„Cez vojnu stávali sme pred obchodmi, školami a úradmi v dlhých radoch a čakávali sme tam celé hodiny na múku, na cukor, na petrolej, fajčivo. V dnešných časoch horšej hospodárskej konjunktúry vidíme zase tie dlhé rady alebo húfy ľudí stáť pred bránami a čakať… Jedni čakajú na prácu pred sprostredkovateľňou, druhí na bloky pred mestskými a obecnými úradmi, tretí konečne na kus chleba, trocha polievky alebo omáčky.“ Slovenský východ, 1936
V súčasnosti vnímame sociálne práva a benefity ako samozrejmosť, ba priam povinnosť stojacu na pleciach štátu, ktorý ju právne garantuje. Vývoj sociálneho zabezpečenia by sme však z dejinného hľadiska mohli považovať za relatívne modernú záležitosť, ktorá má v mnohých európskych štátoch len niečo vyše storočnú históriu. Ku skutočnému a komplexnému rozmachu sociálnej ochrany drvivej väčšiny obyvateľstva dochádzalo napríklad až v druhej polovici 20. storočia. Iste, niektoré z foriem sociálnej starostlivosti o najmenej majetné vrstvy obyvateľstva boli v jednotlivých politicko-správnych jednotkách prítomné po stáročia, avšak priemyselná revolúcia a následná modernizácia spoločnosti v 19. storočí so sebou niesla také dôsledky, na ktoré dovtedajšie mechanizmy tzv. starostlivosti o chudobných (prevažne na ťarchu obce a za podpory charity) jednoducho nemohli postačovať. Za kolísku rozvoja povinného sociálneho poistenia sa považuje „bismarckovské“ Nemecko, ktoré v 80. rokoch 19. storočia uzákonilo úrazové, nemocenské a starobné poistenie. Tieto tri typy poistenia ešte v niektorých štátoch pred rokom 1918 dopĺňalo poistenie v nezamestnanosti. Celkové prvenstvo v tomto smere sa pripisuje Veľkej Británii, ktorá v roku 1911 uzákonila povinné poistenie v nezamestnanosti.
Koniec vojny priniesol masívnu nezamestnanosť
Vo vzťahu k nášmu územiu je potrebné povedať, že v čase pred prvou svetovou vojnou mala zalitavská časť monarchie zavedené dva zo štyroch typov základného sociálneho poistenia – nemocenské a úrazové. Ľudia bez práce tak boli prevažne odkázaní na tzv. núdzovú prácu financovanú z verejných prostriedkov, prípadne na lokálne vývarovne (niekedy aj s možnosťou nocľahu), dotované z príspevkov súkromných osôb, spolkov alebo obce. Jedinú formu peňažného príspevku v tomto období predstavovali podpory v rámci odborových organizácií. Za prvej svetovej vojny vznikali na území dnešného Slovenska „predchodcovia“ úradov práce. Prvé verejné priemyselné sprostredkovateľne práce boli zriadené v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Košiciach v roku 1916. Okrem nich fungovali ešte sprostredkovateľne práce pre poľnohospodárskych a banských robotníkov, založené už na začiatku storočia, ako aj ďalšie súkromné sprostredkovateľne. Nájsť si však prácu pomocou sprostredkovateľne predstavovalo čast viac než náročnú úlohu.
Po roku 1918 bolo Československo nútené vyrovnať sa roztrieštenosťou platnej legislatívy, a to ešte v čase, keď na Slovensku prebiehal boj o životaschopnosť novej republiky. Štát sa však snažil nadviazať na predošlý vývoj v tejto oblasti a prevzal mnohé zabehnuté prvky. Z čias trvania monarchie bol napríklad prebratý aj systém sprostredkovateľní práce. Na druhej strane, nové štátnoprávne usporiadanie sa vo viacerých oblastiach prejavovalo chaotickou a napätou atmosférou. Nezriedka dochádzalo k pozastaveniu výroby vo fabrikách, nevyplácaniu miezd či podpôr pre siroty a vdovy. Situáciu na Slovensku komplikovali aj štrajky robotníctva či nespokojného úradníctva, ktoré s rozpadom monarchie nesúhlasilo.
Po skončení prvej svetovej vojny navyše nastala situácia, ktorá bola diametrálne odlišná od situácie po roku 1945, keď v dôsledku straty populácie pretrvával skôr dopyt po pracovnej sile. Demobilizácia vojska posilnená hospodárskymi komplikáciami spustila prvú masívnejšiu vlnu nezamestnanosti, na ktorú bolo potrebné rýchlo reagovať. Aj z tohto dôvodu boli hneď v decembri 1918 uzákonené podpory v nezamestnanosti vyplácané zo štátneho rozpočtu. Pre demobilizovaných vojakov táto čiastka predstavovala konštantnú sumu vo výške 4 Kč denne okrem nedele.
Podobne ako dnes, aj v tomto období bolo vyplácanie podpory viazané na aktívne hľadanie zamestnania a hlásenia sa v sprostredkovateľni práce na pravidelnej báze. Takáto forma podpory sa však od decembra 1918 vyplácala len na českom území. Na Slovensku začal byť zákon implementovaný o niečo neskôr, čo súviselo s postupným obsadzovaním slovenskej časti územia československou armádou. Významným krokom na poli sociálneho práva bolo aj zákonné obmedzenie pracovnej doby na osem hodín denne v šesťdňovom pracovnom týždni, ku ktorému došlo v rovnakom čase.
Zavedenie podpôr v nezamestnanosti z roku 1918 bolo pôvodne považované za krátkodobé, núdzové, provizórne, a predovšetkým finančne náročné opatrenie, malo byť v krátkom časovom horizonte nahradené novou úpravou. V tomto čase do úvahy pripadali dva varianty – povinné poistenie v nezamestnanosti, ako je už vyššie zmienený v prípad Veľkej Británie, prípadne dobrovoľné na báze poistenia v odborovej organizácií s príspevkom od štátu.
Dobrovoľné poistenie v odborovej organizácii, nazývané aj gentský systém (podľa belgického mesta Gent, kde bolo po prvýkrát implementované), bolo síce v parlamente jednoznačne schválené už v roku 1921, hospodárska situácia, balansujúca na hrane striedajúcich sa povojnových ekonomických kríz, však zhatila jeho včasné presadenie do praxe. Gentský systém tak bol zavedený až na prahu hospodárskej konjunktúry v roku 1925. Podľa gentského systému mali na podporu vo výške dvoch tretín naposledy vyplácanej mzdy nárok odborovo organizované osoby najmenej so šesťmesačným členstvom po dobu najviac 13 týždňov.
Finančnú podporu hradila spolovice odborová organizácia, druhú polovicu pokrýval štát, čo bolo mimoriadne výhodné nielen pre štátny erár, ale aj pre samotných zamestnávateľov. Spolu s ďalšími širokými sociálnymi opatreniami sa však na konci dvadsiatych rokov vytvoril pomerne spoľahlivý základ pre sociálnu ochranu a podporu obyvateľstva republiky, a to aj vďaka pričineniu najvýznamnejšej osobnosti v oblasti sociálnej politiky v Československu – Leva Wintera (minister sociálnej starostlivosti v rokoch 1918–1920, 1925–1926).
Veľká hospodárska kríza a prvotný optimizmus
V „predvečer“ vypuknutia hospodárskej krízy, ktorá vo svetovej historiografii dostala prívlastok veľká, sa nálady v Československu prikláňali skôr k optimistickejším scenárom. Tlač síce reflektovala prehlbujúci sa prepad priemyselnej výroby a stúpajúcu krivku nezamestnanosti v zahraničí, ale k jej prejavu v Československu sa stavala skôr zdráhavo. A nebolo sa čomu čudovať. Skepticky sa ku kríze spočiatku postavili aj politické špičky štátu na čele s vtedajším ministrom financií Karlom Englišom. Navyše hospodárske výkyvy neboli nič nezvyčajné ani v predchádzajúcej dekáde, krátky prepad ekonomiky v roku 1926 bol vystriedaný hospodárskym rastom. Iní politickí predstavitelia videli za pozvoľným nárastom počtu nezamestnaných aj racionalizáciu výroby.
Dokonale to vystihuje list senátora za ČSNS Rudolfa Páneka, ktorý na publikované štatistiky napísal riaditeľovi Štátneho štatistického úradu Janovi Auerhanovi ku kríze nasledovné: „Je sice veliká hospodářska krise a deprese, ale troufám si říci, že si to více malujeme, než to je. Myslím, že se ta krise hodně uměle vyvoláva. Pohled na naši aktivní hospodářství a aktivní bilanci našeho zahraničního obchodu by nesvěčoval, že by zde byla tak orhomná krise. Nemyslíte, že hospodářskou krisi zaviňuje také racionalisace? … Krise vyplýva tedy také z racionalisace a nahražování lidské práce strojovou.“ Začiatkom roka 1931 ešte aj Josef Matoušek st. ako minister priemyslu, obchodu a živností upokojoval situáciu tým, „…že je potrebné byť opatrný so šírením nemiestneho pesimizmu“.
Kríza sa v Československu prejavovala spočiatku pozvoľne s veľkými regionálnymi rozdielmi. Najprv zasiahla predovšetkým spotrebný priemysel závislý na exporte . Jeho najväčšie zastúpenie v podobe textilného priemyslu koncentrovaného na severočeskom pohraničí s prevažne nemeckým obyvateľstvom predstavovalo len ďalšiu rozbušku nacionálnych nepokojov v 30. rokoch. Na Slovensku sa hospodársky prepad prejavil o čosi neskôr. V rokoch 1931–1933 bola zdecimovaná výroba v ťažkom priemysle orientovanom na export.
Vo východnej časti republiky však kulminovala až niekedy medzi rokmi 1935–1936, teda v období, keď bolo možné badať oživenie hospodárstva na celorepublikovej úrovni. Vôbec najvyšší počet zaregistrovaných nezamestnaných bol zaznamenaný vo februári v roku 1933, keď sprostredkovateľne práce evidovali 920 000 osôb. Zistenie obrazu o stave nezamestnanosti však aj počas „krízových tridsiatych“ komplikovala stále nedobudovaná sieť sprostredkovateľní práce na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, čo spôsobovalo neochotu ľudí cestovať a hlásiť sa na úrade. V roku 1933 chýbali sprostredkovateľne práce až v 38 zo 79 politických okresov slovenskej časti územia. V roku 1936 ich už fungovalo 77.
V 30. rokoch aj v dôsledku krízy zároveň dochádzalo k úprave podpôr v nezamestnanosti, keďže gentský systém pokrýval len zamestnancov registrovaných v odboroch. Pri odborovo organizovaných zamestnancoch sa lehota podpory v roku 1930 predĺžila z pôvodných 13 týždňov až na 26, pre prípad tzv. mimoriadnej nezamestnanosti až na 39. Systém ďalej ukotvil aj produktívnu starostlivosť o nezamestnaných v podobe štátnych subvencií na poskytovanie núdzových prác. Nezamestnaní tak mali možnosť podieľať sa na oprave a úprave ciest, ulíc, parkov či chodníkov. Najkontroverznejším a azda najznámejším opatrením bolo zavedenie štátnej stravovacej akcie v podobe nepopulárnych stravovacích poukážok, tzv. žobračeniek. Prídely žobračeniek často pripomínali zvláštnu verziu „hier o život“. Pre slobodného muža mali napríklad hodnotu 10 Kč na týždeň, pričom v roku 1930 stál napríklad 1 kg zemiakov 0,80 Kč, l l mlieka do 1 Kč, 1 kg hovädziny od 6 Kč a 1 m3 palivového dreva cca 45–60 Kč.
Pre lokálne samosprávy navyše predstavovali ďalšiu byrokratickú záťaž, ako aj priestor pre politický boj a agitáciu. Hlásenie z okresu Košice-vidiek o prídele poukážok vyzeralo nasledovne: „Nedostatok predpisov je zhoršovaný nezamestnanými samými. Jedná sa totiž prevažne o ľudí prostých, nemajúcich mnoho inteligencie, ktorí nemajú valnej viery kľudnému a vecnému výkladu úradníka, za to však tým viac rôznym nezodpovedným indivíduám, najviac z komunistických radov.“
Podmienkou pre odber poukážky bol aspoň trojmesačný pracovný pomer po 1. januári 1929 s povinnosťou nemocenského poistenia, čo predstavovalo častú prekážku. Istá Košičanka napísala Kancelárii prezidenta republiky: „Jsem matkou deviti děti, sedmi chlapců a dvou dívek. Ale následkem mého může, který jest stále jen příležitostně zaměstnán, nemohouc jak řeznícky pomocník obdržeti zaměstnání trvalé, trpíme nevyslovitelnou nouzí. Děti povětšine trpí křivkou, což jest následek podvyživi. A přitom nemůžeme dostati řádných stravovacích lístků, neboť jsem všade domítaná stím, že můj můž nemá potřebné 3 mněsíce vypracované, přesto že on si jich vypracovati nemohl.“
Aj preto viaceré samosprávy pristupovali k vlastným stravovacím akciám, prípadne k rozširovaniu dostupných ľudových kuchýň, kde bolo možné dostať aspoň nejaké teplé jedlo. Štátne opatrenia by však samotné len ťažko riešili enormný nárast nezamestnanosti v 30. rokoch. Obyvateľstvo tak bolo často odkázané aj na nenárokovú pomoc rozličných charitatívnych organizácií a spolkov, napríklad Červeného kríža. Pod ich patronátom sa vykonávali rozličné verejné a podomové zbierky potravín, šatstva, obuvi či hračiek. V zimných mesiacoch charitatívne organizácie zabezpečovali aj vyhrievané miestnosti s možnosťou občerstvenia.
Takto nastavený systém pretrval s menšími legislatívnymi úpravami až do konca prvej republiky. Hospodárska kríza výrazne zatriasla krehkou československou demokraciou, prehĺbila skepsu voči funkčnosti trhového mechanizmu, a v československých podmienkach zároveň podporená aj nacionálnym rozmerom nezamestnanosti spôsobila to, že spoločnosť čoraz priamejšie kráčala v ústrety nedemokratickým režimom.
Obrazová príloha: Všeodborový archiv Českomoravské konfederace odborových svazů, wikipedia.com
Vyštudovala učiteľstvo histórie a výchovy k občianstvu na UPJŠ v Košiciach. V roku 2021 obhájila svoju dizertačnú prácu na tému Analýza hospodárskej aktivity obyvateľstva Košíc v sčítaniach 1921–1950. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa venuje predovšetkým hospodárskym a sociálnym dejinám v prvej polovici 20. storočia a dejinám Košíc.