Dodnes sa často tvrdí, že vo vojne o nezávislosť porazili mocné britské impérium obyčajní americkí domobranci a vlastenci. Prvú iskru bojov naozaj zapálila domobrana pri Concorde v Novom Anglicku, ale už onedlho miestna rebélia prerástla do svetového konfliktu, ktorý sa okrem Severnej Ameriky rozšíril aj do Karibiku, Európy a na svetové moria. Tým obyčajným domobrancom a vlastencom totiž pomáhalo viacero silných spojencov.
Vojna za nezávislosť
Od konca sedemročnej vojny, ktorá sa skončila v roku 1763, sa začali vzťahy Veľkej Británie a jej amerických kolónií postupne zhoršovať. Séria zákonov (zákon o cukre, kolkový zákon, tzv. ubytovací zákon), ktoré parlament v Londýne prijal z dôvodu zvyšovania nákladov na ochranu kolónií a taktiež aj v dôsledku „úžasnej“ neefektivity americkej colnej služby, vyvolala v Amerike búrlivú odozvu. Nespokojnosť a podozrievavosť postupne prerástli do otvoreného odporu. Od tzv. bostonského pitia čaju cez reštriktívne zákony až po zvolanie 1. kontinentálneho kongresu v roku 1774 ale ešte stále nešlo o rebéliu, iba o čoraz väčší a väčší nesúhlas s politikou parlamentu.
Spád udalostí sa však už nedal zastaviť. 19. apríla 1775 sa v Lexingtone a Concorde odohrali incidenty, pri ktorých obe strany na seba strieľali, čo znamenalo začiatok americkej vojny za nezávislosť. 2. júla 1776, keď bola na Druhom kontinentálnom kongrese odhlasovaná nezávislosť Spojených štátov, sa britské sily vylodili v dnešnom New Yorku a začala sa hlavná fáza bojov. Hoci New York zostal do konca vojny v britských rukách, Briti rýchlu šancu na porážku povstania nevyužili. Napriek tomu neboli ich plány na rok 1777 príliš jasné, chýbala im celková koncepcia. Čo im rozhodne nechýbalo, bolo sebavedomie.
Podľa plánu mal južný smer útoku pod velením generála W. Howea postupovať na Filadelfiu a severný, vedený generálom J. Burgoynom, smerom k Champlainovmu jazeru.
Briti mali v pláne americké sily rozdeliť a následne izolovane poraziť. Hoci Howe napokon Filadelfiu v roku 1778 dobyl, južnej skupine vojsk sa vôbec nedarilo. Burgoyn mal síce pod svojím velením 7000 mužov a ťažké delá, no jeho oddiel bol práve preto ťažkopádny a v boji neúčinný. Jeho ťaženie sprevádzali neúspechy, indiánski spojenci ustúpili a Američania sa dokonca dvakrát osmelili pustiť sa do priameho boja. Burgoyn, ktorého straty a problémy so zásobovaním narastali, sa napokon stiahol do Saratogy. Tam bol obkľúčený povstalcami a 17. októbra 1777 kapituloval, čo významne ovplyvnilo priebeh vojny.
Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ
Už v novembri 1775 vytvoril Kontinentálny kongres výbor, ktorý dostal právomoc skúmať ochotu európskych mocností pridať sa na ich stranu. Od začiatku bolo zjavné, že najvýznamnejším spojencom bude Francúzsko, dlhoročný nepriateľ Britov. Koncom roka 1775 vystúpil pred kongresom francúzsky vyslanec, ktorý – hoci neoficiálne – otvoril francúzske prístavy americkým lodiam a prisľúbil materiálnu pomoc.
Paríž svoje kroky diskutoval aj s Madridom a zároveň rokoval o spoločnej pomoci revolucionárom. Začiatkom mája 1776 sa obe strany dohodli na uvoľnení prostriedkov pre vyzbrojenie povstalcov. Išlo hlavne o muníciu, ktorú dodávala fiktívna spoločnosť Hortalez a spol. Ešte v máji odišlo do Ameriky 14 lodí s vojnovým materiálom. Zaujímavé je, že väčšina pušného prachu, ktorým strieľali „americké“ delá a muškety v prvých rokoch vojny, pochádzala práve z tejto dodávky.
Činnosť spoločnosti Hortalez bola taká úspešná, že v prvých rokov bojov bolo 80 percent pušného prachu francúzskeho pôvodu. Do septembra 1777, keď bola podpísaná spojenecká zmluva, bol vyvezený materiál za 5 miliónov libier (dnes by to činilo zhruba 37,5 milióna eur).
Netrvalo dlho a okrem materiálnej mali Francúzi poskytnúť aj vojenskú pomoc. Základy vojenskej spolupráce položila porážka Britov pri Saratoge. 2. decembra 1777 dorazila správa o Burgoynovej kapitulácií do Londýna a 4. decembra do Paríža, kde bola oslavovaná takmer akoby bitku vybojovali sami Francúzi. Toto víťazstvo ich ovplyvnilo natoľko, že sa stalo najdôležitejším zvratom vojny, keďže po ňom sa zrodilo francúzsko-americké spojenectvo.
Odo dneška navždy proti všetkým iným mocnostiam
Francúzi videli v pomoci povstalcom šancu, ako uštedriť ich večným nepriateľom Britom ešte tvrdší úder. Hoci kongres sa za spojenectvo vyslovil už vo februári 1777, až po Saratoge sa pozícia Američanov zlepšila natoľko, že mohlo dôjsť aj k reálnej dohode. To bolo potvrdené 6. februára 1778, keď boli podpísané dve dohody. Prvou bola zmluva o priateľstve a obchode, v ktorej Francúzsko uznalo Spojené štáty a ponúklo im obchodné výhody vrátane výsad pre obchodné lode. Druhou bola spojenecká zmluva, v ktorej sa Paríž zaviazal, že ak niekedy vstúpi do vojny, bude po povstaleckom boku bojovať až do jeho úspešného konca, teda do dosiahnutia americkej nezávislosti.
Žiadna strana nemala uzavrieť separátny mier ani prímerie bez súhlasu druhej strany. Ďalším bodom bolo potvrdenie územného vlastníctva oboch krajín v Severnej Amerike „odo dneška navždy proti všetkým iným mocnostiam“. Francúzsko sa navyše zaviazalo, že sa nebude usilovať o ovládnutie Kanady ani žiadneho iného britského územia na kontinente. V marci 1778 prerušil Paríž diplomatické styky s Britmi a v júni, keď začali britské lode ostreľovať francúzske plavidlá v Lamanšskom prielive, vstúpil do vojny.
Ako prvé sa zapojilo námorníctvo. Na jeseň 1779 neúspešne pomáhalo 35 lodí a 4000 mužov pod velením admirála d`Estainga dobyť Savannah v kolónii Georgia. Francúzi po neúspechu a zranení svojho veliteľa ustúpili na základne v Karibiku. Treba podotknúť, že francúzska priama vojenská pomoc na kontinente bola do toho času väčšinou minimálna. Avšak už sama prítomnosť nepriateľského námorníctva v Karibiku nútila Britov nasadzovať na zásobovanie svojich vojsk skoro celé vojenské loďstvo. I posádky na oporných bodoch museli byť posilnené. Nemohli byť preto uvoľnené na boj s povstalcami.
Úplne bezpečné neboli dokonca ani samotné Britské ostrovy, napriek tomu, že formujúcu sa spojenú francúzsko-španielsku flotilu v Lamanšskom prielive rozohnala silná búrka. V dôsledku toho britská admiralita požadovala, aby námorníctvo strážilo domáce vody, čo zasa odčerpávalo sily potrebné na zásobovanie v Amerike. Ďalšia francúzska flotila pod velením admirála de Grasseho operovala v Karibiku, čo Britov donútilo rozptýliť lode a dovtedy nepriepustná blokáda kolónií začala dostávať trhliny.
Pád Yorktownu
Okrem obchodu a útokov na britské zásobovacie trasy v Atlantiku začali Francúzi mladý štát podporovať aj na pevnine. Išlo však iba o dobrovoľníkov, spomedzi ktorých je asi najznámejší markíz Lafayette. Na regulárne francúzske jednotky čakali Američania až tri roky. V roku 1780 sa 6000 vojakov pod velením grófa Rochambeauema vylodilo v prístave Newport v Novom Anglicku.
Britské námorníctvo prístav skoro okamžite po vylodení zablokovalo a tak sa Rochambeau takmer rok nepohol z miesta. Až v máji 1781, keď britský generál Cornwalis ustúpil z Karolíny do Yorktownu vo Virgínii, kde sa opevnil, nastali vhodné podmienky pre spoločnú akciu francúzskych a amerických vojsk. V júni sa obe armády spojili a tiahli na New York. No ešte predtým, ako začali samotný útok, prišli pre spojencov skvelé správy. Admirál de Grasse smeroval s celou flotilou francúzskej Západnej Indie a 3000 mužmi do zátoky Chesapeake. George Washington okamžite zmenil smer na pochodu na Yorktown, hoci celý čas predstieral, že mu ide o bočný obchvat New Yorku.
Na konci augusta 1781 dosiahol de Grasse pobrežie pri Yorktowne a vylodil sa. Spojil sa s oddielmi markíza Lafayettea, ktorý velil obkľúčeniu mesta. Následne 5. septembra 1781 zviedol námornú bitku s loďstvom admirála T. Gravesa, ktorý sa snažil oslobodiť Cornwallisa. Graves neuspel a osud Yorktownu bol spečatený. Francúzske námorníctvo sa síce nemohlo rovnať britskému, ale v rozhodujúcej chvíli sa mu podarilo získať kontrolu na zálivom Chesapeake, čo sa ukázalo ako kľúčové pre ďalší vývoj. 28. septembra sa výsadok spojil s Washingtonom, čo znamenalo ešte tesnejšie zovretie obkľúčenia. Yorktown padol 17. októbra a do zajatia spolu s Cornwallisom putovalo 8000 mužov.
Zdržanliví Španieli
Španielsko sa oproti Francúzsku chovalo oveľa zdržanlivejšie, keďže Spojené štáty sa mohli v budúcnosti stať jeho súperom v Amerike – čo sa neskôr aj naozaj stalo. Americký vyslanec navštívil na začiatku roku 1777 Madrid, aby dohodol vojenskú pomoc. Španieli prejavovali povstalcom sympatie, ale aj pre vyššie spomenutú zdržanlivosť sa Madrid nechcel otvorene zúčastniť bojov. Ponúkal skôr diplomatické služby.
Až keď Británia odmietla návrh, aby vymenila Gibraltár a Minorku za New York a ďalšie ňou vtedy držané územia v Severnej Amerike, podpísalo Španielsko 12. apríla 1779 tzv. konvenciu z Aranjuezu, v ktorej sa zaviazalo vstúpiť do vojny po boku Francúzska a USA až do uznania americkej nezávislosti. V tejto zmluve Španielsko za svoju pomoc žiadalo Gibraltár, Minorku a obe Floridy. Okrem toho chcelo upevniť svoje postavenie v Mississippi a s pomocou Indiánov ovládnuť územie Kentucky a Tennessee južne od rieky Ohio.
Briti mali byť vytlačení zo Strednej Ameriky a Španielsko si od Francúzov vynútilo sľub, že mu pomôže získať späť územia, o ktoré prišlo v sedemročnej vojne. Zaujímavosťou je, že Madrid bojoval vo vojne len ako spojenec Francúzska, nie Spojených štátov. Jeho vojenská pomoc však bola minimálna a dá sa povedať, že španielske jednotky neprekročili hranice Floridy.
Svetová vojna
V decembri 1780 vyhlásila Británia vojnu Holandsku, ktoré trvalo na obchodných vzťahoch s Francúzmi a aj s Američanmi. Holanďania pritom s nimi otvorene obchodovali a porušovali britskú blokádu už dva roky. Oficiálnou zámienkou na vyhlásenie britsko-holandskej vojny bol pokus o ustanovenie veľvyslanca Spojených štátov v Holandsku. Holanďania pritom už predtým ponúkli kolóniám dokonca vojnovú pôžičku. V roku 1782 bola podpísaná aj oficiálna obchodná a spojenecká dohoda.
Už predtým sa povstalcom s finančnou podporou Francúzov a Holanďanov podarilo stabilizovať situáciu a prečkať najhoršie obdobie tvojny. Práve vďaka týmto peniazom sa podarilo zlepšiť finančnú situáciu mladej konfederácie, a dokonca sa dá tvrdiť, že bez tejto najmä francúzskej pomoci by nebolo možné udržať armádu v bojaschopnom stave.
Situácia na bojiskách a rozrastanie protibritskej koalície nemohlo ujsť pozornosti ostatných európskych mocností. Oslabenie Británie im vyhovovalo a tak hľadali cesty, ako aspoň nepriamo pomôcť Američanom. Proti Británii bola namierená aj tzv. Liga ozbrojenej neutrality či Severný systém, ktorý vznikol na popud Ruska 10. marca 1780.
Neutralita slávila v Európe úspech, pripojili sa k nej Švédsko, Dánsko, Prusko, habsburská monarchia, Portugalsko, a dokonca aj Neapolské kráľovstvo. Táto neutralita spočívala v tom, že „neutrálne“ lode mohli obchodovať v prístavoch bojujúcich strán, ak neprevážali bojový materiál. To však podkopávalo britskú blokádu kolónií a rozširovalo možnosti amerického zásobovania.
Navyše sa Londýn po vstupe Francúzska do vojny a po vzniku skupiny neutrálnych štátov začal obávať, aby jeho nepriatelia nepodnikli inváziu na ostrovy, čo odčerpávalo a viazalo časť vojsk v Európe. Dá sa povedať, že domobrana, ktorá sa pri Concorde postavila britskému oddielu, reálne začala svetovú vojnu, keďže v záujme zapájania ďalších krajín sa boje rozšírili z amerického kontinentu do Stredomoria, Afriky, Indie, Západnej Indie a, samozrejme, na svetové moria.
Konečne mier
Po páde Yorktownu sa v Londýne nálady radikálne zmenili. 5. marca 1782 sa parlament postavil proti pokračovaniu vojny a začalo sa uvažovať o mierových rokovaniach. Tie sa začali v apríli 1782 v Paríži, ktorý si nemohol nechať ujsť príležitosť, aby ešte viac pokoril svojho britského súpera. 30. novembra 1782 bolo podpísané predbežné prímerie medzi USA a Veľkou Britániou a na začiatku roka 1783 aj prímerie medzi Francúzskom a Španielskom na jednej a Britmi na druhej strane.
Nič tak nebránilo konečnému podpisu mieru. Ten bol nakoniec signovaný 3. septembra 1783 v Paríži. Británia uznala nezávislosť bývalých kolónií a odstúpila im územie medzi Apalačskými vrchmi a riekou Mississippi. Obe Floridy prešli pod španielsku kontrolu. Francúzi ani Španieli si neželali vznik silného štátu v Amerike, Francúzi dokonca očakávali, že sa stanú poručníkmi slabej a mladej Konfederácie. Tá mala byť uzavretá medzi Apalačskými vrchmi a pobrežím, ktoré do konca vojny ovládali Briti. Vypuknutie revolúcie v Paríži však takéto plány znemožnilo a zrodili sa Spojené štáty americké, nový hráč na mape sveta.
Použitá literatúra:
- Hindall, G. B./Shi, D. E.: USA. Praha 1994.
- Heideking, J./Mauch, Ch.: Dějiny USA. Praha 2012.
- Navrátil, J.: Stručné dějiny USA. Praha 1984.
- Raková, S.: Podivná revoluce : Dlouhá cesta Američanů k nezávislosti. Praha 2005.
- Raková, S.: Přežít Revoluci : Cestovní deník Nicholase Cresswella 1774-1777. Praha 2015.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.