Život v revolučnom Francúzsku bol zvláštny. Samozrejme, je tu mnoho iných pravdivých prívlastkov ako krvavý, krutý, nebezpečný, ale i liberálny, osvietený či slobodný. Určite však bol zvláštny. Ako inak možno označiť dobu, v ktorej boli zrušene Vianoce?

 „Čo napokon majú kňazi spoločné s Bohom? Morálke preukazujú takú zlú službu ako šarlatáni medicíne. Ó, ako veľmi sa líši boh prírody od boha kňazov! Nič sa tak nepodobá ateizmu ako nimi prikazované vyznania. Ak aj bolo v týchto vyznaniach niečo božského, zadusili to znetvorením Najvyššej bytosti… Zaveďte tie najokázalejšie sviatky pre celú Republiku a okrem toho sviatky špeciálne a krajské, nech sú to dni odpočinku, ktoré nahradia  tie, čo kvôli okolnostiam zanikli… Nech sú zasvätené Najvyššej bytosti a slávené pod jej záštitou.“ (Tinková 2015)

Vodca jakobínov Maximilián Robespierre chcel zrušiť Vianoce.

Nie je ťažké pochopiť, že vodca jakobínov Maximilián Robespierre vo svojom prejave z roku 1794 radí vianočné sviatky k tým, ktoré kvôli okolnostiam zanikli. Štátnym náboženstvom sa mal stať kult Najvyššej bytosti a pre oslavu narodenia Ježiša Krista neostalo vo Francúzskej republike miesto. Napokon, šlo len o vyvrcholenie snahy radikálnych hébertistov (podľa ich vodcu Jacquesa Héberta) úplne vyhubiť kresťanstvo z francúzskej spoločnosti. Pre úplnosť dodajme, že tento Robespierrov prejav bol čiastočne namierený i proti radikálnosti tých hébertistov, ktorí presadzovali tvrdý ateizmus, čo ale sám Robespierre, ako hlásateľ viery v Najvyššiu bytosť (Rozum), odmietal.

Zabudnite na Vianoce, oslavujeme psa

Iniciatívu deštrukcie katolíckej cirkvi, a potom i kresťanstva, začal spomínaný Jacques Hébert už v roku 1790, keď hneď prvé číslo jeho novín Le Pére Duchesne nieslo názov Strhnite zvony! Netrvalo dlho a výzva sa začala transformovať do reálnych prejavov. Kostolné zvony boli tavené, samotné kostoly a ich zariadenie (zvlášť kríže) devastované, organizovali sa satirické paródie na omše či cirkevné procesie a zachované chrámy sa zasväcovali Rozumu. Vrcholom série takýchto zasvätení bola parížska katedrála Notre Dame.

Fyzicky zničiť chrám je však jedna vec, no pokúsiť sa odstrániť silný kresťanský sviatok, akým sú Vianoce, čosi úplne iné. Zmena gregoriánskeho kalendára na francúzsky revolučný síce upravila dátumy a názvy mesiacov, ale ťažko mohla dať zabudnúť na storočnú tradíciu slávenia Vianoc. Padlo teda rozhodnutie ich jednoducho nahradiť.

Výsmešná procesia odohrávajúca sa pred dechristianizovaným kostolom.

V súlade s novým kalendárom, kde bol každý deň venovaný inej časti prírody, sa Štedrý deň premenoval na Le jour du chien – Deň psa (napríklad 25. december patril láve, 6. január zas slieňu a pod.). Zakázaná bola polnočná omša, rovnako tak znázornenie scény narodenia, dovtedy veľmi populárne a nikde nechýbajúce betlehemy. Texty kolied boli transformované do takej podoby, aby oslavovali politických vodcov, a nie Boha či kráľov. Nielen tých francúzskych, ktorí sa v koledách spomínali, ale i biblických Troch kráľov, pre Republiku rovnako neprípustných. Zmenou musela prejsť dokonca aj kuchyňa. Klasický Kráľovský koláč pripravovaný práve na trojkráľový sviatok bol premenovaný na Koláč rovnosti a na vrchol umiestňovaná malá figúrka bábätka, asociácia na práve narodeného Ježiša Krista, šla z koláča nadobro preč.

Reakcia veriacich Francúzov bola dvojaká. Na západe sa pod vplyvom všetkých protikresťanských krokov (a tiež aj politických nariadení) zdvihla hladina odporu, ktorej iskra zapálila krvavú žiaru hroznej občianskej vojny.

Sochársky rebel z Marseille

Výsek z francúzskeho revolučného kalendára s mesiacom Nivôse, kde je vidieť piaty deň mesiaca ako deň psa. Podľa gregoriánskeho kalendára sa písal 24. december.

Väčšina však nepozdvihla zbraň, lež zvolila exil za dverami svojich príbytkov, kde slávila nielen Vianoce a všetky cirkevné sviatky, ale i všedné bohoslužby. Jedným z takýchto mužov bol aj marseillský sochár Jean Louis Lagnel (1764 – 1822). A práve v Lagnelovej mysli sa zrodila myšlienka vytvoriť si vlastný domáci betlehem.

Na výrobu použil sadrové formy, v ktorých nechal uschnúť hlinu – terakotu – a následne ju vypálil, pričom ani sám netušil, že začína tradíciu, ktorá sa stane pre región Provensálska prestížnou vianočnou záležitosťou. Postupom času sa do jeho betlehemu pridávalo viac a viac figúrok a tradičný provensálsky betlehem dnes obsahuje až päťdesiatpäť postáv, pričom tam nechýbajú postavy charakteristické pre túto oblasť, ako brúsič nožov, manželka rybára, slepec či predavač gaštanov.

Lagnelove figúrky nazvané santoni (santon z provensálskeho santoun – malý svätý) si temer okamžite získali popularitu, hoci spočiatku to nebola pre autora úplne žiadaná prezentácia. Po páde jakobínov v roku 1794 síce došlo k uvoľneniu antikresťanských nariadení, ale zvonenie kostolov, verejné zobrazovanie kríža či cirkevné procesie boli stále zakázané. Situácia sa výrazne zmenila až nástupom Napoleona a zvlášť konkordátom, ktorý podpísal s pápežom Piom VII. v roku 1801.

Ukážka betlehemu vytvoreného zo santonov.

V tomto období sa výrazne zvýšil i počet santonnierov (výrobcov santonov) a už v roku 1803 vznikla v Marseille obyčaj obrovskej decembrovej výstavy La foire aux Santons spojenej s burzou, kde dodnes svoje výrobky predvádzajú tí najtalentovanejší santonnieri.

Francúzskej republike sa tak Vianoce zrušiť nepodarilo. Ba práve naopak, svojou snahou sa pridala do série tých paradoxných momentov dejín, ktorých výsledok ide presne proti želanému cieľu. Miesto sviatku psa je tak vianočným dedičstvom tejto éry provensálsky hlinený betlehem a hádam tiež dôkaz parafrázy Ernesta Hemingwaya, že človeka a jeho presvedčenie nemožno zničiť.

Použitá literatúra:

  • Anderson, J.: Daily life during the French Revolution. Westport 2007.
  • Hamer, M.: A calendar for all seasons. New Scientist 124/1696-1697, 1989, 9 – 12.
  • Tinková, D.: Revoluční Francie. Praha 2008.
  • Tinková, D. (ed.): Zrození občana. Antologie dokumentů z Francouzské revoluce. Praha  2015.
  • Williams, N.: Provence & Côte d´Azur. London 2005.

Internetové zdroje:

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako post-doktorand na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a zároveň na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.