Koho meno nesie Amerika? 

Amerigo Vespucci  patrí k najvýraznejším osobnostiam talianskej moreplavby 15. storočia. Keď mal 35 rokov, v službách Lorenza de’Medici sa presťahoval do Sevilly, kde spoznal aj Krištofa Kolumba. V roku 1499 sa spojil s Alonsom de Hojeda, aby preskúmali južné pobrežie novoobjaveného kontinentu, ktorý Kolumbus a takmer celý moreplavecký svet ešte stále pokladali za časť ázijského kontinentu. Vespucci však mal inú intuíciu. Veril, že Kolumbus objavil „štvrtú časť zemegule“, teda úplne nový svetadiel. Toto tušenie sa potvrdilo, keď v roku 1501 v službách Portugalska podnikol cestu do Nového sveta  a zistil, že jeho teritórium presahuje 50. stupeň južnej šírky, teda že predstavuje samostatný kontinent.

Významným dokumentom a zdrojom informácií je korešpondencia, ktorú Vespucci (1454  – 1512) písal rôznym adresátom, najmä mecenášovi Lorenzovi de‘Medici. Tá dokladuje štyri objavné cesty. Mnohí bádatelia spochybňujú autentickosť niektorých listov aj existenciu prvej cesty a tvrdia, že Vespucci len prepísal záznamy iných moreplavcov. Akokoľvek, na americkú pevninu po prvýkrát vstúpil 24. júna 1497 (záhadne v ten istý deň ako Giovanni Caboto pristál v Novom Škótsku). Faktografické opisy obyvateľstva, flóry a fauny dosvedčujú, že nešlo o ázijský kontinent, ale o celkom nový svetadiel. Meno dostal podľa Ameriga zásluhou mnohých listov, ktoré niesli jeho meno, a ktoré hojne kolovali medzi európskymi vzdelancami. Preto kartograf Martin Waldseemüller vo svojej mape z roku 1507 použil na označenie nového kontinentu (teda dovtedy prebádanej Južnej Ameriky) feminínum America, odvodené od latinizovanej podoby Amerigovho mena (Americus Vespucius).

K ústiu Amazonky

Menej známa teória hovorí o tom, že Amerika nesie meno po Richardovi Amerykovi, bohatom waleskom obchodníkovi, ktorý spolu s anglickým kráľom Henrichom VII. financoval Cabotovu cestu z Bristolu do Nového sveta. Aj Caboto tušil, že Kolumbus objavil nový kontinent a sám pristál v Novom Škótsku na chlp presne v ten deň, ako sa Vespucci doplavil do Južnej Ameriky.

Počas onej diskutabilnej prvej cesty (máj 1497 − október 1498), ktorú viedol Juan Díaz de Solís, Vespucci opísal pobrežie dnešnej Venezuely (meno je zdrobneninou talianskeho názvu Benátok – Venezia) a polostrova Guajira (časť dnešnej Kolumbie). Z roku 1497 pochádza list, v ktorom vykresľuje obyvateľstvo lagúny Maracaibo takto:

„Odtiaľ som stále šiel popri pobreží rôznymi smermi a za ten čas som v tých krajoch stretol mnoho rôznych národov. Po niekoľkých dňoch sme napokon dorazili do prístavu, v ktorom nás Boh vyslobodil z veľkého nebezpečenstva. Vošli sme do zálivu a objavili sme dedinu, čosi ako mesto, umiestnenú podobne ako Benátky nad vodou. Bolo v nej neďaleko od seba dvadsať veľkých domov, ukotvených a postavených na masívnych doskách. Pred vchodmi mali akoby padacie mosty, cez ktoré sa chodilo z jedného domu do druhého, teda ako keby boli všetky spojené.“

Pri nasledujúcich výpravách Vespucci preskúmal aj pobrežie Uruguaja a Argentíny. Objavil tri najväčšie rieky južnej Ameriky – Amazonku, Pará a Rio de la Plata, okrem toho objavil existenciu rovníkového prúdu a opísal Južný kríž. V liste Lorenzovi de‘Medici opisuje jedno z dvoch ústí Amazonky:

„Myslím, že tieto dve rieky sú príčinou, že voda v mori je sladká. Dohodli sme sa, že vojdeme do jednej z nich a poplavíme sa ňou, kým nebudeme mať možnosť navštíviť tie kraje a národy. Nachystali sme si člny a zásoby na štyri dni a s dvadsiatimi ozbrojenými mužmi sme sa nalodili a veslovali proti prúdu dva dni asi osemnásť líg[1] a videli sme mnoho krajov. Plaviac sa po rieke sme videli isté znaky toho, že vnútrozemie je obývané. Potom sme sa rozhodli vrátiť sa ku karavelám, ktoré sme nechali na neistom mieste.“

K južnému pólu

Tretia a štvrtá výprava (1501 − 1504) boli v službách Portugalska a smerovali do Brazílie, kde pod velením Gonzala Coelha Vespucci preskúmal záliv Rio de Janeira, povodie rieky la Plata (pôvodne ju nazvali Jordán) a dostal sa až do Patagónie. Južný pól spomína v jednom zo svojich listov:

„Plavili sme sa, až sme zistili, že južný pól sa týči 52 stupňov nad obzorom. Nevideli sme už Veľký ani Malý voz. (…) Noci boli veľmi dlhé, tá zo 7. apríla trvala pätnásť hodín, lebo slnko bolo na konci Barana a v tejto krajine bola zima.“

Napriek tomu, že autentickosť správ z tzv. prvej výpravy je stále nejasná, Vespucciho listy predstavujú významný zdroj informácií o nasledujúcich výpravách, o spôsobe života domorodých obyvateľov Južnej Ameriky, o flóre, faune a geografické informácie významné pre dobovú moreplavbu.

Vespucciho popularita v Španielsku po objavných plavbách narástla, najkresťanskejší kráľ Ferdinand Aragónsky ho v r. 1508 menoval tzv. Piloto Mayor de Castilla, teda zodpovedným za organizovanie výprav do Nového sveta a za výučbu nových moreplaveckých techník (novinkami boli napr. kvadrant či astroláb). Významným Vespucciho objavom bolo meranie dĺžky podľa vzdialenosti planét od Mesiaca. Táto metóda sa potom využívala niekoľko nasledujúcich storočí.

Vespucci zomrel bezdetný v Seville a svoje imanie zanechal manželke. Bol vôbec prvým Európanom, ktorý dosiahol 52. stupeň južnej dĺžky. Keby sa bol plavil len o kúsok ďalej, došiel by k úžine, ktorú o osemnásť rokov neskôr opísal Magalhães.

Použitá literatúra