„Ani čas, ani plamene neba, ani chlad pekla nezatlačia v nás to ľudské, že nám ktosi patrí a že komusi patríme.“ Rudolf Dilong v liste dcére Dagmar z 2. mája 1960
Vystavený pokušeniam, nie vždy im odolal. Toto je jediná veta v životopise slovenského básnika Rudolfa Dilonga reflektujúca jeho pohnutý osobný život na slovenskej stránke františkánskeho rádu, ku ktorému tento najvýznamnejší a najplodnejší autor katolíckej moderny patril. Jeho vnučka, takisto spisovateľka Denisa Fulmeková, však o tejto menej známej oblasti jeho života napísala veľmi osobnú, krehkú a útlu knihu. Nenápadne vyzerajúca knižka odkrýva jeden z najsilnejších príbehov lásky v slovenskej literatúre.
Vali a Dilong
Valéria Reiszová sa narodila 27. novembra 1917 rodičom Hermanovi a Márii. Obaja boli už vtedy vyššieho veku, otec mal 52, matka 41 rokov. Malá Vali, ako ju familiárne väčšinou vo svojej knižke nazýva jej vnučka, mala ešte troch starších bratov. Žili v Malackách, kde rodičia viedli hostinec na hlavnej ulici.
Napriek turbulentným časom (koniec 1. svetovej vojny, zánik monarchie, vznik 1. ČSR), do ktorých sa narodila, mala Vali šťastné detstvo, starší rodičia ju rozmaznávali a bratia si ju chránili ako oko v hlave. Do jej osudu sa však neľútostne vplietli dejiny malej krajiny v strede Európy. Nakoniec ale bude mať viac šťastia než vyše sedemdesiattisíc ďalších slovenských Židov.
Ako plynul čas, z malého dievčatka sa stala pekná a sebavedomá mladá slečna s umeleckými sklonmi. Jej láska k poézii sa jej jedného dňa stane osudovou.
„Osudový okamih sa približuje. Už o chvíľu sa stretnú, vidím ich. Ona, devätnásťročná kráska, zaľúbená do poézie a svojho mladého života a on, tridsaťjedenročný charizmatický chlap s výraznými tmavými očami. Slovenská literárna história ho zaradí medzi vedúce osobnosti katolíckej moderny“ (Fulmeková 2016, s. 18).
Ten osudový okamih sa odohral v roku 1936 na literárnej besede v hostinci Bersón (nie jej rodičov) v Malackách. Hosťami boli známi spisovatelia, malacký rodák Ľudo Zúbek a etablovaný básnik Rudolf Dilong. Ten druhý je františkán a jeho aktuálnym pôsobiskom boli v tom čase práve Malacky. Po skončení besedy, na ktorej Dilong oduševnene recitoval svoje verše, pristavil na chvíľku mladú krásku z hľadiska a spýtal sa jej, či má rada poéziu. Má, a dokonca sama nejaké básne skladá.
Láska a vojna
Poetickú lásku dvoch mladých ľudí nedokázala prekaziť ani cirkevná vrchnosť. Keď Dilonga v roku 1939 preložili z Malaciek do Hlohovca, v stretnutiach dvojica pokračovala vďaka motorke, ktorú si Dilong kúpil za výhru v istej literárnej súťaži.
V roku 1939 ale vznikol aj klérofašistický slovenský štát a Dilong ako zástupca kléru a veľký vlastenec jeho vznik privítal politicky angažovanou zbierkou Gardisti, na stráž! Jeho milá krátko predtým, určite aj pod vplyvom Dilonga, prestúpila na rímsko-katolícku vieru, svoj židovský pôvod však vymazať nemohla.
Vo februári 1940 vyšla Vali pod pseudonymom Ria Valé prvá básnická zbierka Muškát, v septembri nasledujúceho roka ďalšia s názvom Môj sen o láske. A prečo pod pseudonymom? Zakázaná láska s františkánskym mníchom, židovský pôvod a konečne práve v septembri 1941 prijatý Židovský kódex, ktorý v § 35 uvádza:
„Na území Slovenskej republiky nemožno vydať tlačou ani inak rozmnožiť, poťažne dať do obehu (predvádzať) duchovný (vedecký, literárny, hudobný, výtvarný a pod.) produkt Žida, a to ani pod cudzím (krycím) menom. Týmto sa nevylučuje použitie uvedených produktov na vedecké ciele.“
To už bola Vali tehotná a jej milý jej (i jednému z jej bratov) vybavil na najvyšších miestach (minister Alexander Mach, prezident Tiso), kde bol pre svoju literárnu činnosť vysoko uznávaný, výnimku, hoci pravdepodobne nie prezidentskú, takže nemusela nosiť prišitú židovskú hviezdu.
Arizácia reiszovského podniku, Dilongovo prerušované pôsobenie na východnom fronte (ako vojenského kuráta v Rýchlej divízii), narodenie dcéry Dagmar (29. júna 1942), krátko nato smrť Valériinho otca na týfus (mama jej zomrela ešte v roku 1938), presťahovanie do anonymnejšej Bratislavy (jar 1943) pod zmenenou identitou, narastajúci tlak vojnových udalostí a nutnosť žiť čo najutajenejšie predstavovali bezpochyby veľký nápor na mladú ženu s malým dieťaťom. Vrcholom bolo spojenecké bombardovanie Bratislavy (16. jún 1944), po ktorom sa Valéria rozhodla pre riskantnú cestu na východné Slovensko za bratom. Riskantný bol teda skôr návrat v októbri 1944, keďže cestu jej skomplikovalo prebiehajúce povstanie.
Po návrate do Bratislavy sa spolu s Dilongom presťahovali na Letnú ulicu v Ľudovej štvrti (neďaleko dnešného OC Polus) a koniec vojny privítali vo viac-menej rodinnom zátiší. Privítala hlavne Valéria, Dilong ako básnický exponent režimu ho očakával s obavami.
Emigrácia a rodina
Začiatkom júla 1945 oznámil Dilong Valérii, že ide do Prahy za básnikom Jaroslavom Seifertom. Odtiaľ sa však už nevrátil. Pokračoval do Bavorska a nakoniec skončil až v ďalekej Argentíne, kde žil a bol literárne činný v rádovom kláštore v Buenos Aires celé päťdesiate až do polovice šesťdesiatych rokov.
„Od Bratislavy po Buenos Aires – to je cesta bolesti, nádejí, bojov a utrpenia. Od Bratislavy po Buenos Aires – to sú tisícky kilometrov, diaľky kvílenia a modlitby, to je cesta volania po milosrdenstve Božom“ (Dilong v Cestách vyhnanca, Fulmeková 2016, s. 76).
A Valéria? Zostala s dcérkou v Bratislave na Letnej, kde bývala aj s jedným zo svojich bratov, kým sa neoženil. Domček mal štyri izby a jednu z nich dala v tvŕdzi do prenájmu. Jej prvým a posledným nájomníkom sa stal mlčanlivý, ale pracovitý a o päť rokov mladší Jozef Krivda, pôvodom zo Spiša, ktorému pekná slobodná mamička padla do oka. 23. augusta 1948 mali malú a tichú svadbu v Starom Smokovci. Malá Dagmar tak dostala otca, o dva roky sa jej narodil brat.
Valéria sa nikdy nezamestnala, zostala domácou paňou. V roku 1954 dala dokopy angažované verše vzdávajúce hold osloboditeľom, ktoré však nikdy nevyjdú.
„Dáš mi k čelu venček kvetov?/ Vrátiš kúsok poézie?/ Tu som kvitnúť nevidela/ fialky a konválie.// Ó, niet kvetov jahodových,/ nezakvitli lesné klince, / sirôtky, tie v celom svete/ vytvorili sirotince“ (báseň Môj les, Fulmeková 2016, s. 79).
Mimochodom, Konvália, názov knižky i jednej z Dilongových básnických zbierok (1941), je ďalšou obmenou mena Valéria, od ktorého Dilong odvodil nielen pseudonym Ria Valé, ale aj meno titulnej postavy z hry Valin (1940) i meno pre ďalšiu postavu z tejto hry Léru.
Dilongova emigrácia a Valériina svadba a nová rodina však ešte neznamenajú koniec ich spoločného príbehu. Sú naďalej v styku prostredníctvom živej korešpondencie, do ktorej sa po čase zapojí aj ich dcéra Dagmar. Jej predmetom sú nielen osobné záležitosti, ale aj posielanie rôznych literárnych časopisov, ku ktorým Dilong nemá v ďalekom zahraničí prístup.
„Hladný som za slovenským slovom, keď ho nemám“ (Dilong v liste Valérii z januára 1972, Fulmeková 2016, s. 115).
V roku 1965 sa Dilong presťahoval do Spojených štátov amerických, v roku 1967 sa mu v Bratislave narodila vnučka Denisa (autorka knihy) a v lete roku 1969 prichádza Dilong do Viedne, kde sa po dlhých 24 rokoch konečne stretáva so svojou láskou i s jej a svojou rodinou (dcéra, zať Jozef Kot – tiež prozaik a prekladateľ, a vnučka Denisa). Dokonca na takzvané víkendové vízum udeľované cudzincom priamo na hranici zavíta na dve noci do Bratislavy.
Svoj plánovaný návrat z emigrácie domov však pod vplyvom politickej reality nakoniec odkladá na neurčito. Po čase ustáva aj korešpondencia a hoci má Dilong v osemdesiatych rokoch mimoriadne tvorivé obdobie (v rokoch 1980 – 1984 mu vyšlo 17 knižných zväzkov), rodine sa už neozýva. Svoje druhé vnúča už naživo neuvidel, tak ako ani zvyšok rodiny, vrátane Valérie. Zomrel 7. apríla 1986 v Pittsburghu. Valéria ho nasledovala až v roku 2000 a autorkin deduško Jozef Krivda, Valériin manžel a tretí najskromnejší člen tohto zvláštneho trojuholníka, zosnul v požehnanom veku 93 rokov až v roku 2015.
Konvália a dejiny
Konvália nie je historická kniha a jej autorka nie je historička, hoci svoj príbeh konzultovala s historikmi Ivanom Kamencom a Martinom Macejkom, a tiež s literárnym vedcom profesorom Tiborom Žilkom. Sprostredkúva nám však obraz doby prostredníctvom osudov popredného básnika fašistického slovenského štátu. Básnika a kňaza, ktorého však ani láska k židovskej dievčine s podobne poetickou dušou a spoločné dieťa v tragických časoch a zoči-voči krutému osudu jej príbuzných a ďalších desaťtisícov slovenských a miliónov európskych Židov nepriviedli k žiadnej sebareflexii v jeho bohatej literárnej tvorbe.
Je to ale hlavne pohnutý rodinný príbeh, prekladaný autorkinými osobnými spomienkami a bohato ilustrovaný citáciami z osobnej korešpondencie, úryvkami z básní i fotografickou prílohou, odohrávajúci sa na pozadí mimoriadnych historických udalostí, ktorého protagonisti sú každý svojím spôsobom výnimoční. Určite z pohľadu autorky, ale aj z pohľadu slovenskej literatúry, a možno aj z pohľadu dejín nášho malého národa. Ich osud odráža všetky premety, ktoré nám dejiny v minulom storočí prichystali. Obranou i reakciou na ne boli poézia, láska a rodina.
„…na každej ceste tŕne sú/ a ľudské srdcia unesú/ len toľkú ťarchu, toľký bôľ,/
koľko sám život skúpy bol…“ (úryvok z Dilongovej básne k Valinej päťdesiatke, Fulmeková 2016, s. 90).
Internetové odkazy:
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).