Čo vieme a čo si myslíme o neandertálcoch dnes, sa čoraz väčšmi líši od toho, čo sme o nich vedeli a čo sme si mysleli ešte pre niekoľkými desaťročiami. K tejto zmene v myslení o našich dávnych príbuzných má ambíciu prispieť aj popularizačná kniha britskej archeologičky Rebeccy Wraggovej Sykesovej, ktorá už vyšla aj v slovenskom preklade.
Nemôžem si pomôcť, ale kniha bola pre mňa istým sklamaním. Asi preto, že som sa na ňu príliš tešil. Pritom ide o knihu, ktorá prináša nový pohľad na veľmi zaujímavú tému. Dokonca aj ten nový pohľad je zaujímavý. Nejde ani o to, že by autorka nevedela, o čom píše, naopak, ide o odborníčku, ktorá sa téme dlhodobo venuje a ovláda ju dokonale.
Problémom, aspoň pre mňa je, že je štylisticky nevyvážená. Obsahuje texty, ktoré by sa dali označiť za umelecké (aspoň sa snažia byť), i také, ktoré sa autorka snaží skĺbiť s odbornými popismi. Vysvetľovanie spôsobov štiepania kameňov neandertálcami bolo aj pre mňa ako archeológa také nudné, že som pri týchto pasážach takmer zaspával.
Umelecké opisy neandertálcov a snaha nahliadnuť do ich sveta sa objavujú na začiatkoch jednotlivých kapitol. Je zrejmé, že autorka je neandertálcami naozaj fascinovaná a chce nám ich týmito krátkymi pasážami ukázať ako našich najbližších príbuzných (ktorými skutočne boli, resp. naďalej sú).
Jej umelecké pokusy na mňa však pôsobili akosi rozpačito a opisy konania a myslenia našich príbuzných u mňa vyvolávali dojem, akoby išlo o opisy duševných pochodov obrej krakatice v Benchleyho Beštii. Veď to poznáte – vznášala sa v atramentovo tmavej vode a čakala…
Ale!
Aby som len nekydal, kniha naozaj prináša nové informácie a nové pohľady na tému, ktorej sa u nás takmer nikto nevenuje. Má veľmi široký záber, ktorý predstavuje spektrum rôznych vedných oborov a ukazuje, čo všetko sa dá interdisciplinárnym výskumom zistiť. Príklad si môžu zobrať aj bádatelia zaoberajúci sa mladšími obdobiami.
Názor na štylistiku je skutočne len môj osobný a musím pripustiť, že niekomu sa, naopak, môže páčiť.
Z hľadiska faktov autorka vhodnou formou sprostredkúva výsledky z rôznych oblastí výskumu. Prím hrá, samozrejme, genetika, podľa ktorej si vlastne časť genetického kódu neandertálcov stále nosíme v sebe. A nielen ich, kniha sa zaoberá aj ďalšími našimi príbuznými – denisovanmi. Okrem toho sa venuje aj menej riešeným témam, akými sú napríklad stravovanie či estetické cítenie a ďalšie kognitívne procesy neandertálcov.
Asi najviac na mňa zapôsobili výsledky etologických výskumov. Autorka prekračuje bariéru, ktorú by priekopníci archeológie v 19. storočí mentálne prekonávali iba veľmi ťažko – pri úvahách, ako sa napríklad mohli neandertálci emocionálne vyrovnať so smrťou svojich blízkych, sa okrem nás ľudí obracia aj k našim spoločným, geneticky veľmi blízkym príbuzným – šimpanzom učenlivým a šimpanzom bonobo.
Kniha tak ukazuje aj na zmeny, ktoré sa vo vedeckom myslení za posledné desaťročia udiali.
Napriek darvinizmu uvažovali ešte pred približne sto rokmi velikáni ako Sigmund Freud nad akýmsi predelom, bodom zlomu či nad akousi iskrou, ktorá v prvotnej horde ľudoopov roznietila čosi, čo v nás prebudilo „to ľudské“, čo nás oddelilo od zvierat. Kniha ukazuje, že to „ľudské“ tu však bolo dávno predtým, než sme sa ako sapienti objavili a vlastne v tom stále nie sme sami, stále sme súčasťou prírody. A mali by sme sa podľa toho správať.
Obrazová príloha: Ikar, Rebecca Wragg Sykes, wikipedia.org
Vyštudoval históriu a archeológiu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Pracoval v SAHI, o. z., kde sa podieľal na vedení systematického výskumu v Budmericiach. V súčasnosti pôsobí v Archeologickom múzeu SNM. Zaoberá sa staršou dobou bronzovou, pohrebným rítom a prejavmi duchovného života v praveku. Pochádza zo Senice (Je ze Senice).
