Anglický kráľ Henrich VIII. je známy predovšetkým svojimi šiestimi manželstvami a ich „kreatívnym“ ukončovaním. Milostné avantúry však neboli jeho jedinou záľubou. Vzdelaný panovník prejavoval napríklad hlboký záujem o poznatky dobovej medicíny a o výrobu liekov. Dôvodom tejto fascinácie pritom mohol byť jeho vlastný strach z moru či iných smrteľných chorôb. V tomto ohľade Henrich neoplýval veľkou odvahou.

 

Kráľ Henrich VIII.

Od roku 1485 sa v Anglicku pravidelne, najmä v lete a počas skorej jesene, objavovala potivá choroba, ktorú na kontinente dokonca nazývali anglickou chorobou (sudor anglicus). Vlny epidémie trvali vždy niekoľko týždňov a keďže nik netušil, akým spôsobom sa choroba prenáša, akákoľvek prevencia bola nesmierne náročná. Niektorí súčasní odborníci predpokladajú, že to bola istá forma potničiek, mutáciua chrípky či škvrnitý týfus. Objavil sa aj názor, že mohlo ísť dokonca o otravu antraxom, ktorý sa objavoval v mäse jatočných zvierat. Epidémia tohto ochorenia zasiahla napríklad do plánov Henricha VII., ktorý musel odložiť svoju korunováciu po víťazstve pri Bosworthe, ktorou sa rod Tudorovcov dostal v Anglicku de facto k moci.

Choroba znovu udrela v roku 1508, v poslednom roku panovania Henricha VII., a následne za vlády jeho syna Henricha VIII. v rokoch 1517 a 1528. V 30. rokoch 16. storočia sa rozšírila cez francúzske mesto Calais do Holandska, Nemecka, severských krajín, a dokonca až do Ruska. „Najprv prídu bolesti v hlave a v srdci, potom zrazu nastane potenie a potom už je lekár zbytočný, pretože či sa balíte veľmi, alebo málo, o štyri hodiny – a niekedy o dve či tri – je po vás bez trápenia“ (Weirová 2013, 223). Väčšina obetí podľahla nákaze už v prvý deň, ale ak prežili prvých 24 hodín, zväčša sa z choroby vystrábili.

Henrichov opatrný až bojazlivý postoj k chorobám mal aj svoj opodstatnený, reálny základ. Jeho starší brat Artur (1486–1502), prvý manžel neskoršej Henrichovej manželky Kataríny Aragónskej, sa na trón nedostal práve vinou svojej chorľavosti, ktorá ho gniavila po celý život. Smrteľnú ranu mu pravdepodobne zasadila práve anglická choroba. Naopak, prekonať nákazu sa podarilo Kataríne Aragónskej, ba aj druhej Henrichovej manželke, pôvodne milenke – Anne Boleynovej.

Vymýšľal kráľ lieky?

Henrichov brat Artur Tudor zomrel na potivú horúčku.

Kráľovské opatrenia boli v prípade prepuknutia nákazy skutočne rázne. Henrich VIII. (1509–1547) sa v žiadnom prípade nepriblížil k miestu, o ktorom vedel, že sa tam potivá choroba vyskytla. Rovnako zakázal prístup k dvoru komukoľvek chorému a komukoľvek, kto bol v kontakte s nakazenou osobou.

Pri boji s ochorením sa spoliehal hlavne na modlitby a na svojich dvorných lekárov. V kráľovskej domácnosti pôsobila šestica najlepších lekárov krajiny (nosili dlhé plášte vo farbách kráľovskej livreje, lemované kožušinou). Hlavným lekárom bol doktor Thomas Linacre, ktorý v roku 1518 založil Kráľovskú lekársku fakultu, stal sa jej dekanom a neskôr poskytol prostriedky na dva lektoráty v Oxforde a v Cambridgei. Vrchným chirurgom bol Thomas Vicary, ktorý zasa spísal prvú anglickú príručku anatómie. Kráľ mal aj päť vlastných lekárnikov (apatiekarov). Občas mu dávali pilulky proti moru, obklady proti zlatej žile, kloktadlá proti bolestiam hrdla a rôzne iné lieky, ktoré boli uložené v truhličkách v špeciálnej zdravotnej miestnosti.

Samotný Henrich VIII. vymyslel pri svojich experimentoch vyše 30 receptov na rôzne lieky – medicíny, náplasti, vodičky a masti. Na ich výrobu používal najrozličnejšie prísady: rastliny, hrozienka, ľanový ocot, ružovú vodu, červy, víno, čpavok, oxid olovnatý, strúhanú slonovinu, drvené perly a koraly, živicu, ibištekový koreň, „dračiu“ krv atď. Nie je však známe, či vytvorené zmesi vyrábal osobne, alebo len dozeral na ich prípravu. Proti bubonickému moru používal napríklad nálev z nechtíka lekárskeho, šťaveľa, margaréty, ruty, papuľky (rastliny) a ľabtušky (vták; z prameňov však nie je zrejmé, ako bol aplikovaný), osladený cukrom. Vymyslel aj náplasti na vredy, opuchnuté členky, masť na zapálené miesta, vodičky na dobré trávenie či na sušenie odrenín a na upokojenie údov. Keď sa dozvedel, že jeho nemanželský syn Henrich Fitzroy je ohrozený potivou chorobou (1528), dal mu poslať lieky vyrobené podľa vlastných receptov.

Najhoršia epidémia potivej choroby

Epidémia zasiahla aj kráľovský dvor.

V roku 1517 vypukla v Londýne dosiaľ najhoršia epidémia potivej choroby. Kráľ sa s dvorom okamžite presťahoval do Richmondu a neskôr do Greenwichu. Keď bol počas tohto pobytu pozvaný na hostinu na benátskej vlajkovej lodi, najprv sa uistil, že všetci členovia posádky, ktorí by mohli byť nakazení, sa budú zdržiavať v bezpečnej vzdialenosti.

V auguste sa však nákaza priblížila ku Greenwichu. Kráľ väčšinu dvora rozpustil a odsťahoval sa s manželkou Katarínou Aragónskou do Windsoru, kde sa s lekárom a s tromi obľúbenými šľachticmi uzavrel do dobrovoľnej karantény. Okrem týchto štyroch ľudí a služobníctva nemal nik možnosť sa ku kráľovi ani len priblížiť. Kardinál Thomas Wolsey, ktorý prežil už štyri nákazy potivou chorobou, sa v tom čase vydal na ďakovnú púť do Walsinghamu. Henrichov lord kancelár, učenec Thomas More, napísal Erazmovi Rotterdamskému o epidémii v roku 1517: „Okolo nás zomierajú celé zástupy. V Oxforde, v Cambridgei či v Londýne boli takmer všetci v poslednom čase chorľaví.“

Po čase „niektorí panoši, ktorí spali v komore Jeho Veličenstva, chorobe podľahli“ a kráľ s malým sprievodom ušiel „na odľahlé a neobvyklé miesto“. Tajomný úkryt, ktorý Henrich VIII. využil počas epidémie, sa dodnes nepodarilo lokalizovať. Ako sa choroba šírila, kráľ sa stále snažil unikať a presúval sa z miesta na miesto. Na jeseň už kráľov sprievod tvorilo len najnutnejšie služobníctvo.

Pôvod choroby doteraz nepoznáme.

V tomto období začal kráľ prejavovať ešte väčšiu zbožnosť, keďže väčšina ľudí bola presvedčená o tom, že choroba je Božím navštívením a trestom za hriechy. Okrem toho sa strach snažil zahnať sokoliarstvom, hudbou či prípravou vlastného prípravku proti potivej chorobe, zloženého zo šalvie, ruty a bazového lístia. Ťaživé okolnosti sa neprekvapujúco rozhodli využiť mnohí šarlatáni. Jeden španielsky mních napríklad tvrdil, že dokáže rozkazovať moru aj počasiu. Kráľ ho síce prijal, ale po hodinovom rozhovore mu vynadal a vykázal ho preč. V decembri 1517 počet chorých klesol, no kráľ stále odmietal sláviť Vianoce na dvore.

Kardinál Thomas Wolsey strávil Vianoce v Richmonde s bohatou zásobou pomarančov, ktoré mali byť účinným liekom chrániacim pred morom. Na začiatku roku 1518 sa Henrich presúval zo sídla do sídla a s kardinálom udržiaval len písomný kontakt.

V marci 1518 sa kráľ postupne upokojoval, „pretože mu nikto neprichádza rozprávať o smrti nejakej osoby, ako to bolo doteraz denne“. Wolsey mu však odporučil, aby cez Veľkú noc ešte obmedzil počet osôb s prístupom na dvor. Je možné, že týmto odporúčaním kardinál sledoval aj vlastné ciele – snažil sa znemožniť niektorým šľachticom, aby intrigovali proti jeho osobe. Hoci by sa bol Henrich už rád vrátil do Londýna, na radu jeho manželky Kataríny sa po dni sv. Juraja presunuli do Woodstocku. V okolí sa však čoskoro znovu objavila choroba a manželia sa urýchlene odsťahovali do Esheru. V auguste sa Henrich dozvedel, že kráľovná je samodruhá a keďže choroba v Londýne poľavila, rozhodol sa vrátiť do mesta. V novembri kráľovná porodila dcéru, ktorá ale nanešťastie zomrela ešte pred krstom.

Historická kniha o potivej horúčke.

V máji 1528 sa potivá choroba objavila znovu. Kráľ s manželkou a s milenkou Annou Boleynovou opustili Londýn, kde sa údajne nakazilo až 40 000 ľudí. Po návrate k rodičom ochorela aj Anna Boleynová, aj jej otec, obaja však nákazu prežili. Kráľ sa sťahoval takmer denne, až sa usadil v Tittenhangere, aby „v ňom strávil čas, ktorý mu Boh určí“. Sídlo sa počas kráľovho pobytu pravidelne čistilo ohňom a ďalšími ochrannými prostriedkami, napr. octom. Keď epidémia poľavila, kráľ sa presúval po sídlach v rámci kráľovských vizitácií, ako mal vo zvyku každý rok. Tentoraz sa však choroba lavínovito rozšírila aj na kontinent.

V roku 1551 sa potivá choroba znovu a tentoraz naposledy objavila v Londýne. Pozoruhodným faktom je skutočnosť, že na kontinente sa táto nákaza vyskytla len jediný raz, keď ju do Calais a do Nizozemska zavliekli anglickí obchodníci, a odtiaľ sa potom šírila ďalej. Po odznení tejto vlny sa však stala opäť výhradne „anglickou vecou“. Dodnes pritom nie je jasné, o akú chorobu vlastne išlo. Tak či onak, Henrich VIII. všetky epidémie prežil, aj keď nevieme, či vďaka izolácii, vlastným liekom, alebo mal jednoducho šťastie.

Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.

Literatúra

  • Guy, J.: The Tudors: a Very Short Introduction. Oxford 2002.
  • Weirová A.: Šest žen Jindřicha VIII. Brno 2009.
  • Weirová, A.: Král a dvůr. Brno 2013.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.