Keď sa v roku 1968 v Moskve diskutovalo o budúcom generálnom tajomníkovi KSČ, meno Gustáva Husáka rozhodne nebolo v hre. Niet sa čo čudovať – už od roku 1936 bol v Ústrednom výbore KSSS evidovaný ako nedisciplinovaný člen strany s možnými sklonmi k trockizmu. Dokonca ešte v apríli 1968 vyčítali v Moskve Dubčekovi, že priviedol späť do politiky tohto „kaviarenského politika“. Pozitívne sa u Brežneva zapísal až na povestných moskovských rokovaniach. Husákova razantnosť a „konštruktívny pragmatizmus“ ho vyniesli na politický vrchol a jeho meno sa stalo synonymom normizačnej konformity a „totalitnej nudy“ Československa sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Minuloročný titul z vydavateľstva Vyšehrad však predostiera čitateľovi oveľa farbistejší politický príbeh, ktorý vonkoncom nezačína rokom 1968.
Český historik Michal Macháček vo svojej knihe nazvanej jednoducho Gustáv Husák vytvára na 632 stranách komplexnú a nanajvýš čítavú biografiu o živote poprednej politickej osobnosti československých dejín. Ako píše autor v Pokuse o úvod, „historik je doslova vybízen k reakci“ na rozporuplné ohlasy, ktoré postava Husáka vyvoláva – netýka sa to však len historikov, ale aj celej česko-slovenskej verejnosti. Akýkoľvek vedecký prínos do týchto debát je viac než vítaný. O to väčšmi, ak ide o komerčne úspešnú a citlivo spracovanú vedeckú monografiu.
Gustáv Husák sa narodil v roku 1913 a zomrel v roku 1991, necelé dva roky nato, ako bol v decembri 1989 donútený odstúpiť z funkcie prezidenta ČSSR. Kniha je rozčlenená chronologicky do siedmich kapitol, od Mladého radikála (1913 – 1938) cez Pragmatického odbojára (1938 – 1945), Zápasníka o Slovensko (1945 – 1948), Buržoázneho nacionalistu (1948 – 1960), Muža budúcnosti (1960 – 1968), Normalizátora (1968 – 1977) až po Odchádzajúceho konzervátora (1977 – 1991).
Homo politicus
Zo skromných pomerov svojej rodnej bratislavskej Dúbravky si Gustáv (rod. Augustín) Husák neodniesol len priebojnosť a pracovitosť, ale aj svoje prvé predstavy o sociálne spravodlivej spoločnosti, ktoré vyplývali z kresťanskej morálky vštepovanej rodinným a školským prostredím. Tieto vlastnosti v kombinácii s komunistickou utópiou a jemu vlastným mesianizmom uplatnil Husák podľa Macháčka v „socialistickom náboženstve“. Toto, práve tak ako akékoľvek iné náboženstvo, predkladá neistému človeku modernej doby svoj výklad sveta, ktorý je v tomto prípade riadený komunistickým bohom smerujúcim k pokroku ľudstva.
Husákovo pôsobenie pred vojnou bolo rozdelené medzi štúdium práva, študentské aktivity vo Zväze slovenského študentstva, Magdu Lokvencovú, jeho budúcu manželku, a intelektuálne prostredie bratislavských kaviarní okolo časopisu DAV (Clementis a Novomeský), prostredníctvom ktorého sa postupne dostával ku komunistickému hnutiu. Obdobie druhej svetovej vojny prežil Husák, dokonca aj ako komunista, v relatívnom pokoji, najmä vďaka známosti s vtedajším guvernérom Slovenskej národnej banky Imrichom Karvašom. Husákova spočiatku zdržanlivá politická aktivita počas druhej svetovej vojny vyvrcholila účasťou v SNP. Následne sa pozícia podpredsedu Slovenskej národnej rady pre neho stala sľubným začiatkom v povojnových pomeroch. Husákov politický inštinkt sa vždy prejavil v prelomových momentoch, keď bol schopný zaujať pozíciu, improvizovať a vyniknúť – ako píše autor, dokázal pohotovo zaujať politickú pozíciu „krízového manažéra“. Tento homo politicus chápal krízu ako jedinečnú príležitosť, ktorú je potrebné využiť – aj na posilnenie vlastnej moci. To sa prejavilo už počas SNP, pokračovalo februárovým prevratom 1948 a rokom 1968.
V druhej polovici 40. rokov sa Husák snažil posilniť zvrchovanosť Slovenska. Do Košického vládneho programu síce federálne usporiadanie Československa nepresadil, no jeho snaha stačila nato, aby sa jeho pokus stal v kampani proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu dostačujúcou zámienkou. K tomu sa ešte „pridružila“ Husákova účasť na propagandistickej výprave na nacistami obsadenú Ukrajinu v roku 1941, známosti s „pravicovo-orientovanými“, zodpovednosť za neúspešné oslobodenie komunistických väzňov z nitrianskej väznice pred SNP či konflikty s Gottwaldovým vedením v súvislosti s nacionálnou otázkou. Hoci išlo o medzinárodný fenomén, autor detailne ilustruje, ako tuzemské štruktúry využili procesy na mocenské boje.
Keď bol v roku 1950 zbavený predsedníctva v Zbore povereníkov, podstúpil Husák sebakritiku a označil svoje činy za chyby. No po ročnom odklade, ktorý získal kajaním, ho nakoniec aj tak zatkli a tri roky vyšetrovali. Macháček detailne mapuje drastický priebeh a spôsoby Husákovho väznenia – absolvoval 1438 hodín vypočúvania, pričom najdlhší výsluch trval 14 hodín a 40 minút. Bol vystavený fyzickému týraniu, pobytu na samotkách, nemohol spávať, sedieť, fajčiť. V istom momente vážil len 56 kg. No napriek tomu, na rozdiel od iných, doznanie nepodpísal. Ak pod tlakom vyčerpávajúceho výsluchu poľavil, hneď po zotavení svoj podpis odvolal. Podobným zdržovaním súdneho procesu nezachránil len seba, ale aj iných, ktorý po Stalinovej a Gottwaldovej smrti dostali nižšie tresty. Schopnosť dlhodobo vzdorovať podobnému zaobchádzaniu autor vysvetľuje Husákovým kritickým myslením, húževnatosťou a individualizmom.
V roku 1954 bol Husák odsúdený na doživotie za velezradu, stratil štátne občianstvo a zakázali mu výkon funkcií v štátnych úradoch a hospodárskych orgánoch na desať rokov. Zlom v dlhodobej snahe o revíziu jeho prípadu prinieslo až 15. výročie oslobodenia Československa v máji 1960, keď boli vyhlásené všeobecné a individuálne amnestie. Prezident Antonín Novotný na margo Husákovho prípadu ohlásil, že je potrebné „udělať gesto“, ktorým sa podčiarkne sila a humánnosť ľudovo-demokratického zriadenia.
Väzenie ho nezlomilo
To, čo malo spočiatku Husáka zlomiť, ho nakoniec vynieslo na politický vrchol – povesť bývalého politického väzňa v kombinácii s charizmou nebojácneho rečníka a kritikou prezidenta Novotného mu zabezpečili sympatie verejnosti. Koncom 60. rokov Husák pôsobil ako progresívny element komunistickej strany. Zároveň bola spolu s Husákom postupne rehabilitovaná aj myšlienka československej federácie. Moskve vyhovoval Husák nielen ako kompromis medzi „zdravým jadrom“ na čele s Vasilom Biľakom a Aloisom Indrom, ktoré sa v očiach verejnosti skompromitovalo pokusom zostaviť kolaborantskú vládu a Dubčekovými reformátormi, ale aj ako nástroj v riešení československej krízy. Preto aj napriek vyššie spomenutým hendikepom Husák Brežneva pri moskovských rokovaniach zaujal. No ako rástla Husákova podpora v Moskve, priamoúmerne klesala v Československu.
Najneskôr na jar 1969 považoval Brežnev Husáka za najvhodnejšieho adepta na čelo KSČ. Tento kľúčový obrat medzi augustom 1968 a aprílom 1969 je najťažšie uchopiteľným momentom v Husákovom živote. Interpretovaný ako Husákova zrada politických ideálov a neovládateľná chuť po moci, získava u autora oveľa banálnejší a pragmatickejší obraz v podobe Husákovej viery, že je tým menším zlom. Zatiaľ čo do roku 1968 sledujeme Husákov, zdalo by sa, neutíchajúci boj za sociálne práva študentov, proti fašizmu, ľudáckemu režimu, za obnovenie Československa či nastolenie moci KSČ, po roku 1968 čitateľovi chýba kľúč k pochopeniu tohto obdobia. V Pokuse o záver Macháček trefne pripomína, že úspech či neúspech politika posudzuje doba, v ktorej sa o ňom píše. Inými slovami, politika je nekompromisný oportunizmus. Husák však nebol „len“ človek doby. On ju tvoril a legitimizoval. Na záver autor Husákovi síce vyčíta, že v abdikačnom prejave v decembri 1989 nezaznelo ani slovko sebakritiky či priznania politickej zodpovednosti za vtedajší stav, no takýto prístup môže čiastočne zbavovať Husáka účasti na systémovej zodpovednosti a vyzdvihuje skôr personalizovaný prístup.
Kniha Gustáv Husák je postavená na štúdiu ohromného množstva dostupných archiválií a dokumentov, ale i na tých, ktoré sa považovali za nedostupné – moskovské archívy a osobný archív Husákovej rodiny. Tieto pramene sú doplnené vynikajúcim dokumentárnym materiálom v podobe fotografií, reprintov Husákových rukopisov, úradných dokumentov a príspevkov z dobovej tlače. Bohatý poznámkový aparát a záverečná bibliografická „kapitola“ robia z knihy „povinnú jazdu“ pre každého, kto sa chce osobe Gustáva Husáka venovať profesionálne, ale aj pre laikov, ktorých zaujímajú československé dejiny. Sám autor v závere nabáda tých, ktorým kniha bude slúžiť ako rukoväť v ďalšom bádaní: „…kniha snad napomůže k otevřenější diskuzi o Husákově osobnosti a že čtenář na základě předkládaného penza nových informací i s přihlédnutím k vlastnímu žebříčku hodnot snadněji porozumí a zorientuje se v Husákově příběhu, bude si moci udělat vlastní názor a poznatky případně rozvine, ať už podle jiných kritérií a nástrojů nebo kladením rozličnejších otázek.“ Oceniť možno aj fakt, že kniha vyvolala veľký mediálny ohlas a záujem verejnosti, čím prispieva do verejnej diskusie, nielen o povahe neskorého socializmu.
Michal Macháček: Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. 632 strán, viazaná väzba. EAN 9788074293887.
Obrazová príloha a popisky: Vyšehrad, M. Macháček, redakcia
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.