Vedenie zahraničnej politiky je neodmysliteľnou súčasťou povinností každého panovníka. Cieľom všetkých osvietenských panovníkov 18. storočia bola obrana svojej ríše pred nepriateľmi a posilnenie jej postavenia. Mocenská idea úzko spätá s expanziou preto viedla mnohé snahy panovníkov k „zaokrúhľovaniu“ svojich území na úkor svojich slabších susedov. Priam ukážkovým príkladom je politika habsburskej monarchie počas delenia Poľsko-litovskej únie v roku 1772.

Na čele habsburskej diplomacie stál od roku 1765 trojlístok silných a cieľavedomých štátnikov: cisárovná Mária Terézia, ostrieľaný diplomat Wenzel Anton Kaunitz a mladý cisár Jozef II., ktorý po smrti svojho otca prevzal velenie armády a najlepšie poznal skutočný stav svojho vojska. V čase jeho vymenovania za spoluvládcu sa oči európskych diplomatov presunuli na východ, ťažiskom európskej diplomacie sa postupne stávala tzv. Východná otázka, ktorej priamou súčasťou bola aj vnútropolitická kríza v Poľsko-litovskej únii. Ak by sme mali dokázať často proklamovanú rozdielnosť pováh a názorov matky a syna, práve prístup k riešeniu tejto otázky je asi najvhodnejším príkladom. Dôkazy nájdeme nielen pri analýze často protichodných krokov, ktoré „trojlístok“ podnikal, výborným zdrojom je aj ich vzájomná komunikácia vo forme stoviek listov, ktoré si vymieňali.

Plány na prinavrátenie Spiša

Postoje mladého cisára v zahraničnopolitickej orientácii habsburskej monarchie sú najlepšie čitateľné z jeho správy Všeobecný prehľad o dianí v monarchii, ktorá tvorila prílohu listu jeho bratovi Leopoldovi z roku 1768. Dominantné postavenie cárskeho Ruska u poľsko-litovského suseda rešpektoval, ale jasne proklamoval zámer zachovať jeho nezávislosť a nesúhlasil s jeho delením. Cárske Rusko vo všeobecnosti považoval za prirodzeného spojenca a slovami chvály nešetril ani na adresu absolutistickej vlády Kataríny II. Deklaroval jasný cieľ, a to vytvoriť habsbursko-ruské spojenectvo, čo sa mu nakoniec aj podarilo.

Rovnako bol Jozef II. známy svojimi sympatiami k pruskému kráľovi Fridrichovi II. Bol to absolútny protiklad k názorom Márie Terézie, ktorá „Prusovi“ nevedela prísť ani na meno a ruskú cárovnú považovala za „kurtizánu na tróne“. Kaunitz lavíroval medzi matkou a synom a spriadal vlastné plány, pre ktoré sa snažil získať spojenca. V prípade poľskej otázky ho našiel viac-menej v cisárovi.

Pomník Márie Terézie vo Viedni. V popredí pred cisárovnou nestojí nik iný, než kancelár Kaunitz.

Čoraz komplikovanejšia situácia vo vnútropolitickom dianí severného suseda a vypuknutie otvoreného vojenského konfliktu medzi cárskym Ruskom a osmanskou Portou jednoznačne znepokojovala všetkých troch predstaviteľov vládneho trojlístka. I keď každý vnímal situáciu rozdielne, v jednej veci sa zhodovali: za žiadnych okolností sa nechceli nechať zatiahnuť do vojny. Tieto udalosti však priniesli aj iné prelomové zmeny, napríklad názorový prienik dvoch odvekých nepriateľov.

Mária Terézia musela prehodnotiť svoju osobnú zášť a pod vplyvom svojho kancelára súhlasila s nadviazaním spojenectva s Pruskom. Zatiaľ čo sa ona doma vo Viedni rezignovane sústredila na domáce reformy a Jozef II. ubezpečoval Fridricha II. v Neisse (dnes poľské mesto Nysa) o priateľstve a spoločnom postupe, Kaunitza zamestnávala myšlienka vhodnej príležitosti na znovuzískanie spišských území, ktoré boli od roku 1412 pod poľskou správou.

Vedel, že v tejto otázke nájde spojenca v mladom cisárovi, ktorý tieto územia v roku 1770 aj osobne, pravdepodobne z dôvodu kontroly výstavby vojenského sanitárneho kordónu a prebiehajúceho vojenského mapovania, navštívil a do svojho denníka si zapísal: „… pokiaľ siahajú hranice, tak ďaleko sme v súlade s našimi právami… vykúpenie 13 miest by bolo veľmi užitočné… aj samotní obyvatelia ma uistili o tom, že to s radosťou prijali…“ Kaunitza ukončenie spišského zálohu zaujímalo už dávno pred vojnou, ale až teraz bola vhodná klíma na to, aby sa tento plán stál reálnym. 

Neutralita alebo vstup do vojny?

Kým Mária Terézia od vypuknutia konfliktu proklamovala prísnu neutralitu, Kaunitz bol naklonený myšlienke zapojenia sa do vojny. V decembri 1770 Jozef II. svojmu bratovi Leopoldovi v liste vysvetľoval, nakoľko nezmyselné by bolo bezhlavo vstúpiť do bojov, obzvlášť bez podpory pruského kráľa: 

„Verím, že Jej Veličenstvo zostane verná nášmu rozhodnutiu. Je len na našej vôli predstaviť pruskému kráľovi všetky nebezpečenstvá zväčšovania Ruska a navrhnúť mu, aby sme použili všetky prostriedky, aby sme tomu spoločne zabránili…“ a ako pokračuje ďalej, ich matka „musí súťažiť s rovnakým duchom neistoty v týchto veľkých a dôležitých veciach, čo ma niekedy robí užitočným; v tejto záležitosti mala úplne rovnaký názor ako ja, želajúc si, rovnako ako ja, neangažovať sa, ale vyčkať, ako sa veci vyvinú.“ 

Mária Terézia si dobre pamätala na habsbursko-pruské súperenie a niet divu, že Fridrichovi II. nevedla dlho prísť na meno.

Cisárovná neutralitu potvrdila znova aj začiatkom roka 1771, čo bolo z pohľadu jej syna ešte škodlivejšie ako samotné vedenie vojny. V liste z 19. januára, ktorý jej adresoval, jej vyložil svoj plán – v protiklade s jej rezolúciou, naopak, mobilizovať, stiahnuť vojsko z Nizozemska a tak podnietiť pruského kráľa k diplomatickým aktivitám smerom k ruskej cárovnej. O týždeň neskôr si vylial srdce v liste bratovi Leopoldovi: 

„Sám posúďte, ako trpí moje nadšenie z prospechu štátu. Nemôžem presadiť svoj plán, hoci ho považujem za dobrý a chráni všetky body nášho záujmu. Ak sa /cisárovná/ rozhodne pre úplnú vojnu, môžem k tomu vydať rozkazy, ale môžem tiež písomne protestovať proti všetkému nešťastiu, ktoré, ako si myslím, bude nasledovať. Ak je naším cieľom nič nerobiť a nechať všetko na náhodu a predviesť tým len veľkú slabosť, hovorím Vám, je mojou povinnosťou proti tomu protestovať a oznámiť ľudu, že s tým nesúhlasím… Z tisíc dôvodov som presvedčený, že by sme nikdy nemali viesť vojnu proti Rusku, ale mali by sme sa pripraviť na to, aby sme z toho aj získali, a to rýchlo a bez rizika v momente ruskej slabosti, ak by sa nejaká prejavila, alebo aby sme si vzali náš prídel; a ak nedokážeme uspokojivo zabrániť ich vzrastu, aspoň z toho majme adekvátny zisk, ktorý by bol pre nás výhodný…“ 

Mária Terézia však odolávala nátlaku svojho syna a naopak, pristúpila na Kaunitzov plán zblíženia sa s osmanskou Portou – monarchia by išla do vojny len v prípade bezprostredného ohrozenia existencie Osmanskej ríše. Na základe obrannej zmluvy by za to mala habsburská monarchia dostať finančnú a územnú kompenzáciu. Zo svojej bezmocnosti sa frustrovaný Jozef vo februári opäť žaloval svojmu bratovi: „… Rusko nemalo záujem ani verejne neprijalo naše sprostredkovanie…“ Prisľúbili síce schválenie znovupripojenia území, ktoré „majú len vynahradiť straty z minulosti“, a zabezpečenie bezpečnosti monarchie, bol však voči tomuto prísľubu značne skeptický: „Kým sa nestane niečo nové a nenájdeme spôsob, ako urýchliť rozhodnutie cisárovnej. Maršál Lacy sa do toho nechce miešať, knieža Kaunitz je apatický a ja sám som nakoniec taký znechutený, že nechávam všetko na Prozreteľnosť.“ 

Nešťastná a bezradná bola aj samotná cisárovná. V liste markízovi Herzelles z marca 1771 zhrnula svoj pohľad na vec:

Nemôžem zabrániť zlu. Rok som bránila akémukoľvek zásahu do vojny. Ale nanešťastie všetky nádeje zmizli. Pred troma mesiacmi som bola nútená súhlasiť so schválením tábora s 30 000 vojakmi v Uhorsku, a to len pre bezpečnosť našich hraníc. Pomaly sa to vyšplhalo až na 60 000. Tento kuriér nesie rozkaz k pochodu troch plukov z Nizozemska. Snažila som sa protestovať a dokonca oddialiť toto nariadenie o mesiac, ale musela by som ísť proti vlastnému presvedčeniu, pretože celý plán rokovania s Tureckom a pruským kráľom sa nemôže realizovať bez prítomnosti jednotiek v našej krajine… Viac nie som k ničomu, slúžim len na zamaskovanie plánov ostatných. Kaunitz, ktorého cisár nemá rád a často s ním nemá trpezlivosť, súhlasí so všetkým, aby sa vyvaroval problémom, alebo zo strachu. Cisár to vie a využíva to na dosiahnutie svojich cieľov.“ 

Stretnutie Jozefa II. s Fridrichom II. v Neisse roku 1769. Obraz Adolpha Menzela, 1855-1857.

Cisárovná nechcela vojnu, nechcela žiadne vojenské akcie, zato naopak, Kaunitz priam fanaticky presadzoval svoj plán zapojenia sa do vojny proti Rusku a pokračoval v rokovaniach s Tureckom. Ten sa mu nakoniec podarilo presadiť a v noci zo 6. na 7. júla 1771 bola podpísaná tajná spojenecká dohoda. Jozefova nechuť k spojenectvu s Turkami nemohla byť väčšia, čo svojej matke aj jasne zdôraznil: 

„Naše stanovisko nemôže byť dvojaké. Buď [Rusku] rázne vyhlásime vojnu, ak naďalej trvá na svojich názoroch, alebo prijmeme návrhy Porty a uvidíme, ako zareaguje, alebo sa úplne vzdajme úlohy sprostredkovateľa a neprijmime konvenciu… Turci nám môžu udeliť mnoho povinností, naše opatrenia zabránili Rumanzovej armáde prekročiť Dunaj… Proti Rusom sa tam bez pomoci pruského kráľa ani nebude dať nikdy nič uskutočniť. Som o tom čím ďalej, tým viac presvedčený, že by to bolo len obetovanie vlastnej armády…“

Zbytočná skromnosť na úkor možných územných ziskov

Kým sa na viedenskom dvore vládny trojlístok škriepil, pruskému kráľovi sa aj pod vplyvom udalostí na fronte podarilo presvedčiť ruskú cárovnú, aby pristúpila na jeho plány delenia Poľsko-litovskej únie. 5. januára 1772 podpísali zástupcovia vlád Panin a Solm tajnú dohodu, ku ktorej neskôr prizvali aj cisárovnú. Cisár, cisárovná i kancelár sa spočiatku zhodli na tom, že podporia mier medzi Ruskom a Tureckom a Kataríne II. priznajú len také územné zisky, aby to neohrozilo postavenie Berlína a Viedne.

Jozef II. a Kaunitz však necítili väčšie morálne zábrany pri rôznych schémach delenia, či už svojho severného, alebo aj južného suseda so zámienkou zachovania rovnováhy síl v Európe. Márii Terézii sa tieto kroky absolútne priečili a odmietala si ponechať akékoľvek poľské územie. Výnimkou bola, samozrejme, oblasť Spiša, ktorej definitívne pripojenie k Uhorsku deklarovala ešte 26. januára 1771 v liste Stanislavovi II. Augustovi.

K treniciam dochádzalo aj medzi cisárom a kancelárom. Skúsený diplomat Kaunitz, verný svojmu tureckému spojenectvu, bol umiernený, Jozef II. bol však v tejto fáze úplne naklonený myšlienke deľby „poľského koláča“ a pomerne štedro by si ukrojil aj z Valašska, Moldavska a Besarábie. Cisárovná nakoniec podľahla tlaku a udelila formálny súhlas k deleniu Poľsko-litovskej únie. Jozef II. bol nadšený a pri vytváraní požiadaviek Kaunitzovi vyčítal zbytočnú skromnosť, detinský strach, pochybnosti a nedôveru voči obnoveným priateľom. Sám vypracoval veľkorysé plány na pripojenie Bielského kniežactva (v okolí dnešného mesta Bielsko-Biała), poľských soľných baní (soľné bane vo Wieliczke neďaleko Krakova sa stanú témou diplomatických rozporov na niekoľko nasledujúcich dekád), mesta Ľvov a časti územia horného Sliezska.

Vo svojom liste Leopoldovi v apríli sebavedomo opisuje, ako pruský kráľ žiarli na obnovené rusko-rakúske priateľstvo. Opojený úspechom nekladie medze svojim ďalším expanzným plánom: 

„Ruská cárovná z takej úcty pripojila najprijateľnejšie podmienky hovoriac o aliančnom systéme a obnovení dôvery, ako to bolo kedysi… Rokmi si ešte možno strčíme do vrecka časť Belehradu a Bosny, podobne ako sme v tomto roku získali Poľsko…“

Mapa delení Poľsko-litovskej únie. Tmavozelenou farbou vyznačené územia, ktoré získala habsburská monarchia počas prvého delenia.

Rokovania ohľadne pripojených území trvali až do 25. júla 1772, keď bola v Sankt Peterburgu podpísaná dohoda, ktorá bola definitívne ratifikovaná 5. augusta 1772. Rokovania o stanovení nových hraníc habsburskej monarchie v novopripojenej Haliči sa viedli až do roku 1774, keď Katarína II., pod vplyvom vývoja udalostí a podpísaným mierom, ktorý ukončil rusko-tureckú vojnu, prijala cisárom tvrdohlavo presadzovaný návrh rakúskych hraníc. V roku 1775 sa podarilo k habsburskej monarchii pripojiť aj kus „tureckého koláča“ – Bukovinu a Valašsko.

Mária Terézia, ktorá nikdy nezabudla na krivdu spôsobenú pruskou krádežou Sliezska, sa aj napriek zdanlivo výhodnému „obchodu“ nemohla vyrovnať s takýmto konaním. Kaunitz bol spokojný, monarchia získala viac, ako si predstavoval. A cisár, ktorý okúsil chuť víťazstva, sa tešil z nového spojenca, ktorého našiel v ruskej cárovnej. Pravdepodobne aj tento úspech podnietil v Jozefovi II. ďalšie dobyvateľské ambície, ktoré ho v konečnom dôsledku stáli nielen zdravie.

Pramene

  • Die erste Teilung PolensDocumente. Zost. Adolf Beer. Wien 1873. 
  • Maria Theresia, Joseph II. and Leopold II. Ihr Briefwechseln. 1. – 3. časť. Zostavil Alfred R. von Arneth. Leipzig 1866 – 1873.. 
  • Maria Theresia und Joseph II., ihre Korrespondenz samt Briefen Josephs an seinen Bruder Leopold. I.–III. časť. Zostavil Alfred R. von Arneth. Wien 1867. 

Použitá literatúra

  • Arneth, A.: Geschichte Maria Theresia´s: letzte Regierungszeit VIII. Wien 1877.
  • Beales, D.: Joseph II. In the shadow of Maria Theresa: 1741 – 1780. Cambridge  2008.
  • Beer, A.: Die orientalische Politik Ősterreichs seit 1774. Praha 1883. 
  • Beer, A.Die Zusammenkünfte Josefs II. und Friedrich II. zu Neisse und Neustadt. Wien 1871.
  • Eversley, G.: The partitions of Poland. London 1915. 
  • Mitrofanov, P.: Joseph II. Seine politische und kulturelle Tätigkeit. Wien – Leipzig 1910. 
  • Sorel, A.: The Eastern question in the eighteenth century. London 1898.
  • Jurková, V.: Diplomatická korešpondencia Jozefa II. Magisterská práca. Prešovská univerzita v Prešove. Prešov 2011. Nepublikované.
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove. V štúdiu pokračovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 2022 obhájila rigoróznu prácu na tému Zbraň ako špecifický zbierkový predmet na príklade Vojenského historického múzea v Piešťanoch v rámci študijného programu Muzeológia a kultúrne dedičstvo. V súčasnosti je kurátorkou vo VHÚ – Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch. Vo výskumnej činnosti sa zameriava na problematiku múzejnej dokumentácie militárií a vojenskej techniky na Slovensku. Je autorkou viacerých odborných štúdií, spoluautorkou a editorkou publikácie Zo zbierok Vojenského historického múzea a zostavovateľkou zborníka Zbrane a munícia v zbierkach múzeí. Vo voľnom čase pokračuje aj vo výskume zameranom na zahraničnú politiku habsburskej monarchie za vlády Márie Terézie a Jozefa II., na ktorú bola zameraná jej diplomová práca.