Od počiatkov našej civilizácie prebieha večný súboj medzi nomádmi a roľníkmi. Biblický zápas medzi Kainom a Ábelom je vlastne symbolom odvekého dejinného súboja medzi kočujúcimi pastiermi a usadenými poľnohospodármi.
Možno sa vám bude zdať, že dnes už nemá zmysel rozmýšľať v kategóriách, ako sú „nomád/pastier“ alebo „usadlík/roľník.“ Takáto myšlienka je však chybná. Práve rozdielne vnímanie sveta medzi nomádmi a roľníkmi môžeme sledovať aj dnes, napríklad keď západná spoločnosť stále nepochopila strach zo zobrazovania postáv v islame. Obraz totiž u nomádov nikdy nebudil dôveru, ich život sa odohrával v pustine, kde človek často podľahol ilúzii a fatamorgáne.
Práve rozdielnym vnímaním priestoru a s ním spojeného času sa zaoberá inšpiratívna kniha od Evy Čermákovej – Krajinami cudzích časov (originál Krajinami cizích časů). Autorka vyštudovala archeológiu, ale svoju dizertačnú prácu dokončila v odbore antropológia. Práve z tejto jej vedeckej práce vychádza aj recenzovaná kniha. Veľkou devízou Evy Čermákovej je fakt, že v priebehu výskumu absolvovala pobyty medzi dnešnými prežívajúcimi nomádskymi spoločnosťami v Mongolsku.
Kniha je určite prínosom pre štúdium problematiky nomádov a ich vnímania času a priestoru. Autorke sa v útlej knihe podarilo obsiahnuť problematiku viac ako komplexne. Pre mňa osobne boli napríklad zaujímavé pasáže o kobercoch ako symboloch vymedzenia priestoru u nomádov. Kočujúce zložky spoločnosti zostávajú niekedy v dejinách utajené, ich pohyblivosť spôsobuje, že po nich nezostáva také množstvo materiálnych pamiatok ako po usadlom obyvateľstve. Ako píše samotná autorka: Nomádi nemajú ani minulosť, ani budúcnosť … nemajú dejiny, majú len geografiu.
Eva Čermáková priniesla aj niektoré menej známe myšlienky. Napríklad pri pravekých kalendároch typu Stonehenge sa často zdôrazňuje, že pravekí roľníci potrebovali vedieť dátumy slnovratov, aby mohli zorganizovať poľnohospodárske práce. Bádateľka správne upozorňuje, že časy slnovratov mali na rozdiel od rovnodenností skôr kultovú ako praktickú funkciu.
Istou slabinou autorky je priestor mimo Starého sveta. Keď napríklad píše o poľnohospodárskom svete neolitických civilizácií, v niektorých súvislostiach dochádza z jej strany k nepochopeniu alebo skôr k nedorozumeniu. Napríklad skalné umenie staré 30 tisíc rokov z Brazílie je viac ako diskutabilné (s. 72). Rovnako by som chcel poznamenať, že úplná neolitická revolúcia v oblasti Mezoameriky neprebehla vzhľadom na to, že nemohlo dôjsť k domestikáciii veľkých cicavcov, keďže tam žiadne vhodné typy nežijú (s. 128 – 128; lamy sú skôr marginálny jav). Tak isto je nepresná informácia, že niečo ako sauna mohlo vzniknúť len v severskom prostredí. Naopak, sauny existovali aj u „tropických“ Mayov (s. 131). Autorka sa v tomto smere pravdepodobne stala „obeťou“ staršej literatúry (napríklad S. G. Morley).
Našťastie, nezrovnalosti sa vyskytujú len v pasážach mimo hlavnej témy knihy a výraznejšie nenarúšajú celkový koncept. Myslím si, že je viac ako povzbudivé, že vydavateľstvo Dokořán vydáva práce, ktoré vyvolajú ďalšie otázky a myšlienky.
Obrazová príloha: Dokořán
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.