Jana Francúzska si pre svoj kráľovský pôvod a telesné nedostatky musela pretrpieť 22 rokov manželstva s mužom, ktorý sa s ňou nikdy nechcel oženiť. Až keď po anulovaní manželstva vstúpila do kláštora, našla pokoj a šťastie.

Jana Francúzska (1464–1505) bola mladšou dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. a jeho druhej manželky Šarloty Savojskej.  S Ľudovítom Orleánskym (mal vtedy 2 roky), následníkom trónu v prípade, ak by kráľ nemal mužského potomka, ju kráľ zasnúbil, keď nemala ešte ani mesiac.

 

Dcéra Francúzska

Erb Jany Francúzskej

Jana vyrastala od svojich piatich rokov na zámku v Linières. Vzdelávala sa v matematike, poézii, maľovaní, vyšívaní a v hre na lutnu. Už od mladosti prejavovala zápal pre vieru. Neskôr napísala, že v roku 1471 mala víziu Panny Márie, ktorá jej oznámila, že jedného dňa založí náboženskú komunitu na počesť Našej Pani. („Moja milá Jana, pred Tvojou smrťou založíš rehoľu na moju počesť.“)

Napriek neskorším „opisom“ v cirkevnom procese rozhodujúcom o platnosti manželstva, nie je jasné ako vyzerala. Súčasníci spomínajú telesnú vadu (spomína sa hrb a krívanie), predpokladá sa, že mohlo ísť o rachitizmus a skoliózu.

Postupom času mladý Ľudovít aj jeho matka začali protestovať proti plánovanému spojeniu, ale ich snaha bola márna. Kráľ napísal svojmu dôverníkovi, grófovi de Dammartinovi: „Som rozhodnutý uskutočniť svadbu mojej dcéry Jany a vojvodu Orleánskeho, pretože si myslím, že deti, ktoré by spolu mali, nebudú potrebovať veľa jedla, upozorňujem Vás, že dúfam v uskutočnenie menovanej svadby, alebo v opačnom prípade, ak by sa mi postavili, nikdy si nebudú istí svojím životom v mojom kráľovstve; takže sa mi zdá, že všetko ide podľa môjho zámeru (Bertière 1994, 77).

Keď Janu navštívila budúca svokra, bola údajne zdesená („môj syn musí mať takú deformovanú ženu!“). Priviedla aj syna, ktorý tam mal stráviť niekoľko dní, ale len čo sa mu Jana otočila chrbtom, utiekol. Svojím priateľom povedal: „Už mi o nej nehovorte, chcem byť mŕtvy!“ Napriek tomu sa 8. septembra 1476 na zámku Montrichard konala svadba. Biskup z Orléansu získal nejakú formu súhlasu od ženícha: „Je to násilie, nie je žiadna náprava.“

Jana Francúzska

Jana sa snažila získať Ľudovítovu náklonnosť láskavosťou a trpezlivosťou, na oplátku sa jej dostávalo len odmietania, posmechu a urážok. Iní ľudia v nej videli „dobrú, najlepšiu ženu medzi najlepšími ženami, cnostnú pred Bohom a pred ľuďmi“. Jana sa vrátila do Linières, no kráľ za ňou pravidelne posielal Ľudovíta, aby si plnil svoje manželské povinnosti (podľa svedkov mu povedal, že ak tam nepôjde, „hodí ho do rieky a už nikdy o ňom nebudeme počuť“). Ľudovít síce poslúchol, ale zlosť si vybíjal na Jane. Neprehovoril s ňou ani slovo, pri stole sa jej ostentatívne obracal chrbtom. Väčšinu času trávil na love a s pobehlicami. Keď Ľudovít ochorel na osýpky, Jana neváhala a prišla ho ošetrovať (nepoďakoval jej za to).

Keď kráľ Ľudovít XI. zomrel (1483) a v mene mladého Karola VIII. vládla Anna z Beaujeu, Ľudovít tajne požiadal pápeža o anulovanie manželstva. Spojil sa s bretónskym vojvodom proti Francúzsku a požiadal o ruku jeho dcéry Anny. Ich spoločný boj bol neúspešný – Ľudovít bol zajatý a uväznený (1488), bretónsky vojvoda zomrel krátko po porážke, jeho dcéra Anna sa vydala za Karola VIII. Počas Ľudovítovho zajatia Jana spravovala manželove domény, navštevovala ho a snažila sa obmäkčiť brata Karola VIII. Ten ju varoval: „Moja sestra, budete mať toho, kto vám spôsobil toľký zármutok; a nech dajú nebesá, aby ste jedného dňa neoľutovali to, čo ste pre neho urobili (Bertière 1994, 84).“ Ľudovít sa dostal na slobodu v roku 1491, a dokonca došlo k istej forme oficiálneho spolužitia s Janou. Keď sa s kráľom vydal na výpravu do Itálie, ktorej cieľom bolo získať Neapolské kráľovstvo, s Janou korešpondovali o záležitostiach správy majetku.

Anulovanie manželstva

Ľudovít XII. bol k svadbe s Janou donutený

V roku 1498 predčasne zomrel Karol VIII. (udrel hlavou do kamenného prekladu dverí) a keďže z jeho manželstva s Annou Bretónskou neprežili žiadne deti, na trón nastúpil orleánsky vojvoda ako Ľudovít XII. Jeho prvým činom bola žiadosť do Ríma o anulovanie manželstva s Janou. Mal v pláne oženiť sa s Annou Bretónskou, aby udržal Bretónsko pre francúzsku korunu (tak to bolo stanovené aj v predmanželskej zmluve Karola s Annou) a navyše Anna, na rozdiel od Jany, sa už prejavila ako plodná žena.

Zároveň poslal svojho dôverníka k Jane s návrhom: „Madam, kráľ sa Vás silno dovoláva a zmocnil ma, aby som Vám povedal, že dáma, ktorú na celom svete najviac miluje ste Vy, jeho blízka príbuzná, pre obľubu a cnosti, ktorými žiarite; a je veľmi nepríjemné, že nemôžete mať potomstvo, preto túži ukončiť svoje dni vo Vašej svätej spoločnosti. No aby sa vyhol dynastickým problémom, aby zabránil pádu kráľovstva do cudzích rúk, poradili mu vziať si inú ženu, ak mi dáte súhlas, keďže podľa práva medzi vami dvomi nebolo skutočné manželstvo, pretože on vtedy nedal súhlas dobrovoľne, ale len pod nátlakom Vášho pána otca; napriek tomu Vás natoľko miluje, že by radšej zomrel bez pokrvného potomstva, než aby sa Vám znepáčil (Bertière 1994, 86– 87).“

Jana odpovedala: „Ak by som si myslela, že manželstvo medzi kráľom a mnou nie je legitímne, modlila by som sa zo všetkých síl, aby ma nechali žiť vo večnej cudnosti: pretože po tom najviac túžim, pohŕdam svetskými poctami a telesnými rozkošami. A na druhej strane budem šťastná, pre lásku, ktorú mám ku kráľovi a francúzskej korune, z ktorej pochádzam, ak sa ožení s rovnocennou ženou, ktorá by sa prejavila ako skutočný plod lojálneho a čestného manželstva, ktorého koncom je potomstvo, modlím sa, aby sa poradil s múdrymi a neženil sa pre telesnú lásku a ešte menej pre ambície a chamtivosť (Bertière 1994, 87).“ Pre Janu bolo manželstvo právoplatné a navyše bolo sviatosťou, čiže v jej očiach bolo nerozlučiteľné.

Po rozvode s kráľom založila mníšky rád

Ľudovít uviedol v žiadosti niekoľko dôvodov, pre ktoré manželstvo bolo neplatné – v čase sobáša nemal legitímny minimálny vek (14 rokov), k súhlasu so svadbou bol donútený pod nátlakom a manželstvo s Janou nikdy nenaplnil. Pápež Alexander VI. sa vyhol rozhodnutiu a určil, že rozhodnúť má francúzsky cirkevný tribunál. Pokiaľ ide o nátlak, rozhodne netrval celých 22 rokov manželstva, Ľudovít mohol požiadať o anulovanie, len by sa bol musel vzdať svojho postavenia na dvore. V procese viackrát zopakoval, že Jana je telesne postihnutá a nie je spôsobilá k telesnému styku (frigida, difforma, maleficiata). Jana, naopak, tvrdila, že žiadna jej fyzická vada nebráni telesnému spojeniu a že k naplneniu došlo a priviedla svedkov, ktorí potvrdili Ľudovítove slová „na moju ženu som vystúpil tri-, či štyrikrát za jednu noc“ (zároveň sa objavujú aj svedectvá o tom, ako zle sa k nej celé roky správal). Následne Ľudovít tvrdil, že Jana ho očarovala, aby mu zabránila v konzumácii manželstva. Súd navrhol, že Janu prehliadnu počestné matróny stanovené obomi stranami, aby zistili, či je ešte panna. Jana navrhla, aby tribunál menoval osem múdrych mužov, ktorí by záležitosť preskúmali, nie aby vyniesli rozsudok, ale aby sa vyjadrili, či sa obžalovaná „môže bez výčitiek svedomia a neuraziac Boha“ vzdať dokazovania svojich výpovedí (prehliadky) a vyriešiť spor kráľovou prísahou, že manželstvo s ňou nenaplnil. Ona „vždy túžila a stále túži kráľa tešiť, stráži jeho svedomie, aby mu uľavila, z tohto a nie iného dôvodu podporuje proces spomenutého pána proti nej a bráni sa na jeho veľkú ľútosť a nevôľu, a nie kvôli iným svetským majetkom a poctám, než ktoré jej patria, povedala na začiatku. A na konci „veľmi pokorne prosí, aby pán, ktorý s ňou nebol nešťastný, nedovolil nič, čo by poškodilo jej postavenie, ktoré je malé proti rodu, z ktorého pochádza (Bertière 1994, 77).“ V týchto vetách netreba vidieť žiadny nárok na titul kráľovnej, ale skôr žiadosť o peniaze: nemala príhodný majetok, okrem súkromnej penzie pridelenej jej bratom nemala žiadne prostriedky. Vtedy sa pred súdom objavil už citovaný list Ľudovíta XI. grófovi z Dammartin, ktorý dokazoval, že Ľudovít nemal inú možnosť, než so svadbou súhlasiť. Už mu stačilo len zložiť požadovanú prísahu.

Keďže sudcovia posudzujúci spor boli menovaní kráľom a jemu oddaní, výsledok nebol prekvapujúci. Aj od pápeža Alexandra VI. prišlo rozhodnutie o anulovaní manželstva (15. 12. 1498). O dva dni neskôr bol rozsudok verejne vyhlásený v kostole Saint-Denis d’Amboise. Dav ukazoval na sudcov prstom a označoval ich za Herodesov, Pilátov, „ktorí súdili svätú dámu, ktorá už nie je francúzskou kráľovnou“. Príhodne sa strhla silná búrka s hromobitím.

Podľa Simone Bertièreovej si Jana uvedomovala, že nie je kráľovnou, akú Francúzsko potrebuje (predovšetkým plodnou). Už mala 36 rokov a bolo nepravdepodobné, že by ešte počala. No manželstvo pre ňu bolo sviatosťou, nemohla teda súhlasiť s rozlúčením. Telesnej prehliadke sa vyhýbala údajne preto, aby sa neukázalo, že francúzsky kráľ je klamár. Ale ak Ľudovít odprisahá, že sa jej nikdy nedotkol, ona nebude protestovať a jej svedomie zostane čisté.

Zakladateľka rádu

Ľudovít XII. určil Jane primeranú apanáž a doživotne ju ustanovil vojvodkyňou z Berry (1499). Jana začala plánovať založenie svojho náboženského rádu Zvestovania Požehnanej Panne Márii, ktorý bol samostatnou odnožou chudobných klarisiek. V roku 1502 boli schválené regule rádu. Na Turíce 1504 Jana vstúpila do rádu („vydala sa za Boha, keďže nikdy predtým nemala manžela: lepšieho ani nemohla mať“) a stala sa abatyšou kláštora. Zomrela 4. februára 1505 a bola pochovaná v kláštornej kaplnke. V roku 1562, keď hugenoti dobyli mesto Bourges, exhumovali jej telo a spálili ho. V roku 1742 bola blahorečená a v roku 1950 svätorečená. Jej rád existuje dodnes.

 

Použitá literatúra

Obrazová príloha: wikipedia.org, V. Schnetz, J. Perréal

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.