V súčasnosti, keď na Slovensku a rovnako aj vo svete stále zúri vírus spôsobujúci ochorenie COVID-19, sa téma epidémií dostáva väčšmi do popredia. Ľudia o nich intenzívnejšie čítajú, diskutujú alebo ich porovnávajú naprieč storočiami.
Ak sa chcete dozvedieť viac o epidémiách, ktorým musela spoločnosť v dejinách čeliť, mali by ste rozhodne siahnuť po publikácii autorského kolektívu Epidémie v dejinách – ľudstvo v boji s neviditeľnými nepriateľmi, ktorú zostavili editori Branislav Kovár, Oliver Zajac a Lucia Benediková. Kniha vyšla len pred nedávnom a rozhodne nezaujme len peknou obálkou, ale aj obsahom. Je atraktívnym čítaním nielen pre historikov, ale i pre laikov, ktorí o tejto téme doposiaľ veľa nevedeli. Aj napriek tomu, že sa písania chopili vedci – historici, archeológovia a odborníci z príbuzných odborov, kniha je dobre zrozumiteľná a „čítavá“. Na druhej strane jej fakt, že autormi jednotlivých štúdií sú odborníci, zaručuje serióznosť a odbornosť.
Štyri veľké časti
Kniha je obsahovo veľmi bohatá, pozostáva až z 35 pútavých textov, ktoré sú prehľadne a chronologicky rozčlenené na štyri veľké časti: Najstaršie epidémie, Čierna smrť, Skrytý nepriateľ v novoveku a Dvadsiate storočie – ľudstvo sa nepoučilo. Pri čítaní si tak príde na svoje milovník staroveku, stredoveku, novoveku i dejín 20. storočia. Prvé dve štúdie tejto publikácie siahajú veľmi ďaleko do histórie – až do praveku. Výskum dávnej histórie z hľadiska rozšírenia rôznych ochorení je skutočne náročný. To dokazuje aj prvá štúdia o masovom hrobe z paleolitu (staršej doby kamennej) nájdenom na Morave, ktorý sa črtal ako prvý a zároveň najstarší archeologický doklad infekčnej choroby. Keďže však boli pozostatky z tohto masového hrobu zničené požiarom, nebolo možné potvrdiť prítomnosť infekčnej choroby. Hypotéza o paleolitickej epidémii na Morave bola postupne úplne vyvrátená. Na druhej strane sa však vedci ďalej zaoberali tým, odkiaľ mohli pochádzať nákazy v praveku a akým spôsobom sa ľudia mohli nakaziť. Boli vyvrátené domnienky o tom, že infekčné ochorenia sa prenášali na neolitických ľudí len zo zvierat. Výskumy totiž dokázali, že niektoré ochorenia trápili ľudí ešte skôr, ako dochádzalo k zdomácneniu zvierat a ich pôvod smeroval od ľudoopov a od rôznych vymretých druhov rodu Homo. V súčasnosti je našťastie výskum epidémií praveku podporený a doplnený molekulárnou biológiou a paleogenetiku. Čitateľ sa tak dozvie aj o dôležitosti a využívaní analýz tzv. archaickej DNA.
Súčasťou prvej časti knihy sú tiež štúdie so zameraním na Keltov či na veľký „mor“ v Aténach, ktorý sa začal objavovať počas už aj tak náročného obdobia peloponézskej vojny (431–404 pred n. l.). Fanúšikovia starovekého sveta si môžu prečítať o malárii v starovekom Ríme, o tom, či práve epidémie mohli rozvrátiť Rímsku ríšu a či pomohli šíreniu kresťanstva.
Čierna smrť
V knihe Epidémie v dejinách je veľký priestor venovaný asi najznámejšej chorobe ľudských dejín – moru, ktorý sa spája predovšetkým so stredovekom. Jeho pôvodcom je baktéria Yersinia pestis a prenášajú ho blchy. Prvá zo štúdií z tejto časti knihy sa zamerala okrem pôvodu spomínanej baktérie na Východorímsku ríšu, na obdobie vlády cisára Justiniána (482–565), podľa ktorého dostala jedna morová vlna prívlastok Justiniánov mor (541–544). Mor však neopustil Európu v 6., a ani v 7. storočí, ale vytratil sa až zhruba v polovici 8. storočia. Ako píše autorka jednej štúdie Evita Steinová, zmizol tak náhle, ako prišiel. V druhej časti knihy sa môžete dočítať o tom, čo mala spoločné migrácia Slovanov s prvou morovou pandémiou, taktiež o morovej epidémii – tzv. čiernej smrti – v 14. storočí, ktorá vyhubila jednu až dve tretiny obyvateľov Európy. Zistíte, či morová epidémia v 14. storočí skutočne prenikla do Európy z východu, ako poznačila katolícku cirkev, aj to, kde ležia jej obete. Texty odkrývajú mnoho neznámych, prípadne veľmi málo známych skutočností, napr. že čierna smrť, ktorá výrazným spôsobom likvidovala stredovekú európsku spoločnosť, sa dostala aj Afriky.
Neviditeľný nepriateľ
V tretej časti publikácie autori postupovali chronologicky k obdobiu novoveku. Opäť sa im podarilo rozobrať menej známe témy, akou sú epidémie – „neviditeľní nepriatelia“ – sužujúci aj civilizácie Aztékov, Mayov či Inkov. V ich prípade nešlo o mor, ale o epidémiu kiahní. Lenka Horáková otvorila aj tému zneužívania epidémií, resp. ich ovládnutia ako cielených biologických zbraní proti domorodému obyvateľstvu. Situácia na novom kontinente nebola v súvislosti s epidémiami ideálna po celé obdobie novoveku. Okrem kiahní sa tam postupne vyskytli aj osýpky, chrípka, záškrt či cholera, ktorá sa do Ameriky dostala až z juhovýchodnej Ázie.
Choroby sa však nešírili len smerom zo starého kontinentu na nový, ale aj naopak. Zo sféry (možno) tabuizovaných tém treba spomenúť štúdiu o pohlavnej chorobe syfilis, na ktorú ochoreli aj známi spisovatelia, ako Fiodor Michajlovič Dostojevskij či Oscar Wilde. V prípade syfilisu je jeho pomyselný počiatok náročnejšie vypátrať, pretože má podobné symptómy ako iné ochorenia. Vedci si spočiatku mysleli, že ho do Európy „priniesli“ už členovia Kolumbovej expedície. V súčasnosti sa skôr hovorí o tom, že choroba vznikla v Európe a v Amerike len mutovala do ďalšej podoby, ktorá sa ako silnejšia a agresívnejšia forma neskôr spätne šírila do Starého sveta.
S obdobím raného novoveku sa spája aj objav ochrannej masky pre morových lekárov. Na hodnote textu o morovej maske so zobákom obzvlášť pridáva obrazová príloha, vďaka ktorej si čitateľ hneď utvorí predstavu o tom, ako vyzeral morový lekár v 17. storočí.Časť publikácie zameraná na novoveké obdobie vypovedá napríklad aj o anglickom kráľovi Henrichovi VIII. či o morovej epidémii, týfuse a žltej zimnici, ktorým sa nevyhli ani vojaci slávneho Napoleona. Súčasťou novovekých dejín sú tiež epidémie pravých kiahní. Tie patrili niekoľko storočí medzi veľmi nákazlivé a najsmrteľnejšie choroby.
Prostredníctvom štúdie Beaty Ricziovej sa dozviete, kedy sa táto choroba objavujú po prvý raz, o objavení vakcinácie, i o tom, ako to prebiehalo v Uhorsku. Táto štúdia pritom získala väčší rozmer tým, že aj v súčasnosti sa o vakcinácii intenzívne diskutuje, a to nielen v súvislosti s chorobou COVID-19. Tri štúdie sú venované ďalšej nebezpečnej chorobe – cholere. Dve z nich sú zamerané na Uhorsko a jedna na Spojené kráľovstvo. V Uhorsku, vrátane východoslovenských žúp, cholera naplno prepukla v lete roku 1831.
Zaujímavým doplnením publikácie je štúdia Juraja Mesíka o Veľkom írskom hladomore (1845–1849), ktorá dokazuje, že epidémie nezabíjali ľudí len priamo, ale aj nepriamo – ak zasiahli organizmy, od ktorých záviselo ľudské prežitie. V tomto prípade išlo o „zemiakový hladomor“. Novoveké obdobie je v knihe zavŕšené štúdiou o ruskej chrípke, ktorá však nezostala problémom len cárskeho Ruska, ale dostala sa do celého sveta.
Ľudstvo sa nepoučilo
Poslednú – štvrtú časť knihy tvoria štúdie o 20. storočia o „nepoučenom ľudstve“. Tým vari najznámejším ochorením, s ktorým museli ľudia v tomto období bojovať, a ktoré nemohli autori opomenúť, je španielska chrípka. Prišla v poslednom roku Veľkej vojny a odštartovala ďalšie náročné obdobie, v ktorom zomreli ďalšie milióny ľudí. Počet jej obetí je vyšší ako počet obetí 1. svetovej vojny a ako upozorňuje štúdia Veroniky Szeghy-Gayer, nevyhla sa ani územiu Slovenska. Rovnako ako dnes, aj počas španielskej chrípky sa ľudia chránili rúškami, ktorých podobu vidí čitateľ na obrazovej prílohe.
Na španielsku chrípku v knihe nadväzuje štúdia o ázijskej chrípke (1957–1958), ktorá sa o jednu dekádu neskôr vrátila vo svojej mutácii ako tzv. hongkonská chrípka. Ďalšie ochorenie, ktoré sa spája (nielen) s 20. storočím, je lepra, nazývaná aj malomocenstvo. Ochorenie, kedysi nazývané „Boží trest“, v knihe spracoval Jozef Hyrja. Publikácia Epidémie v dejinách obsahuje aj text o týfuse, ktorý postihol v histórii ťažko skúšaný národ Arménov, či o britskej armáde, ktorá počas 2. svetovej vojny neporazila len Japoncov, ale aj maláriu. Posledná štúdia vypovedá o skutočne nie tak dávnej minulosti – o epidémii v Palestíne, ktorú nevyvolal ani vírus, ani baktéria.
Ako dokazuje recenzovaná kniha, nebezpečne šíriace sa choroby trápili človečenstvo už v praveku a ovplyvňovali chod dejín. Zasahovali nielen do vojenských ťažení, do politického a hospodárskeho života, ale predovšetkým do života ľudí, pretože so sebou prinášali aj psychologické dôsledky. Svojím vplyvom tak rozhodne patria ako do európskej, tak aj do svetovej histórie. To, čo prežívame v súčasnosti, nie je z hľadiska dejín netypický stav a ak budete pri čítaní knihy Epidémie v dejinách nachádzať súvislosti s aktuálnou situáciou na Slovensku a vo svete, nie je to náhoda.
Autormi knihy Epidémie v dejinách sú členovia redakcie HistoryWeb.sk.
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Mgr. Viktória Rigová (1995) – v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom výskume sa zameriava na sociálnu starostlivosť o deti a mládež na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, taktiež na fenomén problémovej mládeže a jej ústavnú prevýchovu. V minulosti pracovala ako lektorka na Nitrianskom hrade a v detskom múzeu Severka. Je autorkou viacerých vedeckých článkov a spoluriešiteľkou viacerých projektov KEGA a APVV, medzi ktoré patrí aj projekt „Dejiny Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v domácich a európskych dimenziách (1905 – 1945)“. Jej hlas môžete poznať z podcastov „História pre zaneprázdnených“.