Málo známa tvár najznámejšieho z moreplavcov
Ak by sa realizovala anketa o najznámejšieho moreplavca a objaviteľa nových krajín v dejinách ľudstva, takmer určite by na prvom mieste figuroval Krištof Kolumbus. Jeho prvá plavba k americkému kontinentu v roku 1492 je azda najslávnejšou zo všetkých objaviteľských ciest v období raného novoveku (v európskych dejinách obdobie od polovice 15. do konca 18. storočia).
Napriek týmto konštatovaniam ostáva Kolumbus aj po viac ako päťsto rokoch od svojej smrti veľmi kontroverznou a naďalej málo známou historickou osobnosťou. Hoci o ňom samom a o jeho štyroch plavbách k brehom amerického kontinentu (realizovaných v rokoch 1492 – 1493, 1493 – 1496, 1498 – 1500 a 1502 – 1504) existujú už tisícky kníh a odborných štúdií, v podstate na základe nepočetných dochovaných prameňov nevieme dosť dobre ani to, ako Kolumbus aspoň približne fyzicky vyzeral. Podobne len na základe niektorých jeho skutkov a niekoľkých zachovaných listov môžeme určiť jeho charakterové vlastnosti a predstaviť si jeho myšlienkový svet. Neúplnosť jeho portrétu je spôsobená – tak ako aj v prípade mnohých iných historických postáv – najmä menším počtom relevantných prameňov a tiež ich nedostatočnou výpovednou hodnotou.
Neznáme rodisko
Hoci prvú Kolumbovu biografiu napísal už jeho nemanželský syn Fernando (žil v rokoch 1488 – 1539; biografická kniha s názvom „Život admirála Krištofa Kolumba“ bola prvýkrát publikovaná v Benátkach až v roku 1571), ani on v nej o svojom otcovi nepodáva príliš mnoho osobných informácií. O utajenie niektorých faktov – najmä o svojom pôvode a rodisku – sa snažil samotný Krištof Kolumbus, čo v otcovej biografii priamo konštatuje aj Fernando. Práve tieto nejasnosti a „biele miesta“ vedú až do dnešných dní k rôznym domnienkam o Kolumbovom rodnom meste a o jeho predkoch.
Niektoré z nich sú priamo fantazmagorické – napríklad v roku 2010 sa v médiách objavila správa, že istý portugalský amatérsky historik prehlásil za Kolumbovho otca poľského a neskôr aj uhorského kráľa Vladislava III. Jagelovského, ktorý mal údajne v roku 1444 prežiť porážku svojho vojska v bitke s Osmanmi pri Varne a žiť v portugalskom exile na ostrove Madeira, kde sa mu mal Kolumbus narodiť.
Fyzický vzhľad
V prítomnom článku sa zameriame na priblíženie menej známeho fyzického a duševného portrétu Krištofa Kolumba, ktorý si vzhľadom na rozsah príspevku nenárokuje na úplnosť.
Pri pátraní po fyzickej podobe Kolumba nám nepomôžu zachované obrazové pramene, pretože väčšinu Kolumbových portrétov a skupinových vyobrazení, na ktorých sa má nachádzať, vytvorili až po jeho smrti. To je príčinou, prečo sa Kolumbove portréty od seba značne líšia a nepredstavujú reálnu podobu slávneho moreplavca.
Koncom minulého storočia sa zdalo, že bol konečne objavený prvý Kolumbov portrét, ktorý vznikol ešte za jeho života. Ide o dielo španielskeho maliara Pedra Berrugueta (1450 −1505), ktoré zobrazuje Kolumba ako staršieho muža (asi v rokoch krátko pred jeho smrťou) s dlhšími bielymi vlasmi pod čiernym baretom, podlhovastou tvárou, vystupujúcimi lícnymi kosťami, orlím nosom a s tenkými zovretými perami. Hoci nie všetci historici uznali tento portrét za autentickú Kolumbovu podobu, určite by mohol viac zodpovedať podobe slávneho objaviteľa ako ďalšie dva či tri najstaršie dochované obrazy, namaľované hneď po jeho skone. Prvý, vytvorený Alejom Fernándezom (1475 − 1545), je súčasťou oltárneho obrazu „Panna Mária moreplavcov“, ktorý je umiestnený v kaplnke Domu obchodníkov v španielskej Seville. Kolumbus je tu zobrazený z profilu ako starší statný muž s výrazným orlím nosom, ale aj s veľkou plešinou a s prameňmi bielych kučeravých vlasov len na spánkoch a na temene hlavy.
Druhým známym vyobrazením je často uverejňovaný portrét od Sebastiana del Piomba (1485 − 1547), na ktorom je Kolumbus vyobrazený ako muž v najlepších rokoch s gaštanovými vlasmi a s plnou tvárou.
Napokon sa v literatúre často objavuje aj tretí Kolumbov posmrtný portrét od Ridolfa del Ghirlandaia (1483 − 1561), ktorý ho stvárnil ako statného muža s dlhšími bielymi vlasmi pod čiernym baretom a s typickým dlhším zahnutým nosom. Práve tento portrét sa azda najviac podobá zobrazeniu Kolumba od Pedra Berrugueta, hoci ten ukazuje Kolumba v neskoršom veku (asi niekoľko rokov pred jeho smrťou).
Zachované portréty sa od seba značne líšia a sú teda nedostatočnými obrazovými prameňmi pre poznanie (aspoň približnej) fyzickej podoby Krištofa Kolumba.
V skromných biografických črtách sa zachovali zmienky o Kolumbovej statnej postave (meral viac ako 180 centimetrov), výrazných lícnych kostiach, orlom nose a modrých očiach. Pravdepodobne mal ryšavé vlasy, ktoré mu pod vplyvom slnka a staroby úplne zbeleli. Jeho spočiatku dobré zdravie a solídna telesná konštitúcia sa s pribúdajúcim vekom a s narastajúcim fyzickým a psychickým vyčerpaním v priebehu dvoch posledných plavieb (v rokoch 1498 − 1504) strácali. Na konci života trpel Kolumbus dnou a bližšie neznámou očnou chorobou, až napokon zomrel vo veku necelých päťdesiatpäť rokov.
Tvrdohlavá osobnosť
Čo sa týka povahových vlastností a charakteru Krištofa Kolumba, z jeho vlastných zápiskov alebo prvých biografií sa dá vyčítať iba málo priamych záznamov na túto tému. Omnoho viac o ňom vypovedajú jeho skutky a správanie. Dominantnými črtami jeho osobnosti boli určite energickosť a vytrvalosť, možno dokonca povedať istá tvrdohlavosť. Neilustruje ju ani tak Kolumbovo povestné trvanie na presvedčení, že sa doplavil do Ázie (či priamo Indie), hoci už začiatkom 16. storočia bolo mnohým jeho súčasníkom zrejmé, že objavil nový kontinent (mimochodom, on sám to na tretej plavbe popri severnom pobreží Južnej Ameriky možno pripustil).
Dôkazom jeho vytrvalosti či tvrdohlavosti je najmä jeho niekoľkoročná neúnavná snaha získať podporu portugalského, španielskeho a dokonca aj anglického dvora (v Londýne o výhodách plavby do Ázie západným smerom presviedčal Henricha VII. Krištofov mladší brat Bartolomeo). Kolumbova viera v svoju pravdu nevyplývala len z akejsi osobnej tvrdohlavosti, či neochoty vzdať sa vlastného presvedčenia a plánov, ale aj z postupne vytváraného a Kolumbom ochotne šíreného náboženského konceptu jeho aktivít.
Napokon sa Kolumbovi podarilo nakloniť si pre svoj projekt plavby do Indie západným smerom španielsky kráľovský pár Ferdinanda Aragónskeho a Izabelu Kastílsku. Ako to už v dejinách býva, stalo sa tak aj vďaka zhode šťastných okolností (akou bolo dobytie Granady, poslednej bašty moslimských Maurov v Španielsku), a tiež vďaka podpore niekoľkých jeho prívržencov pri dvore.
Sebavedomie, ctibažnosť a samoľúbosť
Priebeh rokovania o odmene a o budúcom Kolumbovom postavení v prípade jeho úspechu, ktoré boli napokon definované v oficiálnej dohode medzi ním a kráľovskými veličenstvami, odhaľuje aj ďalšie z Kolumbových vlastností, ku ktorým patrilo neobyčajné sebavedomie, ctibažnosť a samoľúbosť. Chudobný cudzinec, ktorý bol so svojimi návrhmi roky odmietaný, sa v prípade úspešného realizovania plavby do Ázie dožadoval povýšenia do šľachtického stavu, udelenia titulu admirála a miestodržiteľa objavených území, a tiež výsady exkluzivity plaviť sa do Indie západným smerom. Dokonca žiadal aj prísľub desaťpercentného podielu z výnosu, ktorý mal v budúcnosti plynúť z novoobjavených území. Tieto neskromné požiadavky šokovali španielsky dvor i obidvoch panovníkov, a keďže sa ich Kolumbus odmietol vzdať, hrozilo, že na nich stroskotá jeho celé roky vyvíjaná snaha o finančné zabezpečenie plavby. Požiadavky vyplývali z neochvejnej viery vo vlastný úspech a z pevnosti jeho presvedčenia o poslaní, ktoré mal vo svojom živote vykonať na základe božej vôle. Zároveň mali jeho požiadavky aj čisto praktické odôvodnenie – Kolumbus sa zjavne snažil finančne zabezpečiť seba a svoju rodinu (z dvoch vzťahov mal dvoch synov – Diega a Fernanda), čo je pochopiteľné.
Aj neskoršie udalosti a fakty o jeho plavbách do Ameriky dokazujú, že Kolumbus bol prakticky uvažujúci človek, ktorý sa síce vedel nadchnúť krásou tropickej prírody a nevinnosťou domorodých obyvateľov (o čom svedčia mnohé jeho zápisky v lodných denníkoch), ale v prípade potreby neváhal dať rozkaz nútiaci Indiánov k ťažkej práci na usadlostiach španielskych kolonistov, prípadne ich priamo posielať do španielskeho otroctva (pričom veľká časť Indiánov plavbu cez Atlantik neprežila). Keď sa vo februári roku 1495 Indiáni na ostrove Hispaniola (dnes sa na ňom nachádzajú dva štáty – Haiti a Dominikánska republika) proti jeho praktikám vzbúrili, neváhal ich povstanie utopiť v krvi. Tvrdý bol aj k španielskym kolonistom, ktorí sa počas druhej plavby pokúšali osídliť ostrov Hispaniola. Ako miestodržiteľ bol neobľúbený a dokonca obvinený z prekračovania svojich právomocí, čo sa ale pri vyšetrovaní v Španielsku nepreukázalo.
„Božie predurčenie“
Mnohé z Kolumbových charakterových vlastností a jeho vlastné konanie determinovalo výrazne vyvinuté náboženské presvedčenie o božom predurčení jeho objaviteľskej cesty. Pri interpretácii príčin Kolumbovej tvrdohlavej snahy o realizáciu cesty do „Indie“ sa niekedy zabúda na veľmi dôležitý faktor, ktorý Kolumbus svojimi plavbami sledoval – totiž na (roz)šírenie kresťanskej viery do vzdialených končín sveta. V Kolumbových denníkových záznamoch z jednotlivých plavieb sa hojne vyskytujú formulácie o jeho úsilí priviesť národy žijúce na ním objavených územiach do náručia kresťanskej cirkvi. Hoci pri prvej plavbe nebol na palube troch lodí žiadny kňaz, na druhej plavbe ich už bolo niekoľko a na ostrove Hispaniola sa horlivo pustili do misijnej činnosti.
Na konci života Kolumbus vytvoril dielo s názvom Kniha proroctiev (El Libro de las Profecías), v ktorom definoval okolnosti predznamenávajúce blížiaci sa druhý príchod Ježiša Krista na zem, teda koniec sveta. Podľa jeho presvedčenia bolo potrebné dobyť späť Svätú zem, najmä Jeruzalem, kde bol Kristus popravený a vzkriesený, a do ktorého sa mal po svojom druhom príchode vrátiť. Túto poslednú križiacku výpravu mal viesť panovník, najlepšie zvolený cisár, ktorý zjednotí všetkých kresťanov v Európe, prípadne na celom svete.
Ďalšou podmienkou bolo objavenie pozemského raja, kde žili Adam s Evou, a ktorý nebol zničený potopou. Je evidentné, že tieto eschatologické predstavy a apokalyptické vízie konca sveta Kolumba prenasledovali už počas jeho prvých plavieb do Ázie a objavenie nových území či západnej cesty do Indie malo do veľkej miery pomôcť realizácii podmienok zabezpečujúcich druhý príchod Ježiša Krista na zem.
Kolumbus sa v denníkoch z prvej plavby opakovane zmienil, že bohatstvo ním objavených ostrovov v Karibiku má zvýšiť prestíž, moc a bohatstvo španielskeho kráľovského páru, ktorý finančne zabezpečil jeho plavbu. Podľa Kolumbovho presvedčenia mali práve oni viesť poslednú križiacku výpravu do Svätej zeme. Kolumbus bol dokonca presvedčený, že objavil aj pravdepodobnú polohu niekdajšieho raja – mal sa nachádzať na zalesnených vrcholcoch pohoria pri severnom pobreží Venezuely, okolo ktorého sa plavil v roku 1498 počas jeho tretej plavby do Ameriky. Je nesporné, že aj silná kresťanská viera a presvedčenie o náboženských dogmách veľkou mierou prispeli k uskutočneniu Kolumbových plánov. Tieto črty Kolumbovej osobnosti sú však veľkej väčšine ľudí, ktorí Krištofa Kolumba považujú za najväčšieho z moreplavcov a za objaviteľa „Nového sveta“, málo známe.
Použitá literatúra
- Binková, S.: Čas zámořských objevů. Praha 2008.
- Janáček, J.: Kryštof Kolumbus. Praha 1970.
- Todorov, T.: Dobytí Ameriky: Problém druhého. Praha 1996.
- Varela, C.: Kryštof Kolumbus a tajemství zvonu ze Santa María. Praha 2010.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Pôsobí ako odborný asistent na Katedre histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorý sa v pedagogickej i výskumnej rovine špecializuje na problematiku zámorských ciest a geografických objavov v období raného novoveku. Momentálne pripravuje prvú vedeckú biografiu slávneho uhorského cestovateľa a dobrodruha Mórica Beňovského (1746 – 1786), ktorého možno vďaka jeho plavbe z Kamčatky do Číny tiež zaradiť medzi moreplavcov a objaviteľov (Beňovský preskúmal Aleutské ostrovy pri pobreží Aljašky).