby. To by sa im asi sotva mohlo podariť, pretože vietor (monzún) v tomto období fúka opačným smerom. Menzies pritom na viacerých miestach zdôrazňuje, že mohutné čínske lode mohli plávať v smere vetra.

Pochybnosti vyvolávajú aj značne „neortodoxné“ postupy pri práci s prameňmi, napríklad pri skúmaní kamenných stél na Kapverdských ostrovoch. Na ich povrchu identifikoval vyryté neznáme znaky. Tie mu pripomínali znaky, aké videl na indických bankovkách, a tak požiadal o pomoc indickú banku (Bank of India). Je pomerne bizarné, že Menzies považoval indickú banku za inštitúciu dostatočne kompetentnú na posúdenie problému tohto druhu. Dostal odpoveď, že by mohlo ísť o majalámštinu. Záver? Podľa Menziesa nápis vyryli indickí námorníci, ktorých lode sprevádzali čínsku flotilu.

Pri dedukcii a vytváraní hypotéz je Menzies vynaliezavý ako MacGyver – z drobných indícií dokáže vyvodiť mimoriadne ďalekosiahle závery. Tie však mnohokrát pôsobia rovnako vierohodne ako akcie seriálového hrdinu. Na ilustráciu môžeme uviesť, ako zdôvodnil pokles počtu členov posádok lodí admirála Čou Mana. Číňania sa počas svojich objavných plavieb okrem iného zaujímali aj o nerastné bohatstvo neznámych krajín. V Austrálii mali vyťažiť rudu, z ktorej by sa dalo získať olovo. Došlo však vraj k tragickému omylu. Miesto olovenej údajne vyťažili uránovú rudu, pričom následky ožiarenia rádioaktívnym uránom si vyžiadali mnoho obetí. Zarážajúca je pritom istota a neochvejné presvedčenie, že inak to nemohlo byť. Jeden z kritikov Menziesových teórií P. J. Rivers zareagoval na margo takýchto suverénnych formulácií myšlienkou britského logika a filozofa Bertranda Russella: „Ťažkosti sveta spočívajú v tom, že blázni a fanatici sú si sebou vždy takí istí, zatiaľ čo tí múdrejší sú plní pochybností“.

Panna Mária a sendvič so slaninou

Gavin Menzies priznáva, že celý text nepísal sám. Pomáhal mu tím poradcov, ktorí preňho určité pasáže pripravili. Tie potom upravil a zapracoval do jednotlivých kapitol. Rukopis viacerých ľudí badať v pestrej škále štýlov prejavu. Niektoré myšlienky sú formulované vecne, cítiť snahu o korektný a kritický prístup k interpretácií prameňov. Pri iných sa však človek nemôže ubrániť dojmu, že si autor z čitateľa jednoducho strieľa a dobre sa pritom baví. V knihe sa stretneme s viacerými vsuvkami, ktoré s témou ani v najmenšom nesúvisia. Sú však celkom originálne a autor chcel nimi azda odľahčiť text. Jedným zo zlatých klincov takýchto spestrení je Menziesovo poodhalenie jeho nálad pri riešení problémov: „Keď som skľúčený a mám ťažkosti, modlievam sa k Panne Márii a jem sendviče so slaninou.“

K ucelenejšiemu názoru na knihu nás môže priviesť genéza jej vzniku. Menzies pôvodne plánoval vydať obsiahlu publikáciu o celosvetových udalostiach v roku 1421. Po zistení, že takáto kniha by sa dobre nepredávala, z nej vyselektoval práve časť venovanú objavom čínskych moreplavcov.

Reakcie Menziesa na kritiku ukazujú, že masový ohlas čitateľov je preňho veľmi dôležitý. Počet predaných kusov a návštevnosť na svojej webovej stránke otvorene považuje za potvrdenie správnosti vyslovených téz. Na adresu jedného zo svojich hlavných oponentov sa bez rozpakov vyjadril, že je cvok. Zároveň ho však označil za „najlepšieho predavača jeho kníh“. Takáto atmosféra nevdojak pripomína rozruch okolo románu Dana Browna Da Vinciho kód, ktorý vyšiel o rok neskôr. Obidvaja autori prišli s niečím prevratným v oblasti, v ktorej neboli profesionálmi (s tým rozdielom, že Brown ponúkol svoje dielo ako beletriu). Keď sa senzáciou unesení čitatelia obrazne povedané obrátili na skutočných odborníkov, tí mohli urobiť čokoľvek, marketingoví mágovia to vedeli využiť v prospech predajnosti kontroverzných kníh. Mlčanie odbornej verejnosti by sa považovalo za súhlas s dych vyrážajúcimi odhaleniami. Ak vedci začali neuveriteľné teórie trhať na kusy, nebolo ťažké z nich v očiach istej cieľovej skupiny urobiť obmedzených žiarlivcov, ktorí sa nevedia zmieriť s kolosálnym úspechom akýchsi amatérov. Každopádne publicite kníh tohto typu vyjadrenia odborníkov len a len prospievajú, nech sú akékoľvek.

Čína a talianska renesancia

Kniha Gavina Menziesa 1421 – rok, keď Čína objavila svet patrí medzi tituly, ktoré čitateľ buď s nadšením prijme alebo úplne zatratí. Záleží na tom, čo je kto ochotný prijať za dôkaz a do akej miery sa mu javí predkladaná pravdepodobnosť blízka pravde. Publikácia prináša množstvo faktov a tvrdení podporených rôznymi stupňami hodnovernosti predstavených dôkazov. Historikom sa pritom podarilo vyslovene vyvrátiť len pomerne malú časť Menziesových hypotéz. Viaceré sú totiž formulované tak, že ako dôkaz sa ponúka skutočnosť, že to tak mohlo byť. Pre niektorých je to intuitívny až vizionársky spôsob vnímania histórie, pre iných jej fabulácia. Tak ako sa takéto hypotézy zatiaľ nedajú celkom potvrdiť, ale ani úplne vyvrátiť, nemožno vylúčiť, že sa niektoré postrehy a závery britského autora v budúcnosti ukážu ako správne. Gavin Menzies ich vo svojej knihe prináša naozaj mnoho, takže pravdepodobnosť, že sa do niečoho „trafí“, existuje. Či pôjde v takých prípadoch o výsledok jeho dedukcií alebo jednoducho o náhodu, bude iste znovu predmetom búrlivých debát. Asi však už len medzi laickou verejnosťou. Potom, ako Menzies vydal ďalšie dve knihy, ho totiž historici začali viac menej ignorovať. Ako inak sa dá reagovať na publikáciu s názvom „1434 – rok, keď veľkolepá čínska flotila priplávala do Itálie a zažala renesanciu“ (1434: The Year a Magnificent Chinese Fleet Sailed to Italy and Ignited the Renaissance), ktorá sa dostala na pulty kníhkupectiev v roku 2008.

Keď v roku 2011 vyšlo zatiaľ posledné dielo plodného britského autora pod titulom „Stratená ríša Atlantídy: Najväčšie tajomstvo histórie odhalené“ (The Lost Empire of Atlantis: History’s Greatest Mystery Revealed ), už sa ani žiadny veľký rozruch nekonal. Raz darmo, šokovať nemožno donekonečna.

Fenomén svojpomocných historikov typu Gavina Menziesa, ktorí s ľahkosťou dokážu takmer na počkanie prepisovať históriu, je vcelku pozoruhodný. Na jednej strane sa môžeme na ich prácu dívať s ironickým úsmevom. Na druhej strane im nemožno uprieť prínos v popularizácii histórie a v podnecovaní záujmu o skúmanie dejín. Dokázali vyprovokovať mnohých odborníkov k reakciám, ktoré, ak mali mať zmysel, museli byť zrozumiteľné aj laickému publiku. V neposlednom rade tak tieto diela svojím komerčným úspechom veľmi dôrazne pripomínajú, že ak širokej verejnosti nebudú tajomstvá histórie dostatočne vysvetľovať historici, urobí to za nich niekto iný.

Použitá literatúra

Internetové zdroje:

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Vyštudoval odbor archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa rôznymi aspektmi sakrálnej kultúry v období stredoveku.