Mladšie sestry „deväťdňovej kráľovnej“ Jany Greyovej výrazne ovplyvnil ich kráľovský pôvod. Obidve ignorovali štátne záujmy a vydali sa bez vedomia a súhlasu kráľovnej, čo ich stálo slobodu aj milovaných mužov.
Katarína Greyová (1540–1568) bola druhou dcérou Frances Brandonovej, vojvodkyne zo Suffolku, a Henricha Greya. Jej súčasníci ju považovali za najkrajšiu zo sestier. Bola štíhla a mala zlaté vlasy, modré oči a jemné rysy. Všetky sestry dostali vynikajúce humanistické vzdelanie. Katarína milovala zvieratá, vždy mala vo svojej blízkosti nejaké psy a opice. Na rozdiel od kráľovnej Jany sa však rada bavila, milovala lov a lukostreľbu.
Svokor anuloval manželstvo
Katarína bola zasnúbená s Henrichom, synom grófa z Pembroku. Ich svadba sa uskutočnila zároveň s Janinou svadbou s Guildfordom Dudleym (25. 5. 1553). Po svadbe Katarína odišla do manželovho sídla Baynard’s Castle. Manželia vraj boli do seba zamilovaní. Keď bola Jana vyhlásená kráľovnou, Katarínin svokor sa od tohto činu dištancoval, poslal Katarínu na iné sídlo a snažil sa manželstvo anulovať. Podarilo sa mu to v roku 1554, keď biskup Cranmer vyhlásil manželstvo za neplatné z dôvodu nenaplnenia, hoci obaja manželia protestovali a tvrdili, že manželstvo naplnili.
Po Janinej smrti bola Katarína tretia v nástupníckej línii na anglický trón – za princeznou Alžbetou (samozrejme, ak by Mária nemala deti). Zúčastnila sa Máriinej korunovácie a bola menovaná dvornou dámou. Navonok dokonca konvertovala na katolícku vieru. Keď Alžbeta (I.) nastúpila na trón, bola jej priamou dedičkou, dokonca sa vraj uvažovalo aj o jej adopcii Alžbetou. Katarína sa zamilovala do Eduarda Seymoura, grófa z Hertfordu (jeho matka bola priamym potomkom Eduarda III. a mal teda „nárok“ na trón), a v decembri 1560 sa tajne a bez kráľovského súhlasu zosobášili. Krátko nato ho kráľovná poslala do Európy, aby si „zlepšil vzdelanie“. Eduard nechal manželke listinu, ktorá mala v prípade jeho smrti dokázať, že sú manželia a že má Katarína nárok na dedičstvo po ňom. Katarína tento dokument pravdepodobne stratila a keď zomrel jediný svedok ich svadby, Jana Seymourová, nemohla dokázať, že je vydatá.
Katarína manželstvo tajila, aj keď si uvedomila, že je tehotná. Posielala manželovi listy so žiadosťou, aby sa vrátil, ale ten nereagoval (nie je jasné, či listy nedostal, alebo sa nechcel vrátiť). Až v ôsmom mesiaci sa rozhodla požiadať niekoho, aby to v jej mene oznámil kráľovnej, požiadal ju o milosť a prihovoril sa za ňu. Najprv požiadala Bess Hardwickovú, významnú dvornú dámu, a keď neuspela, obrátila sa na Roberta Dudleyho, Alžbetinho obľúbenca. Prišla uprostred noci do jeho komnaty susediacej s kráľovninou. Robert sa ju snažil dostať preč čo najrýchlejšie, aby ho náhodou niekto nenašiel v komnate s viditeľne tehotnou nevydatou ženou. Na druhý deň všetko, čo vedel, povedal kráľovnej Alžbete. Alžbeta sa rozčúlila, že sa jej sesternica vydala bez jej vedomia či súhlasu. Kráľovská rada pre ňu plánovala spojenie so škótskym šľachticom so silným nárokom na škótsky trón. Kráľovnej nevyhovoval ani Katarínin výber manžela a obávala sa, že Katarína ju môže ohroziť svojou plodnosťou (Alžbeta stále nebola vydatá).
Kráľovná poslala Katarínu do Toweru, Eduard Seymour tam po návrate z Európy skončil tiež. Náklonnosť medzi manželmi bola stále silná, dokázali presvedčiť (podplatiť) veliteľa Toweru, aby im dovoľoval tajné stretnutia. V Toweri žila Katarína v niekoľkých miestnostiach a mala k dispozícii služobníkov, neskôr aj dojku pre dieťa. Vo väzení porodila dvoch synov, Eduarda (1561–1612) a Tomáša (1562/3–1600). V roku 1562 bolo manželstvo anulované a deti označené za nemanželské. Napriek tomu boli vnímané ako potenciálni následníci trónu. Po narodení druhého syna kráľovná rozhodla, že Katarína musí byť definitívne oddelená od Eduarda a poslala ju s mladším synom do starostlivosti Kataríninho strýka. Katarína manžela viac nevidela. Presúvali ju po rôznych sídlach. Všetci opatrovníci uvádzali, že trpela žiaľom, úzkosťou a takmer nejedla. V januári 1568 zomrela na suchoty. Je pochovaná v salisburskej katedrále vedľa svojho milovaného manžela.
Eduardovi sa podarilo manželstvo legitimizovať až v roku 1606, tri roky po smrti kráľovnej Alžbety. Katarínin pohnutý život skvelo opisuje historický román Nebezpečné dědictví od Alison Weirovej.
Mária Greyová
Najmladšia zo sestier Greyových – Mária (1545–1578) – nepredstavovala hrozbu pre kráľovnú. Nevyrástla do normálnej výšky (nie je však jasné, či bola trpaslík), kronikári ju opisujú ako hrbatú a ošklivú. No bola inteligentná, rázna a obľúbená. Po matkinej smrti (1559) zdedila niektoré jej majetky, stala sa dvornou dámou Alžbety I. Aj ona sa zamilovala a tajne vydala (1565) za Tomáša Keyesa. Jej vyvolený bol dvakrát starší a mal niekoľko detí z predošlého manželstva. Bol to nižší šľachtic, ktorý mal na starosti palácovú bezpečnosť. Zosobášili sa v čase, keď kráľovná nebola v paláci, za svedka si zvolili slúžku, aby žiadny z vyššie postavených priateľov nebol ohrozený. Už pár dní po svadbe o tom kráľovná vedela a zúrila. Prikázala manželov vypočuť a uväzniť. Máriu poslali do Chequers, Keyes zostal v Londýne. Kráľovná jej odobrala všetky majetky, nechala jej len nízku rentu, ktorá nepokrývala Máriine náklady. Mária sa nesmela s nikým stretávať, celý čas trávila v jednej miestnosti, vychádzky do parku mala povolené len v miere zachovania zdravia. Písomne žiadala Williama Cecila, aby jej pomohol zmieriť sa s kráľovnou.
Keyes sa ocitol vo väzení pre obyčajných ľudí, jeho žalárnik vraj bol veľmi krutý. Súhlasil s anulovaním manželstva, a žiadal, aby sa mohol utiahnuť na svoje panstvo v Kente. Londýnsky biskup však odmietol manželstvo zrušiť. Po troch rokoch bol nakoniec Keyes prepustený a poslaný do Kentu. Žiadal kráľovnú, aby tam s ním smela žiť Mária, ale neuspel. Od augusta 1567 bola Mária zverená do starostlivosti rôznym šľachticom, a ako sa dozvedáme zo správ, bola deprimovaná a odmietala jesť.
Koncom leta 1571 Keyes zomrel. Máriu správa veľmi zarmútila, požiadala, aby smela nosiť smútok a vychovávať nevlastné deti. No naďalej sa len presúvala do sídiel svojich „opatrovníkov“. V roku 1572 znovu žiadala o zvýšenie renty a tentoraz Alžbeta súhlasila. O pár mesiacov sa konečne dostala na slobodu. Usadila sa v rodine matkinho posledného manžela Adriana Stokesa. V roku 1573 si mohla dovoliť kúpiť dom a zamestnať niekoľko služobníkov. Často navštevovala rodinu a priateľov. Bola tiež v kontakte so švagrom Eduardom Seymourom a so synovcami. V roku 1575 jej dokonca kráľovná vrátila niektoré majetky. V roku 1577 bola úplne rehabilitovaná menovaním za dvornú dámu.
V apríli 1578 ochorela na mor, zomrela 20. apríla. Alžbeta jej usporiadala štátny pohreb, je pochovaná v hrobke svojej matky vo Westminsterskom opátstve.
Literatúra
- Lisle, L. de: The Sisters who would be Queen. Croydon 2009.
Internetové odkazy
- https://thefreelancehistorywriter.com/2020/01/24/lady-katherine-grey-countess-of-hertford/
- https://thefreelancehistorywriter.com/2017/04/19/lady-mary-grey/
Obrazová príloha: wikipedia.org
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.