Čriepky nedokončeného príbehu Jaroslava Provazníka

Jaroslav Provazník síce nepatrí medzi najvýznamnejšie postavy českého výtvarného umenia, no na bádateľskej zaujímavosti mu to neuberá. Už len preto, že za svoj relatívne krátky život toho zažil naozaj dosť, a svoje dojmy nám sprístupnil prostredníctvom obrazov, fotografií i zápiskov. Dodnes ho pripomína aj po ňom pomenovaná ulica v severnej časti Brna, v ktorom prežil väčšinu dospelosti. Pre nás bude zaujímavá najmä čínska epizóda jeho krátkeho života.

Tento text je ilustráciou dôležitej úlohy náhody pri vedeckej práci. Kontakty územia dnešného Slovenska a Čiech s východnou Áziou (najmä s Čínou) ma zaujímali už dlhšie, takže keď som pred niekoľkými rokmi v banskobystrickom starožitníctve naďabil na dva malé akvarely, nazvané pre mňa vtedy neznámym autorom „Korejské ženy“ a „Čínský prodavač“ a datované do roku 1920, neodolal som a kúpil som si ich. Čoskoro sa mi vďaka kolegovi z Brna podarilo identifikovať ich autora, a tak mi náš hrdina vstúpil do života.

Z brnianskej bohémy k legionárom v Rusku

Jaroslav Provazník sa narodil 21. mája 1890 v Žďári nad Orlicí. Otca mal krajčíra a podľa publikovaných spomienok jeho priateľa, brnianskeho novinára a spisovateľa Vladimíra Sacha (1890 – ?), rodičia dúfali, že sa ich syn Jarda dostane do štátnej služby a bude viesť dôstojný a zabezpečený život rakúsko-uhorského úradníka. Preto financovali jeho štúdium na štátnej reálke v Brne, ktoré Jaroslav Provazník ukončil a roku 1910 naozaj začal pracovať na cisársko-kráľovskom miestodržiteľstve.

Zo spomienok priateľov je však zjavné aj to, že úradnícka práca ho nenapĺňala. Zaujímal sa skôr o výtvarné umenie. V Brne sa stal súčasťou miestnej bohémy, organizoval tanečné zábavy, vystupoval na silvestrovských a mikulášskych večierkoch, navštevoval koncerty a divadelné predstavenia a maľoval dekorácie pre príležitostné vystúpenia ochotníkov. Lákalo ho najmä výtvarné umenie a napriek istému rozčarovaniu rodičov sa roku 1912 vybral študovať na pražskú Akadémiu výtvarných umení, kde sa stal žiakom Jana Preislera a Josefa Loukotu.

Rovnako ako tisíce jeho rovesníkov, aj jeho z napĺňania si životných snov vytrhla prvá svetová vojna. V máji 1915 bol odvedený do rakúsko-uhorského vojska k 17. práporu poľných strelcov, s ktorým bojoval na ruskom fronte. Tam Jaroslava Provazníka roku 1916 zajali a rok strávil v zajateckom tábore v Omsku. Dňa 27. apríla 1917 podal prihlášku do československej armády a o rok dňa 30. apríla 1918 zložil v Omsku prísahu Československej republike.

V legionárskom vojsku pôsobil ako tlmočník francúzskeho generála Maurica Janina, ktorý vtedy velil československým légiám v Rusku. V rámci evakuácie československého vojska sa dostal do Vladivostoku. Na rozdiel od väčšiny ostatných legionárov, ktorí sa čo najskôr vracali námornou cestou priamo do novozaloženej vlasti, Jaroslav Provazník v sebe stále živil nádej na návrat k svojej maliarskej kariére. Československé úrady na Sibíri preto požiadal o udelenia štipendia, ktoré by mu umožnilo absolvovať študijnú cestu po východnej a južnej Ázii. A jeho žiadosť bola kladne vybavená.

Itinerár ázijskej cesty

Československý konzulát vo Vladivostoku vydal Jaroslavi Provazníkovi 5. júla 1920 pas a aj zvláštny vojenský cestovný doklad, ktorý mu umožňoval cestovať do Číny, ako aj do britských a francúzskych kolónií v Ázii. Túto dlhú cestu naspäť do vlasti neabsolvoval sám, jeho spoločníkmi boli ďalší dvaja bývalí legionári a začínajúci českí maliari – Otakar Číla (1894 – 1977) a Josef Grus (1893 – 1972). Druhý z nich bol aj architektom, a je autorom pamätníka bitky o Dukliansky priesmyk pri Vyšnom Komárniku, ktorý bol dokončený v roku 1949. V Archíve mesta Brna, kde je uložený osobný fond Jaroslava Provazníka, sa zachoval aj doklad o tom, že na túto študijnú cestu dostali traja maliari od československých úradov 34 150 francúzskych frankov.

Osobný fond Jaroslava Provazníka v brnianskom archíve predstavuje – popri dochovaných obrazoch a publikácii na jeho pamiatku, ktorú mu roku 1928 posmrtne vydali priatelia –  jednu z mála detailných stôp o jeho živote. Vzhľadom na to, že dostal na putovanie po Číne a Indii cestovný grant, musel ho po návrate vyúčtovať. Podrobný záznam, v ktorom popri položkách týkajúcich sa ubytovania, dopravy či pravidelného nákupu maliarskych potrieb nachádzame napríklad aj zmienku o zakúpení kávy na železničnej stanici v severočínskom Charbine dňa 25. 7. 1920 v hodnote 0,5 japonského jenu, umožňuje zrekonštruovať itinerár jeho ázijskej cesty.

Dňa 23. 7. 1920 sa Provazník vydal vlakom z Vladivostoku do Charbinu, odkiaľ pokračoval do Čchang-čchunu a Šen-jangu (Mukden) v severovýchodnej Číne. Cez prístav Tchien-ťin sa dostal do Pekingu, kde pobudol od 1. 8. do 12. 8. 1920. Následne sa vrátil do Tchien-ťinu a vlakom cestoval do Šanghaja, v ktorom strávil týždeň v druhej polovici augusta roku 1920. Zo Šanghaja ho loď prepravila do Hongkongu, vtedajšej britskej kolónie vo východnej Ázii. Odtiaľ pokračoval do Singapuru, odkiaľ si spravil niekoľkodňový výlet do Rangúnu v Barme. Zo Singapuru potom pokračoval na lodi do severnej Indie, kde v septembri cestoval vlakom z Kalkaty do Váránasí, Agry, Dillí a indickú časť svojej cesty zakončil v Bombaji. Tam nastúpil na loď, na ktorej začiatkom októbra vyplával do Benátok, a odtiaľ už pokračoval železnicou do Brna.

V priebehu mesiaca, ktorý Jaroslav Provazník strávil v Číne, navštívil viaceré významné mestá. Čína roku 1920 bola už síce osem rokov republikou s centrálnou vládou v Pekingu (vtedy Pej-pching), ale jej moc bola len veľmi obmedzená. Provazníkova cesta zo severovýchodu cez východnú časť krajiny až do južnej Číny bola v skutočnosti cestou po regiónoch, ktoré boli pod politickým a ekonomickým vplyvom viacerých silných miestnych vládcov, tzv. warlordov, vládnucich fakticky nezávisle – rešpektujúc autoritu centrálnej čínskej vlády iba formálne. Navyše po porážke cisárskej Číny v čínsko-japonskej vojne v rokoch 1894 – 1895 bolo v severovýchodnej Číne už výrazne cítiť vplyv cisárskeho Japonska, ktorý ešte vzrástol po skončení prvej svetovej vojny.

„Třicetpět let jsem už nespala s mužským, ale co jsou u nás Češi, šestkrát za den!“ 

Z podrobných záznamov o výdavkoch na jednotlivých miestach Provazníkovej cesty vidno aj to, že v čínskych mestách usilovne navštevoval všetky významné pamiatky, divadlá a múzeá. V Pekingu si napríklad prezrel Zakázané mesto, Letný palác, Konfuciov chrám, Chrám Nebies, tibetský buddhistický chrám Jung-che-kung, ale aj hrobky mingských cisárov z 15. – 17. storočia, ktoré sa nachádzajú severne od mesta – za zmienku však stojí aj to, že nespomína návštevu Čínskeho múru. Po dlhých rokoch strávených v zajatí a vo vojsku na Sibíri mal teda Jaroslav Provazník opäť možnosť oživiť svoj záujem o kultúru a očividne túto príležitosť aj naplno využíval.

Zo súpisu jeho cestovných výdavkov sa dozvedáme, že pravidelne míňal peniaze na nákup fotografického filmu Kodak a na jeho vyvolávanie. Zrejme si teda späť do Brna priniesol aj množstvo fotografií, ktoré sa mi však doteraz nepodarilo lokalizovať. Možno sa naďalej skrývajú v súkromnom archíve jeho vzdialených príbuzných alebo v ktoromsi miestnom archíve. Okrem fotografií snáď niekde ešte stále existuje aj jeho cestovný denník, ktorý by bol bezpochyby veľmi zaujímavým čítaním a cenným prameňom o situácii v Číne i Indii roku 1920. Zo spomienok priateľov uverejnených v posmrtne vydanej publikácii venovanej pamiatke Jaroslava Provazníka vieme, že si viedol podrobné zápisky.

Brniansky básnik a novinár Josef Chaloupka (1898 – 1930), ktorý s ním pravdepodobne bojoval v Rusku, v spomienkovom texte uvádza rozsiahlu citáciu z Provazníkovho denníka z mája 1918, keď sa ocitol na brehu jazera Bajkal. Poetický jazyk plný podrobných opisov prírody prezrádza autorov spisovateľský talent a pozorné oko cestovateľa. Niekoľko diárov z Provazníkovej ruskej anabázy sa zachovalo aj v Archíve mesta Brna. Tieto autentické zápisky sú drobnohľadom do každodenného života československých vojakov na Sibíri.

Popri rutine armádneho života zachytávajú aj celé spektrum vzájomných kontaktov vojakov s miestnym obyvateľstvom. Od črty z vyšetrovania znásilnenia, ktorého sa – podľa Provazníka „v slabej chvíli“ – dopustil jeden z vojakov, až po výrazy neočakávanej chvály, ktorá sa legionárom dostala od umývačky vagónov za činnosť oficiálne výrazne nevojenskú: „Tlusté báby – umývačky vagonů baví se pod okny vlaku. Jedna, asi padesátnice, zvadlá a bezzubá téměř, nachýlí se tajemně k spolubesednici a povídá ukazujíc palcem na náš vlak: ‚Hle, jaký to slavný (výtečný) národ, tihle Čechoslováci! Třicetpět let jsem už nespala s mužským, ale co jsou u nás Češi, šestkrát za den! Molodci!‘“ Tým väčšmi môže sinológa mrzieť, že Provazníkove zápisky z Číny sa dodnes neobjavili.

Provazníkov životný príbeh zostal nedopovedaný

Po návrate do Československa sa Jaroslav Provazník živil ako maliar a v decembri 1923 sa oženil s Emiliou Vališovou. Aktívne sa angažoval v Klube výtvarných umelcov Aleš (ktorého členom bol napríklad aj Max Švabinský). Práve maľbami s motívmi z východnej a južnej Ázie si získal priazeň výtvarníkov a ďalších umelcov. Josef Čapek (1887 – 1945) v spomienkovom texte konštatoval: „Teprve r. 1920 otvírá mu oči. Bylo mu přáno dostati se do Indie, Japonska a Číny, a Orient mu – pochopitelně – otvírá bránu skvělé barevnosti.“  Podobne brniansky novinár a prozaik Adolf Veselý (1886 – 1961) sa pochvalne vyjadroval o tejto sérii olejomalieb a akvarelov: „Asijské údobí činnosti Provazníkovy ukazuje ho v největším rozmachu a roznícení. Jako by všechno v něm se rozžalo, zaplálo, zahořelo. Všechno u něho směřuje v té době k barevnému rozkvětu, ač, nelze popříti, sama předmětnost jeho obrazů nutí ho i k pevné kresbě a solidní komposici.“ Rok po smrti pripravili priatelia z Klubu výtvarných umelcov Aleš na jeho pamiatku súbornú výstavu (zachoval sa z nej niekoľkostranový katalóg) a roku 1928 si ho uctili aj vydaním publikácie s reprodukciami jeho výtvarných diel a spomienkovými textmi.

Jaroslav Provazník zomrel 3. júla 1925 vo veku 35 rokov v Brne v dôsledku dlhej a ťažkej pľúcnej choroby. Krátko pred smrťou si zapísal tieto verše:

„Já cítím, že můj mozek

se rozkládá; já cítím, jak z něj prchá světlo

a tupá vůle už se nesnaží

je zachytit.

Jen cigaretu ssají

vyschlé rety. A tou výhní

praská mozek,

jako stezka v horkém létě

pod kladivem žhavého slunce.

Jen v těch prsou, tam je vlhko;

to je sklep, je plný plísně.“

Pochovaný je na Ústrednom cintoríne mesta Brna. Príbeh života Jaroslava Provazníka teda zostal nedopovedaný, ale ešte stále existuje nádej, že sa objavia jeho fotografie a denníky z ázijskej cesty z roku 1920, ktoré by ho aspoň čiastočne opäť vrátili do života.

Pramene

• Archiv města Brna, osobní fond Jaroslava Provazníka, signatura T38.

Použitá literatúra

• Fairbank, J. K.: Dějiny Číny. Praha 2010.
• Jaroslav Provazník, výběr z jeho díla. Brno 1928.
• Kerr, D./Kuehn, J. (eds.): A Century of Travels in China : Critical Essays on Travel Writing from the 1840s to the 1940s. Hongkong 2007.
• Posmrtná výstava Jaroslava Provazníka. Brno 1926.
• Slobodník, M. (ed.): Našinec v Oriente : Cestovatelia zo Slovenska a Čiech v Ázii a Afrike (19. stor. – 1. pol. 20. stor.). Bratislava 2009.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Archív mesta Brna, osobný fond Jaroslava Provazníka

Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD.

Vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša dejiny Číny na Katedre východoázijských štúdií. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, náboženskej politike v Číne a československo-čínskym vzťahom v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Je autorom dvoch vedeckých monografií, dvoch odborných publikácií a niekoľkých desiatok vedeckých článkov publikovaných doma i v zahraničí.